I. ÚS 708/2014

1. Základné právo spoločnosti , na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 314/09 p o r u š e n é b o l o .

2. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti , trovy konania v sume 283,09 € (slovom dvestoosemdesiattri eur a deväť centov) na účet advokátky , , do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra 2014 doručená sťažnosť spoločnosti , (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 314/2009 (ďalej len „namietané konanie“).

Na základe už uvedeného sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby takto rozhodol: „1. Základné právo obchodnej spoločnosti na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2, veta prvá Ústavy SR a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I., v Bratislave v kompenzačnom konaní č. k. 8C 314/2009 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Bratislava I. sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod č. k. 8C 314/2009 konal bez zbytočných prieťahov. 3. Obchodnej spoločnosti priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,00 eur..., ktoré je Okresný súd Bratislava I. povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu. 4. Obchodnej spoločnosti priznáva úhradu trov konania 283,90 eur, ktoré je Okresný súd Bratislava I. povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne advokátky do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 708/2014­10 z 19. novembra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v senáte ústavného súdu v zložení Peter Brňák (predseda senátu), Marianna Mochnáčová (sudkyňa) a Milan Ľalík (sudca). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2015 účinného od 1. marca 2015 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: Marianna Mochnáčová (predsedníčka senátu), Peter Brňák (sudca) a Milan Ľalík (sudca). Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

Po prešetrení uvedenej sťažnosti som konštatovala, že sťažnosť bola dôvodná, nakoľko v období od 26. 1. 2012 do 12. 10. 2012 bol súd v danej veci nečinný. V ostatnom čase súd konal priebežne. V tejto časti mi preto dovoľte odkázať sa na závery z prešetrenia uvedenej sťažnosti na prieťahy, zhrnuté v Upovedomení o prešetrení sťažnosti zo dňa 15. 10. 2014 na č. l. 267­ 268 spisu sp. zn. 8C 314/2009. Z doposiaľ súdu predložených návrhov účastníkov konania sa vec javí po skutkovej a právnej stránke ako náročná. Celkovú dĺžku konania, vzhľadom na vyššie uvedené úkony súdu s výnimkou obdobia od 26. 1. 2012 do 12. 10. 2012, nie je možné posudzovať ako spôsobenú nečinnosťou Okresného súdu Bratislava I. Z obsahu spisu vyplýva, že zákonná sudkyňa veci venovala náležitú pozornosť a konala priebežne, pričom k odročeniu pojednávaní došlo z dôvodu prekážok na strane účastníkov konania. V prípade, ak Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje k záveru, že právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené, dovoľujem si požiadať Ústavný súd Slovenskej republiky, aby pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia vzal do úvahy vyššie uvedené objektívne dôvody a aby sťažovateľke uplatnený nárok na finančné zadosťučinenie nepriznal v plnej výške. ... netrvám na ústnom prejednaní prijatej sťažnosti...“

Zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení, ktoré bolo pripojené k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu, chronologicky popísala jednotlivé úkony okresného súdu v danej veci: „Dňa 30. 11. 2009 podal navrhovateľ návrh, čl. 1 až 13, proti odporcovi SR zastúpenej MS SR o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 25 000 eur, majetkovej škody vo výške 65 443,82 euro a ušlého zisku vo výške 296 255,72 euro, vrátane príslušenstva. Dňa 03. 12. 2009, čl. 103, som dala pokyn na doručenie návrhu o. Návrh bol o doručený dňa 08. 12. 2009, čl. 103. Dňa 24. 03. 2010, čl. 104, som vo veci vytýčila prvé pojednávanie na T: 08. 06. 2010, 08.00 hod., čd. 33.

Súd pojednávanie preto odročil na T: 24. 09. 2010, 14.00 hod., čd. 37. Súčasne predvolal i konateľku odporcu a dal zisťovať sídlo navrhovateľa cez Sociálnu poisťovňu, čl. 116. Pojednávanie dňa 24. 09. 2010, čl. 118, odpojednávala zákonná zastupujúca sudkyňa z dôvodu PN zákonnej sudkyne. Na toto pojednávanie sa nedostavil navrhovateľ, predvolanie na pojednávanie sa súdu vrátilo s tým, že adresát si zásielku neprevzal v odbernej lehote. Predvolanie adresované odporcovi sa súdu nevrátilo a odporca sa na pojednávaní nezúčastnil. Zákonná zastupujúca sudkyňa pojednávanie odročila

vyjadrenie. Dňa 02. 09. 2011, čl. 152, som dala pokyn na doručenie tohto vyjadrenia navrhovateľa odporcovi. Na pojednávanie dňa 30. 09. 2011, čl. 156, sa odporca ospravedlnil z dôvodu PN jeho poverenej zástupkyne. Rovnako sa nedostavil navrhovateľ, ani jeho splnomocnený

Súd pojednávanie z dôvodu ospravedlnenia splnomocneného zástupcu navrhovateľa z dôvodu PN odročil na T: 06. 03. 202,09.00, č. d. 33. Dňa 24. 01. 2012, čl. 173, podal odporca návrh na zloženie preddavku na trovy konania podľa ustanovenia § 141a Občianskeho súdneho poriadku. Dňa 26. 01. 2012, čl. 175, súd vyzval navrhovateľa prostredníctvom jeho splnomocneného zástupcu na zisťovanie skutočností potrebných pre rozhodnutie o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania. Túto výzvu si splnomocnený zástupca navrhovateľa prevzal dňa 22. 02. 2012. Dňa 05. 03. 2012, čl. 176, sa navrhovateľ písomne vyjadril k vyššie uvedenému návrhu odporcu. K tomuto podaniu sa odporca vyjadril dňa 29. 03. 2012, čl. 198. Dňa 06. 03. 2012, čl. 185, súd pojednávanie z dôvodu rozhodovania súdu o návrhu odporcu na zloženie preddavku na trovy konania odročil na T: neurčito. Súd dňa 12. 10. 2012, čl. 108, rozhodol uznesením o uložení povinnosti navrhovateľovi zložiť preddavok na trovy konania vo výške 19 334,98 euro.

