I. ÚS 67/2016

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 218/2015 z 19. novembra 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“). 2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením povereného príslušníka Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trnava, obvodného oddelenia Policajného zboru Trnava pod ČVS: ORP-1403/01-TT-TT-2015 z 3. júna 2015 bolo podľa § 199 ods. 1 zákona č. 301/2005 Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) začaté trestné stíhanie vo veci a súčasne podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 171 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Trnava sp. zn. 0 Tp 66/2015 z 5. júna 2015 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 41/2015 z 11. júna 2015 bol sťažovateľ vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 30 T 132/2015 z 5. novembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 218/2015 z 19. novembra 2015 zamietol sťažovateľom podanú žiadosť o prepustenie z väzby z 20. októbra 2015 podanú prostredníctvom Okresnej prokuratúry Trnava. V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť na ústavnom súde.

3.3 V súvislosti s výkon preventívnej väzby namieta to, že „Do dnešného dňa mi nikto nevysvetlil v akej trestnej činnosti by som mal pokračovať, keď že doteraz voči mne nie je vedené iné trestné konanie, spáchal som len jeden skutok nízkeho stupňa nebezpečnosti pre spoločnosť...“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ v petite podanej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol: „Navrhujem aby ústavný súd vyslovil nálezom, že Krajský súd v Trnave svojím rozhodnutím zo dňa 19.11.2015 sp. zn. 3Tos/218/2015-171 porušil sťažovateľové práva uvedené v čl. 17 ods. 2, ods. 5, čl. 47 ods. 3 ústavy SR a čl. 5 ods. 3, ods. 4 a v čl. 6 ods. 1 európskeho dohovoru základných ľudských práv a slobôd.

Uznesenie

Krajského súdu v Trnave zo dňa 19.11.2015 sp. zn. 3Tos/218/2015-171 sa zrušuje. Krajský súd v Trnave je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia povinný zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2500 eur. Prikazuje Krajskému súdu v Trnave vydať príkaz na neodkladné prepustenie sťažovateľa z väzby.“

II.

5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

III. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní.

10. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (bod 9) teda vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a v súvislosti s konaním o žiadosti o prepustenie z väzby čl. 5 ods. 4 dohovoru, v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, obsahom týchto garancií je aj právo na rovnosť účastníkov v konaní (rozumej strán trestného konania, pozn.) vo svojom vyjadrení v čl. 47 ods. 3 ústavy a ako také je obsiahnuté už v čl. 17 ústavy, resp. v čl. 5 ods. 4 dohovoru. Inými slovami, pri väzobných konaniach vníma ústavný súd právo na rovnosť účastníkov konania (rozumej strán trestného konania, pozn.) ako súčasť práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy v spojení aj s čl. 5 ods. 3, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru a v prípade zistenia porušenia základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy pristúpi k vysloveniu jeho porušenia prostredníctvom čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 3, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru.

11. Z už uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa pre namietané porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, keďže tieto články nemajú príčinné uplatnenie v okolnostiach sťažovateľovho väzobného stíhania, ktoré boli predmetom rozhodovania krajského súdu v jeho uznesení sp. zn. 3 Tos 218/2015 z 19. novembra 2015.

Obvinený bol vzatý do väzby unesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Trnava sp. zn. 0Tp/66/2015, zo dňa 05.06.2015 v spojení s uznesením Krajského súdu Trnava zo dňa 11.06.2015, sp. zn. 6Tpo/41/2015 z dôvodu ustanovenia § 71 odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku so započítaním väzby dňom 03.06.2015 od 00.10 hod. Po podaní obžaloby bol súd I. stupňa povinný v zmysle § 238 odsek 3 Trestného poriadku rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby a v súvislosti s tým rozhodol aj o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú obvinený podal. Zhodne ako súd I. stupňa aj krajský súd je toho názoru, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že obvinený bude v trestnej činnosti pokračovať. Dôvodnosť podanej obžaloby vyplýva z čiastočného priznania obvineného k spáchanej trestnej činnosti ako aj z výpovedi svedkov , a . V nadväznosti na uvedené dôkazy sú aj závery znaleckého posudku KEÚ PZ, ktorý preukazuje, že zaistená kryštalická látka obsahuje matamfetamín v objeme ako je uvedené v obžalobe. Konkrétne skutočnosti odôvodňujúce ďalšie trvanie väzby obvineného v zmysle ustanovenia § 71 odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku sa viažu k charakteru trestnej činnosti ako aj k osobe obvineného, pričom je zrejmé, že obvinený bol v minulosti 6-krát súdne trestaný, len jedno odsúdenie je s účinkami zahladenia, dopúšťal sa hlavne majetkovej trestnej činnosti, ktorou si zadovažoval zdroj príjmov nakoľko je nezamestnaný, trestný čin spáchal v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, naposledy bol prepustený z výkonu trestu odňatia slobody dňa 15.11.2014 a jeho závislosť na omamných látkach zvyšuje riziko recidívy jeho kriminálneho správania. Podľa § 80 odsek 1 písm. b/, písm. c/ Trestného poriadku, ak je daný dôvod väzby podľa § 71 odsek 1 písm. a/ alebo c/, môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať obvineného na slobode, alebo prepustiť ho na slobodu, ak obvinený dá písomný sľub, že povedie riadny život, najmi že sa nedopustí trestnej činnosti a že splní povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia, a súd alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie považuje sľub vzhľadom na osobu obvineného a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočný a príjme ho alebo s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným alebo odovzdaním dohľadu nad obvineným do iného členského štátu európskej únie podľa osobitného predpisu. Aj v tomto smere krajský súd zhodne ako súd I. stupňa je toho názoru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky nahradenia väzby obvineného inštitútmi v zmysle ustanovenia § 80 odsek 1 písm. b/, písm. c/ Trestného poriadku. Krajský súd sa preto s dôvodmi napadnutého uznesenia súdu I. stupňa stotožňuje a v podrobnostiach na ne poukazuje.“

