I. ÚS 68/2026

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 56/2023 z 11. júna 2024 z r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 1 000 eur, ktoré j e mu Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania 485,15 eur a zaplatiť ich právnej zástupkyni sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Ústavnej sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

II. Argumentácia sťažovateľa

6. Proti uzneseniu krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu a uzneseniu najvyššieho súdu, sťažovateľ podal túto ústavnú sťažnosť, v ktorej argumentuje najmä arbitrárnosťou uznesenia najvyššieho súdu. Dovolací súd sa podľa neho odmietol zaoberať jeho tvrdeniami o arbitrárnosti záverov uznesenia krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu. V konkrétnosti svoje námietky prezentuje v niekoľkých argumentačných okruhoch. 7. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd postupoval v rozpore s ustálenou judikatúrou [vo vzťahu k § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku] o potrebe prieskumu obhajobného atribútu spravodlivého procesu spočívajúceho vo vyhodnotení zo strany dovolacieho súdu, či sa skôr konajúce súdy spoľahlivo a nearbitrárne vyrovnali v odôvodneniach svojich rozhodnutí s otázkou podstatnou pre rozhodnutie vo veci. 7.1. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd sa nedostatočne vysporiadal, resp. nevysporiadal s jeho námietkami týkajúcimi sa nezákonnosti začatia trestného stíhania, k čomu uvádza: a) deň pred začatím trestného stíhania spísali príslušníci Policajného zboru úradný záznam, ktorého skutkový dej je takmer identický s popisom skutku v uznesení o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Nemali len všeobecné dôvodné podozrenie, že môže dôjsť k spáchaniu drogovej trestnej činnosti, ale mali vedomosť, že skutok sa stane konkrétnym spôsobom. «... núka sa ako jediné rozumné vysvetlenie to, že skutok si vymysleli a naplánovali vopred s osobou a inými alebo úradný záznam antidatovali s cieľom „zlegalizovať“ začatie trestného stíhania a zaisťovacie úkony.»; b) súd sa nevysporiadal s argumentáciou týkajúcou sa „zinscenovania skutku“ na základe pokynov polície (tzv. policajná provokácia); c) 3. júla 2020 bol sťažovateľ sledovaný na základe príkazu na sledovanie Okresnej prokuratúry Poprad z 19. februára 2020 vedeného pod č. I Po-V-2/2020/7706-24, ktorý bol vydaný pol roka pred začatím stíhania v predmetnej veci. Najvyšší súd sa nezaoberal tým, prečo a v akom rozsahu bol vyšetrovaný pred začatím trestného stíhania.

d) jediná usvedčujúca výpoveď musí byť podporená ďalšími hodnovernými dôkazmi, bez ktorých nie je možné uznať vinu obvineného. Vinu nie je možné bez ďalšieho dôkazu založiť ani na výpovedi tzv. korunného svedka; e) výpovede spoluobžalovaných, ktorí priamo skutok vykonali a rozhodli sa ho objasniť, treba vyhodnotiť aj z hľadiska možnosti ich modifikácie (napr. v dôsledku absencie biologických stôp sťažovateľa na „sáčkoch“), čomu sa súd nevenoval; f) súd nepodrobil výpoveď skúmaniu z pohľadu jej vierohodnosti, ale priklonil sa k tej jej časti, ktorá usvedčuje sťažovateľa – sťažovateľ poukazuje na výpoveď na s. č. 7 zápisnice o hlavnom pojednávaní z 18. januára 2021, v ktorej nevedel vysvetliť, prečo vypovedal v prípravnom konaní, čo sa týka okolnosti podania „sáčku“, inak (t. j. že nevidel podanie „sáčku“ sťažovateľom ) ako v konaní pred súdom (t. j. že to videl). výpoveď menil a priznal sa, že klamal; g) súdy „sa snažili preukázať vierohodnosť výpovedí obž. dotváraním skutkových úvah. Napr. z odôvodnenia uznesenia krajského súdu (strana č. 19, odsek 2) vyplýva, že krajský súd si svojvoľne a úplne mimo rámec vykonaného dokazovania, doplnil do súdom I. stupňa zisteného skutkového stavu vlastnú, ničím nepodloženú hypotézu...“. Sťažovateľ tu cituje časť z odôvodnenia krajského súdu a namieta neexistenciu prevádzky McDonald's v rozhodnom čase v Poprade; h) súd bez náležitého odôvodnenia odmietol vykonať znalecké dokazovanie znalcom z odboru klinickej psychológie vo vzťahu sťažovateľovi a vykonal ho, len čo sa týka spoluobžalovaných (išlo o jeho návrh). Argument najvyššieho súdu k tejto problematike, že otázka vierohodnosti výpovedi sa má riešiť len vo vzťahu k usvedčujúcim výpovediam, je právne neudržateľná; i) súdy nereagovali na sťažovateľovu námietku, že uverili časti výpovedi o tom, že jej sťažovateľ odovzdal bielu kryštalickú látku (hoci na predmete, ktorý jej mal takto odovzdať, absentujú jeho stopy), no zároveň neuverili jej tvrdeniu, že bielu kryštalickú látku si mal sťažovateľ kúpiť od osoby (a neuverili ani sťažovateľovým tvrdeniam). Obžalovaná pritom priznala, že menila svoju výpoveď počas vyšetrovania a boli preukázané aj jej sklony k fabuláciám. Tiež z obsahu znaleckého posudku č. 19/2021 vyplýva, že u oboch obžalovaných ) je prítomné antisociálne správanie; j) nepriamy dôkaz o nehodnovernosti výpovedí spoluobžalovaných vyplýva zo znaleckého posudku KEÚ ČES: PPZ-KEU-KE-EXP-2020/1626, z ktorého je zrejmé, že látky zistené v chemickej stope č. 1 a v chemickej stope č. 2 nemajú rovnakú koncentráciu, a teda pravdepodobne nepochádzajú z jedného zdroja napriek tomu, že podľa výpovedí spoluobžalovaných majú pochádzať zo spoločného zdroja; k) súdy logicky nezdôvodnili odmietnutie vykonania dvoch návrhov na vykonanie dokazovania [výsluch a (ktorí mali byť svedkami vyjadrenia , že ju obhajca naviedol, aby pred súdom tvrdila, že sťažovateľ dlhodobo užíva pervitín a že ho videla, ako ho užíva) a doplnenie znaleckého posudku KEÚ PZ]; l) najvyšší súd nereagoval na námietku, že použitie výpovede svedka výmenou za imunitu alebo iné výhody môžu spochybniť spravodlivosť prejednania veci a „dokážu nastoliť citlivé otázky, keďže taká výpoveď je už svojou povahou otvorená manipulácii a môže byť uskutočnená výlučne v záujme získať výhody alebo osobne sa pomstiť“.

