I. ÚS 6/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 6/2016-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. januára 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Kotrbancom, Františkánske námestie 3, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 392/2013 z 24. septembra 2014 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 581/2014 z 26. augusta 2015 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Sťažovateľ porušenie označených práv uznesením najvyššieho súdu odôvodnil takto: «Dovolací súd na strane 6 svojho rozhodnutia sp. zn. 4Cdo 581/2014 uviedol, že: „(...) Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti“. Napriek tomuto zásadnému právnemu záveru, na ktorom je založený odmietajúci výrok dovolacieho rozhodnutia sp. zn. 4Cdo 581/2014, dovolací súd... vecnou správnosťou rozsudku odvolacieho súdu... zaoberá... Napríklad na strane 5... je uvedená aj táto... úvaha: „V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. (...) Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť žalobe vyhovené. (...)“. Z tohto je zreteľné, že najvyšší súd dovolanie sťažovateľa v skutočnosti odmietol ako neprípustné „z kvázimeritórnych dôvodov“ po tom, ako obsah napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu v rámci rozhodovacieho procesu reálne aj vecne preskúmal. ...

Sťažovateľ porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu odôvodnil takto: «Odňatie možnosti konať pred súdom pre útok súdu 1. a 2. stupňa na právoplatný rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva č. 34602/03. .

. . Druhým rozhodnutím v poradí je rozsudok okresného súdu č. k. 23Cb 232/1994-86 zo 14. októbra 2010, ktorým bolo v skoršom sporovom konaní priznané sťažovateľom uplatnené právo v plnom rozsahu. . . . krajský súd (plne stotožnený zo závermi okresného súdu) svojim eklektickým výkladom v namietanom rozhodnutí poprel kruciálnu justičnú zásadu o nemennosti právoplatných rozsudkov, čím v okolnostiach veci negoval jeden z pilierov právnej istoty. Sťažovateľ v žalobe zo 14. februára 2011 i vo svojich ústnych prednesoch na pojednávaniach pred okresným súdom argumentoval, že škoda, ktorej sa v tomto konaní domáha mu vznikla preto, že totožný Okresný súd Bratislava I v jeho skoršej sporovej veci sp. zn. 23Cb 232/1994 vydal meritórny rozsudok, ktorým mu priznal uplatnené právo, až po sedemnástich rokoch od začatia konania. Vtedy však už odporca nemal žiadny majetok. Došlo k tomu tak, že na bol v priebehu nekonečného konania sp. zn. 23Cb 232/1994 vyhlásený konkurz sp. zn. 38K 81/96 [v rámci ktorého bolo vedené

. . . okresný i krajský súd. . . neprípustne zrevidovali a účelovo zmenili ratio rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva formulované v jeho právoplatnom rozsudku č. 34602/03. Hoci ESĽP v rozsudku č. 34602/03 expressis verbis vyriekol, že vo veciach sp. zn. 23 Cb 232/1994, sp. zn. 38K 81/96 a sp. zn. 81Cb 34/97 bolo orgánmi štátnej moci porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie tým, že tieto orgány nepostupovali v súlade so zákonom, odvolací súd (spolu s okresným súdom) v napadnutom rozsudku tieto závery prekrúca. Krajský súd vedno s okresným súdom jadro verdiktu ESĽP v namietanom rozhodnutí v rámci neprípustnej revízie rozsudku č. 34602/03 odbili konštatovaním, že neospravedlniteľné prieťahy zapríčinil sám navrhovateľ vlastnými procesnými úkonmi, preto aj následky z toho plynúce musí znášať osobne iba on. Svojimi úvahami sa všeobecné súdy dostali do kolízie s konštantnou judikatúrou ESĽP, s ktorou sa stotožnil aj Ústavný súd SR, podľa ktorej: využitie akýchkoľvek procesných inštrumentov na uplatňovanie a presadzovanie práva, ktoré upravuje procesný

. .“ Krajský súd vedno s okresným súdom vo svojich rozhodnutiach ignorovali tento zákonný príkaz. Museli pritom vedieť, že rozsudok ESĽP je konečný, preto ho nemôže revidovať žiadny iný orgán. . . . Opísaným chybným procesným postupom krajského (a okresného) súdu bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie.

