I. ÚS 712/2014

1. Základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 To 109/2013 zo 16. januára 2014 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 To 109/2013 zo 16. januára 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov), ktorú j e mu Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ivana Jurčišina, Mlynská 26, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. I. ÚS 712/2014­14 z 19. novembra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 To 109/2013 zo 16. januára 2014.

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil aj takto: «Sťažovateľ zastáva názor, že Krajský súd v Košiciach... uznal sťažovateľa za vinného..., a to aj napriek tomu, že vykonanými dôkazmi sa v súlade so zákonom jednoznačne nepreukázalo naplnenie subjektívnej stránky konania sťažovateľa a následne príčinná súvislosť medzi jeho konaním a ublížením na zdraví, tak ako sa mu to kládlo za vinu v obžalobe a ako sa na to poukazuje v napadnutom rozsudku... . S takýmto rozhodnutím súdu nie je možné súhlasiť, a to z dôvodu, že záver súdu, podľa ktorého je príčinou dopravnej nehody nevenovanie náležitej pozornosti vedeniu motorového vozidla zo strany sťažovateľa, nemá podľa nášho názoru oporu vo vykonanom dokazovaní. Navyše, súd svoje rozhodnutie uvedené v napadnutom rozsudku nijakým spôsobom nezdôvodnil. V odôvodnení rozsudku súd len konštatuje, čo bolo podľa jeho názoru príčinou dopravnej nehody, avšak z rozsudku nie je zrejmé, akým spôsobom sa súd dopracoval k tomuto zisteniu ani akými úvahami sa spravoval pri posudzovaní príčin vzniku dopravnej nehody, pričom tento svoj názor nepodložil žiadnym z dôkazov vykonaných v trestnom konaní, čím zaťažil napadnutý rozsudok nepreskúmateľnosťou... Zo žiadneho z dôkazov vykonaného v rámci trestného konania nevyplýva, že by sťažovateľ nevenoval náležitú pozornosť vedeniu vozidla a nesledoval situáciu v cestnej premávke, tak ako mu to bolo kladené za vinu v obžalobe. Práve naopak, zo svedeckých výpovedí prítomných svedkov na hlavnom pojednávaní dňa 16. 09. 2013, ako aj z výpovedí sťažovateľa a poškodeného jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ v čase, keď schádzal dolu , išiel pomaly rýchlosťou cca 4 km/h, pričom na motorovom vozidle mal zaradený 1. rýchlostný stupeň. V čase, keď sťažovateľ stál na , prešli popri ňom bez problémov osobné motorové vozidlá, autobus a aj posypové vozidlo. Dokonca ani policajt p. , ktorý bol prítomný na mieste, kde došlo k dopravnej nehode, z dôvodu, že sa tam nachádzal skrížený kamión, nezakázal sťažovateľovi prejazd cez daný úsek, ale dal mu pokyn k prejazdu... Na základe uvedeného máme za to, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že sťažovateľ dostatočne sledoval situáciu v cestnej premávke a jeho rozhodnutie pokračovať v ceste v danom čase a na danom mieste bolo správne... ... z dôkazov vykonaných v trestnom konaní nebolo a nie je možné jednoznačne bez akýchkoľvek pochybnosti vysloviť rozhodnutie o vine obžalovaného. Z týchto dôvodov mal súd na základe nepodloženej obžaloby vysloviť záver, že je na mieste použitie zásady „in dubio pro reo“, teda v pochybnostiach v prospech obžalovaného, a na základe toho mal sťažovateľa spod obžaloby oslobodiť.»

