I. ÚS 576/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 576/2015-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja bytom , právne zastúpených advokátom JUDr. Petrom Svrčekom, advokátska kancelária, Dončova 1443/5, Ružomberok, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 432/2013 z 29. októbra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

3. Sťažovatelia si tento svoj vlastnícky nárok k spornej nehnuteľnosti, resp. k jej časti odvodzovali od kúpnej zmluvy z 20. septembra 1999, na základe ktorej sa v postavení kupujúcich stali bezpodielovými spoluvlastníkmi podielu vo veľkosti 1/3 na spornej nehnuteľnosti, pričom podiel odkúpili od povinného v exekúcii, pričom vklad ich vlastníckeho práva k predmetnému spoluvlastníckemu podielu na spornej nehnuteľnosti bol príslušným Katastrálnym úradom v Ružomberku (ďalej len „katastrálny úrad“) povolený 27. októbra 1999, avšak z dôvodu pochybenia katastrálneho úradu bol tento vklad vlastníckeho práva zapísaný do katastra nehnuteľností až 20. júla 2002, t. j. až po uskutočnení zmienenej dražby v exekučnom konaní sp. zn. Er 123/01, ktorá sa konala 10. januára 2002, preto bol v čase konania dražby v katastri nehnuteľností vedený ako vlastník spornej nehnuteľnosti stále povinný z exekúcie.

4. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 6 C 143/2012 z 20. mája 2013 žalobe vydražiteľa v celom rozsahu vyhovel a určil, že vydražiteľ je výlučným vlastníkom spornej nehnuteľnosti. Rozsudok bol ako vecne správny potvrdený aj rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 432/2013 z 29. októbra 2013. Dovolanie sťažovateľov podané proti tomuto rozsudku krajského súdu bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 401/2014 z 24. marca 2015 ako neprípustné odmietnuté.

V tomto bode rozhodovania (po identifikácii kolidujúcich základných práv) mali všeobecné súdy skúmať možnosť zachovania maxima z obidvoch vlastníckych práv. ...Sťažovatelia tak vlastnia len rodinný dom, ale nie pozemok pod ním ani vedľa neho. ... Vydražiteľ na výkon svojho vlastníckeho práva k rodinnému domu súpisné č. nepotreboval vlastnícke právo k časti pozemku pod rodinným domom vo vlastníctve sťažovateľov, ako ani k časti pozemku vedľa tohto domu, aby bol sťažovateľom umožnený prístup do rodinného domu (vchod doň sa nachádza zboku z pozemku, ktorý v dôsledku dražby sťažovateľom nepatrí). Vydražiteľ previedol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na manželov , ktorí ho následne previedli na svojho syna . Títo vlastníci zabraňujú sťažovateľom previesť vlastnícke právo k rodinnému domu tým, že odmietajú predať pozemok pod rodinným domom vo vlastníctve sťažovateľov za neprimerane vysokú cenu, ktorú ponúkli sami vlastníci. ďalej obmedzujú prístup sťažovateľov k rodinnému domu zamykaním brány, ktorá im navyše nepatrí. Tieto skutočnosti nemohli všeobecné súdy, samozrejme, pri svojom rozhodovaní vedieť, avšak je zrejmé, že protiústavná aplikácia práva zo strany súdov viedla k výkonu vlastníckeho práva právnych nástupcov vydražiteľa v rozpore s dobrými mravmi.»

6. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol: „Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/432/2013-139 zo dňa 29. 10. 2013 bolo porušené právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok

Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/432/2013-139 zo dňa 29. 10. 2013,

uznesenie

Okresného súdu Ružomberok č. k. 6 C/143/2012-148 zo dňa 13. 12. 2013,

uznesenie

Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/277/2014-183 zo dňa 30. 5. 2014 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 7 Cdo 401/2014 zo dňa 24. 3. 2015 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.“

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podstata námietok sťažovateľov týkajúca sa porušenia základného práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, k porušeniu ktorého malo dôjsť v príčinnej súvislosti s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 432/2013 z 29. októbra 2013, je založená na ich tvrdení o arbitrárnosti označeného rozsudku krajského súdu, ktorý podľa ich názoru neuviedol náležité dôvody, na základe ktorých priznal väčšiu mieru ochrany vlastníckemu právu vydražiteľa, ktorý v dražbe nadobudol spornú nehnuteľnosť, a to na úkor ochrany ich vlastníckeho práva k tejto identickej spornej nehnuteľnosti.

Sťažovatelia rovnako ako vydražiteľ vlastnícke právo nadobudli legálnym spôsobom, a to dokonca skôr ako vydražiteľ.

