I. ÚS 687/2025

1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/35/2023 z 20. februára 2025 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/35/2023 z 20. februára 2025 z r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania 949,17 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodnutím všeobecného súdu označeným v záhlaví tohto nálezu.

odmietol. 2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že z iniciatívy sťažovateľky sa na Okresnom súde Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) viedol spor o určenie vlastníckeho práva, konkrétne o určenie, že do dedičstva po nebohom poručiteľovi , , zomrelom (bratovi sťažovateľky, pozn.), patrí pozemok parc. č. – orná pôda

Sťažovateľka vo vzťahu k spornému pozemku 1 uviedla, že bol omylom pojatý do dedičstva po nebohom a jeho manželke (ďalej len „manželia “), pričom sa tak stalo preto, že zmena vlastníckeho práva k tomuto pozemku, ku ktorej došlo na základe kúpnopredajnej zmluvy, nebola zapísaná v pozemkovej knihe. Kúpnopredajná zmluva bola uzatvorená 17. novembra 1968 medzi manželmi a Československým štátom a bola schválená finančným odborom ONV Bratislava-vidiek 27. decembra 1968.

Miestny národný výbor v Záhorskej Bystrici nikdy nespochybňoval užívacie právo právneho predchodcu sťažovateľky. Sporný pozemok 1 užíval brat sťažovateľky odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o pridelení pozemku až do svojej smrti, a v súčasnosti ho užíva sťažovateľka.

5. Rozsudkom z 23. januára 2018 okresný súd žalobe vyhovel a určil, že do dedičstva po poručiteľovi patria sporné pozemky. Skutočnosť, že sporné pozemky v celosti užívala sťažovateľka, resp. jej právny predchodca, mal súd osvedčenú výpoveďami svedkov, ktorí boli bezprostrednými susedmi sporných parciel, a tak mali možnosť vnímať, kto sa na pozemku dlhodobo zdržuje, kto ho obrába a kto sa k pozemku stavia ako vlastník alebo prinajmenšom dobromyseľný držiteľ. Štyria svedkovia osvedčili, že na sporných pozemkoch nevideli nikoho iného ako právneho predchodcu sťažovateľky, resp. v súčasnom období sťažovateľku s jej rodinou, ktorá pozemky užíva, obhospodaruje a správa sa k nim ako k vlastným.

Sťažovateľka nepreukázala, že by existovala dohoda o zriadení práva osobného užívania k uvedenému pozemku, a preto neuniesla dôkazné bremeno vzniku vlastníckeho práva z tohto titulu, keď tvrdila, že takáto dohoda bola uzavretá, ale sa nezachovala. Osvedčila však, že ako ona, tak aj jej právny predchodca boli dobromyseľnými držiteľmi sporných pozemkov, a preto došlo k ich vydržaniu.

6. Na základe odvolania žalovaných krajský súd rozsudkom č. k. 3Co/264/2018-479 z 23. júna 2022 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie a žalobu zamietol. V dôvodoch rozhodnutia sa zaoberal dobromyseľnosťou držiteľa a na základe vlastných skutkových zistení z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že sťažovateľka nepreukázala dobromyseľnosť držania práva osobného užívania jej právnym predchodcom v zmysle § 130 Občianskeho zákonníka, a to aj s prihliadnutím na to, že pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. V danom prípade považoval za nepochybne zistené, že od roku 1969 nerušene užíval sporné pozemky. Podľa jeho názoru však bolo potrebné preukázať aj to, že existoval právny dôvod, ktorý mu umožňoval domnievať sa, že držbou týchto pozemkov vykonáva právo ich osobného užívania, ktoré mohlo v danom čase vzniknúť iba dohodou o zriadení práva osobného užívania, na podklade pridelenia pozemku do osobného užívania a jej registráciou štátnym notárstvom.

7. Aj pri zohľadnení toho, že nebol v držbe nikým rušený, zriadil na pozemku vodovodnú prípojku, po celú dobu sa staral o pozemok ako o svoj, sa krajský súd po zopakovaní dokazovania žiadosťou o vydanie územného rozhodnutia z 29. januára 1978 pre výstavbu rodinného domu, v ktorej nebol uvedený pozemok (parcelné číslo pozemku), na ktorom chcel postaviť dom, nestotožnil s hodnotením dôkazov okresným súdom. Zastal názor, že táto listina, v ktorej nevedel uviesť pozemok, na ktorom chce stavať, nemôže nasvedčovať okolnostiam, že mu boli zrejmé jeho práva k predmetnému pozemku. Aj Miestny úrad Záhorská Bystrica v liste zo 16. septembra 1998, v ktorom sa vyjadroval k žiadosti o vybudovanie revíznej vodovodnej šachty, poukázal na to, že v žiadosti nebolo uvedené parcelné číslo pozemku, čo spochybňuje okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že držbou vykonával právo osobného užívania pozemku.

8. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu sťažovateľka podala dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala z § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), pričom namietala nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu. Tvrdila, že krajský súd nevyhodnotil evidenčný list č. 1489 vo vzťahu k ostatným dôkazom a ani samostatne. Z jeho obsahu pritom vyplýva, že držiteľom alebo oprávnenou osobou parc. č. .

9. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom zamietol dovolanie sťažovateľky a rozhodol o nároku na náhradu trov dovolacieho konania. Vo vzťahu k dovolaniu uplatnenému z dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP sa v kontexte dovolacej argumentácie zaoberal evidenčným listom č. 1489, z ktorého vyplynulo, že držiteľom vymedzených parciel alebo oprávnenou osobou je . Následne poukázal na tú časť odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorej bol prijatý záver, že na základe rozhodnutia o pridelení pozemku vzniklo (len) právo uzavrieť dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemku, ktorej existenciu sťažovateľka nepreukázala.

V tejto súvislosti najvyšší súd uviedol, že v prípade sporu sa súd musí zaoberať predovšetkým otázkou, či všetky okolnosti nasvedčujú dobromyseľnosti držiteľa. Iba v prípade, ak napriek takému zisťovaniu naďalej existujú pochybnosti o dobromyseľnosti držby, môže sa aplikovať predpoklad, že držba je oprávnená. Najvyšší súd poukázal na odôvodnenie rozsudku krajského súdu (body 26 a 27 jeho odôvodnenia), z ktorého odvolaciemu súdu nevyplynuli žiadne pochybnosti o tom, že nebol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vlastnícke právo

súdu.

11. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta svojvôľu konajúcich súdov, ktorá má podľa jej názoru ústavnoprávnu intenzitu neoprávneného zásahu do jej práv. Tvrdí, že v konaní bola porušená zásada kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, že konajúce súdy popreli zákonnú domnienku oprávnenosti držby (§ 130 Občianskeho zákonníka) a princíp vydržania ako inštitút náhrady chýbajúceho titulu.

Na druhej strane súdy rovnaké kritériá neaplikovali pri sťažovateľkinom namietaní neexistencie vlastníckeho práva žalovaných v časti sporných pozemkov nadobudnutých vydržaním ( ), bez akejkoľvek faktickej držby (len na základe vyhlásenia , ktorý bol predsedom stavebnej komisie o vydržaní pred notárom, a dvoch vykonštruovaných svedeckých výpovedí).

A práve ten, kto dobromyseľnosť držby spochybňuje, musí túto domnienku vyvrátiť plnými dôkazmi. 13. Žalovaní neboli nútení (nemuseli) predkladať v konaní žiadne dôkazy, hoci tvrdenie o vydržaní zo strany žalovaných (vyhlásenia o vydržaní pred notárom) alebo platného dedenia po manželoch , ak tieto boli dôkazmi sťažovateľky spochybnené, vyžaduje aktívne preukázanie skutkových okolností zo strany žalovaných. Tvrdenia a dôkazy na neprospech žalovaných v tomto smere produkovala sťažovateľka, no konajúce súdy sa o nich vo svojich rozhodnutiach ani len slovom nezmieňujú. Napriek tomu poskytujú celkom pasívnym žalovaným plnú súdnu ochranu ich spochybneným a pochybným právam.

vydržania uplatňuje. 15. V konaní došlo k zjavnej nerovnosti zbraní – súd konal, ako keby preskúmaval výlučne oprávnenosť návrhu sťažovateľky, no žalovaným poskytol ochranu bez toho, aby ju museli sami obhájiť, a to napriek tomu, že išlo o typické sporové konanie a sťažovateľka ako žalobkyňa práva žalovaných aktívne spochybňovala a navrhovala na tento účel celý rad dôkazov.

