I. ÚS 718/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 718/2014­59

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Molin s. r. o., Cintorínska 9, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Antonom Leontievom, LL.M, Advokátska kancelária TaylorWessing e/n/w/c advokáti s. r. o., Panenská 6, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave z 28. novembra 2013 č. k. 2 CoKR 86/2013­412, č. k. 2 CoKR 87/2013­413, č. k. 2 CoKR 88/2013­414, č. k. 2 CoKR 89/2013­415 a č. k. 2 CoKR 90/2013­416 a takto

rozhodol:

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. I. ÚS 718/2014­36 z 19. novembra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti Molin s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 28. novembra 2013 č. k. 2 CoKR 86/2013­412, č. k. 2 CoKR 87/2013­413, č. k. 2 CoKR 88/2013­414, č. k. 2 CoKR 89/2013­415 a č. k. 2

CoKR 90/2013­416 (ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“), ktoré sú rozhodnutiami v zmysle zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“ alebo „ZoKR“). Súčasne ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutých uznesení krajského súdu.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 2 R 9/2012 z 12. marca 2013 zastavil reštrukturalizačné konanie na majetok úpadcu obchodnej spoločnosti O.St.S., a. s. v konkurze, Záhradnícka 51, Bratislava (ďalej len „úpadca“), a vyhlásil konkurz na jej majetok (ďalej len „konkurz“). Súčasne ustanovil za konkurzného správcu úpadcu Prvý správcovský dom, k. s., Bratislava (ďalej len „správca“). Sťažovateľka si svoje pohľadávky voči úpadcovi v sume približne 2 mil. € s prísl. prihlásila do konkurzu riadne a včas.

4. Na základe zmlúv o postúpení pohľadávok uzatvorených v septembri 2012 až februári 2013 malo dôjsť k prevodu pohľadávok z veriteľov SCP s. r. o., P13 Retail park s. r. o., KELAY ENTERPRISES LLC, ALFA PROPERTY DEVELOPMENT s. r. o., a ALFA FACILITY MANAGEMENT s. r. o. (spolu ďalej len „spriaznení veritelia“), na P1; celková suma postúpených pohľadávok by mala predstavovať viac ako 4 100 000 €. Zmluvy o postúpení pohľadávky podľa sťažovateľky vzbudzujú dôvodné pochybnosti, že boli pripravené a podpísané dodatočne a účelovo (dôvody sú popísané podrobne na s. 5 a 6 sťažnosti, pozn.). 5. Návrhmi doručenými okresnému súdu 23. augusta 2013 sa P1 domáhala vstupu do konkurzu namiesto spriaznených veriteľov. P1, ako aj všetci spriaznení veritelia pritom patria do rovnakej korporátnej skupiny – skupiny Alfa Group. Okresný súd pri rozhodovaní o návrhoch P1 na vstup do konkurzu vychádzal z procesnej úpravy vstupu do konania obsiahnutej v § 25 zákona o konkurze a návrhy P1 uzneseniami zo 4. októbra 2013 zamietol z dôvodu, že k prevodu pohľadávok (postúpením pohľadávok) na P1 došlo pred vyhlásením konkurzu. Proti týmto rozhodnutiam okresného súdu podala P1 odvolania.

7. Krajský súd ďalej „bez primeraného odôvodnenia dospel k záveru, že hmotnoprávna dohoda medzi postupcom (spriaznení veritelia) a postupníkom (P1) o časovom obmedzenom práve postupcu vymáhať pohľadávku predstavuje právnu skutočnosť, s ktorou procesné právne predpisy (ZoKR) spájajú prevod práv a povinností, o ktorých sa koná. P1 nie je možné považovať za konkurzného veriteľa, pretože svoju pohľadávku neprihlásila včas a spôsobom stanoveným ZoKR, a to ani na základe tvrdenia, že pôvodní konkurzní veritelia (Spriaznení Veritelia) prihlásili do konkurzu pohľadávky vo svojom mene ale na účet P1. Z jednotlivých prihlášok do konkurzu totiž vyplýva, že prihlášky podali vo svojom mene a na svoj účet spriaznení veritelia, ktorí však neboli oprávnení prihlásiť si pohľadávky ako svoje do konkurzu, pretože postúpením pohľadávok podľa príslušných zmlúv o postúpení pohľadávky ich stratili. Cieľom a účelom konkurzného konania je, aby boli všetci veritelia jedného dlžníka, ktorý je v úpadku, uspokojení relatívne rovnomerne a spravodlivo a veriteľom je súčasne daná možnosť významným spôsobom ovplyvňovať priebeh konkurzného konania. Teda je nevyhnutné a je v súlade s účelom konkurzného konania, aby boli v konkurznom konaní zistené nielen pohľadávky dlžníka ale aj všetci veritelia dlžníka práve za účelom právnej istoty. Krajský súd vôbec neskúmal pred ložené zmluvy o prevode pohľadávok a teda či skutočne došlo k nadobudnutiu pohľadávok zo strany P1...“.

8. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhovala, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol: „... Základné právo obchodnej spoločnosti MOLIN s.r.o... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy... uzneseniami Krajského súdu v Bratislave č.k. 2 CoKR/86/2013­ 412, č.k. 2 CoKR/87/2013­ 413, č.k. 2 CoKR/88/2013­ 414, č.k. 2 CoKR/89/2013­415 a č.k. 2 CoKR/90/2013­416 z 28. novembra 2013 porušené boli... ... Uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 2 CoKR/86/2013­412, č.k. 2 CoKR/87/2013­413, č.k. 2 CoKR/88/2013­414, č.k. 2 CoKR/89/2013­416 a č.k. 2 CoKR/90/2013­416 z 28. novembra 2013 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

9.1 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol: «Prípisom zo dňa 02. 12. 2014 som požiadal JUDr. Blaženu Himerovú, predsedníčku senátu 2CoKR Krajského súdu. . . o vyjadrenie k sťažnosti.

spoločnosti SCP s.r.o. Bratislava, č.k. 2CoKR/87/20l3 413 spoločnosti P13 Retail Park s.r.o., Bratislava č. k. 2CoKR/88/20l3 414 spoločnosti KELAY ENTERPRISES LLC, USA č. k. 2CoKR/89/2013 415 spoločnosti ALFA PROPERTY DEVELOPMENT, s.r.o.

. . (ďalej len „ZKR“), ktoré správca úpadcu v zmysle ustanovenia § 32 ZKR preskúmal (dňa 29. 05. 2013). Pohľadávku uplatnenú spoločnosťou KELAY ENTERPRISES LLC, USA správca poprel čo do právneho dôvodu, pohľadávky ostatných veriteľov boli správcom zistené, resp. čiastočne popreté čo do výšky, pričom všetky boli popreté čo do poradia uspokojenia zo všeobecnej podstaty s poukazom na ustanovenie § 95 ods. 3 ZKR. Na základe uvedeného sa všetci postupcovia stali konkurznými veriteľmi, a teda účastníkmi konkurzného konania v rozsahu zistených pohľadávok. Uvedené podľa názoru predsedníčky senátu platí i napriek tomu, že až správca v čase preskúmavania prihlásených pohľadávok zrejme nedisponoval informáciou o existencii zmlúv o postúpení pohľadávok (čo bolo zrejme dôvodom, že prihlásené pohľadávky

. . považoval za relevantnú pre prevod práva účastníka konkurzného konania na iný subjekt, boli zmluvy o postúpení pohľadávky, v ktorých zmluvné strany okrem iného podľa ustanovenia § 530 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka dohodli, že postupca bude vo svojom mene a na účet postupníka vymáhať postúpenú pohľadávku až do jej vymoženia. Ak pohľadávka nebude takto vymožená do 20. 06. 2013, vymáhať ju bude ďalej postupník. Uvedené zmluvy postupcovia (ALFA FACILITY MANAGEMENT, s.r.o. a KELAY ENTERPRISES LLC, USA) podpísali v septembri 2012 a ostatní postupcovia dňa 21. 02. 2013, teda pred vyhlásením konkurzu. Skutočnosť, že pohľadávky do konkurzu prihlásili spriaznení veritelia, tunajší súd s poukazom na príslušnú judikatúru nepovažoval za nesúladné so zákonom (i keď žiadna z konkurzných prihlášok neobsahovala údaj o tom, že pohľadávka má byť vymáhaná v mene a na účet iného subjektu postupníka), pričom musel vychádzať aj zo zoznamu pohľadávok vyhotoveného správcom, ako bolo uvedené vyššie; postupník totiž nadobúda pohľadávku

. . vyhodnotil, že bola naplnená požiadavka ustanovenia § 25 ods. 2 ZKR v spojení s ustanovením § 92 ods. 2 zákona č. 99/1963 Z. z. Občiansky súdny poriadok, Išlo však o nesprávne právne posúdenie, keďže hmotnoprávna dohoda medzi postupcom a postupníkom o časovo obmedzenom práve postupcu vymáhať pohľadávku nie je takou právnou skutočnosťou, s ktorou ustanovenia ZKR spájajú prevod práv a povinností, o ktorých sa konalo, a preto Krajský súd.