Z opisu skutku (v spojení s tzv. zadovážením) ale nevyplýva, akým spôsobom, kde a akú návykovú/psychotropnú látku si mal sťažovateľ zadovážiť. Opis je nedostatočný pre vyvodenie trestnej zodpovednosti: c) najvyšší súd nereagoval na námietku, že v popise skutku absentuje popis prechovávania návykovej látky. Návyková látka sa našla u iných osôb, ktoré boli za jej prechovávanie odsúdené, t. j. za jeden skutok boli odsúdené dve osoby, čo je v rozpore so zásadou ne bis in idem; d) určenie množstva tzv. obvykle jednorazovej dávky je právna otázka, ktorú nie je oprávnený zodpovedať KEÚ PZ v postavení znaleckého ústavu. Súdy sa pri učení počtu obvyklých jednorazových dávok odchýlili od súdnej praxe, k čomu najvyšší súd nezaujal žiadne stanovisko (tá za jednu priemernú obvykle jednorazovú dávku psychotropnej látky metamfetamínu považuje materiál, ktorý dosahuje minimálnu celkovú hmotnosť 100 mg s obsahom účinnej látky minimálne 10 mg);

. .“. Sťažovateľ považuje záver KEÚ PZ za nepreskúmateľný. 8. K namietanému porušeniu čl. 50 ods. 6 ústavy a čl. 49 ods. 1 a 3 charty sťažovateľ argumentuje, že časť skutku uvedený v skutkovej vete rozsudku nie je trestným činom podľa zákona č. 40/2024 Z. z., ktorým sa novelizoval Trestný zákon, resp. zanikla trestnosť tohto činu, keďže nenapĺňa základnú skutkovú podstatu podľa § 173 Trestného zákona, a to v pojme obchodovania (na účel majetkového prospechu). Sťažovateľ je vo výkone trestu dlhšiu dobu, ako je maximálna možná hranica trestu podľa aktuálne platnej a účinnej právnej úpravy. Obsah záruk upravených v čl. 49 ods. 1 charty, resp. čl. 50 ods. 6 ústavy je podľa neho širší z hmotnoprávneho aj časového hľadiska a nie je limitovaný len na prebiehajúce trestné stíhania, ale aj na právne veci, ktoré sú predmetom konania o mimoriadnych opravných prostriedkoch, keďže v rámci neho možno dosiahnuť zmenu

Uplatňuje sa počas trvania celého trestného konania, pričom v zmysle Trestného poriadku sa pod pojem trestné konanie zahŕňa aj konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch. Zákonodarca v rámci novelizácie nedôsledne riešil možnosti zmeny výšky trestov. Zmenu právnej úpravy je tak možné zohľadniť jedine v konaní podľa § 405a Trestného poriadku. Otázky čiastočného zániku trestnosti, resp. otázku pomerného skracovania trestov zákonodarca opomenul. 8.2. Sťažovateľ v závere uvádza, že ak by ústavný súd zastával názor, že v konaní pred ním nie je možné prihliadať na popísanú zmenu právnej úpravy, potom navrhuje predložiť nasledujúcu prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej Únie: „... či má sa čl. 49 Charty základných práv Európskej únie a zásada v ňom obsiahnutá vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje na konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku, akým je dovolanie, teda že súd, ako je Ústavný súd SR, má prihliadať na zmenu právnej úpravy v prospech páchateľa trestného činu, ktorá zmena nastala až po tom, čo bolo vydané rozhodnutie súdu nižšej inštancie ním preskúmavané, ktoré je právoplatné?“

III. Vyjadrenie krajského súdu, najvyššieho súdu, replika sťažovateľa a ústne pojednávanie

III.1. Vyjadrenie krajského súdu:

Vo vzťahu k argumentácii o policajnej provokácii či navádzaní na spáchanie trestného činu uvádza, že o tom nevypovedá žiaden zo spoluobžalovaných, nie je obsahom žiadneho úradného záznamu či príkazu a nevyplýva to ani z nijakého dôkazu. Žiaden taký dôkaz neoznačil ani sťažovateľ. Námietka tohto druhu je podľa krajského súdu nedôvodná a nebola sťažovateľom pred všeobecnými súdmi ani uplatnená; c) krajský súd poukázal na podrobné zaoberanie sa otázkou hodnovernosti výpovedí spoluobžalovaných a , ktorí zhodne potvrdili, že zaistený pervitín pochádzal od sťažovateľa, ktorý vrecko s ním počas cesty motorovým vozidlom podal , v čom krajský súd videl podstatu skutku, ktorá ho spájala so zaobstaraním a prechovávaním drogy. Odvolací súd na tomto mieste citoval časti svojho rozhodnutia (s. 13 a 14), v ktorých sa zaoberal rozpormi vo výpovediach a ich vierohodnosťou. Konštatoval, že odsúdenie sťažovateľa bolo založené nielen na výpovediach spoluobžalovaných, ale aj na ďalších (nepriamych) dôkazoch. Zároveň poukázal na nepravdivosť sťažovateľových tvrdení o spochybnení

Snahu spochybniť výpovede spoluobžalovaných tvrdením o ich imunite alebo poskytnutých benefitoch krajský súd vyvracia argumentáciou, že žiadne benefity ani iné výhody nedostali. Nebolo im podmienečne odložené vznesenie obvinenia, prerušené alebo zastavené trestné stíhanie, spoluobžalovaná bola právoplatne odsúdená za zločin (nedošlo ani k mimoriadnemu zníženiu jej trestu) a spoluobžalovaný bol uznaný za vinného z prečinu.