zastavil. Dňa 21. 08. 2013, 61. 234, doplnení dňa 23. 08. 2013, čl. 245, podal navrhovateľ proti tomuto uzneseniu odvolanie. Dňa 25. 09.2013, čl. 258, súd predložil odvolanie na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Odvolací súd uznesením zo dňa 31. 07. 2014, čl. 259, doručeným súdu dňa 22. 08. 2014, s poukazom na nové rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. 11. 2013 a nový výklad ustanovenia § 141a ods. 1 Osp, napadnuté zastavujúce uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie pokračovanie v konaní.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky konania, ústavný súd zistil, že k predĺženiu napadnutého konania prispela tým, že zo siedmich pojednávaní sa nezúčastnila piatich. Dôvodom neprítomnosti sťažovateľky a jej splnomocneného zástupcu bolo, že okresnému súdu sa nepodarilo doručiť predvolania na pojednávanie na adresu uvedenú v obchodnom registri ako adresu sídla sťažovateľky (zásielky sa vrátili s poznámkou adresát neznámy), taktiež z dôvodu opakovanej práceneschopnosti konateľky sťažovateľky, ako aj jej splnomocneného zástupcu, prípadne na základe žiadosti splnomocneného zástupcu sťažovateľky o odročenie pojednávania (13. novembra 2014) z dôvodu, že momentálne sa nachádza vo väzbe, a preto nedisponuje potrebnými na vec sa vzťahujúcimi listinami. Predmetné pojednávanie bolo napokon odročené z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne. Zo zistenia ústavného súdu tiež vyplýva, že pojednávanie nariadené na 12. február 2015 sa uskutočnilo v neprítomnosti sťažovateľky, ako aj jej splnomocneného zástupcu, ktorí svoju účasť do uskutočnenia pojednávania neospravedlnili. Na uvedenom pojednávaní bol vo veci vyhlásený rozsudok, ktorým okresný súd návrh sťažovateľky zamietol. Uvedené skutočnosti ústavný súd zohľadnil pri ustálení sumy priznaného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že procesné úkony, ktoré v namietanom konaní urobila sťažovateľka (odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z 12. októbra 2012, odvolanie proti uzneseniu okresného súdu zo 25. júla 2013), objektívne vplývali na priebeh a dĺžku namietaného konania, keďže vo veci konajúci okresný súd sa s nimi musel vyrovnať a súdny spis predložiť odvolaciemu súdu na rozhodnutie o podaných opravných prostriedkoch. Zároveň ale ústavný súd poukazuje na to, že išlo o procesné úkony, ktoré síce ovplyvnili celkovú dĺžku namietaného konania, ale na ktorých uplatnenie má sťažovateľka právo podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, a preto ich nemožno pripísať na jej ťarchu.

Ústavný súd tiež pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

O neefektívnom postupe okresného súdu svedčí zrušenie uznesenia okresného súdu o zastavení konania z 25. júla 2013 v odvolacom konaní, keď Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 3 Co 560/2013 z 31. júla 2014 konštatoval, že okresný súd týmto rozhodnutím odňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom.

Ústavný súd po posúdení všetkých skutočností, najmä s ohľadom na celkovú dobu trvania namietaného konania na jednom stupni bez právoplatného meritórneho rozhodnutia, dospel k názoru, že okresný súd svojou nečinnosťou, ako aj neefektívnou činnosťou spôsobil zbytočné prieťahy v konaní, čím došlo u sťažovateľky k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľka tiež žiadala, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov [čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Vzhľadom na to, že v čase konania a rozhodovania ústavného súdu bolo napadnuté konanie na okresnom súde dosiaľ neprávoplatne skončené vyhlásením rozsudku vo veci, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, t. j. prikázať okresnému súdu konať vo veci.

Fakultatívna právomoc ústavného súdu priznať primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy v žiadnom rozsahu a nijakým spôsobom nemodifikuje ani nerozširuje účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje v konaní o namietanom porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s uvedeným považuje ústavný súd za dôležité zdôrazniť, že jeho právomoc priznať primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy sťažovateľovi, ktorého sťažnosti vyhovie v merite veci, nie je samostatným nárokom sťažovateľa na akési odškodnenie za prípadné prieťahy v konaní príslušného štátneho orgánu, ale má len akcesorickú povahu. Satisfakčný potenciál rozhodnutia ústavného súdu teda nie je autonómnym prvkom ním poskytovanej ochrany ani akýmsi paralelným dôvodom na domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto dôvodom je len a výlučne potreba chrániť konkrétne základné právo sťažovateľa a prostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty (I. ÚS 235/03).

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení prihliadol na to, že sťažovateľka sa vlastným konaním – neúčasťou na väčšine okresným súdom nariadených pojednávaniach sama pričinila o predĺženie namietaného súdneho konania. Vzhľadom na správanie sťažovateľky, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti okresný súd vo veci opätovne meritórne rozhodol rozsudkom z 12. februára 2015, ústavný súd považuje za dostatočné konštatovanie porušenia označených práv sťažovateľky, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu, a preto jej primerané finančné zadosťučinenie nepriznal.