I. ÚS 580/2015

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 CbZM 16/2012 z 11. septembra 2013, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoZm 28/2013 z 11. novembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 13/2015 z 27. mája 2015.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou okresnému súdu 29. decembra 2008 sa sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu domáhal proti žalovanému určenia odporovateľnosti (neplatnosti) zmenky, ktorú v prospech žalovaného vystavil 30. novembra 2005 sťažovateľov dlžník (obchodná spoločnosť , ďalej len „dlžník“ alebo „sťažovateľov dlžník“) s odôvodnením, že týmto úkonom mal sťažovateľov dlžník záujem zmenšiť svoj majetok s cieľom poškodiť sťažovateľa ako svojho veriteľa pri uspokojení jeho pohľadávky. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 3 CbZm 16/2012 z 11. septembra 2013 žalobu sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že ním uplatňovaný nárok bol „premlčaný“, ako aj s odôvodnením, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, žeby sa v dôsledku vystavenia predmetnej zmeny dlžníkom zmenšil majetok dlžníka natoľko, žeby nemohol byť uspokojený aj nárok sťažovateľa ako jeho ďalšieho veriteľa.

4. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta predovšetkým porušenie svojho práva na spravodlivý súdny proces, a to z dôvodu, že okresný súd, ako ani krajský súd a nápravu nezjednal ani najvyšší súd rozhodli v merite veci na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, keď v záujme jeho riadneho zistenia odmietli vykonať dôkazy navrhované sťažovateľom (vypočutie konateľov dlžníka; predloženie účtovných dokladov dlžníka s cieľom zistenia jeho skutočného majetku), v dôsledku čoho podľa sťažovateľa bola nesprávne vyhodnotená „... majetková situácia dlžníka... ako sťažovateľom nepreukázaná, bez toho, aby bol v tejto súvislosti vykonal akýkoľvek dôkaz...“. Sťažovateľ namieta aj neudržateľnosť záveru pozostávajúci zo skutočnosti, že dotknutá zmenka, ktorá bola vystavená sťažovateľovým dlžníkom 30. novembra 2005, je skutočne pravdivá a podľa sťažovateľa sa táto okolnosť nedá skúmať bez posúdenia pravosti zmenky, pričom „Sťažovateľ v konaní požadoval preskúmanie originálu zmenky, ktorým sa však žiaden z porušovateľov nezaoberal.“.

6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa: ... podľa čl. 12. ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. 09. 2013, sp. zn. 3 CbZM/16/2012-187, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. 11. 2014, sp. zn. 2 CoZm/28/2013-223 (2 CoZM/57/2014) a Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 05. 2015, sp. zn. 3 Obdo/13/2015 porušené bolo. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. 09. 2013, sp. zn. 3CbZM/16/2012-187, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. 11. 2014, sp. zn. 2 CoZm/28/2013-223 (2 CoZM/57/2014) a Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 05. 2015, sp. zn. 3 Obdo/13/2015 a vec vracia na ďalšie konanie. Porušovatelia sú spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť sťažovateľovi, trovy právneho zastúpenia v sume 296,44 € k rukám jeho právneho zástupcu, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9.3 Podľa ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania sťažnosťou pred ústavným súdom napádaného rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 CbZM 16/2012 z 11. septembra 2013, a to využitím riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktoré sťažovateľ napokon (ako to vyplýva aj zo samotnej sťažnosti) aj účinne využil, pričom krajský súd ako súd odvolací sa v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoZm 28/2013 v podstate musel vysporiadať s identickými námietkami, aké sťažovateľ proti rozhodnutiu okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

9.4. Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu, pozn.) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

10. K rozsudku krajského súdu

10.1 Pokiaľ ide o sťažovateľom napádaný rozsudok krajského súdu (dovolanie, proti ktorému bolo ako nedôvodné odmietnuté), ústavný súd preskúmal aj toto rozhodnutie, a to v súlade s ustálenou judikatúrou inšpirovanou právnymi závermi Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54), podľa ktorej v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010).

10.4. Krajský súd napádaný rozsudok v podstatnej časti odôvodnil takto: «Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci prvostupňovým súdom. Súd prvého stupňa sa vo svojom rozsudku vysporiadal so všetkými argumentmi navrhovateľa, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a na správnosť dôvodov uvedených v rozsudku odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p. v celom rozsahu odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom navrhovateľa odvolací súd uvádza nasledovné. .