Tomuto postupu zodpovedá aj všeobecne uznávaná judikatúra, napr. uznesenie Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 2To/9/2005, v zmysle ktorého znalec psychológ sa nemôže priamo vyjadrovať k tomu, či vyšetrovaná osoba je alebo nie je hodnovernou a či v posudzovanej veci vypovedá pravdivo, keďže túto otázku môže zodpovedať iba súd na základe zhodnotenia tohto dôkazu jednotlivo alebo v súhrne so všetkými dôkazmi (v tejto súvislosti odkázal aj na závery uznesenia ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 548/2022 a sp. zn. I. ÚS 275/2019). Sumarizoval, že aj podľa jeho názoru by znalecký posudok z odboru psychológie týkajúci sa osoby sťažovateľa nemohol nič zmeniť na záveroch o jeho vine a bol by nadbytočným a neúčelným dôkazom; h) ako nedôvodné krajský súd hodnotí aj sťažovateľove tvrdenia o zmätočnosti skutku a porušení zásady ne bis in idem, keďže z popisu skutku je zrejmé, akým konkrétnym konaním každý z troch páchateľov naplnil pojmové znaky konkrétneho trestného činu a že ich konania sú v časovej súslednosti. Obžalovaní teda nemohli byť súdení za to isté konanie;

III.2. Vyjadrenie najvyššieho súdu:

10. Najvyšší súd sa k ústavnej sťažnosti vyjadril podaním doručeným ústavnému súdu 13. marca 2026. Ústavnú sťažnosť sťažovateľa považuje za neopodstatnenú s tým, že odpovede na ním namietané argumenty implicitne vyplývajú z rozhodnutí súdov. V celom rozsahu poukázal na obsah napadnutého uznesenia, ako aj obsah rozhodnutí konajúcich súdov, ktoré mu predchádzali. Vo vzťahu k problematike určenia množstva drogy, ktoré tvorí obvykle jednorazovú dávku na použitie a s tým súvisiacu otázku počtu obvyklých jednorazových dávok, citoval posledný odsek na s. 25 a prvý odsek na s. 26 svojho rozhodnutia. Vo vzťahu k správnosti právnej kvalifikácie, ktoré okresný súd kvalifikoval ako zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) Trestného zákona (účinného do 31. decembra 2021), sa stotožnil so závermi okresného súdu a krajského súdu, že obvinený si svojím konaním popísaným v skutkovej vete rozsudku okresného súdu «“ neoprávnene zadovážil a prechovával po akúkoľvek dobu psychotropnú látku, pričom sa v prejednávanej veci jednalo o pervitín s obsahom účinnej látky metamfetamínu v celkovom objeme zodpovedajúcom minimálne 14 obvyklým jednorazovým dávkam drogy – čo je väčšie množstvo, ako pre osobnú spotrebu na účely Trestného zákona - a ktorý je zaradený v zmysle zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných a psychotropných látkach a prípravkoch do II. skupiny psychotropných látok ...“». V tomto kontexte poukázal aj na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, ktorý pri určovaní množstva drogy poukázal na znalecký posudok a výpoveď znalkyne, z ktorej vyplynulo množstvo jednotlivých dávok drogy schopných ovplyvniť psychiku konzumenta, ako aj množstvo, ktoré sa považuje za bežnú jednotlivú dávku drogy, čo sa odrazilo v právnej kvalifikácii skutku. Krajský súd pritom odkázal na argumentáciu okresného súdu.

uviedol: a) otázka aplikácie priaznivejšieho Trestného zákona v nadväznosti na jeho novelizáciu zákonom č. 40/2024 Z. z. je relevantnou otázkou vyžadujúcou si samostatnú odpoveď konajúcich súdov; b) krajský súd bagatelizuje rozpory vo výpovediach spoluobžalovaných. Mechanizmus odovzdania drogy je samotnou podstatou skutku, pričom rozpory sa týkali priestorovej a fyzickej realizácie jej odovzdania v motorovom vozidle, keď spoluobžalovaní poskytovali dve odlišné verzie ( – vrecko odovzdané cez stredový panel, – vrecko odovzdané z boku sedačky smerom k jej pravej nohe), čo rozhodne nie je znak autentickosti, ale rezignácia na hľadanie materiálnej

Obhajoba uvádzala, že dôvodom cesty do Liptovského Mikuláša bola návšteva prevádzky tohto rýchleho občerstvenia (nie zohnať drogy), ktorú konajúci súd považoval za nedôveryhodnú z dôvodu existencie predmetnej prevádzky v tom čase aj v Poprade, čo nebola pravda; d) konajúci súd sa dopúšťa extrémneho logického a hodnotiaceho excesu, ak to, že sa na vrecku s bielou kryštalickou látkou nenašli žiadne biologické stopy sťažovateľa, považuje za fakt, ktorý nevyvracia jeho vinu.

tvrdení.“» prekračuje rámec vecnej a odbornej reakcie a zdržanlivého odôvodnenia, pričom zakladá pochybnosti o nestrannosti v zmysle tzv. teórie zdania. 12. K vyjadreniu najvyššieho súdu sťažovateľ uviedol, že nesúhlasí s jeho konštatovaním, že odpovede na jeho námietky vyplývajú implicitne z namietaných rozhodnutí.

