I. ÚS 709/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 709/2014­60

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti

zastúpeného advokátkou JUDr. Andreou Havlátovou Rajczyovou, Mlynská 25, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Nc 7/2013 z 29. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľ odôvodnil najmä tým, že proti napadnutému uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok, v dôsledku čoho nastáva právoplatnosť a vykonateľnosť uznesenia dňom nasledujúcim po dni doručenia uznesenia, čím „dôjde k okamžitému a neodvrátiteľnému porušeniu práva na zákonného sudcu, nakoľko toto porušenie práva nie je možné zvrátiť v rámci riadnych opravných prostriedkov“. Sťažovateľ je toho názoru, „že pokračovať v konaní so sudcom, ktorý nie je zákonným sudcom a voči ktorého rozhodnutiam možno až následne podať odvolanie, resp. dovolanie by bolo v rozpore s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru v časti, ktorá garantuje prejednanie veci spravodlivo a bez zbytočných prieťahov, čo by pre sťažovateľa predstavovalo nezanedbateľnú ujmu“. Sťažovateľ je toho názoru, že „... neodloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia spôsobí väčšiu ujmu než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti a odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia nie je v rozpore s verejným záujmom“.

Sťažovateľ zároveň požiadal aj o prednostné vybavenie veci v zmysle ustanovenia § 26 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal uznesenie o odklade vykonateľnosti uznesenia najvyššieho súdu, a potom nález, v ktorom vysloví, že jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Nc 7/2013 z 29. apríla 2013 porušené bolo, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Nc 7/2013 z 29. apríla 2013 zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a najvyšší súd zaviaže zaplatiť mu trovy konania v sume 331,13 €.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu rozhodovať o oznámení žalovaného, že vstupuje do konania ústavného súdu v pozícii vedľajšieho účastníka.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Podľa § 15a ods. 2 OSP účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1 najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

Podľa § 15a ods. 3 OSP v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Podľa § 16 ods. 1 OSP o tom, či je sudca vylúčený, rozhodne do desiatich dní od predloženia veci nadriadený súd v senáte.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal porušenie označených základných práv uznesením najvyššieho súdu, ktorým tento súd rozhodol o námietke zaujatosti vznesenej žalovaným vo veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 17 Co 99/2010, 17 Co 100/2010 (vec Okresného súdu Poprad sp. zn. 20 C 139/2008) o vylúčení sudkyne krajského súdu z jej prejednávania a rozhodovania.

V relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd k podstate argumentácie žalovaného uviedol: «Najvyšší súd Slovenskej konštatuje, že námietku, ktorú žalovaný predostrel vo vzťahu k problematike nestrannosti sudcu, je potrebné vnímať ako jeho subjektívny pohľad na rozhodovaciu činnosť sudcu. Skutočnosť, že predsedníčka senátu odvolacieho súdu je vystavená tlaku disciplinárneho stíhania, ešte samo o sebe neznamená, že daná okolnosť môže signalizovať jej „zaujatý“ pomer k prejednávanej veci alebo k procesným stranám, (por. aj III. ÚS 92/2012). Žalovaný však poukázal aj na skutočnosť, že vo viacerých médiách boli uverejnené informácie o disciplinárnom stíhaní predsedníčky senátu, ktoré bolo iniciované na základe práve jeho podnetu ministrovi spravodlivosti a v práve prejednávanej veci. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky samotná okolnosť disciplinárneho stíhania sama o sebe nemôže vzbudiť pochybnosti o objektivite sudcu, no v danom prípade sú tu prítomné aj súvislosti a tie už môžu založiť pochybnosti o objektivite jej rozhodovania. Pre prítomnosť súvislostí, ktoré by naznačovali, že disciplinárne konanie sudcu môže mať vplyv na prijatie rozhodnutia v danej veci, ako aj pre prítomnosť predpokladov, ktoré by naznačovali pomer predsedníčky senátu k prerokovávanej veci alebo k žalovanému. V okolnostiach daného prípadu vznik situácie ­ disciplinárne konanie predsedníčky senátu (ktorá bezprostredne súvisí s meritórnym rozhodnutím v danej veci) iniciované na základe podnetu žalovaného môže navodiť dojem vzbudzujúci pochybnosti o nestrannosti zákonnej sudkyne. Pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP je v danom prípade celkom zjavné, že vzťah k účastníkovi konania dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne.»

Ústavný súd v tejto súvislosti považoval za potrebné opakovane poukázať na svoju ustálenú judikatúru k základnému právu na zákonného sudcu (napr. I. ÚS 126/03, I. ÚS 121/06), v rámci ktorej spravidla zdôrazňuje, že pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ podľa čl. 48 ods. 1 ústavy treba brať do úvahy nielen príslušnú zákonnú úpravu, ale predovšetkým ustanovenia ústavy a dohovoru o nezávislom a nestrannom výkone súdnictva. Existencia nestrannosti musí byť určená jednak podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, jednak podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytuje dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť. V tomto smere ide o zvažovanie zistiteľných skutočností, ktoré môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto pohľadu môže mať dokonca určitý význam aj tzv. zdanie (javenie sa) pochybnosti (appearance of bias). Je to inými slovami vyjadrený výstižný výrok ESĽP vo veci Delcourt v. Belgicko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého „spravodlivosť má byť nielenže vykonávaná, ale musí sa aj javiť, že je vykonávaná“

(porovnaj citovanú časť z odôvodnenia uznesenia krajského súdu). Podstatnou je dôvera, ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať (III. ÚS 16/00).

Najvyšší súd rešpektujúc požiadavky ústavne súladnej aplikácie právnych predpisov a judikatúry ESĽP vylúčením zákonnej sudkyne z prerokúvania a rozhodovania danej veci zachoval rovnosť účastníkov konania (sťažovateľky, ako aj žalovaného) tak, aby rozhodovanie o danej veci mohlo byť uskutočnené nestranným sudcom. Z uvedených dôvodov nemožno jeho postup a uznesenie v danej veci označiť za arbitrárne a bez opory v platnej legislatíve, a preto je podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Na základe uvedených skutočností ústavný súd nezistil medzi napadnutým uznesením takú príčinnú súvislosť s namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a tiež jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorá by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožnila vysloviť ich porušenie. Z rozhodovacej činnosti ESĽP v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež vyplýva, že súd, ktorý prerokováva námietku účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhoduje o merite veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. januára 1995). Jeho rozhodnutie sa týka len zloženia súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože ide o právo procesné. Pokiaľ by malo zloženie súdu vplyv na hlavné konanie a rozhodnutie na ňom prijímané, je potrebné pripomenúť, že podstata konania sa musí priamo týkať práv a záväzkov súkromného charakteru (Ringeisen vs. Rakúsko,

rozsudok

zo 16. júla 1971, séria A, č. 13), čo v konaní o námietke zaujatosti sudcu nemožno tvrdiť (sťažnosť č. 58751/00, rozhodnutie z 11. decembra 2003).