I. ÚS 58/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 58/2026-47

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľov , , , , , , a , , , zastúpených JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD., s. r. o., Kováčska 28, Košice, proti postupu a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/128/2023 z 30. júla 2025 takto

rozhodol:

1. Sťažovatelia sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 24. októbra 2025, ktorá bola uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 58/2026-24 zo 29. januára 2026 prijatá na ďalšie konanie v celom rozsahu, domáhajú vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 prvej a druhej vety, čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) označeným postupom a rozsudkom najvyššieho súdu o zamietnutí dovolania, ktorý navrhujú zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

2. Sťažovatelia sa ako žalobcovia (podieloví spoluvlastníci pozemkov) domáhali proti mestu Košice ako žalovanému zaplatenia 38 821,28 eur s príslušenstvom ako odplaty za zákonné vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z. za dobu troch rokov od 7. apríla 2016 do 7. apríla 2019

3. V konaní súdy vychádzali z nesporných okolností, že nehnuteľnosť žalovaného (školská budova a oplotený areál školy v k. ú. ) sa nachádza na pozemkoch v podielovom spoluvlastníctve sťažovateľov. Žalovaný počas celého sporného obdobia prenajímal uvedenú budovu Arcidiecéznej charite Košice na účel poskytovania sociálnych služieb, preto tento prenájom nebolo možné považovať za výkon podnikateľskej činnosti. V súlade s rozhodovacou praxou najvyššieho súdu následne vyhodnotili, že sťažovatelia majú nárok na jednorazovú náhradu za zákonné vecné bremeno (zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z.). Právo na peňažné plnenie však nebolo možné priznať s ohľadom na uplynutie trojročnej premlčacej doby plynúcej od účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. (1. júla 2009, pozn.), pričom žaloba bola podaná až 8. apríla 2019.

CSP. 4.1. Vo vzťahu k dovolacej námietke [§ 420 písm. f) CSP] týkajúcej sa (i) nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu pre nedostatočnosť odôvodnenia v otázke premlčania najvyšší súd z pohľadu referenčnej normy (§ 393 ods. 2 CSP) dospel k záveru, že odvolací súd sa s namietanou otázkou charakteru (jednorazovej) náhrady za zákonom zriadené vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. vysporiadal a svoje závery odôvodnil dostatočne, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo. Ďalej konštatoval, že odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne a zrozumiteľne vysporiadal aj s námietkou porušenia princípu právnej istoty a princípu legitímnych očakávaní, a preto túto námietku nepovažoval za dôvodnú.

4.3. Pokiaľ ide o dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, najvyšší súd k prvej položenej otázke (i) „či podnikanie podľa § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. sa vzťahuje na obce a nie na subjekt, ktorý má v nájme nehnuteľnosti, a či o podnikanie ide vždy, ak nehnuteľnosti dá do nájmu iným subjektom, či už podnikateľom alebo charite“ uviedol, že ide o otázku nejasnú, nezrozumiteľnú, zmätočnú a nedostatočne vymedzenú, ktorú odvolací súd v zmysle zákonných kritérií dovolania neriešil. Dodal, že pre odvolací súd bola rozhodujúca otázka premlčania nároku na odplatu za zákonné vecné bremeno. Obdobný záver najvyšší súd uplatnil aj k druhej dovolacej otázke (ii) „či vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. zanikne dňom, ktorým nehnuteľnosť začala slúžiť na podnikanie, ak účinnosťou zákona vzniklo, ale neskôr nehnuteľnosť začala slúžiť na podnikanie“ s tým, že odvolací súd túto otázku v konaní neriešil. Z tohto dôvodu vyhodnotil obe otázky ako neprípustné, čo samo osebe zakladá dôvod na odmietnutie dovolania podľa § 447 písm. f) CSP.