O príčinnej súvislosti krajský súd na strane 8 namietaného rozhodnutia uviedol, že: „Súd prvého stupňa tiež dospel k správnemu záveru, že navrhovateľ nepreukázal príčinnú súvislosť medzi dĺžkou trvania súdnych konaní a vznikom škody, t. j. že pokiaľ by bolo súdne konanie skončilo skôr, nevznikla by mu škoda, pretože pohľadávka navrhovateľa bola zaradená do tretej triedy a neuspokojenými zostali už aj pohľadávky veriteľov druhej a nielen tretej triedy“. Odvolací súd v tejto časti odôvodnenia v sotva zrozumiteľnom a zmätočnom podaní kombinuje dopady dvoch samostatných skorších súdnych konaní, medzi následkami ktorých navrhovateľ už vo svojom návrhu na začatie konania jasne rozlišoval. ... sťažovateľ sa stal účastníkom konkurzného konania sp. zn. 38K 81/96 v postavení veriteľa iba z dôvodu, že o jeho návrhu z roku 1994 sp. zn. 23Cb 232/1994 nerozhodol v primeranej lehote okresný súd. Do času, kým bol konkurz sp. zn. 38K 81/96 zákonne súladným spôsobom konečne vyhlásený (1998), súd 1. stupňa mal štyri roky na to, aby rozhodol. Okresný súd (s ktorého rozhodnutím sa stotožnil aj odvolací súd) k tomu uviedol, že v štvorročnej perióde do vyhlásenia konkurzu by sťažovateľ i tak nestihol zrealizovať prípadný nútený výkon rozhodnutia Ide o účelovú obranu svedčiacu o značnej miere alibizmu, ktorá ovláda všeobecné súdy. Podľa ustálenej judikatúry ESĽP je primeranou lehotou pre konanie na jednom stupni pred všeobecným súdom menej ako 6 mesiacov. Takéto lehoty boli u nás reálne najmä v prvej polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia... pri rešpektovaní princípov spravodlivého súdneho konania okresným súdom v skoršom konaní sp. zn. 23Cb 232/1994 sťažovateľ mohol svoju pohľadávku bez akéhokoľvek problému uspokojiť hoci aj nútene ešte pred vyhlásením konkurzu na povinného. ... Ku dňu riadneho vyhlásenia konkurzu na mal jeho majetok patriaci do konkurznej podstaty hodnotu cez 400... miliónov korún. ... Apelačné námietky sťažovateľa v jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 19C 35/2011-107 z 19. marca 2013 smerovali aj proti pochybeniam a svojvoľným záverom súdu 1. stupňa vo vzťahu k výške žalobou uplatnenej škody. K tejto časti odvolania súd 2. stupňa v rámci vlastných úvah vo svojom odôvodnení neuviedol nič. ... Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu... pohľadávka, o ktorej možno s rozumným stupňom istoty tvrdiť, že sa k nej viaže „legitímna nádej“ predstavuje majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Protokolu č. 1 dohovoru. V danom prípade pohľadávku, ktorá sa odvodzuje z právoplatného rozsudku okresného súdu sp. zn. 23Cb 232/1994 zo 14. októbra 2010, na ktorej priznanie má sťažovateľ legitímnu nádej za splnenia zákonných podmienok (v konaní o náhradu škody sp. zn. 19C 35/2011) možno podradiť pod pojem majetok, resp. vlastnícke právo. Takejto pohľadávke je v súlade s judikatúrou ústavného súdu a ESĽP poskytovaná ochrana (napr. nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 60/04).»

