I. ÚS 58/2016

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom Sociálnej poisťovne, ústredie (ďalej len „Sociálna poisťovňa“, v citáciách „porušovateľ 1/“) v konaní vedenom pod č. BA-84683/2014 34039-2/2014-BA (ďalej len „napadnuté konanie Sociálnej poisťovne“), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“, v citáciách „porušovateľ 2/“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžz 7/2014 a jeho rozsudkom z 18. marca 2015 (ďalej len „napadnuté konanie najvyššieho súdu“ a „napadnuté rozhodnutie“).

4. Sťažovateľ v podanej sťažnosti rovnako namieta i porušenie svojho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, ku ktorému malo dôjsť nezákonným a protiústavným postupom Sociálnej poisťovne, ktorá odmietla „... previesť odvedené poistné sťažovateľa Vojenskému úradu sociálneho zabezpečenia. ... Porušovateľ 1/ si nesplnil svoju povinnosť v zákonom stanovenej lehote 30 dní a odmieta previesť poistné. ... V dôsledku postupu porušovateľa 1/ nemôže Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia zvýšiť sťažovateľovi starobný dôchodok (považovaný za výsluhový), nakoľko mu neboli poukázané potrebné finančné prostriedky. Sťažovateľ osobitne poukazuje na to, že napriek vysokému veku 83 rokov je stále zárobkovo činný a odvádza platby poistného do fondov porušovateľa 1/. Porušovateľ 1/ naopak má jediný záujem, a to ponechať si peniaze poctivo odvedené sťažovateľom ako dôchodkové poistenie a brániť mu v zvyšovaní starobného dôchodku a to aj nezákonným postupom (zásahom). ...“.

5. V závere podanej sťažnosti si sťažovateľ uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie „... ako násobok sumy, o ktorú mal byť dôchodok zvýšený, ktorá mu nebola doteraz vyplatená a súčtu s úrokom z omeškania stanoveným v zmysle občianskeho zákonníka“.

6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a následne vydal tento nález: „Základné práva a slobody sťažovateľa , , bytom na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu SR v konaní číslo 10Sž 7/2014 porušené boli. Základné práva a slobody sťažovateľa , , bytom na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy

8.A Zo súdneho spisu najvyššieho súdu vedeného pod sp. zn. 10 Sžž 7/2014 ústavný súd zistil tieto skutočnosti: - žalobou zo 14. mája 2014 (č. l. 1 a nasl.) doručenou najvyššiemu súdu 19. mája 2014 sa sťažovateľ domáhal ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy (sťažovateľ v žalobe neargumentoval splnením podmienky prípustnosti konania o nezákonnom zásahu vyžadovanej Občianskym súdnym poriadkom (ďalej aj „OSP“) v ustanovení § 250v ods. 3, a teda vyčerpaním prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, pozn.), - v podaní zo 6. augusta 2014 (č. l. 19) doručenom najvyššiemu súdu 11. augusta 2014 sťažovateľ okrem „vyjadrenia vo veci“ splnenie zákonnej podmienky prípustnosti konania o nezákonnom zásahu podľa § 250v ods. 3 OSP neuviedol, - v zápisnici o pojednávaní z 18. marca 2015 splnomocnený zástupca sťažovateľa k zákonným podmienkam prípustnosti podaného návrhu uviedol, že „... návrh bol podaný včas, čo vyplýva zo samotného podania návrhu a pokiaľ ide o použitie opravného prostriedku, zákon č. 328/2002 Z. z. ani iné súvisiace predpisy takýto prostriedok neupravujú.“ a - v súdnom spise najvyššieho súdu bola poznámka o zapožičaní príslušného podkladového spisu Sociálnej poisťovne, ktorý bol najvyššiemu súdu doručený 9. júna 2014 a vrátený Sociálnej poisťovni po rozhodnutí najvyššieho súdu 31. marca 2015.

Ústavný súd s ohľadom na uvedené považoval za preukázané, že najvyšší súd v čase rozhodovania vo veci návrhu sťažovateľa na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžz 10/2014 disponoval príslušným dávkovým spisom Sociálnej poisťovne, ktorý bol Sociálnej poisťovni vrátený spolu s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžz 7/2014 z 18. marca 2015.

