I. ÚS 72/2015

2. Sťažnosť a odmieta.

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2014 doručená sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 7341/2014 a sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 7342/2014 (ďalej spolu aj „sťažovatelia“), ktorými namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tpo 27/2014 z 15. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 52/2014 z 11. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

2.2 Z príloh sťažnosti a ďalších písomných podaní ďalej vyplýva, že v súčasnom období sa v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 5 T 85/2012 vedie trestné konanie (aj) proti sťažovateľom na podklade obžalôb prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) sp. zn. XIV Gv 13/2011 z 31. októbra 2012 a sp. zn. XIV Gv 31/2012 z 18. septembra 2013, a to pre skutky spočívajúce v odcudzení bankomatov na území len Slovenskej republiky. V trestnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I boli (aj) sťažovatelia prepustení z väzby uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 51/2014 zo 6. apríla 2014.

3.1 Obidvaja sťažovatelia v podaných sťažnostiach vo všeobecnej rovine zhodne, odvolávajúc sa na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ako aj ústavného súdu, voči napadnutým rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu namietajú, že „... bolo povinnosťou porušovateľov riadne odôvodniť rozhodnutie o väzbe, pričom mali nepochybne zaujať právne závery k právnej argumentácii obhajoby..., ktorá spočívali na niekoľkých skutočnostiach, pričom k nej... stanovisko nezaujali. ... predmetné rozhodnutia sú nepreskúmateľné a nedostatočné ako súdne rozhodnutie o väzbe“. Taktiež podľa názoru sťažovateľov „... neobsahujú primerané a zákonom vyžadované odôvodnenie“.

Obvinení (aj sťažovateľ) bol z predchádzajúcej väzby prepustený Krajským súdom v Bratislave rozhodnutím, ktorým tento súd ako sťažnostný súd vyhovel sťažnosti obhajcu obvinených a prepustil ich na slobodu. . . Po prepustení z väzby na slobodu boli po niekoľkých hodinách (necelých 48 hodín) obvinení (aj sťažovateľ) zadržaný a touto ústavnou sťažnosťou napadnutými rozhodnutiami vzatý do väzby za skutky, za ktoré sú obvinení (aj sťažovateľ) trestne stíhaní im bolo vznesené obvinenie ešte v apríli 2013 (pred viac ako rokom a troma mesiacmi), pričom samotné skutky sa mali stať ešte v roku 2010. V danom prípade tak síce možno konštatovať naplnenie formálnych podmienok väzby, pretože existuje uznesenie o vznesení obvinenia, ale materiálne podmienky už splnené nie sú, nakoľko spôsob a čas takejto väzby nie je zlučiteľný s ústavnými princípmi. Ustanovenie § 76 ods. 6, ods.7 Trestného poriadku upravujúce celkovú lehotu väzby (pre príslušné štádium) nemožno vykladať tak, že orgány činné v trestnom konaní a následne všeobecné súdy sú oprávnené držať obvinených (aj sťažovateľa) vo väzbe

podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku. V prípade uplynutia maximálnej lehoty väzby, resp. pokiaľ by došlo z rôznych dôvodov k ich prepusteniu, čo sa aj stalo tesne pred uplynutím uvedenej doby, mohli by byť vzatí do väzby pre iný trestný čin, kedy by začala plynúť nová maximálna lehota stanovená pre ďalšiu väzbu, čo sa stalo napadnutým rozhodnutím, v dôsledku čoho by obvinení (aj sťažovateľ) mohli (mohol) stráviť neprimerane dlhy čas vo väzbe bez toho, že by bolo vydané rozhodnutie súdu o ich vine; pričom takýto