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Sťažovateľ sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 14. februára 2011 domáhal proti Slovenskej republike nároku na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ku ktorému došlo zbytočnými prieťahmi v súdnych konaniach, ktoré inicioval sťažovateľ alebo bol ich účastníkom. Zbytočné prieťahy v súdnych konaniach skonštatoval aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojom rozsudku č. 34602/03 a vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. O žalobe sťažovateľa rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 19 C 35/2011-107 z 19. marca 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že návrh zamietol. Rozsudok okresného súdu napadol sťažovateľ odvolaním, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom, proti ktorému smeruje sťažnosť tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ následne podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie. Dovolanie sťažovateľa najvyšší súd odmietol ako procesne neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu

Podľa sťažovateľa k porušeniu označených práv malo dôjsť tým, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení zaoberal vecnou správnosťou rozsudku krajského súdu, a to napriek tomu, že ak odmietol dovolanie podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s § 243 ods. 5 OSP ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné, vecnou správnosťou rozsudku sa zaoberať nemal.

Najvyšší súd v namietanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uvádza: „Pokiaľ žalobca vyvodzoval odňatie možnosti pred súdom konať zo záverov súdov, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi dĺžkou súdnych konaní a vznikom škody, táto námietka svedčí o názore dovolateľa, že k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. došlo v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci. Dovolací súd preto považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. dáva odňatie možnosti pred súdom konať (ako už bolo vyššie uvedené) do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., pretože právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka.“

Ústavný súd zároveň uvádza, že namietanou časťou odôvodnenia, v ktorej sa podľa sťažovateľa najvyšší súd zaoberal neexistujúcou dovolacou námietkou, sa najvyšší súd vysporiadal aj s tvrdeným nesprávnym procesným postupom krajského súdu, ktorý podľa sťažovateľa spočíval v tom, že krajský súd svojvoľne revidoval ESĽP č. 34602/03 a účelovo ho prekrútil, a tým odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom. Z kontextu sťažovateľovho dovolania možno vyvodiť, že škoda, ktorej náhrady sa domáhal, je v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom, ktorý spočíval v zbytočných prieťahoch všeobecných súdov pri rozhodovaní o sťažovateľových návrhoch, pričom zbytočné prieťahy v uvedených konaniach skonštatoval ESĽP vo svojom rozsudku a vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ak najvyšší súd skonštatoval, že nepreukázanie príčinnej súvislosti medzi dĺžkou súdnych konaní a vznikom škody nemožno hodnotiť ako procesnú vadu zakladajúcu odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP, ale ako nesprávne právne posúdenie veci, touto časťou odôvodnenia svojho uznesenia sa vysporiadal aj s už uvedenou dovolacou námietkou sťažovateľa o odňatí možnosti konať pred súdom v dôsledku účelového prekrútenia rozsudku ESĽP č. 34602/03 a jeho zmeny.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že „je daná právomoc najvyššieho súdu v dovolacom konaní meritórne rozhodovať o napadnutom rozhodnutí“, ústavný súd k tejto námietke uvádza, že právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.

Ústavný súd preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv tým, že krajský súd mu odňal možnosť konať pred súdom, keď ignoroval § 135 ods. 1 OSP a neprípustne zrevidoval a účelovo zmenil ratio rozsudku ESĽP č. 34602/03. Sťažovateľ zároveň tvrdí, že k porušeniu jeho práv došlo tiež ničím nepodloženými úvahami krajského súdu o príčinnej súvislosti, ktorá nevyplýva zo spisu ani z právneho predpisu.

v primeranej lehote. V kontexte s uvedeným súdnym konaním a príčinnou súvislosťou medzi namietanými prieťahmi a výškou škody súd poukazuje na vyššie popísaný priebeh súdneho konania vedeného pred tunajším súdom č.k. 23Cb 232/94, v ktorom navrhovateľ namieta 4-ročné obdobie od roku 1994 do roku 1998, počas ktorého mohlo byť, vo veci

Okruh účastníkov navrhovateľ špecifikoval až následne po výzve súdu podaním doručeným dňa 12. 2. 1996, kedy súdu predložil relevantné listiny a dňa 10. 05. 1996, kedy podal relevantný návrh na rozšírenie okruhu účastníkov o navrhovateľku v 2. rade.