. . žiadosť o prepočet dôchodkovej dávky. Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia ma listom z 14. 03. 2014 informoval o tom, že požiadal Sociálnu poisťovňu o prevod dôchodkového poistenia od 01. 01. 2004. Dňa 05. 05. 2014 mi bol na vedomie zaslaný list Sociálnej poisťovne, v ktorom oznamuje, že dôchodkové poistenie od 01. 01. 2004 Vojenskému úradu neprevedie dokým sa vedú súdne spory medzi Sociálnou poisťovňou a mandantom. Uvedený postup Sociálnej poisťovne je nezákonný, podľa ust. § 67 ods. 4 zák. č. 99/1963 Zb. v plamom znení: „Sociálna poisťovňa je povinná vyžiadané poistné na starobné poistenie a údaje o poistencovi odviesť útvaru sociálneho zabezpečenia ministerstva alebo Vojenskému úradu sociálneho zabezpečenia do 30 dní od vyžiadania, ak také poistné nebolo zhodnotené pre nárok na dôchodok a jeho výšku Sociálnou poisťovňou. Starobný dôchodok podľa osobitného predpisu 33e) v takom prípade zvyšuje príslušný útvar sociálneho zabezpečenia ministerstva alebo Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia.“ Z citovaného ustanovenia vyplýva explicitne povinnosť Sociálnej poisťovne

do 13. 05. 2014. Po uplynutí uvedeného termínu podám v mene mandanta žalobu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, čím sociálnej poisťovni predpokladateľne vznikne aj povinnosť uhrádzať trovy konania. Žiadam o informovanie o zjednaní nápravy bezodkladne. Odporúčam vec nepodceňovať!» a - Sociálna poisťovňa v reakcii na podanie sťažovateľa z 8. mája 2015 listom z 15. mája 2014 (č. BA-84683/2014 34039-2/2014-BA; označeným ako „ , prevod poistného na starobné poistenie - stanovisko“) zaujala k veci toto stanovisko: «K Vášmu podaniu, zo dňa 8. mája 2014, vo veci prevodu poistného na starobné poistenie podľa § 67 ods. 4 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

Dňa 17. januára 2013 si uplatnil v Sociálnej poisťovni nárok na starobný dôchodok od 1. januára 2013. Na nárok na starobný dôchodok nebolo menovanému zhodnotené žiadne obdobie dôchodkového poistenia získané po 31. decembri 2003. Sociálna poisťovňa preto rozhodnutím zo dňa 19. septembra 2013 žiadosť menovaného o starobný dôchodok zamietla.

Súd buď potvrdí rozhodnutie Sociálnej poisťovne, v takomto prípade sa poistné na starobné poistenie nebude zhodnocovať pre nárok na starobný dôchodok Sociálnou poisťovňou, alebo súd rozhodnutie Sociálnej poisťovne zruší a vráti jej vec na ďalšie konanie o nároku na starobný dôchodok, v ktorom bude zhodnotené obdobie sociálneho poistenia, ako aj poistné.

Ak by Váš mandant rozhodnutie Sociálnej poisťovne o zamietnutí jeho žiadosti o starobný dôchodok nenapadol podaním návrhu na preskúmanie súdom a toto rozhodnutie by bolo nadobudlo právoplatnosť, Sociálna poisťovňa by na základe žiadosti Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia, zo dňa 14. marca 2014, previedla poistné na starobné poistenie, pretože by bola splnená jedna z podmienok podľa § 67 ods. 4 zákona o tom, že poistné nebolo zhodnotené pre nárok na dôchodok a jeho výšku Sociálnou poisťovňou. Z uvedeného vyplýva, že Sociálna poisťovňa pristúpi k prípadnej realizácii prevodu poistného až po preskúmaní rozhodnutia Sociálnej poisťovne o nároku na starobný dôchodok súdom a nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu.»

