I. ÚS 588/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 588/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátkou JUDr. Danielou Simanovou, Palkovičova 15, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 206/2014 z 24. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu v konaní o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a o náhradu funkčného platu bol účastníkom konania vedeného v dôsledku podania žaloby na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 25 Cpr 3/2011, v dôsledku podaného odvolania na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 8 CoPr 1/2013 a následne v dôsledku iniciovania dovolacieho konania na najvyššom súde pod sp. zn. 4 Cdo 206/2014. V úvode sťažnosti sťažovateľ ústavný súd podrobne oboznamuje s priebehom konania pred všeobecnými súdmi a uvádza, že «... zastúpený advokátom pre celé konanie podal na Okresný súd Bratislava I dňa 15.12.2011 žalobu o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou žalovaným - Slovenskou republikou - Pôdohospodárskou platobnou agentúrou... Subjekt žalovaného určil žalobca v súlade s ustanovením § 1 ods. 3 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení ku dňu podania žaloby (ďalej len „zákon o štátnej službe“), v zmysle ktorého sa štátna služba vykonáva v štátnozamestnaneckom pomere k štátu a § 9 ods. 5 zákona o štátnej službe. Okresný súd Bratislava I svojim rozhodnutím č. k. 25 Cpr 3/2011-106 zo dňa 15.10.2012 žalobu žalobcu zamietol z dôvodu, že žalobca neoznačil za žalovaného subjekt, ktorý by bol nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, ktorej sa žalobca domáhal v konaní. Súd posúdil žalobu žalobcu ako nedôvodnú a v celom rozsahu ju zamietol. Nezaoberal sa pritom skúmaním vecnej stránky žalovaného nároku žalobcu. Prvostupňový súd... vyvodil jednoznačný záver, že Pôdohospodárska agentúra je nositeľom práv z povinností zo štátnozamestnaneckých pomerov štátnych zamestnancov, a to podľa článkov 1 ods. 4 Štatútu Pôdohospodárskej platobnej agentúry, v zmysle ktorého je platobná agentúra právnickou osobou, v právnych vzťahoch vystupuje vo vlastnom mene a č1. 4 ods. 2, v zmysle ktorého zabezpečuje plnenie úloh, ktoré jej ako služobnému úradu vyplývajú zo štátnozamestnaneckých vzťahov a z pracovnoprávnych vzťahov... ... prvostupňový súd dospel k záveru, že Pôdohospodárska platobná agentúra je vecne pasívne legitimovaným subjektom v konaní o žalobe žalobcu o určenie neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru podľa zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe.».

4. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ považoval rozsudok okresného súdu (sp. zn. 25 Cpr 3/2011 z 15. októbra 2012), ako i rozsudok krajského súdu (sp. zn. 8 CoPr 1/2013 zo 17. septembra 2013) za arbitrárny (pretože v dôsledku vydania uvedených rozhodnutí sa sťažovateľ už ďalej vzhľadom na uplynutie prekluzívnej dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru nemohol opätovne domáhať svojich práv žalobou na súde), podal proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 CoPr 1/2013 zo 17. septembra 2013 dovolanie v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Napadnutým rozhodnutím však najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol. Podľa názoru sťažovateľa tak najvyšší súd učinil i napriek tomu, že „... prvostupňový súd neuviedol vo svojom rozhodnutí konkrétne relevantné ustanovenie platného právneho predpisu, z ktorého by vyplývalo, že štátnozamestnanecký pomer je pomerom, v ktorom ako účastník vystupuje vo vzťahu k štátnemu zamestnancovi služobný úrad. Práve naopak, citoval ustanovenie § 9 uvedeného zákona s tým, že služobný úrad (teda akreditovaná Pôdohospodárska platobná agentúra) je nositeľom práv a povinností a plní úlohy aj pri koordinovaní činností vo veciach štátnozamestnaneckých vzťahov podľa § 9 ods. 5 zákona o štátnej službe, v ktorom ustanovení sa uvedená dikcia nenachádza. Nedostatok pasívnej vecnej legitimácie štátu ako účastníka štátnozamestnaneckého pomeru zdôvodnil ustanoveniami článkov 1 ods. 4 a čl. 4 ods. 2 Štatútu Pôdohospodárskej platobnej agentúry, ktorý ako právny akt nižšej právnej sily nemôže meniť právny akt vyššej právnej sily. Opomenul pritom vziať do úvahy znenie ustanovenia § 7 zákona č. 543/2007 Z. z. o pôsobnosti orgánov štátnej správy pri poskytovaní podpory v pôdohospodárstve a rozvoji vidieka, v ktorom sú v ods. 1 pozitívne vymenované jej kompetencie, avšak iba pokiaľ ide o administratívne činnosti pri poskytovaní podpory v pôdohospodárstve.“.