Väzba v prvom rade smeruje k účelu trestného stíhania, k trestu až následne, nakoľko ak by v sebe zahrňovala z hľadiska dôvodnosti len dôvod smerujúci k trestu a k jeho výkonu, prevažoval by pomer represie, satisfakcie, čo je neprípustné. Všeobecné súdy sú zákonom povolané ako primárni ochrancovia ústavnosti povinnosti rešpektovať dohovor pri preskúmavaní zákonnosti obmedzenia osobnej slobody fyzickej osoby (väzby). Súdy nesmú zneužívať rozhodovanie o väzbe, resp. väzbu ako inštitút obmedzenia osobnej slobody pre účely na seba bezprostredne nadväzujúceho obmedzovania osobnej slobody väzbou v rôznych súbežne vedených trestných stíhaniach na nepretržité obmedzovanie osobnej slobody. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa potom javí tvrdenie, že väzba je nevyhnutná z pohľadu dosiahnutia účelu trestného konania, nakoľko bez nej, aby bolo toto konanie zmarené, či ohrozené neprítomnosťou obvinených (aj sťažovateľa) na úkonoch daného trestného konania, ako nedostatočné, nakoľko je úplne zrejmé, že prítomnosť obvinených (aj sťažovateľa) na úkonoch trestného konania nie je potrebná, všetky úkony s obvinenými

4. V nadväznosti na uvedené sťažovatelia v obidvoch sťažnostiach súhlasne navrhli, aby ústavný súd „... prijal sťažnosť na ďalšie konanie, a následne rozhodol vo veci samej Nálezom tak, že: 1. Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 6Tpo/27/2014 uznesením zo dňa 15. 05. 2014 a Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. Tp/52/2014 uznesením zo dňa 11. 05. 2014 porušili základné právo sťažovateľa... na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy..., ako aj právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 15. 05. 2014, sp. zn. 6Tpo/27/2014 a uznesenie Okresného súdu Trnava zo dňa 11. 05. 2014, sp. zn. Tp/52/2014 sa zrušujú. 3. Sťažovateľovi... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume...“.

II.

5. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania obidvoch sťažností požiadal predsedníčku okresného súdu, predsedu krajského súdu a generálneho prokurátora Slovenskej republiky o písomné vyjadrenie k obidvom podaným sťažnostiam.

5.1 Predsedníčka okresného súdu poskytla k veci písomné vyjadrenia sp. zn. 1 SprV/680/2014 z 3. októbra 2014 a sp. zn. 1 SprV/679/2014 zo 7. októbra 2014, z ktorých z obsahovej zhody a totožnosti v použitej argumentácii považoval ústavný súd za dostačujúce odcitovať: „Dňa 10. 04. 2013 bolo vyšetrovateľom PZ obvineným a spol. vznesené obvinenie podľa § 206 ods. 1 Tr. por. pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 4 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák., u aj s kvalifikačným predpokladom podľa ust. § 4 písm. e/ Tr. zák.

. . V čase obvinení boli obvinení vo výkone väzby v inej trestnej veci za skutky spáchané od presne nezisteného času roku 2009 až do konca roka 2010 na území Slovenskej republiky ako členovia organizovanej skupiny, ktorú založil a činnosť ktorej organizoval a riadil obvinený a ďalší obvinení: , , , a vykonávali krádeže bankomatov, viď obžaloba prokurátora GPSR XIV Gv 13/2012 108 zo dňa 31. 10. 2012 a obžaloba prokurátora GPSR XIV Gv 31/2012 108 zo dňa 18. 09. 2013 podaná na , ,

územia SR. Dôvody väzby : U obvineného boli splnené formálne podmienky, ako základné procesné predpoklady na rozhodnutie o väzbe, uvedené v § 72 ods. 2, 1. veta a 2. veta Tr. por., podľa ktorého konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie a taktiež materiálne podmienky, ako hmotnoprávne predpoklady väzby, uvedené v uvádzacej vete § 71 ods. 1, Tr. por., pretože pri rozhodovaní o väzbe obvineného bolo skonštatované, že uplatnenie inštitútu väzby sa javí ako nevyhnutné, najmä z pohľadu dosiahnutia účelu trestného konania, bez toho, aby bolo toto konanie zmarené, či ohrozené neprítomnosťou obvineného na úkonoch daného trestného konania. Zo zabezpečených dôkazov bolo zistené, že obvinený je trestne stíhaný za rozsiahlu trestnú činnosť krádeží bankomatov, nielen na území Slovenskej republiky, ale aj na území Rakúskej republiky a Českej republiky. Trestná činnosť obvineného sa vyznačuje vysokou mierou organizovanosti, presnou deľbou úloh medzi jednotlivými členmi skupiny a doposiaľ pokračovacou trestnou činnosťou spôsobili krádežami aj v iných neukončených trestných veciach vysoko prevyšujúcu hranicu