f) porušením princípu rovnosti podľa čl. 12 ods. 1 ústavy, predovšetkým v kontexte čl. 20 ods. 1 ústavy, a to vytvorením dvoch skupín vlastníkov pozemkov pod stavbami obcí a samosprávnych krajov: (1) v prvej skupine sú vlastníci, ktorým nevzniklo vecné bremeno, pretože mali uzatvorenú nájomnú zmluvu k 1. júnu 2009 s dohodnutou pravidelne sa opakujúcou odplatou (v prípade, ak by nájom skončil, mohli žiadať vydanie bezdôvodného obohatenia), a naproti tomu (2) sú v druhej skupine dotknutí vlastníci, ktorým vzniklo vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. a v prípade neuplatnenia jednorazovej odplaty do 1. júna 2012 nemajú už nárok na žiadnu odplatu; g) premlčaciu dobu nemožno počítať odo dňa účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., keďže ku dňu účinnosti tohto zákona nemohlo byť sťažovateľom objektívne známe, že majú nárok iba na jednorazovú odplatu [s odkazom aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Urbárska obec Trenčianske Biskupice proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 74258/01)]. Zákon má byť za každých okolností vykladaný v prospech ochrany základných práv a slobôd, teda v prospech vlastníkov. Pokiaľ zákon č. 66/2009 Z. z. o odplate za vecné bremeno mlčí, potom v súlade s princípom právneho štátu, princípom legitímnych očakávaní a princípom spravodlivosti má platiť, že sa strany môžu dohodnúť na jednorazovej alebo opakujúcej sa odplate. Ak sa strany nedohodnú, výber je na vlastníkovi pozemku. Premlčacia doba nemôže plynúť od účinnosti zákona, ale od uzatvorenia takej dohody, alebo v prípade, ak sa nedohodnú, tak od okamihu, keď si vlastník zvolí spôsob odplaty; 6. Podľa názoru sťažovateľov § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. je neústavný, a preto zároveň podávajú návrh, aby senát ústavného súdu podal návrh na začatie konania o súlade zákona č. 66/2009 Z. z. s čl. 1, čl. 12, čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a s čl. 1 dodatkového protokolu, ktorý odôvodnili tak, že ústava neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamo zákonom, náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva má byť primeraná a opakujúca sa. Zákonom č. 66/2009 Z. z. v spojení s ustálenou rozhodovacou praxou dochádza k faktickému vyvlastneniu (sťažovateľom zostáva iba holé vlastníctvo, platia dane, poplatky a samosprávne celky nič nenúti, aby pozemky vysporiadali, pokiaľ je odplata jednorazová a, navyše, už aj premlčaná). Podľa sťažovateľov obmedzenie vlastníckeho práva v tomto prípade nie je vo verejnom záujme.

8. Zúčastnená osoba, ktorou je mesto Košice (ako žalovaný v konaní pred všeobecným súdom), vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 24. februára 2026 vyjadruje nesúhlas s podanou ústavnou sťažnosťou. Závery napadnutého rozsudku – pokiaľ ide o právnu otázku formy náhrady za zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. – považuje v celom rozsahu za správne a súladné s ustálenou rozhodovacou pracou najvyšších súdnych autorít. Nestotožňuje sa so závermi ústavného súdu v náleze sp. zn. II. ÚS 369/2025 z 24. septembra 2025, ak dôvodom na zmenu doterajšej ustálenej judikatúry má byť len skutočnosť, že od účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. uplynulo obdobie viac ako 16 rokov. Len samotné plynutie času bez ďalšieho nemôže spôsobiť zmenu charakteru odplaty za zákonnom zriadené vecné bremeno, a to ani s odvolaním na jeho dočasný charakter. Taktiež nesúhlasí s tým, že ustálený výklad nevyvíja tlak na mestá a obce na pristúpenie k zmluvnému riešeniu tohto stavu. Tvrdí, že pokiaľ v čase účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. mala odplata charakter jednorazovej náhrady, je nelogické, aby sa tento charakter menil len z dôvodu plynutia času. Na podporu svojich tvrdení cituje niektoré pasáže z uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 427/2024 z 24. septembra 2024 týkajúce sa obdobnej právnej otázky a zdôrazňuje, že samotný ústavný súd konštatoval, že bez zmeny zákona nemá priestor na zmenu doterajšej ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu. 9. Zúčastnená osoba ďalej uviedla, že dochádza k postupnému usporadúvaniu vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých sa nachádzajú stavby a iný majetok vo vlastníctve mesta, a to v rámci limitovaných finančných možností. Konkrétne poukazuje na vykupovanie pozemkov v lokalite Borovicového hája a na verejný prísľub odkúpenia pozemkov v areáli Zoologickej záhrady Košice. Dodáva však, že tento proces bude s ohľadom na rozsiahlosť nevysporiadaných pozemkov a s tým spojené množstvo finančných prostriedkov prebiehať v rozmedzí niekoľkých rokov, ktorý bez finančnej podpory štátu nedokáže urýchliť.

e) v tejto súvislosti poukazujú aj na právny záver vyplývajúci z rozhodnutia sp. zn. PL. ÚS 12/2025 z 28. mája 2025 o možnosti odklonu od ustálenej súdnej praxe, ak v danom prípade ide o skutočnosť, že ani po takmer 16 rokoch od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. nebol dosiahnutý jeho účel.

IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti

Z. z.), a to bez viny a na škodu vlastníkov pozemkov. Dôvod na odklon od ustálenej súdnej praxe ústavný súd vzhliadol v skutočnosti, že ani takmer po 16 rokoch od nadobudnutia účinnosti posudzovaného zákona nebol dosiahnutý jeho účel. 16.