17. Sťažovateľka považuje za nelogické, ak konajúce súdy pri svojom rozhodovaní poukazovali výlučne na absenciu nadobúdacieho titulu k sporným pozemkom, keďže práve táto absencia titulu je dôvodom, pre ktorý sa inštitút vydržania uplatňuje. Na druhej strane, v konaní vykonané dôkazy ani náznakom neinterpretovali v kontexte okolností vstupu do držby, subjektívneho postoja p. a sťažovateľky k predmetu užívania (sporným pozemkom), starostlivosti o ne i prípadným plánom s nimi. Sťažovateľka v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 438/2024.

21. Ústavný súd v tejto veci upustil od ústneho pojednávania, keďže na základe podaní účastníkov je ústavnému súdu zrejmé, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci [§ 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“)].

IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti

rozhodovaní riadil, by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 88/07). Rozhodnutie súdu možno považovať za svojvoľné a také, ktoré narúša spravodlivosť konania, iba v prípade, ak sú v ňom vyjadrené dôvody založené na zjavnej skutkovej alebo právnej chybe súdu, dôsledkom čoho došlo k odopretiu spravodlivosti. 24. Úlohou ústavného súdu v prejednávanej veci bolo teda zistiť, či o takú situáciu nešlo aj v prípade sťažovateľky, a to so zreteľom na okolnosti danej kauzy i jej argumentáciu.

25. Pri poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva vydržaním je potrebné za podstatu a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru považovať taký výklad § 134 Občianskeho zákonníka, ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. A contrario, výklad, ktorý túto možnosť vylučuje, resp. ju obmedzuje podstatným spôsobom, nemôže byť považovaný za ústavne konformný (II. ÚS 484/2015).

Podľa krajského súdu však sťažovateľka ako dôvod dobromyseľnosti uvádzala len rozhodnutie o pridelení pozemku a len toto rozhodnutie podľa jeho názoru nepostačovalo na to, aby sa mohol domnievať, že predmetný pozemok užíva ako oprávnený z práva osobného užívania.

27. Krajský súd tak v podstate založil záver o nedobromyseľnosti jednak na absencii (právne dokonalého) formálneho aktu a jednak na jeho neschopnosti dostatočne špecifikovať parcelné číslo pozemku. 28. Takéto právne posúdenie je zjavne mylné, keď súd pri výklade ustanovení o vydržaní (§ 130 a 134 Občianskeho zákonníka) opomenul zohľadniť, že vydržanie odstraňuje právnu neistotu spojenú nielen s vadami nadobúdacieho titulu, ale aj s nedostatkom nadobúdacieho titulu, keď sa oprávnený držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti mohol domnievať, že nadobúdací titul existuje. V tejto súvislosti aj najvyšší súd v rozsudku veľkého senátu uviedol, že právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám osebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie (1VCdo/1/2024).

29. V okolnostiach danej veci nebolo sporné, že sťažovateľke chýbal riadny nadobúdací titul k sporným pozemkom, a preto sa v rámci vydržania skúmala otázka dobromyseľnosti. Sťažovateľka, resp. jej právny predchodca odvodzovali svoje právo dobromyseľnej držby (okrem iného) hlavne od rozhodnutia o pridelení pozemku. V tejto súvislosti preukázala, že manželia kúpnou zmluvou zo 17. novembra 1968 predali sporný pozemok 1 Československému štátu, za čo obdržali kúpnu cenu 1 626 Kčs. Československý štát následne pridelil tento pozemok rozhodnutím o pridelení pozemku z 25. januára 1969, čím mu vzniklo právo uzavrieť dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemku. Prvou z podstatných okolností danej kauzy je teda nesporná existencia kúpnej zmluvy, a to že Československý štát nemohol prideliť ten istý pozemok bez toho, aby ním najprv sám disponoval ako vlastník. Ergo, nemohlo dôjsť k dedeniu sporného pozemku na rodinu , tak ako to tvrdili žalovaní; ich vlastnícke právo tak bolo dostatočne vyvrátené, no táto skutočnosť v rámci vyhodnotenia dôkazov v rozhodnutiach súdov absentuje. Vlastnícke právo de iure patrilo Československému štátu.

). Týmito dôkazmi bolo možné najautentickejšie preveriť okolnosti vstupu držiteľa do držby, a to či sa mohol objektívne domnievať, že držbou týchto pozemkov vykonáva právo ich osobného užívania. Inými slovami, ich hodnotením bolo možné dospieť k záveru, či držiteľ mal dôvod, ktorý by bol objektívne spôsobilý založiť jeho vnútorné presvedčenie, že je vlastníkom sporného pozemku.