Obvinený je bez pracovného pomeru a rozsiahlu a závažnú trestnú činnosť páchal po dlhšiu dobu, obohacoval sa o vysoké sumy peňazí čím si zabezpečoval pravidelný zdroj príjmov. Proti obvinenému je za obdobnú obzvlášť závažnú trestnú činnosť na Okresnom súde Bratislava I, pod sp. zn. 5T 85/2012 vedené trestné konanie pre pokračovací obzvlášť závažný zločin krádeže z časti dokonaný, z časti v štádiu pokusu podľa § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák., ods. 5 písm. a/ Tr. zák. v jednočinnom súbehu s pokračovacím zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. a/, písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák. a iné, pričom ide o závažnú trestnú činnosť 25 čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu krádeží bankomatov spáchaných na území SR. Podľa ustanovenia § 122 ods. 10 Tr. zák. v prípade, keď čiastkový útok aj keby inak spĺňal objektívne a subjektívne súvislosti, nemôže byť súčasťou takéhoto pokračovacieho

samostatne.

5.2 Predseda krajského súdu poskytol ústavnému súdu k veci písomné vyjadrenia sp. zn. Spr 519/14 z 8. októbra 2014 a sp. zn. Spr 520/2014 z 9. októbra 2014, z ktorých z obsahovej zhody a totožnosti v použitej argumentácii považoval ústavný súd za dostačujúce odcitovať: „Ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia krajského súdu po preskúmaní obvineným podanej sťažnosti proti uvedenému uzneseniu sudkyne pre prípravné konanie Krajský súd v Trnave túto ako nedôvodnú zamietol. Konštatoval pritom, že samotná sudkyňa pre prípravné konanie rozhodujúc o väzbe postupovala zákonne súladným spôsobom, keď ustálila v preskúmavanej veci u obvineného dôvody väzby útekové uvedené v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por., ako i dôvody väzby preventívne uvedené v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Pre existenciu zistených dôvodov väzby boli splnené materiálne aj formálne predpoklady. Vzhľadom na závažnosť trestnej činnosti majúcej sa spáchať samotným obvineným v spolčení s inými osobami, ako i jej rozsiahlosť z hľadiska územného dosahu (jedná sa o objasňovanie trestnej činnosti páchanej sofistikovaným spôsobom prevažne na území Rakúskej republiky, ako i Českej republiky) podľa názoru krajského súdu dôvody väzby ustálené sudkyňou pre prípravné konanie uvedené v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. boli aktuálne aj v čase rozhodovania tunajšieho odvolacieho súdu o podanej sťažnosti obvineným proti uzneseniu sudkyne pre prípravné konanie. Rovnako tak aktuálne boli aj dôvody preventívne uvedené v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., o čom svedčí hlavne rozsah trestnej činnosti páchanej aj obvineným a spol. a súčasne skutočnosťou, že práve páchaním tejto (rozsiahlej majetkovej trestnej činnosti) páchatelia zjavne získavali zdroj prostriedkov k obžive.