17. V konkurencii dvoch právnych názorov k povahe náhrady za vecné bremeno najprv treba zdôrazniť, že ústavný súd nereviduje skorší právnych názor o jednorazovej povahe ako vecne nesprávny, len ho obsahovo transformuje (sp. zn. PL. ÚS 9/2026). Žiada sa upresniť, že samotné plynutie času bez ďalšieho nie je v danom prípade jediný a výlučný dôvod preukazujúci potrebu odklonu od precedensu a na určenie nového pravidla. Ide skôr o súbor vzájomne prepojených a graduálne sa vyvíjajúcich a plynutím času zintenzívnených spoločensko-právnych „problémov“ v normatívnom systéme, na ktoré súčasný zákon nebol pripravený.

19. Odhliadnuc od aktuálnych záverov ústavného súdu k zmene povahy náhrady za vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z., v ďalšom na to priamo nadväzujúcom kroku sa ústavný súd zaoberal rozhodujúcim temporálnym aspektom pre prípadné rozhodnutie o vyhovenie druhovej skupine ústavných sťažností. V uznesení sp. zn. PLz. ÚS 1/2026 z 15. apríla 2026 (ďalej len „zjednocujúce stanovisko“) zjednotil odlišné právne názory senátov ústavného súdu a vo výroku tohto uznesenia vyslovil, že „právny názor ústavného súdu, podľa ktorého okolnosť odôvodňujúcu prekonanie skoršej judikatúry najvyšších súdnych autorít o povahe náhrady za vecné bremeno zriadené podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., môže tvoriť fakt, že ani po takmer 16 rokoch od nadobudnutia účinnosti uvedeného zákona nebol dosiahnutý jeho účel spočívajúci v definitívnom

20. V intenciách zjednocujúceho stanoviska sa žiada vyhodnotiť, že predmetom prieskumu pred ústavným súdom je rozhodnutie najvyššieho súdu (ako konečného rozhodnutia všeobecného súdu), ktoré bolo vyhlásené 30. júla 2025, teda po právoplatnosti uznesenia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 12/2025 z 28. mája 2025, ktoré nastalo 27. júna 2025. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu založené na právnom názore na jednorazovej náhrade nastolenou doterajšou judikatúrou bolo vydané v okamihu, hoci už rozhodovacia prax ústavného súdu signalizovala možnosť evolutívnej zmeny judikatúry a náznak pozitívnej zmeny hmotnoprávneho postavenia vlastníkov pozemkov. 21. Nastolenie zmeny judikatúry, ktorá v sebe nesie potenciál naplnenia účelu zákona č. 66/2009 Z. z., ktoré vzišlo z iniciatívy ústavného súdu, však patrí všeobecným súdom s náležite vyargumentovaným odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe podľa čl. 2 ods. 3 CSP a § 220 ods. 3 CSP (por. bod 17 tohto nálezu). Ak takejto zmene bráni absencia možnosti strany sporu prípustne namietať nesprávne právne posúdenie v situácii, keď túto nesprávnosť strana sporu vidí práve v neodklonení sa súdu od rozhodovacej praxe [§ 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP a contrario)], ústavný súd považuje za potrebné meniť tento náhľad prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti vrátane kasačnej záväznosti svojich rozhodnutí v konaniach podľa čl. 127 ústavy (sp. zn. PL. ÚS 9/2026). 22. Vychádzajúc z uvedených úvah, ústavný súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci došlo k porušeniu práv sťažovateľov na súdnu ochranu a spravodlivý proces ústavne nekonformným výkladom aplikovaných právnych noriem s priamym dopadom na ich vlastnícke právo a právo pokojne užívať majetok (v spojení s čl. 12 ústavy), ktorý predstavuje neprimerané bremeno (bod 1 výroku tohto nálezu). 23. Vzhľadom na to, že napadnuté rozhodnutie porušuje základné práva sťažovateľov, ústavný súd ho zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie najvyššiemu súdu (bod 2 výroku tohto nálezu). V ďalšom konaní bude úlohou najvyššieho súdu v súlade s právnym názorom ústavného súdu pri zohľadnení individuálnych okolností prípadu tak, aby bola poskytnutá súdna ochrana spravodlivá, opätovne rozhodnúť o nároku sťažovateľov. 24. Na záver treba dodať, že ústavný súd sa návrhom sťažovateľov na iniciovanie konania o súlade právnych predpisov nezaoberal z dôvodu, že už v uznesení sp. zn. PL. ÚS 9/2026 explicitne vyjadril, že platnosť a účinnosť napadnutého právneho predpisu nebráni dosiahnutiu sledovaného cieľa (spravodlivé usporiadanie pomerov strán sporu). Preto nevzhliadol potrebu derogačného zásahu s tým, že postačuje odklon od recentne ustáleného právneho názoru najvyššieho súdu o jednorazovom charaktere predmetnej náhrady.