13. Zo sťažovateľovho samostatného vyjadrenia vo vzťahu k stanovisku najvyššieho súdu vyplýva, že ani v napadnutom uznesení, ako ani vo vyjadrení najvyššieho súdu nenašiel odpoveď na otázku, ako orgány činné v trestnom konaní a súdy určili z celkového zaisteného množstva drogy 0,99 g minimálne 14 dávok drogy. Konštatuje, že zo súdnej praxe vyplýva, že obvykle jednorazová dávka drogy sa rovná 100 mg drogy. Zo zaisteného množstva 0,99 g tak malo byť podľa tohto prepočtu 10 obvykle jednorazových dávok drogy, nie minimálne 14. Súdy sa odklonili od súdnej praxe aj od samotného výkladu obvykle jednorazovej dávky drogy, na ktorý sa odvoláva najvyšší súd, čo malo vplyv na právnu kvalifikáciu skutku, za ktorý bol odsúdený. Sťažovateľ atakuje stotožnenie sa najvyššieho súdu so závermi súdov nižšej inštancie týkajúcej sa správnej právnej kvalifikácie skutku a skutku popísaným v skutkovej vete značne neurčitým spôsobom.

III.4. K ústnemu pojednávaniu:

15. Ústavný súd v tejto veci upustil od ústneho pojednávania, keďže na základe podaní účastníkov vrátane ich príloh a súdnych spisov predložených ústavnému súdu (sp. zn. 6T/90/2020, sp. zn. 7To/12/2021 a sp. zn. 2Tdo/56/2023) je zrejmé, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci (§ 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti

ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu a uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté sťažovateľovo dovolanie podané proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu. 17. V prvom rade je potrebné uviesť, že z ústavnej sťažnosti sťažovateľa nie je zrejmé, proti ktorému konkrétnemu súdu smerujú jeho jednotlivé námietky, keďže na máloktorom mieste ústavnej sťažnosti jasne označil, či išlo o odvolací alebo dovolací súd.

Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces a prezumpciu neviny: 20. Sťažovateľ namieta vyhodnotenie dovolacieho súdu, či sa skôr konajúce súdy spoľahlivo a nearbitrárne vyrovnali v odôvodneniach svojich rozhodnutí s otázkou podstatnou pre rozhodnutie

súd nehodnotí v pozícii prvostupňového súdu alebo odvolacieho súdu (teda ako primárne skutkovú otázku, resp. otázku hodnotenia dôkazov), ale spôsob vysporiadania sa s ňou v odôvodnení rozhodnutia (v konečnom dôsledku) odvolacím súdom (do úvahy sa berie komplex oboch rozhodnutí, a to preskúmavaného a prieskumného, resp. druhostupňového). Na odobrenie záverov skôr konajúcich súdov musí ísť o vyrovnanie sa s dotknutou otázkou udržateľným spôsobom.

22. Je potrebné zdôrazniť, že úlohou dovolacieho súdu nie je v tomto ohľade nanovo preskúmavať hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi v pôvodnom konaní či tieto iné skutkové okolnosti a kontrole podrobovať správnosť skutkových zistení z nich vyplývajúcich, ale preskúmať jednu z procesných garancií práva na spravodlivý proces spočívajúcu v riadnom odôvodnení súdneho

IV.1.1. K začatiu trestného stíhania: 23. Sťažovateľ namieta absenciu vysporiadania sa najvyššieho súdu s ním atakovanou legalitou začatia trestného stíhania, keďže je toho názoru, že najvyšší súd sa nevenoval jeho tvrdeniam (týkajúcim sa možného zinscenovania skutku, resp. antidatovania úradného záznamu z 3. júla 2020 s cieľom zlegalizovať začatie trestného stíhania) a sústredil sa len na posúdenie nezákonnosti jeho sledovania, ktoré malo byť uskutočnené v zmysle § 113 ods. 4 Trestného poriadku. 24. Ústavný súd uvádza, že námietky tohto druhu sťažovateľ uplatnil v obdobnom rozsahu ako v ústavnej sťažnosti, v podstate aj v dovolacom konaní s tvrdením, že s predmetnou problematikou sa nedostatočne vysporiadali súdy nižších stupňov. Jeho argumentáciu najvyšší súd rezumoval ako tvrdenie o nezákonnosti sledovania jeho osoby v zmysle § 113 ods. 4 Trestného poriadku, čo malo spôsobiť nezákonnosť procesného postupu pri získavaní dôkazov, v nadväznosti na čo nemohol existovať ani zákonný dôvod vznesenia obvinenia (ako ani podanie obžaloby a súdne konanie o nej). V konkrétnosti ju posúdil na s. 20 a 21 uznesenia najvyššieho súdu

25. Podľa § 113 ods. 1 a 2 Trestného poriadku sledovaním osoby a veci (ďalej len „sledovanie“) sa rozumie získavanie informácií o pohybe a činnosti osoby alebo pohybe veci, ktoré sa vykonáva utajovaným spôsobom; sledovanie možno vykonať v trestnom konaní o úmyselnom trestnom čine, ak možno dôvodne predpokladať, že ním budú zistené skutočnosti významné pre trestné konanie. Sledovanie osôb a vecí patrí v zmysle ustanovení Trestného poriadku medzi operatívno-pátracie prostriedky. Účelom inštitútu je získavanie informácií o pohybe a činnosti osôb alebo vecí, ktoré sú dôležité pre trestné konanie. Príkaz na sledovanie vydáva písomne predseda senátu, pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní prokurátor.

sťažovateľ. Ten by bol aplikovateľný v prípade, ak by bola osoba sledovaná vo vnútri motorového vozidla, k čomu nedošlo, resp. sledovanie by bolo spravidla spojené so vstupom do tzv. iných priestorov alebo pozemkov, ktoré nie sú verejne prístupné. 27. Ústavný súd nemá dôvod považovať predmetné vysvetlenie (vo veci) zvoleného postupu za ústavne neakceptovateľné. Najvyšší súd sa otázkou zákonného začatia trestného stíhania zaoberal.