5.3 Generálna prokuratúra poskytla ústavnému súdu k veci písomné vyjadrenia sp. zn. 2 GÚp 12/14/1000 z 10. októbra 2014 a sp. zn. 2 GÚp 13/14/1000 z 10. októbra 2014, z ktorých súhlasne vyplýva: «1) Zásada „ne bis in idem“ Pri posudzovaní otázky, či bráni prekážka právoplatne skončenej trestnej veci ďalšiemu trestnému konaniu, sa prelína hmotnoprávna i procesnoprávna línia skutku.

súbehu. Ak pôjde o jeden skutok, z hľadiska procesného vzniká po právoplatnom skončení prvej trestnej veci prekážka veci rozhodnutej v druhej trestnej veci. Prioritne je tak úlohou orgánov činných v trestnom konaní vyriešiť, či vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe pre niektorý z trestných činov uvedených v osobitnej časti Trestného zákona nebráni prekážka rozhodnutej veci. Zásada ne bis in idem sa totiž aktivuje okamžikom začatia trestného konania voči konkrétnej osobe v prípade, ak predchádzajúce rozhodnutie nadobudlo účinky „res iudicate“. Skutočnosť, že nejde o jednoduchú záležitosť, dokumentujú viaceré súdne rozhodnutia, nevynímajúc rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a Európskeho súdneho dvora.

Kritériá by mohli byť rôzne konanie, následok, motív, cieľ, počet pohybov, počet naplnených skutkových podstát trestných činov. Právna teória i prax dala prednosť konaniu smerujúcemu k následku, ak je pokryté zavinením. Z hľadiska jednoty skutku možno potom rozlišovať: a) konanie v prirodzenom zmysle ide o najmenšie čiastky, t. j. jednotlivé telesné pohyby, akými sú napr. úder, rana, kopnutie. Ide teda o jeden akt jedno konanie, ktorým je prejavená vôľa, pričom následok môže byť jeden alebo i viac (výstrelom usmrtenie jednej osoby, resp. položením bomby zomrie viac osôb), b) prirodzená jednota konania ide o viac telesných pohybov, ktoré bezprostredne úzko súvisia v čase a priestore a sú vedené zjednocujúcou vôľou, pričom nezúčastnenej osobe sa javia ako jeden celok dve konania s jedným následkom (napr. spôsobenie smrti viacerými údermi),

opitý vodič úmyselne poškodí auto a pri úteku spôsobí smrť inej osobe), ide aj o jednotu skutku pri pokračovacom, hromadnom a trvácom trestnom čine, a o jednotu celého vývoja trestnej činnosti od prípravy, cez pokus, i neúspešný, až k dokonaniu trestného činu. Z uvedeného vyplýva, že v prvom rade je nevyhnutné posúdenie, či ide o jeden skutok z hľadiska trestného práva hmotného. Odpoveď na túto otázku neovplyvňuje len aplikáciu zásady ne bis in idem, ale ustálenie jednoty konania páchateľa má ďalekosiahly význam aj pre inštitút premlčania trestného stíhania, či pre ukladanie trestu, najmä použitie asperačnej zásady (§ 41 ods. 2 Trestného zákona). Pri trestnom čine, ktorý je z časového hľadiska vyhodnotený ako pokračovací, nemajú orgány činné v trestnom konaní inú možnosť, ako posúdiť konanie páchateľa ako

Trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, v spôsobe ich spáchania a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer útoku. Ide o hmotnoprávny aspekt pokračovacieho trestného činu.

Zákonná definícia pokračovacieho trestného činu, ktorá je ustanovená v § 122 ods. 10 Trestného zákona pritom nebola nijako zmenená. Zatiaľ čo sa teda podľa trestného práva hmotného dôsledky pokračovacieho trestného činu nijako nezmenili, podľa trestného práva procesného dochádza k účelovému rozštiepeniu pokračovacieho trestného činu na čiastkové útoky. U pokračovacieho trestného činu slovenská právna úprava rozlišuje skutok v hmotnoprávnom zmysle a skutok v procesnoprávnom zmysle. Rekodifikáciou Trestného poriadku sa po prvýkrát pripustila možnosť slovenským orgánom činným v trestnom konaní prejednať ktorýkoľvek čiastkový útok pokračovacieho trestného činu v samostatnom konaní. Tento princíp bol uplatnený aj v prípade podania obžaloby na sťažovateľov.