Ich správanie však musí byť obvyklé, poctivé a spravodlivé. Ide o zásady, ktoré spolu s ďalšími vymedzujú konanie zodpovedajúce dobrým mravom. ZKR rovnako nevylučuje, aby si veritelia spriaznení s úpadcom v zmysle ustanovenia § 9 citovaného zákona, uplatnili v konkurze svoje pohľadávky. Krajský súd . .je tiež toho názoru, že skutočnosť, že podpisy na zmluvách o postúpení pohľadávok boli úradne osvedčené s dátumom odlišným od dátumu vyhotovenia zmluvy, sama osebe zákonu neodporuje. O nekalom úmysle spriaznených spoločnosti nemohol tunajší súd uvažovať aj z dôvodu, že v tomto konaní nemal a z obsahu spisu ani nevyplývala informácia o tom, že jediným aktívom úpadcu je jeho pohľadávka voči spoločnosti PI, s. r. o., ktorú správca začal vymáhať a o započítanie ktorej sa spoločnosť PI, s. r. o. pokúsila. Vzhľadom na uvedené považuje predsedníčka senátu za potrebné uviesť, že napriek tomu, že toto konanie je charakterizované ako nesporové, ide o náročnú problematiku, bez

súd. . . v zmysle návrhov sťažovateľa zruší napadnuté uznesenia tunajšieho súdu, v ďalšom konaní bude Krajský súd. . . postupovať v súlade s jeho závermi.»

10. Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj obsahom napadnutých rozhodnutí a súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktoré sú primárne zodpovedné nielen za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s ústavno­procesnými zásadami upravenými v ústave. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotným rozhodovaním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, alebo ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

15. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

18. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Z pohľadu ústavnoprávneho treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva.

19. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti alebo ho urobí v inom než zákonom stanovenom a právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame, či bez bližších nerozpoznateľných kritérií.

22. Dňa 23. augusta 2013 sa P1 domáhala vstupu do konkurzu namiesto spriaznených veriteľov, pričom okresný súd pri rozhodovaní o jej návrhoch vychádzal z procesnej úpravy vstupu do konania obsiahnutej v § 24 ods. 1 a § 25 ods. 1 až 4 zákona o konkurze a návrhy P1 piatimi uzneseniami sp. zn. 2 R 9/2012 zo 4. októbra 2013 zamietol z dôvodu, že k prevodu pohľadávok (postúpením pohľadávok) na P1 došlo ešte pred vyhlásením konkurzu (v troch prípadoch 21. februára 2013 a v ďalších dvoch prípadoch dokonca už 13. a 19. septembra 2012), teda podľa okresného súdu ani v jednom prípade nebola splnená zákonná podmienka podľa § 25 ods. 1 zákona o konkurze (povoliť vstup do konkurzného konania je možné iba v tom prípade, ak dôjde k prevodu alebo prechodu pohľadávky počas konkurzného konania). Proti týmto rozhodnutiam okresného súdu podala P1 odvolania.

23. Krajský súd napadnutými uzneseniami (odôvodnenia sú takmer rovnaké) zmenil uznesenia okresného súdu zo 4. októbra 2013, pričom svoje skutkové a právne závery odôvodnil takto: „P1 sa síce domnieval, že konkurzné konanie sa začalo 13.11.2012 avšak svoj návrh neopieral o ustanovenie § 25 ods. 1 ZKR, ale poukazoval na dohodu medzi ním ako postupníkom... (spriaznenými veriteľmi) ako postupcami, zakotvenú v čl. I ods. 4, v zmysle ktorej mal postupca bezodplatne vo svojom mene a na účet postupníka vymáhať postúpenú pohľadávku voči dlžníkovi, a to až do jej vymoženia. V prípade ak do 20.06.2013 nedôjde k vymoženiu postúpenej pohľadávky, vymáhať ju bude postupník. Z obsahu spisu vyplýva, že pohľadávku v konkurze uplatnil v zmysle uvedenej dohody postupca...