Dodáva, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vo vzťahu k predmetnej problematike neatakuje uznesenie krajského súdu (pozri aj bod 17 a 18 nálezu). 28. Keďže podstatou sťažovateľových tvrdení v tejto časti bol nedostatok odôvodnenia najvyššieho súdu v otázke zákonnosti začatia trestného stíhania, ústavný súd sumarizuje, že odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu sa pohybuje v rovine ústavnej akceptovateľnosti. Odkaz dovolacieho súdu na časť uznesenia krajského súdu ústavný súd nepovažoval v okolnostiach prerokúvanej veci za neprípustný, keďže obsahoval informácie rozhodné pre posúdenie nastolenej otázky, s ktorými sa najvyšší súd v rámci dovolacieho konania napokon stotožnil. Z uvedených dôvodov podľa § 133 ods. 1 zákona o ústavnom súde a contrario ústavnej sťažnosti sťažovateľa v tejto časti nevyhovel.

30. Ústavný súd sa zaoberal preskúmaním toho, ako sa krajský súd (prípadne okresný súd) vysporiadal so sťažovateľom navrhnutými dôkazmi, a zároveň aj tým, ako sa k predmetnej skutočnosti vyjadril dovolací súd v namietanom uznesení najvyššieho súdu.

Bez zrozumiteľného, logického a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdu nemožno za obvyklý postup prijať stav, ak súdy vykonajú dôkazy navrhnuté obžalobou a dôkazy navrhnuté obhajobou odmietnu s odôvodnením, že už existuje dostatočná dôkazná báza pre odsúdenie obžalovaného. Rešpektovanie záruk vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru vyvoláva potrebu vyvážene posúdiť a preskúmať nielen verziu skutočností prezentovaných obžalobou, ale aj takú verziu vo vzťahu k rozhodujúcim okolnostiam prípadu, ktorou sa bráni obhajoba. Nie je možné vylúčiť ani situáciu, že dôkazný stav bude natoľko presvedčivý, že dôkazné návrhy obhajoby môžu byť súdom v individuálnych okolnostiach prejednávanej veci vyhodnotené

32. Najvyšší súd k nevyhoveniu sťažovateľovho návrhu na vykonanie ďalších dôkazov vo veci, pričom explicitne pomenoval znalecké dokazovanie psychologickým vyšetrením všetkých troch spoluobvinených, poukázal na argumentáciu krajského súdu o nadbytočnosti takého znaleckého dokazovania, keďže to boli práve spoluobvinení ( a ), ktorí ho usvedčovali z trestnej činnosti, a nie opačne, v dôsledku čoho krajský súd nenašiel dôvody, pre ktoré by mal ich výpovede považovať za nehodnoverné, a to aj v súvislosti s výsledkami a hodnotením znaleckého dokazovania vo vzťahu k ich osobám. Rovnako poukázal na časti odôvodnenia krajského súdu, v ktorom tento explicitne pomenoval dôkazy, ktoré sťažovateľa usvedčovali zo spáchania žalovanej trestnej činnosti a ktoré považoval za reťaz logicky usporiadaných dôkazov, ktoré sťažovateľa usvedčovali zo spáchania skutku a vyvracali

33. V tomto kontexte ústavný súd považuje za podstatné zdôrazniť časť uznesenia krajského súdu (s. 12 a 13, pozn.), v ktorom odvolací súd vytkol súdu prvého stupňa pochybenie týkajúce sa absencie odôvodnenia, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov vo veci. Na druhej strane tento obsahový nedostatok nepovažoval za taký závažný, aby predstavoval niektorý z dôvodov na zrušenie rozsudku okresného súdu. Sám následne obsiahlo vymedzil dôkazy, ktoré odvolací súd presvedčili o správnosti skutkových zistení zodpovedajúcim výsledkom vykonaného dokazovania, o ktorých nemal pochybnosti (v konkrétnosti s. 13 až 15 a 20 uznesenia krajského súdu, pozn.). 34. Ústavný súd akcentuje odôvodnenie najvyššieho súdu, v ktorom inter alia vyslovil, že trestné konanie je potrebné posudzovať komplexne ako jeden celok a nemožno ho z hľadiska zachovania práv obvineného hodnotiť parciálne ako jednotlivé úkony či postupy a na ich podklade konštatovať porušenie jeho obhajobných práv. V obsahu rozsudku okresného súdu, uznesenia krajského súdu, ako ani v konaní, ktoré im predchádzali, najvyšší súd nezistil skutočnosti svedčiace o tom,

Bol totiž bez ďalších pochybností presvedčený o tom, že vykonanie obhajobou navrhovaných dôkazov by neviedlo k inému rozhodnutiu o vine a o dostatočnosti zisteného skutkového stavu, čo podporil pomenovaním konkrétnych dôkazov vo veci spolu so skutočnosťami, ktoré z nich vyplývali. Osobitne sa venoval otázke vierohodnosti výpovedí (rozpormi v nich) a (s. 13, 14, 16, 17, 18), jej údajného ovplyvňovania zo strany obhajcu (s. 18) aj otázke, či by chemické stopy č. 1 a 2 mohli tvoriť v minulosti jeden celok (s. 15 a 16).

Na podklade popísaného je možné konštatovať, že dotknutým návrhom na vykonanie dôkazu zodpovedalo odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov o ich nevykonaní, z ktorých vyplynulo, že predmetné dôkazy by boli vo veci nadbytočné, čomu zodpovedala aj explicitná a čiastočne aj implicitná odpoveď súdov, ktorú bolo možné nájsť v samotnom rozhodnutí (najmä krajského súdu) a ktorá zvolený postup súdov vysvetlila bez vyvolania pochybností o spravodlivosti samotného konania. Ústavný súd v tejto súvislosti neopomenul potrebu čítať rozhodnutia súdov s porozumením a v celom ich kontexte.