Táto právna skutočnosť sa posudzuje podľa ustanovenia § 122 ods. 10 Trestného zákona a orgány činné v trestnom konaní sú povinné začať ďalšie trestné konanie. Výsledkom aplikácie tohto ustanovenia je skutočnosť, že čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu spáchané v cudzine nemôžu byť súčasťou pokračovania v trestnej činnosti ani v hmotnoprávnom

názor, že tento hmotnoprávny aspekt (absencia jednoty skutku) môže obstáť z pohľadu štrasburskej judikatúry i v prípade sťažovateľov. 2) Inštitút väzby Väzba predstavuje zabezpečovací procesný prostriedok, ktorým sa obvinený dočasne pozbavuje osobnej slobody s cieľom zabezpečenia jeho osoby na účely trestného konania. Pri tomto inštitúte vždy sa musí dôsledne rešpektovať zásada primeranosti a zdržanlivosti tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 2 Trestného poriadku.

podmienky materiálne a formálne pre aplikáciu väzby v trestnom konaní. K formálnym podmienkam väzby patrí a) vydanie uznesenia o vznesení obvinenia a jeho oznámenie stíhanej osobe a b) včasné a odôvodnené podanie návrhu na vzatie do väzby obvineného. K materiálnym podmienkam väzby patrí

Trestného zákona, ale došlo by k započítaniu väzby do prípadného súhrnného trestu ukladaného podľa § 42 Trestného zákona s poukazom na § 45 Trestného zákona. Generálna prokuratúra považuje za potrebné opätovne zdôrazniť, že súčasná väzba sťažovateľov je zaisťovacím úkonom pre účely trestného stíhania pre ďalší trestný čin sťažovateľov. V. Záver Generálna prokuratúra posudzujúc všetky vyššie uvedené kritériá a s prihliadnutím na skutkový stav dospela k nasledovným záverom: a) vo vzťahu ku konaniu sťažovateľov: ­ skutky, pre ktoré bolo sťažovateľom vznesené obvinenie, nie sú súčasťou pokračovacieho trestného činu, pre ktorý bola na sťažovateľov podaná obžaloba, ­ konanie sťažovateľov predstavuje opakovanie trestnej činnosti, ­ vzhľadom k tomu, že nejde o právnu jednotu skutku, obhajoba sťažovateľov o porušení zásady ne bis in idem je neprijateľná, navyše prvé konanie sťažovateľov nebolo doposiaľ právoplatne skončené, čo je nevyhnutným predpokladom skúmania porušenia zásady ne bis in idem v konaní. Práve právoplatný odsudzujúci rozsudok je z pohľadu vyhodnotenia aplikácie zásady ne bis in idem rozhodujúcou právnou skutočnosťou. b) vo vzťahu k väzbe sťažovateľov: ­ väzba sťažovateľov spĺňa všetky zákonné predpoklady, ­ po materiálnej stránke možno konanie sťažovateľov považovať za protiprávne, odôvodňujúce záver, že ide o trestný čin a spáchali ho sťažovatelia, ­ po formálnej stránke bolo sťažovateľom riadne vznesené obvinenie a boli dodržané všetky podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 71 a nasl. Trestného poriadku. Vydané rozhodnutia o väzbe sťažovateľov obsahujú všetky náležitosti, ktoré vyžaduje ustanovenie § 176 Trestného poriadku.»