31. Najvyšší súd k tomu uviedol, že zo svojej pozície má síce možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, čím by mohlo dôjsť k už uvedenej vade zmätočnosti, v danom prípade však takú vadu nezistil. Pri posúdení správnosti právneho posúdenia veci krajským súdom vychádzal len zo skutkového stavu, ktorý z dôkazov vyvodil krajský súd, a to napriek tomu, že ho vyhodnotil celkom opačne ako okresný súd. Preto mohol a mal najvyšší súd, hoci v zásade nie je oprávnený prehodnocovať správnosť zisteného skutkového stavu, vnímavejšie pristúpiť k posúdeniu toho, či skutkové závery krajského súdu vyvodené iba z niektorých listín, resp. ich absencie nie sú v zjavnom rozpore s ich obsahom a obsahom ostatných dôkazov.

32. Napokon najvyšší súd z obsahu dovolania vyvodil, že sťažovateľka videla odklon od ustálenej judikatúry najvyššieho súdu v otázke, či dobromyseľný držiteľ musí v prípade pochybností preukazovať svoju dobrú vieru napriek tomu, že v zmysle § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka v pochybnostiach platí zákonná domnienka, že držba je oprávnená. Dané ustanovenie upravuje predpoklady oprávnenosti držby tak, že držiteľ musí byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. To podľa najvyššieho súdu znamená, že v prípade sporu sa súd musí zaoberať predovšetkým otázkou, či všetky okolnosti nasvedčujú dobromyseľnosti držiteľa; a iba v prípade, ak napriek takému zisťovaniu naďalej existujú pochybnosti o dobromyseľnosti držby, môže sa aplikovať druhá veta tohto ustanovenia. Nadväzne citoval body 26 a 27 rozsudku krajského súdu (zhrnuté v bode 6 a 7 tohto nálezu, pozn.) a uzavrel, že zo zisteného skutkového stavu krajskému súdu nevyplynuli žiadne pochybnosti o tom, že zo zreteľom na všetky okolnosti nebol dobromyseľný, že mu vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti patrí.

To však, práve naopak, nezodpovedá množstvu judikatúrnych východísk, podľa ktorých k vydržaniu môže dôjsť aj na základe domnelého právneho titulu, ktorý nemusí byť daný a ani nie je jedinou okolnosťou spôsobilou preukázať dobromyseľnosť držiteľov. Na okolnosti týkajúce sa nadobúdacieho titulu má súd prihliadnuť ako na jednu z mnohých okolností pri posudzovaní splnenia podmienok vydržania (m. m. III. ÚS 438/2024). Špecifiká sťažovateľkinej veci a dĺžka uplynutého času pritom vyvažujú nedôslednosť týkajúcu sa formálnych náležitostí prevodu a držba by tak mohla byť považovaná za oprávnenú. Nič nenasvedčuje tomu, že by v dlhodobej a nerušenej držbe boli prítomné signály zneužitia inštitútu vydržania.

35. Zrušením rozsudku najvyššieho súdu sa vytvára priestor na opätovné prejednanie veci a na poskytnutie ochrany základnému právu sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právu podľa čl. 1 dodatkovému protokolu. Preto v tejto časti ústavný súd ústavnej sťažnosti nevyhovel.

Rovnako nebolo zistené, že by najvyšší súd porušil princíp kontradiktórnosti konania, keďže obe strany sporu mali reálnu možnosť reagovať na argumenty a dôkazy protistrany, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu. Porušenie práva uvedeného v tomto článku ústavy nespôsobuje to, že najvyšší súd vyjadrí právny názor, s ktorým sa strana sporu nestotožňuje.

38. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom (odmena za dva úkony právnej pomoci – prevzatie zastupovania a podanie ústavnej sťažnosti uskutočnené v roku 2025). Pri výpočte trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (§ 11 ods. 3, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky). Tarifná odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2025 predstavuje 371 eur a režijný paušál v roku 2025 14,84 eur. Keďže právny zástupca sťažovateľky je platiteľom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), suma priznaných trov (771,68 eur) sa zvyšuje o DPH v sadzbe 23 %, čo predstavuje celkovú sumu 949,17 eur, ktorú je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2026

Miroslav Duriš predseda senátu