Skutková veta: 37. Sťažovateľ atakuje znenie skutkovej vety, z ktorej podľa neho nevyplýva, akým spôsobom, kde a akú návykovú/psychotropnú látku si mal zadovážiť. Najvyšší súd podľa neho nereagoval ani na námietku, že v popise skutku absentuje popis prechovávania návykovej látky z jeho strany. Síce sa mu kladie za vinu prechovávanie, avšak návyková látka sa našla u iných osôb, ktoré boli za jej prechovávanie odsúdené.

39. Problematika znenia skutkovej vety, resp. popisu skutku už bola predmetom posudzovania ústavného súdu, vo vzťahu ku ktorej zaujal stanovisko, že popis skutku (predovšetkým spôsob jeho spáchania) musí byť uvedený tak, aby jednotlivé časti zodpovedali príslušným znakom skutkovej podstaty trestného činu, za ktorý bol obžalovaný uznaný vinným.

41. V popise skutkovej vety nemožno uvádzať iné skutočnosti ako tie, ktoré majú oporu – svoj základ v obsahu dôkazov vykonaných v priebehu hlavného pojednávania. Podrobný rozbor dôkaznej situácie, vzťah jednotlivých dôkazov, ich hodnotenie nepatrí do výrokovej časti rozsudku, ale výlučne do jeho odôvodnenia (Čentéš, J., Kurilovská, L., Šimovček, I., Burda, E. a kol.

rokov. 43. Sťažovateľ v priebehu trestného konania namietal nedostatok skutkovej vety, pokiaľ ide o pojem zadováženie a prechovávanie omamnej alebo psychotropnej látky, ako základné znaky skutkovej podstaty trestného činu. 44. Najvyšší súd vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku v rámci teoretických východísk uviedol, že dovolací súd hodnotí skutkový stav veci len z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené. Z uvedeného pohľadu hodnotí, či skutok, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, bol v tzv. skutkovej vete rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty príslušného trestného činu. Tento dovolací dôvod teda predpokladá výlučne chyby právne, ktoré sa dotýkajú právneho posúdenia zisteného skutku (bol posúdený ako miernejší alebo prísnejší, nemal byť posúdený ako trestný čin, došlo k nesprávnej aplikácii iného hmotnoprávneho ustanovenia). Nesprávna subsumpcia skutku pod skutkovú podstatu toho-ktorého trestného činu opodstatňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu.

45. V súvislosti so sťažovateľovou argumentáciou o nepreskúmateľnosti dotknutej skutkovej vety v tom, akým konkrétnym konaním a za akých okolností malo dôjsť k spáchaniu zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok jedov alebo prekurzorov, ich držania

46. Najvyšší súd ďalej pomenoval svoje právne závery ku konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci. Pokiaľ sťažovateľ v dovolaní, ako aj v ústavnej sťažnosti namieta v podstate vágnosť skutkovej vety (t. j. že nie je zrejmé, akú návykovú látku si mal zabezpečiť, ako a kde ju mal zadovážiť) a v tejto súvislosti aj právnu kvalifikáciu skutku, najvyšší súd explicitne vymedzil, že zo skutkovej vety rozsudku okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ si „v obci Demänová, okr. Liptovský Mikuláš, zadovážil a následne prechovával igelitové vrecko s obsahom bielej kryštalickej látky, ktorá obsahovala metamfetamín s prímesou metylsulfonylmetánu o celkovej hmotnosti 0,99 g (990 mg) obsahujúcich 552 mg abolútneho metamfetamínu zodpovedajúceho 14 bežným jednotlivým dávkam drog, ktoré sú spôsobilé po aplikovaní ovplyvniť psychiku užívateľa“.

In: Burda, E., Čentéš, J., Kolesár, J., Záhora, J. a kol. Trestný zákon II. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2011.]. Pokiaľ sťažovateľ namieta skutkovú vetu aj vo vzťahu k tzv. prechovávaniu omamnej alebo psychotropnej látky, okrem skutočností mu uvedených najvyšším súdom (bod 45 nálezu) je možné doplniť, že, aby išlo o prechovávanie drog, stačí, ak páchateľ čo len niekoľko sekúnd úmyselne prechováva drogu a už spĺňa túto podmienku [BURDA, E. § 172 (Nedovolená výroba omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi všeobecne).

Svoj rezultát podporil aj odkazom na závery rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu v predmetnej právnej veci, s ktorými sa stotožnil a ktorých nasledujúcu časť citoval. „Obvinený si svojím konaním popísaným v skutkovej vete rozsudku okresného súdu «„neoprávnene zadovážil a prechovával po akúkoľvek dobu psychotropnú látku, pričom sa v prejednávanej veci jednalo o pervitín s obsahom účinnej látky metamfetamínu v celkovom objeme zodpovedajúcom minimálne 14 obvyklým jednorazovým dávkam drogy (väčšie množstvo, ako pre osobnú spotrebu na účely Trestného zákona), ktorý je zaradený v zmysle zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných a psychotropných látkach a prípravkoch do II. skupiny psychotropných látok.

Z už popísaných dôvodov podľa § 133 ods. 1 zákona o ústavnom súde a contrario ústavnej sťažnosti sťažovateľa v tejto časti nevyhovel. Obvyklá jednorazová dávka: 50. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd nezaujal žiadne stanovisko k jeho argumentácii o odklone súdov nižšieho stupňa od súdnej praxe pri určení množstva tzv. obvykle jednorazovej dávky, ktorá za priemernú obvykle jednorazovú dávku drogy (metamfetamín) považuje materiál o minimálnej celkovej hmotnosti 100 mg s obsahom účinnej látky minimálne 10 mg.