«Podstatou ústavnej sťažnosti je posúdenie ústavnej súladnosti rozhodnutí, ktorými sa rozhodlo o vzatí sťažovateľov do väzby v súbežne vedených trestných stíhaniach, a jednotlivé využívanie týchto trestných stíhaní vedených pri sebe (bez využitia možnosti spoločného konania) na jednotlivé väzby tak, že z jednej väzby v jednom trestnom stíhaní je obvinený (sťažovateľ) prepustený a vzatý do väzby v súbežne vedenom trestnom stíhaní. Takýto postup je podstatou a základom pre posúdenia ústavnej nesúladnosti väzby sťažovateľov a je meritom samotnej ústavnej sťažnosti. Naznačená právna skutočnosť je podstatná pre posúdenie samotnej podstaty a zákonnosti tejto väzby, a na tom základe aj napadnutých rozhodnutí v ich samotnom ústavnom rámci a ponímaní. Sťažovatelia majú za to, že súbežne vedené trestné stíhanie, ktoré tvorí základ pre samotnú väzbu u sťažovateľov je v rozsahu väzby v rozpore so základnými zásadami a ústavnými princípmi, na ktorých je založené obmedzenie osobnej

Predmetné rozhodnutia porušovateľov tieto ústavné a zákonné postuláty jednoty dôvody a času neobsahujú a priečia sa im, a sú v rozpore s ústavnou doktrínou. Väzba v trestnom konaní má vždy formu predbežného opatrenia pre realizáciu riadneho a spravodlivého procesu, a nie prevažne povahu preventívnu a už vôbec nie povahu satisfakčnú, či dokonca represívnu ako trest.

Sťažovatelia boli z predchádzajúcej väzby prepustení Krajským súdom v Bratislave rozhodnutím, ktorým tento súd ako sťažnostný súd vyhovel sťažnosti ich obhajcu a prepustil ich na slobodu, pričom bolo konštatované, že väzbe je nezákonná z dôvodu nezákonne vedeného súdneho konania.

princípmi. . . Ustanovenie § 76 ods. 6, ods. 7 Trestného poriadku upravujúce celkovú lehotu väzby (pre príslušné štádium) nemožno vykladať tak, že orgány činné v trestnom konaní a následne všeobecné súdy sú oprávnené držať obvinených (aj sťažovateľa) vo väzbe pre každý z trestných činov, z ktorých sú obvinení (aj súbežne), samostatne či izolovane, a to

V prípade uplynutia maximálnej lehoty väzby, resp. pokiaľ by došlo z rôznych dôvodov k ich prepusteniu (v danom prípade pre nezákonné konanie súdu prvého stupňa), čo sa aj stalo tesne pred uplynutím uvedenej doby, mohli by byť vzatí do väzby pre iný trestný čin, kedy by začala plynúť nová maximálna lehota stanovená pre ďalšiu väzbu pre ďalší trestný čin, čo sa stalo napadnutými rozhodnutiami, v dôsledku čoho by sťažovatelia mohli stráviť neprimerane dlhy čas vo väzbe bez toho, že by bolo vydané rozhodnutie súdu o ich vine; pričom takýto postup nelegitimizuje žiaden verejný záujem.

predmetných súbežne vedených trestných stíhaniach), potom by nastala ústavne nekonformná situácia (ako je tomu v tomto prípade). Vo vzťahu k uvedenému by bolo možné uviesť príklad troch skutkov kvalifikovaných ako trestný čin krádeže, pričom jeden z nich by bol spáchaný na území Slovenskej republiky a následné dva na území každý iného štátu. Vo všetkých troch prípadoch by bolo začaté trestné stíhanie voči páchateľovi uvedených skutkov súbežne, pričom za každý skutok by osobitne bol vzatý do väzby, v ktorej by strávil celú alebo podstatnú časť prípustnej doby väzby.

III. K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 7341/2014 a sp. zn. Rvp 7342/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú totožnosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v napadnutých rozhodnutiach orgánov súdnej moci, ktorými sú krajský súd a okresný súd, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

IV.

9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

12. Ústavný súd už viackrát vyslovil, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07). Z judikatúry ústavného súdu k čl. 17 ods. 2 ústavy ďalej vyplýva, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07). Inými slovami, je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991).

15. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia...