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

11. Predmetom podanej ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že dovolacím rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 206/2014 z 24. júna 2015, ktorým najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol, došlo k porušeniu sťažovateľom v petite sťažnosti uvedeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstatné námietky sťažovateľa však opomínajú judikatúru ústavného súdu a sťažnosť možno podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na jej skutočný obsah (nesúhlas sťažovateľa so závermi najvyššieho súdu) vyhodnotiť v podstate ako ďalšie „pokračovanie vo svojej argumentácii“, čím podaná ústavná sťažnosť nedosahuje potrebnú ústavnú intenzitu. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ neuvádza žiadnu ústavne významnú argumentáciu a jeho argumentačná pozícia spočíva výlučne v rovine podústavného práva a tvrdenému zásahu do označených práv sa sťažovateľ venuje len okrajovo a vo všeobecnej rovine. Sťažovateľ svojou sťažnosťou vlastne pokračuje v polemike so všeobecnými súdmi o tom, k akým skutkovým a právnym záverom mali všeobecné súdy dospieť. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy má však iný účel a význam (sleduje ochranu základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a slobôd), a preto ústavný súd skúmal len to, či najvyšší súd nemohol napadnutým rozhodnutím porušiť niektoré z označených práv sťažovateľa (bod 1).

15. Sťažnostné námietky sa v tomto smere sústreďujú na tvrdené nedostatočné vysporiadanie sa najvyššieho súdu s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v podanom dovolaní a na arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia. V kontexte uvedeného ústavný súd upriamuje pozornosť na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v rámci ktorej najvyšší súd uviedol: „... dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa ako aj odvolací súd postačujúco odôvodnili svoje rozhodnutia. Odvolací súd v prejednávanej veci

rozsudok

súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil, pričom sa v celom rozsahu stotožnil aj s jeho odôvodnením; preto pri skúmaní otázky, či odvolací súd dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, bolo nevyhnutné vychádzať z dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa, na ktoré odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 OSP poukázal. Súd prvého stupňa žalobu zamietol na tom základe, že subjektom vecne pasívne legitimovaným v konaní o určenie neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru podľa zákona č. 400/2009 je v danom prípade služobný úrad - Pôdohospodárska platobná agentúra, ktorá je nositeľom práv a povinností a plní úlohy aj pri koordinovaní činnosti vo veciach štátnozamestnaneckých vzťahov podľa § 9 ods. 5 uvedeného zákona v znení platnom v rozhodnom čase. V odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne rozobral jednotlivé ustanovenia tak zákona č. 400/2009 Z. z., ako aj zákona č. 543/2007 Z. z., z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal, vysvetlil na základe čoho dospel k danému právnemu názoru, pričom odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s názorom a dôvodmi súdu prvého stupňa uvedenými v jeho rozhodnutí a konštatoval, že žalobcom označená žalovaná Slovenská republika, v mene ktorej koná Pôdohospodárska platobná agentúra, nie je nositeľom tvrdenej povinnosti, a nie je v konám pasívne vecne legitimovaná. Tým dal odpoveď na odvolaciu námietku žalobcu, že pasívne legitimovanou vo veci neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru nie je Slovenská republika, ale služobný úrad. Podľa dovolacieho súdu teda nižšie súdy postačujúce odôvodnili svoje rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2

Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek žalobcu, ktorý je nespokojný s právnymi závermi nižších súdov. Tým ale nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiž - ako už bolo spomenuté - nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že konanie nie je postihnuté namietanou vadou podľa § 237 písm. f/ OSP. Posudzujúc dovolanie žalobcu aj podľa jeho obsahu (§ 41 ods. 2 OSP), dovolateľ v dovolaní vyslovil aj nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ OSP). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

OSP. Keďže dovolanie žalobcu nie je procesné prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ OSP). Zo všetkých uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru o procesnej neprípustnosti dovolania žalobcu. Jeho mimoriadny opravný prostriedok preto odmietol podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ OSP ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom pasívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorého ale žalobca za žalovaného neoznačil.“

18. V napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je vnútorne logické, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia, nie je arbitrárne a zrozumiteľným, preskúmateľným a dostatočným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo sťažovateľom v dovolaní tvrdené námietky nezakladali prípustnosť dovolania.

Odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol.

19. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

20. Ústavný súd na základe uvedených skutočností sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľa už nezaoberal.

V Košiciach 16. decembra 2015