14. Krajský súd napádaný rozsudok odôvodnil takto: „Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotení toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania odvolateľ - navrhovateľ a odporcovia v 1/ a 2/ rade, ako aj v písomnom vyjadrení navrhovateľ, konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132 a nasl. O. s. p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p., keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov.“

Exekučné konanie prebieha pred štátom ustanoveným a povereným orgánom a pod dohľadom štátu. Výsledok exekučného konania má rovnaké účinky, ako keby nútený výkon uskutočnil súd. Z uvedeného vyplýva požiadavka stability právnych vzťahov založených v exekučnom procese, najmä práv, ktoré nadobudli tretie osoby. Osoby, ktoré sa zúčastnia dražby pri uskutočňovaní exekúcie predajom nehnuteľných a hnuteľných vecí, musia mať istotu, že vydražením nadobudnú vlastníctvo k vydraženej veci. Nemajú možnosť, ale ani dôvod skúmať, či exekútor pri príprave exekučnej dražby postupoval v súlade s Exekučným poriadkom. Exekučný poriadok preto v § 61 stanovuje, že navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené. Obdobne ako Občiansky súdny poriadok v § 243d tak vyjadruje zásadu, že právne pomery tretích osôb, ktoré nadobudli práva, už nemôžu byť dotknuté.

práva. Uvedené vyplýva aj z judikatúry Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej vydražiteľ, ktorému bol v exekučnom konaní udelený príklep a zaplatil najvyššie podanie, nadobudol vlastníctvo k vydraženým veciam. Takto nadobudnuté vlastnícke právo nemôže byť dotknuté ani prípadnými vadami exekučného konania (rozsudok NS SR sp. zn. 1 ObdoV 2/2004 zo dňa 26. 05. 2005, R 64/2008). Na doplnenie je potrebné poukázať na to, že uznesenie, ktorým bol schválený príklep súdneho exekútora v predmetnej exekučnej veci, nebolo v riadnom ani mimoriadnom opravnom konaní zrušené. Vzhľadom na vyššie uvedené súd návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom pozemku KN „C“ č. zapísaného Správou katastra Ružomberok na LV č. v celom rozsahu vyhovel. Pokiaľ potom odporcovia odvodzovali svoje vlastnícke právo k spoluvlastníckemu podielu vo veľkosti 1/3-tina k celku k uvedenému pozemku od vyššie špecifikovanej kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený pod , súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti nemohol prihliadnuť na ich obranu, že sú podielovými spoluvlastníkmi na predmetnom pozemku vo veľkosti

v rozsahu a prostriedkami stanovenými predpisom upravujúcim toto konanie.“

17. Podľa názoru ústavného súdu vysloveného v náleze sp. zn. II. ÚS 289/08 z 5. novembra 2008 «... v prípade, ak exekučné konanie prebehne v súlade s účinnou právnou úpravou, t. j. ak exekučný súd, ako aj exekučným súdom poverený súdny exekútor pri nútenom výkone súdneho alebo iného rozhodnutia predajom (dražbou) nehnuteľných vecí vychádzajú z aktuálnych záznamov o vlastníkoch predávaných nehnuteľností vedených v katastri nehnuteľností a osoba, ktorá má voči týmto nehnuteľnostiam právo spochybňujúce právo vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností, sa nedomáha tohto jej práva včas (pred predajom nehnuteľnosti) podaním vylučovacej žaloby, nič nebráni tomu, aby sa vydražiteľ, ktorý zaplatil najvyššie podanie a ktorému bol súdnym exekútorom udelený a exekučným súdom schválený príklep, stal vlastníkom vydraženej nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu bez ohľadu na „pravdivosť“ vlastníctva povinného z exekúcie, ktorý bol k okamihu udelenia príklepu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník. Nepochybne aj „pôvodný vlastník“ alebo iná osoba disponujúca silnejším právom k predmetu exekúcie ako je právo povinného z exekúcie, ktorá sa síce včas (pred predajom exekvovanej nehnuteľnosti) nedovolala ochrany svojho vlastníckeho práva, či už z dôvodu jej nevedomosti o prebiehajúcom exekučnom konaní, alebo z jej nevedomosti o existencii právnych prostriedkov (vylučovacia žaloba), ktoré jej na ochranu jej práva (silnejšieho od práva povinného v exekúcii) poskytuje právny poriadok, má možnosť domáhať sa ochrany tohto práva (v prípade jeho preukázania) aj po vykonaní exekúcie, a z titulu „práva silnejšieho“ k vydraženej veci sa môže od oprávneného v exekúcii domáhať vydania výťažku z predaja tejto veci ako náhrady za odňatie jej práva k vydraženej veci. Táto osoba sa však nemôže domôcť samotného vydania exekvovanej veci od vydražiteľa, ktorý sa stal jej vlastníkom zákonným spôsobom navyše odobreným rozhodnutím štátu (schválenie udelenia príklepu), ktorý sa spomedzi spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva upravených v § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka považuje za „privilegovaný“ (prioritný) spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, majúci prednosť pred vlastníckym právom nadobudnutým iným, zákonom predvídaným spôsobom. Navyše v prípade, ak sa osoba so silnejším právom k exekvovanej veci k právu povinného z exekúcie nemohla domôcť ochrany svojho práva pred predajom (vydražením) tejto veci v dôsledku nesprávneho postupu exekučného súdu alebo súdneho exekútora, môže sa domáhať proti týmto subjektom náhrady škody podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona, prípadne žalobou podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.»

21. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že krajský súd (a pred ním okresný súd) v napadnutom rozsudku sp. zn. 5 Co 432/2013 z 29. októbra 2013 ústavne udržateľným spôsobom aplikoval závery vyplývajúce z judikatúry ústavného súdu, od ktorej ústavný súd nepovažuje za dôvodné odchýliť sa ani v tomto prípade, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

22. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia krajského súdu je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľov (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tomto ich nároku už nerozhodoval.