I. ÚS 579/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 579/2015-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom JUDr. Štefanom Abelovským, advokátska kancelária, Šoltésovej 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a takto

rozhodol:

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol trestným rozkazom okresného súdu sp. zn. 1 T 9/2014 zo 17. januára 2014 (ďalej len „trestný rozkaz“) vydaným v konaní proti ušlému uznaný vinným zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 a 3 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní osemnásť mesiacov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Keďže trestný rozkaz bol vydaný v konaní proti ušlému, nebol doručený do rúk sťažovateľa, len jemu ustanovenému obhajcovi, ktorý proti trestnému rozkazu nepodal odpor. Okresný súd vyznačil na trestnom rozkaze právoplatnosť dňom 30. januára 2014. Sťažovateľ sa 21. januára 2015 po návrate zo zahraničia pri návšteve trvalého bydliska dozvedel od svojich príbuzných, že bol právoplatne odsúdený rozhodnutím okresného súdu. Následne sťažovateľ 28. januára 2015 prostredníctvom svojho obhajcu doručil okresnému súdu podanie vo veci sp. zn. 1 T 9/2014, ktorým namietal, že trestný rozkaz sa nestal právoplatným ani vykonateľným, keďže nikdy nebol doručený do rúk sťažovateľa, preto navrhol, aby okresný súd zrušil trestný rozkaz formou autoremedúry a nariadil hlavné pojednávanie. Okresný súd prípisom z 2. februára 2015 vrátil podanie späť obhajcovi, keďže v prílohe podania nepredložil splnomocnenie udelené sťažovateľom na jeho zastupovanie v uvedenej trestnej veci, a toto splnomocnenie sa nenachádzalo ani v trestnom spise. Okresný súd zároveň upovedomil obhajcu, že trestný

rozkaz

bol vydaný v konaní proti ušlému a zrušiť trestný rozkaz formou autoremedúry zákon nepripúšťa. Sťažovateľ 16. marca 2015 podal prostredníctvom svojho obhajcu dovolanie proti trestnému rozkazu, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tdo 22/2015 z 29. apríla 2015 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“) odmietol podľa § 382 písm. b) Trestného poriadku ako podané neoprávnenou osobou.

4. V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ bližšie uviedol: „... konanie proti ušlému ako druh osobitného konania by... mal byť aplikovaný až ako posledné riešenie, nemal by nahradzovať príkaz na zatknutie a určite by nemal byť používaný ako alternatívny spôsob doručovania rozhodnutia. Taký postup totiž odporuje ust. § 354 ods. 2 Tr. por. v spojení s ust. § 353 ods. 6, druhá veta Tr. por. pretože prioritne sa trestný rozkaz doručuje obvinenému a v prípade, že má obhajcu, tak aj obhajcovi. Navyše ani doručovanie trestného rozkazu len obhajcovi v konaní proti ušlému podľa § 361 ods. 1 Tr. por. nenahradzuje doručenie obvinenému. Vzhľadom na charakter konania proti ušlému, ktorým sa neumožňuje obvinenému realizovať právo na obhajobu osobne a bezprostredne. Takéto konanie možno vykonať až po vyčerpaní všetkých dostupných možností a zákonných nástrojov smerujúcich k zabezpečeniu prítomnosti obvineného. Na začatie konania proti ušlému nestačí iba konštatovanie orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu, že obvinený sa nezdržiava v mieste svojho bydliska, aj keby takáto úvaha mohla vychádzať z opakovane nevyzdvihnutých zásielok, či predvolaní zaslaných obvinenému niektorým z týchto subjektov. Z týchto dôvodov orgán činný v trestnom konaní alebo súd vykoná aj ďalšie úkony a opatrenia zamerané na zistenie na akom mieste sa obvinený zdržiava a prečo sa v mieste bydliska nenachádza. Uskutočniť konanie proti ušlému nie je totiž prípustné iba z dôvodu urýchleného vybavenia veci. Konanie proti ušlému, ktoré do značnej miery obmedzuje princípy spravodlivého procesu, preto musí byť vykonané iba na základe ústavnej zásady vyslovenej v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a nielen preto, aby vec bola urýchlene skončená. V uvedenej veci z doposiaľ vykonaných dôkazov však nebolo preukázané, že by sa obvinený vyhýbal trestnému konaniu pobytom v cudzine a ani, že by sa skrýval. ... je zrejmé, že pokiaľ by bol správne doručený trestný rozkaz, a bola by možnosť, aby obvinený podal odpor, v takom prípade by obvinený mal možnosť sa vyhnúť odsudzujúcemu rozsudku a to minimálne formou účinnej ľútosti.“

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. 7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

9. V nadväznosti na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

14. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

15. Podľa § 362 Trestného poriadku odsúdený v konaní proti ušlému má právo podať návrh na opätovné prejednanie svojej veci súdom v jeho prítomnosti pre nesplnenie podmienok podľa § 358 ods. 1... (odsek 1). Ak súd zistí splnenie podmienok podľa ods. 1, zruší skoršie rozhodnutia a pokračuje v konaní na podklade pôvodnej obžaloby; inak návrh zamietne (odsek 2). Proti uzneseniu podľa odseku 2 je prípustná sťažnosť (odsek 3).

19. Návrh na začatie konania pred ústavným súdom musí spĺňať všeobecné náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde. Podľa § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody.

20. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v predloženej podobe, pokiaľ ide o znenie jej petitu (návrhu na rozhodnutie), ktorý je východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu, uvedené zákonné požiadavky nespĺňa. Sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom v petite sťažnosti síce uviedol, ktoré práva podľa ústavy, listiny či dohovoru mali byť v jeho prípade porušené, pričom označil aj porušovateľov týchto práv (okresný súd a najvyšší súd), avšak neoznačil konkrétne právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, ktorým mali byť tieto práva porušené.

V Košiciach 16. decembra 2015