51. Dovolací súd sa tejto problematike venoval na s. 25 a 26 napadnutého uznesenia, kde v súvislosti s pojmom obvykle (bežnej) jednorazovej dávky poukázal na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 83/2018 z 20. marca 2019 (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2019, č. 22; ďalej len R 22/2019), z ktorého podľa najvyššieho súdu vyplýva, že obvykle jednorazovou dávkou na použitie v zmysle § 135 Trestného zákona sa rozumie dávka drogy, ktorá sa bežne konzumuje pri jednom použití a hmotnostne zodpovedá dávke bežne predávanej (kupovanej) na jedno použitie. Takto určená obvykle jednorazová dávka musí obsahovať minimálne také množstvo účinnej látky, ktoré je spôsobilé ovplyvniť psychiku jedinca (v zmysle útlmu či excitácie). Pojem „obvykle“ podľa najvyššieho súdu nemožno vykladať subjektívne vo vzťahu ku konkrétnemu konzumentovi drogy, ale všeobecne vo vzťahu ku konkrétnej droge.

53. Keďže sťažovateľ v okolnostiach preskúmavanej veci namieta absenciu odôvodnenia najvyššieho súdu, ústavný súd uvádza, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie obsiahnutého v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka (strany) konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. III. ÚS 209/04, I. ÚS 34/2021).

Keďže sťažovateľ pertraktovanú argumentáciu uplatnil a v priebehu konania zmieňoval aj v súvislosti s možnosťou zmeny právnej kvalifikácie skutku, ústavný súd považoval v okolnostiach preskúmavanej veci za rozhodné venovať sa tejto otázke nielen v teoretickej rovine, ale vyhodnotil ju ako takú, ktorá si vyžadovala explicitnú odpoveď. 55. Ústavný súd sa z teoretického pohľadu v zásade stotožňuje s odôvodnením dovolacieho súdu, ktoré zodpovedalo jeho vtedajšej judikatúre. Spresňuje, že podľa R 22/2019 obvykle jednorazová dávka na použitie v zmysle § 135 ods. 1 a 2 Trestného zákona (ako nie individuálny, ale bežný konzumný priemer – R 87/2015) sa na základe poznatkov o užívateľskej praxi určuje ako bežne jednorazovo používané množstvo finálneho materiálu, obvyklým spôsobom aplikovateľného konečným užívateľom – teda nie podľa množstva tzv. účinnej látky v posudzovanom materiáli. Množstvo účinnej látky má vplyv na splnenie kvalitatívnych kritérií posudzovaného materiálu podľa § 130 ods. 5 Trestného zákona a v nadväznosti na to podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 139/1998

hmotnosť zaisteného materiálu, ale aj obsah účinnej látky v samotnej droge. Podľa názoru dovolacieho súdu bolo pri výpočte obvykle jednorazovej dávky smerodajné vychádzať z hmotnosti zaistenej omamnej a psychotropnej látky (obdobne sp. zn. 1Tdo/10/2021, 4Tdo/44/2024, 3To/34/2020).

metamfetamínu zodpovedajúceho 14 bežným jednotlivým dávkam drog, ktoré sú spôsobilé po aplikovaní ovplyvniť psychiku užívateľa. Predmetný záver všeobecné súdy prevzali z výsledku znaleckého posudku KEÚ PZ (s. 9 rozsudku okresného súdu, s. 21 uznesenia krajského súdu), ktorý za bežnú jednotlivú dávku považoval množstvo 10 – 40 mg absolútneho metamfetamínu. V zmysle záverov uznesenia najvyššieho súdu R 22/2019 však vyplýva, že pojem obvykle jednorazovej dávky je právny pojem a KEÚ PZ nie je kompetentný definovať či vykladať právne pojmy, t. j. zodpovedať otázku, aká je obvykle jednorazová dávka drogy pre konkrétnu osobu.

Osobitne sa táto požiadavka dostáva do popredia v situácii, ak sa javí, že námietky sťažovateľa (o tom ako určovať obvyklú jednorazovú dávku) konvenujú práve východiskám, na ktoré odkazujú všeobecné súdy v jeho neprospech (R 22/2019). Ak teda sťažovateľ uvádza, že najvyšší súd nereagoval na jeho tvrdenie o odklone všeobecných súdov od ustálenej praxe pri určení množstva tzv. obvykle jednorazovej dávky (keď presadzoval názor, že za priemernú obvykle jednorazovú dávku metamfetamínu treba považovať materiál o minimálnej celkovej hmotnosti 100 mg s obsahom účinnej látky minimálne 10 mg) a na argumentáciu týkajúcu sa koncentrácie účinnej látky metamfetamínu (znalecký posudok KEÚ PZ neriešil, prečo práve množstvo 10 – 40 mg absolútneho metamfetamínu tvorí bežnú jednotlivú dávku), k čomu poukázal na jednotlivé rozhodnutia súdov, je nutné mu v tejto časti prisvedčiť, že odpoveď mala byť explicitná a jasná, nie implicitná, ako to uvádza najvyšší súd vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti. Hoci ústavný súd nepopiera, že v rozhodnom období nebola výnimočná odlišná rozhodovacia prax všeobecných súdov

Tento prístup nemá smerovať k prehodnocovaniu skutkových zistení najvyšším súdom, ale k posúdeniu toho, či všeobecné súdy na sťažovateľove zásadné námietky dali adekvátnu, vyčerpávajúcu a zrozumiteľnú odpoveď, keďže preskúmanie logickej, funkčnej a teleologickej podstaty odôvodnenia je súčasťou posudzovania práva na spravodlivý proces. Z hľadiska dôvodu dovolania

60. Obdobný záver o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu) možno vykonať aj v prípade sťažovateľovej námietky o absencii odpovede dovolacieho súdu na argumentáciu o použití výpovede spoluobžalovaných výmenou za imunitu alebo iné výhody. Túto uplatnil tak v ústavnej sťažnosti, ako aj v dovolacom konaní (tvrdená nedostatočnosť vysporiadania sa s touto otázkou zo strany odvolacieho súdu). Ústavný súd vo vzťahu k nej nenašiel odpoveď v uznesení najvyššieho súdu.