2. 1 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol: „... sťažovateľ v podanej sťažnosti uvádza, že rozsudkom odvolacieho súdu bolo porušené jeho základné právo, ktoré mu vyplýva z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to len na základe jeho vlastného názoru na konkrétnu právnu otázku, ktorú súdy posúdili právne, nie zhodne s jeho názorom ­ predstavou. S uvedenou sťažnosťou sťažovateľa preto nesúhlasíme. V nadväznosti na uvedené poznamenávame, že krajský súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že obhajoba sťažovateľa , že dopravnú nehodu s jej následkami nezavinil bola overená nielen závermi znaleckého posudku znalca z odboru dopravy, ale predovšetkým výsluchmi svedkov, ktorí sa nachádzali v blízkosti miesta dopravnej nehody, ako aj protokolom o nehode v cestnej premávke, na ktoré dôkazy v podrobnostiach odvolací súd poukázal, keďže boli veľmi konkrétne a detailne posudzované a vyhodnotené aj prvostupňovým súdom v jeho rozsudku... . Ďalej poznamenávame, že krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vychádzajúc z vykonaných dôkazov na hlavnom pojednávaní prvostupňovým súdom a konkrétne uvedených v prvostupňovom rozsudku vrátane zistení z nich vyplývajúcich konštatoval, že sťažovateľ v dôsledku nesprávnej techniky jazdy, keď pri prechode z posypanej časti cesty na neposypanú pribrzdil, vyvolal v dôsledku nábehu brzdného účinku bŕzd prívesu zablokovanie jeho kolies s následným bočným šmykom, v dôsledku ktorého došlo k stiahnutiu celej jazdnej súpravy na krajnicu a k nárazu do zvodidiel. Ako možná príčina vzniku dopravnej nehody bolo znalcom určené aj pribrzďovanie nákladným motorovým vozidlom..., ktoré nie je vylúčené ani na základe výpovede svedka , pretože ten potvrdil, že do nákladného motorového vozidla nastúpil za jazdy a po chvíli cítil, že sa točia dole svahom a korešponduje aj s výpoveďou svedka , ktorý videl v kritickom čase zablokované kolesá nákladného vozidla vedeného sťažovateľom. S prihliadnutím na uvedené máme zato, že povinnosť súdu zdôvodniť svoje rozhodnutie vyžaduje, aby bola daná odpoveď na tie argumenty, ktoré sú pre rozhodnutie rozhodujúce. Uvedená požiadavka bola splnená, pretože krajský súd sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre jeho rozhodnutie. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu reaguje na argumentáciu sťažovateľa v podanom odvolaní, zodpovedá náležitostiam § 168 Tr. por., obsahuje dostatočné a relevantné dôvody na základe ktorých bolo vynesené vrátane dôkazov, o ktoré sa opiera, ako aj úvahy pri hodnotení dôkazov a tiež právne úvahy spojené s dokázanými skutočnosťami. Právny názor j vyslovený v rozsudku odvolacieho súdu je presvedčivo a vecne odôvodnený a tým je aj legitímny a akceptovateľný. ... Súhlasíme, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania v tejto veci.“

V uvedených súvislostiach ústavný súd predovšetkým konštatuje, že nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je alebo nie je v súlade s ústavno­procesnými zásadami upravenými v ústave. Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07).

Krajský súd svoj rozsudok v podstatnej časti odôvodnil takto:

Z citovaného rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že svoje rozhodnutie o vine sťažovateľa za to, že nastal škodný následok v podobe ťažkej ujmy na zdraví poškodeného (spolujazdca), založil na závere o vedomej nedbanlivosti sťažovateľa (vedel, že škodný následok môže nastať, ale aj napriek tomu sa domnieval, že škodný následok nenastane, resp. že záujem chránený Trestným zákonom nebude ohrozený = vedomá nedbanlivosť, pozn.) pri riadení ťažného motorového vozidla. Nedbanlivosť mala podľa výrokovej časti napadnutého rozsudku krajského súdu spočívať v tom, že sťažovateľ nevenoval náležitú pozornosť vedeniu motorového vozidla a nesledoval situáciu v cestnej premávke.

Inými slovami, podľa výrokovej časti napadnutého rozsudku krajský súd ustálil vinu sťažovateľa v jeho nepozornosti, ktorá mala tkvieť v tom, že sťažovateľ riadil ťažné motorové vozidlo bez toho, aby sledoval situáciu v cestnej premávke, a tej potom prispôsobil vedenie motorového vozidla, t. j. sťažovateľom mala byť porušená povinnosť prispôsobiť jazdu motorovým vozidlom stavu a povahe vozovky (stavu v cestnej premávke).

Pokiaľ ide o vyhodnotenie uvedenej prvej podmienky (nesledoval situáciu v cestnej premávke) determinujúcej vinu sťažovateľa, podľa ústavného súdu krajský súd vzhľadom na vykonané dokazovanie dostatočne zrejme nekonkretizoval, čo z preukázaných skutočností malo sťažovateľovi signalizovať alebo napovedať, resp. vyhodnotením akej z dokazovaním zistených skutočnosti o aktuálnom stave v cestnej premávke sťažovateľ mal alebo mohol dospieť k vedomosti o tom, že môže nastať škodný následok, ale aj napriek tomu bol nedbanlivý a pokračoval v jazde, čo malo byť podľa krajského súdu v rozpore s touto jeho vedomosťou [t. j. na základe akej skutočnosti (napr. nevykonaný posyp vozovky alebo nedostatočne vykonaný posyp celej vozovky, nesprávne obutie vozidla a pod.) sťažovateľ vedel alebo mal vedieť, že vzhľadom na situáciu v premávke v jazde nemá pokračovať, ale aj napriek tejto svojej vedomosti bol nedbanlivý a v jazde pokračoval, pozn.].

V prípade uplatnenia vedomej nedbanlivosti zovšeobecňujúcim spôsobom učineným krajským súdom by bolo možné ustáliť, že každý vodič v cestnej premávke riadi motorové vozidlo vo vedomej nedbanlivosti, pretože každý vodič vie alebo by mal vedieť, že v cestnej premávke môže byť účastníkom dopravnej nehody, ale bez primeraných dôvodov sa domnieva, že sa tak nestane.