Ústavný súd po nahliadnutí do dávkového spisu Sociálnej poisťovne č. 320 503 7490 považoval za nesporné, že Sociálna poisťovňa podanie sťažovateľa z 8. mája 2014 nevyhodnotila ako sťažnosť podanú v zmysle zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“) (uvedené sťažovateľ v „spornom podaní“ z 8. mája 2014 ani netvrdil). Sociálna poisťovňa preto listom č. BA-84683/2014 34039-2/2014-BA z 15. mája 2014 zaujala stanovisko k podaniu sťažovateľa z 8. mája 2014 a predmetné podanie za sťažnosť podanú v zmysle zákona o sťažnostiach nepovažovala. Uvedený postup vybavenia podania sťažovateľa z 8. mája 2014 zo strany Sociálnej poisťovne sťažovateľ následne nerozporoval.

III.

9. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, a k namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Sťažovateľ sa v petite podanej ústavnej sťažnosti (bod 6) domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 49 ods. 1 ústavy postupom Sociálnej poisťovne v konaní vedenom pod č. BA-84683/2014 34039-2/2014- BA, ako i postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sž 7/2014. Zároveň žiada rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžz 7/2014 z 18. marca 2015 zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Pozornosti ústavného súdu v súvislosti so správnou formuláciou petitu ústavnej sťažnosti neuniklo, že sťažovateľ pravdepodobne mylne v dôsledku nepozornosti uviedol v súvislosti s namietaním porušenia základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe „čl. 49 ods. 1 ústavy“, a nie čl. 39 ods. 1 ústavy, rovnako nesprávne uviedol aj napadnuté konanie najvyššieho súdu ako sp. zn. „10 Sž 7/2014“, a nie ako sp. zn. 10 Sžz 7/2014.

III.A K namietanému porušeniu čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým postupom Sociálnej poisťovne v konaní vedenom pod č. BA-84683/2014 34039-2/2014- BA

12. Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

III.C K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžz 7/2014 a jeho rozsudkom z 18. marca 2015

15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

18. Ústavný súd v kontexte námietky sťažovateľa týkajúcej sa skutočnosti, že najvyšší súd v čase rozhodovania nemal k dispozícii dávkový spis odporkyne a sťažovateľ splnil podmienku prípustnosti návrhu v zmysle ustanovenia § 250v ods. 3 OSP, v prvom rade poznamenáva, že po nahliadnutí do súdneho spisu najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžž 7/2015 považoval ústavný súd za preukázané, že najvyšší súd v čase rozhodovania vo veci návrhu sťažovateľa na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy príslušným dávkovým spisom Sociálnej poisťovne, ktorý bol Sociálnej poisťovni vrátený spolu s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžz 7/2014 z 18. marca 2015 (bod 8.A), disponoval. V záujme objasnenia otázky splnenia podmienky prípustnosti návrhu podľa § 250v ods. 3 OSP najvyšší súd tak, ako to uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, „... za tým účelom nariadil vo veci pojednávanie (§ 250g ods. 1 v spojení s § 250v ods. 8 OSP) na deň 18. marca 2015, na ktorom preveroval okolnosti podstatné pre posúdenie splnenia podmienok prípustnosti návrhu na konanie vyplývajúce z príslušných ustanovení OSP upravujúcich postup súdu pre konanie o návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.“. Najvyšší súd sa na pojednávaní 18. mája 2015 pýtal splnomocneného zástupcu sťažovateľa na splnenie zákonných podmienok prípustnosti podaného návrhu a tento k veci uviedol, že „... návrh bol podaný včas, čo vyplýva zo samotného podania návrhu a pokiaľ ide o použitie opravného prostriedku, zákon č. 328/2002 Z. z. ani iné súvisiace predpisy takýto prostriedok neupravujú“.

19. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (s. 3  7) vyplýva, že najvyšší súd s poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžz 1/2009 z 3. marca 2009 a rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 428/09 z 28. apríla 2005 pomerne vyčerpávajúcim spôsobom reagoval na otázku nesplnenia podmienok prípustnosti návrhu podľa § 250v ods. 3 OSP a svoje rozhodnutie aj náležite vyargumentoval. Pre posúdenie danej veci ústavným súdom je relevantný najmä právny záver najvyššieho súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa odôvodený tým, že: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný (§ 10 ods. 2, § 246 ods. 2 písm. b/ OSP) sa oboznámil s podaným návrhom, ako aj ďalšími podaniami účastníkov, tieto skúmal primárne z hľadiska splnenia podmienok na konanie; za tým účelom nariadil vo veci pojednávanie (§ 250g ods. 1 v spojení s § 250v ods. 8 OSP) na deň 18. marca 2015, na ktorom preveroval okolnosti podstatné pre posúdenie splnenia podmienok prípustnosti návrhu na konanie vyplývajúce z príslušných ustanovení OSP upravujúcich postup súdu pre

. . Aj keď zákonodarca vzhľadom na rôznorodosť oblastí verejnej správy z hľadiska predmetu právnej regulácie, ako aj nadväzujúcich typov správnych konaní, v rámci ktorých môžu prichádzať do úvahy rôzne právne prostriedky nápravy (v niektorých prípadoch aj viaceré z nich), bližšie nedefinuje obsah pojmu „prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis“, odpoveď možno nájsť v ustálenej judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj v súvisiacich rozhodnutiach Ústavného súdu Slovenskej republiky zaoberajúcimi sa okrem iného aj rozsahom a účelom takéhoto právneho nástroja. .

Preto nebolo možné uznať námietku navrhovateľa, že zákon č. 328/2002 Z. z. ani iné súvisiace predpisy takýto prostriedok neupravujú, z čoho vyvodil, že v prejednávanej veci zákonná požiadavka na vyčerpanie prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, nemá svoje opodstatnenie. Vychádzajúc z judikatúry (napr. IV. ÚS 428/09-33 z 28. apríla 2005) možno ustáliť, že takýto prostriedok musí byť podaný osobou dotknutou zásahom, musí byť primerane kvalifikovaný a formalizovaný (aby z jeho obsahu bolo prinajmenšom zrejmé, kto ho robí, komu je určený, čoho sa týka a čo sa vytýka, prípadne podporený relevantnými dôkazmi, resp. odkazmi na ne) tak, aby dotknutý orgán mal čas a priestor na zaujatie kvalifikovaného stanoviska a prípadne nepokračoval v zásahu, resp. odstránil škodlivé následky svojho

20. V kontexte zmieneného ústavný súd zdôrazňuje, že konanie v zmysle piatej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku sa začína žalobou, v ktorej bude fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdiť, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak takýto zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie. V žalobe preto žalobca musí tvrdiť, že bol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch (musí ísť o jeho práva a záujmy, inak žaloba nemôže byť úspešná), že ide o zásah, ktorý nie je rozhodnutím a jeho účinky priamo dopadajú na žalobcu, že dôsledky zásahu trvajú alebo objektívne hrozí jeho opakovanie, že vyčerpal všetky prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný zákon tak, ako to je v konaní proti nečinnosti správneho orgánu, a že dodržal zákonom ustanovenú lehotu na podanie žaloby, ktorá je 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo. Sťažovateľ však tak v podanom návrhu zo 14. mája 2014 (bod 8.A), ako i na pojednávaní najvyššieho súdu 18. mája 2015 skutočnosť, že vyčerpal všetky prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný zákon, netvrdil a neuviedol to ani potom, ako sa ho na to na pojednávaní pýtal najvyšší súd.

23. Po zhodnotení obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd primeraným, ústavne udržateľným spôsobom odôvodnil postup, akým dospel k záveru o nesplnení podmienok prípustnosti konania v zmysle § 250v ods. 3 OSP, poukazujúc na rozhodovaciu prax tak najvyššieho súdu, ako i ústavného súdu. Tým najvyšší súd splnil požiadavky kladené na jeho rozhodnutie čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorých absenciu mu sťažovateľ vyčítal. Uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, resp. za taký, ktoré by popieral zmysel práva na súdnu ochranu. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a porušením základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

III.D

25. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

24. Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.