24. Vychádzajúc z námietok sťažovateľky a vyjadrenia krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu je plne opodstatnená a dôvodná, a ich skutkové a tiež právne závery vychádzajú – bez potreby hlbšej argumentácie – z pohľadu ústavného prieskumu prima facie zo svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva.

26. V posudzovaných veciach ústavný súd zistil ústavne extrémne nesúladný výklad ustanovení príslušných právnych predpisov a sťažovateľkou uvedená sťažnostná argumentácia (pozri body 4 až 7) je spôsobilá vyvolať zásadne pochybnosti o ich neudržateľnosti z ústavného hľadiska. Krajským súdom uplatnená interpretácia § 92 ods. 2 OSP na zmenu účastníka konkurzného konania je nielen rozporuplná, ale aj – s ohľadom na špeciálnu úpravu § 25 ods. 1 a 2 ZoKR – celkom zjavne odporujúca právnej úprave lex specialis, a preto aj podľa názoru ústavného súdu sa nemala v danom prípade uplatniť. V neposlednom rade aj krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedol (bližšie pozri bod 9.1), že jeho napadnuté uznesenia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia vecí („keďže hmotnoprávna dohoda medzi postupcom a postupníkom o časovo obmedzenom práve postupcu vymáhať pohľadávku nie je takou právnou skutočnosťou, s ktorou ustanovenia ZKR spájajú prevod práv a povinností, o ktorých sa konalo, a preto Krajský súd... nerozhodol vecne správne“). Krajský súd pri výklade a aplikácii týchto právnych predpisov tiež neprihliadol na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konkurzného konania, teda aj sťažovateľky.

28. Preto nie bez významu sú tvrdenia sťažovateľky (veriteľa úpadcu a účastníka konkurzného konania), že toto rozhodnutie o vstupe P1 do konania sa jej priamo dotýka (reálne aktívum v sume viac ako 2 mil. € je práve voči P1). Táto pohľadávka je predmetom súdneho sporu na všeobecných súdoch, a dokonca bolo vydané predbežné opatrenie voči P1 o zákaze disponovania s nehnuteľnosťami. Následne ale P1 mala získať od spriaznených veriteľov (postúpením pohľadávok) ich pohľadávky voči úpadcovi v sume viac ako 4 mil. €, týmto spôsobom sa P1 usilovala o zabránenie vyplatenia jej dlhu voči (aj) sťažovateľke, pretože ako spoluveriteľ by zabránila prípadnému úspechu ostatných veriteľov a jediným cieľom postúpenia pohľadávok bolo započítanie takto nadobudnutých pohľadávok zo strany P1 voči pohľadávke úpadcu podľa § 54 ZoKR (čo P1 úkonom zo 7. februára 2014 aj okamžite urobila). Takto by zanikol v zásade celý reálny majetok úpadcu, t. j. pohľadávka úpadcu v sume viac ako 2 mil. €. Podľa názoru sťažovateľky práve tento mimoriadne negatívny dopad aproboval aj krajský súd svojimi uzneseniami, keď v konečnom dôsledku nedbal na cieľ a účel konkurzného konania, ktorým predovšetkým je, aby boli všetci veritelia jedného dlžníka, ktorý je v úpadku, uspokojení relatívne rovnomerne a spravodlivo. Sťažovateľka celkom oprávnene v tomto ohľade poukazuje na hrozbu novej súdnej judikatúry, ktorá má potenciu v konečnom dôsledku poprieť účel a význam samotného konkurzného konania a postavenia veriteľov v tomto konaní. V tomto smere poukázala na skutočnosť (a toto aj doložila, pozn.), že v tejto veci v súčasnosti už začalo trestné stíhanie pre zločin poškodzovanie veriteľa a zločin marenia spravodlivosti podľa príslušných ustanovení Trestného zákona (bod 9.2).

33. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

34. Úspešnej sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom. Advokát si trovy konania bližšie nevyčíslil. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2013, ktorá bola 804 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2014. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to za každý úkon po 134 €, čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 8,04 € predstavuje sumu 284,08 €. Keďže advokátska kancelária je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, a predstavuje tak spolu sumu 340,90 €, ktorú je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP). Za tretí úkon právnej služby (vyjadrenie k stanovisku krajského súdu z 26. januára 2015) ústavný súd trovy nepriznal, prihliadajúc na jeho obsah, ako i skutočnosť, že právny zástupca sťažovateľky si za tento úkon trovy ani neuplatňoval.