Z uvedeného teda vyplýva, že krajský súd svoje rozhodnutie založil na zistení, že vozovka nebola v dotknutom úseku posypaná posypovým materiálom, takže v dôsledku tejto skutočnosti, ako aj v dôsledku pribrzdenia ťažného motorového vozidla sťažovateľom došlo k dopravnej nehode, avšak z krajským súdom vykonaného dokazovania, tak ako to je uvedené v súdnom spise (pojednávanie konané krajským súdom 16. septembra 2013, pozn.), vyplýva, že pred motorovým vozidlom riadeným sťažovateľom išlo posypové vozidlo, ktoré vykonávalo posyp, podľa výpovedí svedkov (policajta riadiaceho dopravu, zamestnancov cestnej správy vykonávajúcich posyp a pod.) bola vozovka zjazdná a sťažovateľ sa mal s vozidlom pohybovať po jej strede, ďalej podľa výpovede sťažovateľa, s ktorým sa stotožnil aj znalec, sťažovateľ nemal vozidlo pribrzďovať a mal sa s vozidlom pohybovať rýchlosťou iba 4 km/h, pričom znalec konštatoval, že „Aj mne sa zdá, že v 4 km­trovej rýchlosti nemáte dôvod brzdiť, napriek tomu sa príves skrížil...“ (č. l. 34 zápisnice), a tiež uviedol „... ja si myslím, že tá cesta, že vodič sa rozhodol v podstate správne, pretože tá cesta bola prejazdná, ten úsek sa dal prejsť. Len urobil nejakú chybu, alebo nejaký spôsob jeho jazdy to znemožnil...“ (č. l. 35 zápisnice).

Zo súdneho spisu ďalej vyplýva, že znalec vykonávajúci znalecký posudok v danej veci predložil tri možné varianty dôvodov vzniku dopravnej nehody, a to (i) prvým dôvodom mala byť zlá technika jazdy sťažovateľa spočívajúca v tom, že pri obchádzaní prekážky v protismere (skrížený kamión) zvolil nesprávnu trajektóriu, v dôsledku čoho sa mal dostať na nespevnenú krajnicu cesty, (ii) alebo tým dôvodom mala byť opäť nesprávna technika jazdy sťažovateľom z dôvodu brzdenia, v dôsledku čoho malo dôjsť k zablokovaniu kolies a k následnému šmyku, a (iii) napokon tým dôvodom mohol byť aj zlý technický stav vozidla, keďže išlo o 23­ročné vozidlo aj napriek tomu, že podľa vyjadrenia znalca je životnosť takéhoto typu vozidla 7 – 8 rokov.

Inými slovami, krajský súd nielenže náležite neodôvodnil (poukazom na vykonané dokazovanie, pozn.) svoje závery, na základe ktorých mal sťažovateľ pri zachovaní najvyššej obozretnosti vyhodnotiť danú situáciu v cestnej premávke ako neprijateľnú na to, aby bezpečne pokračoval v jazde, ale v kontexte vykonaného dokazovania a s poukazom na zistenia z neho plynúce nevyhodnotil ani najpravdepodobnejší zo znalcom predkladaných dôvodov vzniku dopravnej nehody. Krajský súd teda v prvom rade nedal jednoznačnú dôkazmi podloženú odpoveď na to, či sťažovateľ objektívne mal alebo nemal pokračovať v jazde, a následne ak už v jazde pokračoval, krajský súd nedal opäť dôkazmi podloženú odpoveď na otázku, čo bolo dôvodom dopravnej nehody. V tejto súvislosti totižto ústavný súd podotýka, že pre záver o vine sťažovateľa nepostačuje iba konštatovanie: „Skutočnosť, že s motorovým vozidlom potom, čo zastavil a zisťoval situáciu v cestnej premávke... sa znova pohol, považoval odvolací súd za porušenie povinností na jeho strane...“, pretože v kontexte veci tak krajský súd vo vzájomnej interakcii s týmto tvrdením, ako aj v interakcii s informáciou, ako dlho trvala jazda sťažovateľa od jeho opätovného pohnutia sa zo stavu státia až po moment dopravnej nehody (sťažovateľ uvádza, že jazda trvala od opätovného pohnutia sa po nehodu iba niekoľko sekúnd, pričom zo spisu vyplýva, že to bolo cca asi 5 min., pozn.), nezvážil a nevyhodnotil ani skutočnosť, že sťažovateľ so stojacím ťažným motorovým vozidlom vo svojom jazdnom pruhu v smere svojej jazdy predstavoval prekážku v jazde pre ostatné motorové vozidlá, takže v prípade, že by bol sťažovateľ danú situáciu vyhodnotil tak, že nebude pokračovať v jazde (teda v súlade s názorom krajského súdu, pozn.), či musel motorové vozidlo premiestniť tak, aby neohrozoval a nebránil iným účastníkom cestnej premávky v jazde. Teda, či vzhľadom na dĺžku jeho opätovnej jazdy po čas nehody by aj v prípade tohto jeho rozhodnutia (preparkovať a nepokračovať v jazde, pozn.) bol alebo nebol (napr. v dôsledku techniky jeho jazdy) nastal škodný následok.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu) v celkovej sume 340,90 € vrátane 20 % DPH (právny zástupca predložil osvedčenie platcu DPH, pozn.), tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2015