Preventívna väzba podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je odôvodnená obavou, že obvinený bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti nielen tohto druhu, ale aj trestnej činnosti majetkového charakteru, keďže už v minulosti bol viackrát odsúdený pre majetkovú trestnú činnosť, ktorej sa mal dopúšťať opakovane a ktorá mala byt' zdrojom

Naposledy bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Trnave pod sp. zn. 2T/109/2014 zo dňa 16.09.2014, právoplatným dňa 16.9.2014, pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. b) Trestného zákona a iné, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) mesiacov so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

15.02.2016. Z výpisu ústrednej evidencie priestupkov vyplýva, že obvinený bol 10 krát priestupkovo prejedávaný a taktiež aj postihnutý, pričom išlo o priestupky na úseku cestnej dopravy. Zo správy Zboru väzenskej a justičnej stráže zo dňa 03.06.2015 vyplýva, že obvinený bol len dňa 15.11.2014 prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý si vykonával v Dubnici nad Váhom. Z výsledkov znaleckého dokazovania z odvetvia psychiatrie, ktoré realizoval vyplynulo, že obvinený je závislý od psychostimulácií a jeho závislosť sa prejavuje hlavne neschopnosťou spontánnej abstinencie, odvykacími prejavmi po vysadení látky, túžbou po konzume, drogocentrickým správaním a podobne.

Vyšetrovanie trestnej činnosti obvineného podľa názoru súdu zodpovedá požiadavkám uvedeným v ustanovení § 2 ods. 6, ods. 10 Trestného poriadku, o čom okrem iného svedčí i skutočnosť, že obžaloba na obvineného bola podaná v lehote kratšej ako 5 mesiacov od vzatia obvineného do väzby. V tomto smere sa javí súdu dĺžka trvania väzby obvineného primeraná vzhľadom na charakter trestnej činnosti, ako i výšku trestu odňatia slobody, ktorého uloženie mu za spáchanie trestného činu, v prípade uznania jeho viny, hrozí. Pokiaľ ide o rozhodnutie uvedené vo výroku II. a III. tohto rozhodnutia súd vychádzal zo skutočnosti majúcej povahu najmä v osobe obvineného, konkrétne v jeho drogovej závislosti a kriminálnej recidíve ako je to vyššie uvedené v odôvodnení tohto

15. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

18. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

19. Ústavný súd už viackrát vyslovil, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07). Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (k tomu pozri okrem judikatúry ESĽP uvedenej v bode 27 aj Bozano v. Francúzsko č. 9990/82

rozsudok

ESĽP z 18. 12. 1986, bod 54; Benham v. Veľká Británia č. 19380/92 rozsudok ESĽP z 24. 9. 1992, Herczegfalvy v. Rakúsko rozsudok ESĽP z 11. 5. 2004, Morsink v.

21. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch. ...

Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia...

23. Z čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy možno teda vyvodiť základné právo na osobnú slobodu, ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia, resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok sú prípustné. Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy. Preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatím do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy vždy dotknutý aj čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy (I. ÚS 220/04). Z hľadiska posúdenia čl. 5 ods. 4 dohovoru má osoba vo väzbe právo na preskúmanie hmotných a procesných podmienok väzby, ktoré sú určujúce pre posúdenie jej zákonnosti. Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“) znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustenie na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci

Inými slovami, v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú podstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok ESĽP vo veci Brogan and Others v. Anglicko z 29. 11. 1988, séria A, č. 154-B, bod 65, rozsudok ESĽP vo veci Jecius v. Litva, bod 100).