IV.2. K vykonanému dokazovaniu: 62. Ďalšie sťažovateľove námietky smerujú k vysporiadaniu sa súdov s jeho argumentáciou týkajúcou sa vykonaného dokazovania a ustálenia skutkového stavu veci [bod 7.2. okrem h), k) a l) nálezu]. Tieto svoje tvrdenia v ústavnej sťažnosti spravidla nerozvíjal osobitne vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu alebo dovolacieho súdu.

. .“, „Súd žiadnym spôsobom na vyššie uvedené významné momenty o účelovosti výpovede nereflektoval. . .“, „Súdy taktiež k otázke vierohodnosti/nevierohodnosti výpovedí nevysvetlili rozpory vo výpovediach .“, bez jasnej špecifikácie toho, ktorý súd mal pritom na mysli.

V prípade, ak v rámci toho istého konania (rozhodnutia) je možné niektoré námietky uplatniť pred dovolacím súdom a iné nie, ústavný súd v tejto súvislosti považuje za v rozpore s už zmieneným princípom subsidiarity tieto procesné nároky drobiť a ponechať ich samostatnému procesnému osudu. V prípade potenciálneho úspechu sťažovateľa pred dovolacím súdom [(čo i len vo vzťahu k niektorým uplatneným námietkam), ako je to možné v okolnostiach preskúmavanej veci, ktorá sa na podklade záverov podľa bodu 59 tohto nálezu vracia na prerokovanie a rozhodnutie dovolaciemu súdu] totiž stráca ďalšie konanie pred ústavným súdom zmysel (I.).

65. Predmetný záver platí aj pre prípad, ak by sťažovateľom takto uplatnené dovolacie námietky (napr. v kontexte nevysvetlenia podstatných okolností dotýkajúcich sa vierohodnosti spoluobžalovaných) boli najvyšším súdom napokon vyhodnotené v rámci naplnenia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ktorý sa týka prieskumu obhajobného atribútu spravodlivého procesu spočívajúci vo vyhodnotení dovolacím súdom, či sa skôr konajúce súdy spoľahlivo a nearbitrárne vyrovnali v odôvodneniach svojich rozhodnutí s otázkou podstatnou

IV.3. K namietanému porušeniu čl. 50 ods. 6 ústavy a čl. 49 ods. 1 a 3 charty: 67. Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa nezaoberal zmenou právnej úpravy v jeho prospech. Obsah záruk upravených v čl. 49 ods. 1 charty, resp. čl. 50 ods. 6 ústavy je podľa neho širší z hmotnoprávneho aj časového hľadiska a vzťahuje sa aj na právne veci, ktoré sú predmetom konania o mimoriadnych opravných prostriedkoch. Tretia veta čl. 49 ods. 1 charty upravuje retroaktívne uplatnenie priaznivejšieho trestu – lex mitior, a uplatňuje sa počas trvania celého trestného konania vrátane konania o mimoriadnych opravných prostriedkoch (bod 8 nálezu).

69. Z obsahu súdneho spisu (sp. zn. 6T/90/2020) vyplýva, že sťažovateľ doručil 27. septembra 2024 okresnému súdu dovolanie z 23. septembra 2024, v ktorom uplatnil námietky podľa bodu 8 nálezu v obdobnom až totožnom znení, ako ich predostrel v posudzovanej ústavnej sťažnosti. O označenom dovolaní najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. 5Tdo/51/2025 z 26. novembra 2025 tak, že ho podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

71. Sťažovateľ uvádza, že v prípade, ak sa ústavný súd nestotožní s jeho argumentáciou (bod 8.2. nálezu), navrhuje, aby sa obrátil na Súdny dvor s prejudiciálnou otázkou v nasledujúcom znení: „. . . má sa čl. 49 Charty základných práv Európskej únie a zásada v ňom obsiahnutá vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje na konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku, akým je dovolanie, teda že súd, ako je Ústavný súd SR, má prihliadať na zmenu právnej úpravy v prospech páchateľa trestného činu, ktorá zmena nastala až po tom, čo bolo vydané rozhodnutie súdu nižšej inštancie ním preskúmavané, ktoré je právoplatné?“ 72. Ústavný súd dáva do pozornosti, že potenciálne prejudiciálne konanie je bezprostredne spojené s otázkami, ktoré sa viažu k meritu veci. Sťažovateľ pritom sám uvádza, že ho iniciuje v prípade, ak by sa ústavný súd nestotožnil s jeho argumentáciou. Vzhľadom na skutočnosti uvedené v bode 69 a 70 tohto nálezu nebolo možné pristúpiť ani k posúdeniu tejto časti ústavnej sťažnosti (ktorú sťažovateľ uplatnil „pre prípad“). V nadväznosti na popísané skutočnosti ústavný súd podľa § 133

V. Finančné zadosťučinenie

73. Sťažovateľ si v ústavnej sťažnosti uplatnil nárok na finančné zadosťučinenie 10 000 eur na účel kompenzácie jeho vystavenia následkom nespravodlivého procesu. 74. Ústavný súd uvádza, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo, a to spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. III. ÚS 169/2020, III. ÚS 298/2021, III. ÚS 481/2021). 75. K vysloveniu porušenia práv sťažovateľa došlo v súvislosti s nedostatočným vysporiadaním sa najvyššieho súdu s jeho vybranými sťažnostnými námietkami, čo malo za následok vyslovenie ústavnej neakceptovateľnosti uznesenia najvyššieho súdu, ktorým súd rozhodoval o sťažovateľovom dovolaní podanom proti právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej. Z tohto dôvodu ústavný súd považoval priznanie finančného zadosťučinenia 1 000 eur (bod 3 výroku nálezu) za dôvodnú formu kompenzácie porušenia práv sťažovateľa, ktoré považoval vzhľadom na okolnosti veci za primerané. Vo zvyšku požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

VI. Trovy konania

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2026

Miroslav Duriš predseda senátu