Podstatné je, že ide o taký právny úkon, ktorým sa zhoršuje možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky. Nemusia to byť úkony, ktorými dochádza k scudzeniu majetku dlžníka. Stačí, že ide o také úkony, ktoré zmenšujú majetkovú podstatu dlžníka na úkor veriteľa.

a pod. Ukrátenie uspokojenia veriteľovej pohľadávky predpokladá také skrátenie (zmenšenie) majetku, ktoré bráni uspokojeniu pohľadávky v celom rozsahu alebo aspoň sčasti. Z toho vyplýva, že ten, kto odporuje, musí dokazovať kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka. Nestačí, že sa majetok dlžníka zmenšil, musí sa preukázať, že sa zmenšil do takej miery, že to ohrozilo aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku. Jedným z ďalších predpokladov odporovateľnosti je, že k právnemu úkonu ktorý sa má odporovať, došlo v posledných troch rokoch. Uvedená lehota sa počíta spätne od urobenia úkonu, ktorému sa odporuje. Z uvedeného vyplýva, že nárok na odporovanie zaniká uplynutím trojročnej lehoty, ktorá začína plynúť od urobenia právneho úkonu (od jeho vzniku). Jedná sa o prekluzívnu (prepadnú) lehotu, na ktorú súd prihliada

Navrhovateľ svoje tvrdenia, že zmenka bola vystavená so spätnou platnosťou v čase, keď bol dlžníkovi doručený zmenkový platobný rozkaz č. k. 8 Cb 2/03 zo dňa 20. 12. 2005, nepreukázal. Zo samotného návrhu na začatie konania, ako aj z jeho doplnení a zmeny zo dňa 4. 4. 2013 je zrejmé, že spoločnosť vystavila pre odporcu zmenku „bez protestu“ na sumu 510 000 000,- Sk č. 03102005 s miestom plnenia Bratislava, splatná v .

Odvolací súd zároveň neprihliadol na „Doplnenie argumentácie k odôvodneniu odvolania“ zo dňa 4. 4. 2014, podané novým právnym zástupcom navrhovateľa, týkajúce sa namietania nesplnenia procesnej povinnosti súdu podľa § 118 ods. 2 O. s. p., pretože v zmysle § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Vzhľadom k uvedenému, odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.»

10.7 O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

10.8 Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že závery krajského súdu v napádanom rozsudku sp. zn. 2 CoZm 28/2013 z 11. novembra 2014 sú ústavne udržateľné a podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať rozporuplnosť, svojvoľnosť a neodôvodnenosť, ktoré by mali za následok arbitrárnosť tohto rozhodnutia, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

11. K uzneseniu najvyššieho súdu

11.1 Prípustnosť dovolania podaného proti rozsudku krajského súdu dovolateľ založil na tvrdení, že v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, ako aj v dôsledku nevykonania ním navrhovaných dôkazov mu malo byť znemožnené konať pred súdom, tak ako to predpokladá § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.

11.4 Pokiaľ ide o dovolaciu námietku sťažovateľa týkajúcu sa nedostatočného dokazovania na súdoch nižšej inštancie, najvyšší súd vo svojom uznesení tiež uviedol: „Rovnako aj nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým by súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. Platí to aj o takom dôkaze, ktorý účastník zo svojho subjektívneho hľadiska považuje za vysoko významný. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané, patrí výlučne na posúdenie súdu a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O. s p.). Aj v prípade, že by súd nevykonal taký dôkaz, ktorí by bol podľa účastníka spôsobilý privodiť zvrat v skutkových zisteniach, mohol by mať tento jeho postup za následok neúplné zistenie skutkového stavu (vedúce k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.“

11.5 Najvyšší súd aj v tejto časti odôvodnil svoje rozhodnutie ústavne relevantným spôsobom, ktorý je navyše udržateľný aj vzhľadom na už uvedenú skutočnosť, že v danom prípade by akékoľvek ďalšie dokazovanie bolo vzhľadom na primárnu oneskorenosť uplatnenia žalovaného nároku irelevantné.

11.6 Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.