Winterwerp v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, bod 45 a Baranowski v. Poľsko z 28. 3. 2000, č. 28358/95, bod 51). Inými slovami, povinnosť súdov vyplývajúca zo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúceho vo veci rešpektoval nielen ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silou zákona (v danom prípade predovšetkým Trestného poriadku), ale taktiež aj ustanovenia príslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú prednosť pred zákonom, ak poskytujú

25. Medzi základné požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nej v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru patria aj: - účinná kontrola zákonnosti väzby (rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauzinis v. Litva č. 37 975/97), - podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť („substantial measure of procedural justice“; rozsudok ESĽP z 20. 6. 2002 vo veci Al-Nashif and others v. Bulharsko č. 50963/99), - vzhľadom na dramatický vplyv pozbavenia slobody na základné práva jedinca konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí v zásade spĺňať základné požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 13. 2. 2001 vo veci Garcia Alva v. Nemecko č. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“) v zmysle posledného označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné dôvody (rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 26. 2. 2002 vo veci Bufferne v. Francúzsko č. 54367/00), - primeraná súdna odpoveď („adequate judicial response“; rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauslys v. Litva č. 36743/97).

26. V zmysle uvedených ústavných záruk osobnej slobody musí byť preto väzba chápaná ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného pre účely trestného konania v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jeho použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihu ich páchateľov. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak, aby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu.

27. Po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu (v nadväznosti na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a vychádzajúc z citovanej judikatúry ESĽP, ústavný súd konštatuje, že z jeho odôvodnenia vo vzťahu k zákonom predpokladanému ďalšiemu zotrvaniu sťažovateľa vo výkone väzby nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcim krajským súdom vrátane právnej úpravy práva na slobodu a bezpečnosť podľa dohovoru s dôsledkom porušenia sťažovateľom označených práv a jeho ďalším nezákonným zotrvaním vo výkone preventívnej väzby. Ústavný súd teda konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov a skutkových okolností posudzovanej veci, v dôsledku čoho ich ústavný súd vníma ako adresné, konkrétne a vo svojich záveroch aj logické, a teda ich vníma ako legitímne a právne akceptovateľné nielen z uhla zákonnosti, ale aj ústavnosti. Zo záverov, ku ktorým dospel krajský súd pri posudzovaní podmienok ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe v jeho trestnej veci, pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu, a krajský súd (prihliadajúc aj na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) dostatočne podrobne sťažovateľom predostreté podstatné námietky a pretrvávajúce okolnosti pozbavenia jeho osobnej slobody vysvetlil, pričom neopomenul zdôvodniť potrebu ponechania sťažovateľa vo väzbe poukazom na konkrétne skutočnosti vyplývajúce z hľadiska materiálnej interpretácie podmienok preventívnej väzby, ktoré podrobne aj vo svojom rozhodnutí zdôvodnil (recidíva v páchaní trestnej činnosti, závislosť sťažovateľa od omamných látok, absencia pravidelného príjmu u sťažovateľa, zaobstarávanie si obživy trestnou činnosťou v minulosti). Inými slovami, krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí (v spojení aj s príslušnou časťou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) poskytol primeranú súdnu odpoveď („adequate judicial response“) na podstatné okolnosti sťažovateľovho väzobného stíhania, a preto v naznačených súvislostiach ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi sťažovateľom označenými základnými právami a ním predostretým dôvodom (pozri bod 3.3), v dôsledku čoho považuje ním prednesenú argumentáciu v tejto jej časti za zjavne neopodstatnenú a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmieta podanú sťažnosť v tejto jej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

29. Naostatok je potrebné poukázať aj na to, že v prípravnom konaní vec dozorujúci prokurátor disponuje kompetenciou zmocňujúcou ho k rozhodnutiu o väzbe vrátane možnosti prepustenia žiadateľa na slobodu, naproti tomu v konaní pred súdom takouto právomocou disponuje len súd, prvostupňový súd, pred ktorým prebieha konanie o vine/nevine a uložení trestu/ochranného opatrenia osoby už obžalovanej prokurátorom, ktorý ako dominus litis podal na osobu obvinenú z trestného činu obžalobu, ktorou sa začína ďalšia fáza trestného konania, a to konanie pred súdom. Stanovisko prokurátora teda nemá mienkotvorný dôsledok, iba odporúčací efekt. Ústavný súd k tejto námietke sťažovateľa teda uzatvára, že „Porušeniu práv sťažovateľa... nezodpovedá stav, keď v konaní pred prvoinštančným súdom bol za prítomnosti svojho zvoleného obhajcu vypočutý, mal možnosť predniesť všetky svoje argumenty, námietky nielen k trestnej činnosti mu kladenej za vinu, ale aj voči svojmu zadržaniu vrátane ponúknutia prostriedkov nahradenia väzby, o ktorých súd v prvostupňovom konaní aj rozhodol, resp. sa nimi ústavne súladným spôsobom aj vysporiadal...“ (I. ÚS 542/2012).

30. Z pohľadu sťažovateľom namietaného porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru vzťahujúceho sa k ním predostretým výhradám dlhotrvajúcej väzby, ktorá má plniť nielen preventívnu a zabezpečovaciu funkciu, ale aj penitenciárnu funkciu (pozri bod 3.1), ústavný súd poukazuje na to, že od vznesenia obvinenia sťažovateľovi pre prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 171 ods. 1 Trestného zákona a jeho zadržania 3. júna 2015 do podania obžaloby na jeho osobu prokurátorom Okresnej prokuratúry Trnava 2. novembra