č. 328/1991 Zb. Uznesením NS SR zo dňa 29. 5. 1997 boli obe uznesenia zrušené a vec vrátená Krajskému súdu na ďalšie konanie. Uznesením zo dňa 28. 4. 1998 bol opätovne vyhlásený konkurz na majetok dlžníka . Opätovne došlo k prerušenou konania. Medzi zrušením prvého konkurzu a vyhlásením druhého konkurzu (od 29. 5. 1997 a 28. 4. 1998) teda prešlo len obdobie necelého jedného roka, počas ktorého by mohlo teoreticky prebehnúť prvostupňové, odvolacie konanie v konaní 23Cb 232/1994, prípadne aj nútený výkon rozhodnutia, čo je však vzhľadom na potrebu dodržania všetkých príslušných zákonných procesných lehôt upravených v Občianskom súdnom poriadku takmer nemožné. Samotná úspešnosť navrhovateľa v označenom sporovom konaní môže byť však tiež len

Od 9. 12. 1996 mal teda navrhovateľ pohľadávku vo výške 100.000,- Sk uplatnenú v sporovom, aj v konkurznom konaní, preto prerušenie sporového konania 23Cb bolo dôvodné a vyplývalo zo zákona o konkurze a vyrovnaní. Zo spisu krajského súdu č. 38K 81/96 súd zistil, že pohľadávky zaradené do druhej a tretej triedy neboli uspokojené. Samotné účtovné ocenenie majetku úpadcom v čase vyhlásenia konkurzu neznaná, že toto ocenenie reálne zodpovedá aj trhovej cene, ktorú určuje ponuka a dopyt. Preto navrhovateľom napádaný rozdiel medzi hodnotou konkurznej podstaty 400.044.277,47,- Sk na začiatku konkurzu a reálnym speňažením podstaty na sumu 5.707.659,91 Sk nemá racionálny základ. Z uvedeného konkurzného spisu nevyplýva, že by sa nerealizovali potrebné úkony. Sťažnosť navrhovateľa adresovaná predsedníčke Krajského súdu zo dňa 1. 7. 2002 na prieťahy v konkurznom konaní nebola vyhodnotená ako dôvodná. Z odpovede na sťažnosť vyplýva, že nebol zistený chybný postup súdu a jeho postupom sa majetok úpadcu neznehodnocuje. Tu je potrebné zdôrazniť, že prieťahy

Vzhľadom na vyššie uvedené odôvodnenie súd dospel k jednoznačnému záveru, že navrhovateľ nepreukázal naplnenie zákonných podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom tak ako to predpokladá zákon č. 514/2003 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a to nepreukázaním príčinnej súvislosti medzi dĺžkou trvania súdneho konania a vznikom

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Krajský súd sa s odôvodnením rozsudku okresného súdu stotožnil a v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:

Vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) sa v právnej teórii definuje ako priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi porušením povinnosti a škodou vzťah príčiny

škody. Ide o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. V súlade s právnym poriadkom je pre vznik nároku na náhradu škody nutné preukázať existenciu právom uznaných predpokladov. Predpokladom vzniku škody sú existencia protiprávneho úkonu, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody a zavinenie.

