I. ÚS 585/2015

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) z 9. októbra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 11 P 141/2014, postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) zo 16. decembra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 533/2014, ako aj postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 18. júna 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cdo 283/2015 (ďalej aj „napadnutý postup“ alebo „napadnuté uznesenie okresného súdu, krajského súdu, najvyššieho súdu“).

3. Proti tomuto predbežnému opatreniu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom okrem faktických dôvodov uviedla, že «právna zástupkyňa navrhovateľa a zákonná sudkyňa sú priateľky. Táto skutočnosť je verejne známa, avšak je dosť obtiažne ju dokázať. Krajský súd v Bratislave tento argument do úvahy nevzal, čo odôvodnil tým, že som žiadne dôkazy nepriložila... Necelý mesiac po doručení uznesenia Krajského súdu č. 11CoP/533/2014-129 zo dňa 16.12.2014 som sa dozvedela skutočnosti, ktoré ešte viac odôvodnili naše pochybnosti o nezaujatosti zákonnej sudkyne. Bolo mi doručené rozhodnutie iného senátu Krajského súdu v Bratislave (uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 20.6.2014, sp. značka 14NcC/51/2014-138), ktoré vyslovilo, že JUDr. Železníková je ako sudkyňa zaujatá dokonca aj v prípade, že účastníčku konania len predtým zastupovala a v súčasnosti už to tak nie je. Z textu tohto rozhodnutia možno zistiť, že zastupovala zákonnú sudkyňu ako jej právna zástupkyňa jednak v roku 2009 v konaní o rozvod manželstva a následne cca od roku 2013 v konaní o vyporiadanie BSM. Toto konanie nebolo ani v roku 2014 ukončené a prebieha pred Okresným súdom Bratislava II pod spisovou značkou 7C/53/2013. Po tomto zistení a získaní dôkazov sme podali vo veci predbežného opatrenia dovolanie, v ktorom sme namietali procesnú vadu - vo veci rozhodoval zaujatý sudca. Zároveň sme podali návrh na vyslovenie zaujatosti voči JUDr. Železníkovej, keďže v čase, keď vydala predbežné opatrenie a aj v čase podania námietky zaujatosti bola v osobnom a pracovnom vzťahu s právnou zástupkyňou navrhovateľa , čo bolo nesporne preukázané. Ešte v decembri 2014 sa vo veci vyporiadania BSM zákonnej sudkyne konalo pred Okresným súdom Bratislava II pojednávanie, kde ju zastupovala. Predbežné opatrenie napadnuté dovolaním bolo vydané dva mesiace pred týmto pojednávaním, kde ešte pôsobila ako právna zástupkyňa konajúcej sudkyne... Podobnú situáciu už raz a JUDr. Železníková riešili a to v roku 2009, keď zastupovala sudkyňu pri jej rozvodovom konaní. V tom čase sa sudkyňa sama namietla vo veci, zastupovanej práve z dôvodu, že je jej právnou zástupkyňou...

JUDr. Železníková sa ako zákonná sudkyňa nemôže nikomu javiť objektívne nestranná. Práve naopak. Vedela o skutočnostiach, ktoré ju vylučovali z prejednania a rozhodovania vo veci (keďže v roku 2009 sa z dôvodu zastupovania dokázala namietnuť) a predsa sa sama nenamietla, ako to od nej zákon požaduje. Jej vzťah k právnej zástupkyni navrhovateľa trval až do doby, kým sa o ňom nezačalo hovoriť v súvislosti s týmto prípadom, námietkou zaujatosti a dovolaním proti predbežnému opatreniu, čiže minimálne do januára 2015. To však bolo až tri mesiace po vydaní sporného predbežného opatrenia.».

4. Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu z 9. októbra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 11 P 141/2014, postupom a uznesením krajského súdu zo 16. decembra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 533/2014, ako aj postupom a uznesením najvyššieho súdu z 18. júna 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cdo 283/2015 porušené bolo. Okrem toho žiada, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu a priznal jej náhradu trov konania v sume 355,73 €.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

8. Sťažovateľka v sťažnosti namieta najprv porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a uznesením okresného súdu, ktorým okresný súd rozhodol o predbežnom opatrení vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 1 P 141/2014 (pozri bod 2). Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie, v ktorom okrem vecných dôvodov namietala (ako to uvádza v sťažnosti), že zákonná sudkyňa Mgr. Patrícia Železníková mala byť vylúčená z jej prerokovávania a rozhodovania pre priateľský vzťah s právnou zástupkyňou (pozri bod 3).

11. Ďalej sa ústavný súd zaoberal sťažnosťou sťažovateľky aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu a postupu krajského súdu. Ústavný súd z priložených príloh k sťažnosti zistil, že v odvolaní sťažovateľky voči napadnutému uzneseniu okresného súdu z 23. októbra 2014, ktoré napísala a podala jej právna zástupkyňa, neboli namietané skutočnosti, ktoré sú uvedené v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu v bode 3 (teda okrem faktických dôvodov, konkrétne najmä zaujatosť zákonnej sudkyne, resp. to, že rozhodovala vylúčená sudkyňa), a uvedené vôbec nevyplýva ani z jej ďalších listín pripojených k sťažnosti a napadnutého uznesenia krajského súdu. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, a túto možnosť nevyužije, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. III. ÚS 207/04, I. ÚS 127/05). Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

14. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu svoje rozhodnutie sp. zn. 8 Cdo 283/2015 z 18. júna 2015 odôvodnil dostatočným spôsobom na s. 2 až s. 9 a vyjadril sa primerane aj k jej námietkam, či medzi zákonnou sudkyňou a právnou zástupkyňou bol predtým naozaj osobný alebo priateľský vzťah, ako to tvrdila sťažovateľka, alebo iba vzťah profesionálny. Bral pritom do úvahy aj samotné vyjadrenie zákonnej sudkyne, definíciu priateľského vzťahu (tento vzťah dovolacím súdom zistený nebol, resp. sťažovateľka ho bližšie ani nešpecifikovala) a uviedol tiež k tomu judikatúru najvyššieho súdu (pozri s. 6 a s.7). Najvyšší súd súčasne pomenoval aj iné dôvody, ktoré nepreukázali tvrdenia sťažovateľky (s. 8 a s. 9), že došlo v jej veci k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ústavný súd považuje za riadne odôvodnené, nearbitrárne, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné.

15. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

16. Navyše ústavný súd v nastolenom probléme, resp. k možnej zaujatosti tejto zákonnej sudkyne v uvedenom konaní pred okresným súdom už raz prezentoval svoj názor, keď sťažnosť sťažovateľky vedenú pod sp. zn. I. ÚS 305/2015 odmietol ako zjavne neopodstatnenú, teda bol svojimi závermi v tomto rozhodnutí aj viazaný. Ústavný súd k tomu tiež uvádza, že nosné dôvody podanej sťažnosti svedčia možnému porušeniu čl. 48 ods. 1 ústavy (princíp zákonného sudcu), avšak sťažovateľka (kvalifikovane zastúpená advokátkou) základné právo podľa uvedeného článku ústavy ani nenapáda. Súčasne je potrebné uviesť, že rozhodnutia o predbežných opatreniach nie sú konečné, predchádzajú meritórnemu rozhodnutiu, takže namietané skutočnosti môže strana sťažovateľky (ak ich riadne preukáže) účinne napádať aj naďalej v konaní vo veci samej, ktoré nie je ešte právoplatne skončené.