17. Sťažovatelia tvrdia, že k porušeniu ich základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru malo dôjsť uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 27/2014 z 15. mája 2014 v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 52/2014 z 11. mája 2014. Svoj názor podporujú nedostatočným naplnením materiálnych podmienok väzby, k čomu poukazujú predovšetkým na to, že „... obmedzeniu osobnej slobody predchádzala viac ako 38 mesačná väzba za v podstate obdobnú trestnú činnosť, ktorá sa odlišuje skutočne len v mieste spáchania, a preto po takto dlho trvajúcej väzbe takýto dôvod nie je možné ustáliť, ani v charaktere trestnej činnosti, a túto predchádzajúcu väzbu z tohto hľadiska nie je možné izolovane prehliadnuť a u sťažovateľa nezohľadniť. Okrem toho takáto väzba, niekoľko ročná izolovala sťažovateľa od spoločnosti a bezpochyby musela mať vplyv na sťažovateľa ako osobu.“. Taktiež „... je potrebné vzhliadnuť samotné materiálne podmienky väzby a ich súlad s článkom 50 ods. 2 Ústavy z hľadiska zásady prezumpcii neviny, keď ústavný príkaz a zladenie trestno­právneho inštitútu väzby so zásadou prezumpcii neviny je viazaná a previazaná jedinou skutočnosťou a tou je, aby väzba trvala len nevyhnutnú dobu a kumulatívne vždy mala len preventívnu povahu, keďže väzba zasahuje do najzákladnejších práv obvineného, jeho súkromia a ľudskej dôstojnosti ako jednotlivca.“.

V. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru

20. Ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. c) a 3 dohovoru sa vzťahuje na rozhodovanie o vzatí do väzby. Naproti tomu procesné pravidlá týkajúce sa skúmania dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sú ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru. Inými slovami, keďže v danom prípade ústavný súd skúmal rozhodnutie o vzatí do väzby, a nie rozhodnutie všeobecného súdu, ktorým preskúmaval podmienky jej ďalšieho trvania na podklade relevantnej skutočnosti (napr. podanej žiadosti o prepustenie z väzby, podanie obžaloby na súd a pod.), nebolo možné pristúpiť ku skúmaniu porušenia práv sťažovateľov v intenciách čl. 5 ods. 4 dohovoru z dôvodu, že sa na konanie všeobecného súdu, ktorým sa rozhoduje o vzatí sťažovateľov do väzby/uvalení väzby, nevzťahuje. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažností sťažovateľov pre namietané porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Kontrolou ústavnosti podrobil napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov len vo vzťahu k čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru.

VI. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru napadnutým rozhodnutím okresného súdu

24. Krajský súd v uznesení sp. zn. 6 Tpo 27/2014 z 15. mája 2014 v podstatnom uviedol: „Sudkyňa pre prípravné konanie Okresného súdu v Trnave rozhodla uznesením dňa 11. 5. 2014 tak, že obvinených , a zobrala do väzby vo všetkých troch prípadoch podľa § 72 odsek 2 Trestného poriadku z dôvodov § 71 odsek 1 písmeno a/, c/ Trestného poriadku. Neprijala podľa § 80 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku návrh obvineného na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným. Takisto sa stalo i v prípade obvineného . Svoje rozhodnutie sudkyňa odôvodňovala pomerne rozsiahlo a obšírne. Obvineným bolo vznesené obvinenie neskôr u a spol. rozšírené. Uznesenia boli obvineným doručené, podali v zákonnej lehote sťažnosti, ktoré však prokurátor GP SR uznesením podľa § 193 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku zamietol. Obvinení sú stíhaní 1. pre zločin krádeže podľa § 212 odsek 2 písmeno a/, odsek 4 písmeno a/, písmeno b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i/ Trestného zákona, u aj s kvalifikačným predpokladom podľa odsek 4 písmeno e/ Trestného zákona, 2. pre zločin krádeže podľa § 212 odsek 2 písmeno a/, odsek 4 písmeno a/, písmeno b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i/ Trestného zákona, u aj s kvalifikačným predpokladom podľa odseku 4 písmeno e/ Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 odsek 1, odsek 2 písmeno a/, odsek 3 písmeno c/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i/ Trestného zákona, 3. pre zločin krádeže v štádiu pokusu podľa § 14 odsek 1 Trestného zákona k § 212 odsek 2 písmeno a/, odsek 4 písmeno a/, písmeno b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i/ Trestného zákona, u aj s kvalifikačným predpokladom podľa odsek 4 písmeno e/ Trestného zákona, 4. pre zločin krádeže v štádiu pokusu podľa § 14 odsek 1 Trestného zákona k § 212 odsek 2 písmeno a/, odsek 4 písmeno b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i/ Trestného zákona, u aj s kvalifikačným predpokladom podľa odsek 4 písmeno e/ Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 odsek 1, odsek 3 písmeno c/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i/ Trestného zákona, 5. pre zločin krádeže podľa § 212 odsek 2 písmeno a/, odsek 4 písmeno b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i/ Trestného zákona, u aj s kvalifikačným predpokladom podľa odsek 4 písmeno e/ Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 odsek 1, odsek 2 písmeno a/, odsek 3 písmeno c/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i/ Trestného zákona, 6. pre zločin krádeže podľa § 212 odsek 2 písmeno a/, odsek 4 písmeno a/, písmeno b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i/ Trestného zákona, u aj s kvalifikačným predpokladom podľa odseku 4 písmeno e/ Trestného zákona.