že posudzované obdobie bolo neprimerane dlhé a nespĺňa požiadavku „primeranej lehoty“ bez bližšieho konštatovania, čím všetkým boli tieto prieťahy spôsobené. Aj keď sa vychádza z rozhodnutia ESĽP, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom ESĽP vo svojom rozhodnutí ani nerozoberal konkurzné ani ostatné konania osobitne po jednotlivých úkonoch, resp. v čom spočívali konkrétne prieťahy, len konštatoval, že všetky tri konania boli neprimerane dlhé ako celok, za čo aj bola navrhovateľovi priznaná nemajetková ujma vo výške 10.000,- €, bolo treba v danom konaní posudzovať, či konštatované prieťahy boli jedinou príčinou vzniku škody

aj ESĽP. Súd prvého stupňa tiež dospel správnemu záveru, že navrhovateľ nepreukázal príčinnú súvislosť medzi dĺžkou trvania súdnych konaní a vznikom škody, t.j. že pokiaľ by bolo súdne konanie skončilo skôr, nevznikla by mu škoda, pretože pohľadávka navrhovateľa bola zaradená do tretej triedy a neuspokojenými zostali už aj pohľadávky veriteľov druhej a nielen tretej triedy.

ESĽP.»

Z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené. Pretože namietaný

rozsudok

krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Navyše ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti iba opakuje námietky, ktoré už boli predmetom preskúmavania krajským súdom na základe odvolania proti rozsudku okresného súdu, teda sťažnosť je vlastne iba polemika s právnym názorom okresného súdu, resp. krajského súdu, akým posúdil nárok sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Sťažovateľ tak stavia ústavný súd do pozície bežnej prieskumnej inštancie všeobecného súdnictva, keď požaduje, aby ústavný súd vec opätovne posúdil a stotožnil sa s jej právnym posúdením nároku na náhradu trov konania. Ústavný súd v súvislosti s takto koncipovanou sťažnosťou pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Krajský súd sa otázkou príčinnej súvislosti medzi namietanou škodou a nesprávnym úradným postupom súdov pri rozhodovaní o veciach sťažovateľa zaoberal a vysporiadal sa s touto otázkou ústavne akceptovateľným spôsobom.

Z rozsudkov všeobecných súd je zrejmé, že v čase od podania žaloby sťažovateľa proti spoločnosti o zaplatenie 100 000 Sk s prísl. (konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 23 Cb 232/94), t. j. od 7. júla 1994 do 28. apríla 1998, keď bol na majetok spoločnosti vyhlásený konkurz, pre krátkosť času a tiež z dôvodov na strane navrhovateľa nebolo reálne vymoženie žalovanej sumy, a teda neexistuje príčinná súvislosť medzi postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 232/1994 a škodou vzniknutou sťažovateľovi. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že súhlasí s tvrdením sťažovateľa, že podľa judikatúry ústavného súdu využitie akýchkoľvek procesných inštrumentov a uplatňovanie a presadzovanie práva patrí medzi elementárne oprávnenia účastníka konania. Sťažovateľ však opomenul závažnú skutočnosť, že podľa relevantnej judikatúry ústavného súdu nemožno zodpovednosť za predlžovanie konania v prípade, ak účastník konanie využije svoje procesné práva, resp. ak neplní podmienky, ktoré sú predpokladom, aby mohol súd rozhodnúť, pripísať ani na ťarchu súdu. Dobu, počas ktorej všeobecný súd nekoná, pretože navrhovateľ neplní podmienky, spätú s riadnym uplatňovaním jeho práva na súdnu ochranu, nemožno pri hodnotení zbytočných prieťahov v konaní pripísať na ťarchu súdu (II. ÚS 39/02). Za neodstránenie stavu právnej neistoty v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníka konania neznáša zodpovednosť oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takom prípade nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (II. ÚS 52/1999). Bol to práve sťažovateľ, ktorý prispel k predĺženiu súdneho konania v rozhodujúcom období, a to svojím konaním, ktoré vyplýva z už citovaného rozsudku okresného súdu.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že krajský súd sa v odôvodnení vôbec nezaoberal výškou uplatnenej škody, ústavný súd uvádza, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj ESĽP, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva zároveň tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu

odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).