Doposiaľ zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie, boli spáchané, majú znaky trestných činov a je dôvodná obava, že v prípade ponechania obvinených na slobode, títo by mohli ujsť, alebo sa mohli skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu, alebo trestu a tiež, že by mohli pokračovať v páchaní trestnej činnosti, o čom svedčia aj doteraz zaznamenané skutočnosti.

Väzbu považujú za účelovú a nezákonnú, žiadajú o okamžité prepustenie na slobodu. Podľa obhajoby súd riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie napadnuté uznesenie má síce 14 strán, ale iba na strane 13 a na strane 14 je uznesenie odôvodnené, pokiaľ ide o väzbu, ostatné už nie je odôvodnením vzatia obvinených do väzby a odôvodnenia dôvodov väzby.

Berúc v úvahu argumentáciu obhajobných dôvodov je nesporné, že obvinení sú stíhaní za trestnú činnosť vyššie uvedenú, ktorá je kvalifikovaná podľa príslušnej právnej úpravy. Sudkyňa pre prípravné konanie musela rozhodnúť o návrhu prokurátora Generálnej prokuratúry SR, ktorý podal návrh na vzatie do väzby obvinených ,

V prípade všetkých troch obvinených skutočne reálne existujú dôvody väzby podľa § 71 odsek 1 písmeno a/, písmeno c/ Trestného poriadku a niet dôvodu polemizovať o tom, že by sa jednalo o arbitrárne rozhodnutie, účelové a svojvoľné. Pretože krajský súd ako odvolací súd nezistil žiadny dôvod na zmenu, alebo zrušenie ktorejkoľvek časti napadnutého uznesenia, sťažnosti obvinených ako nedôvodné zamietol.“

„1. Dôvody väzby u obvinených podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku: U obvinených , a odôvodňujú opodstatnenosť väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku tie skutočnosti, že sú v tomto konaní stíhaní za závažnú trestnú činnosť, za ktorú im hrozí vysoký trest. Taktiež je potrebné poukázať na závažnosť trestnej činnosti, pre ktorú bolo obvineným vznesené obvinenie.

páchateľov. Uvedené skutočnosti vedú k záveru, že obvinení sa budú chcieť zbaviť trestnej zodpovednosti za spáchanú trestnú činnosť a preto v prípade ich ponechania na slobode hrozí obava, že ujdú alebo sa budú skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu za skutky, pre ktoré im bolo vznesené obvinenie, prípadne aj pre ďalšie skutky obdobnej povahy, z ktorých sú dôvodne podozriví. Proti obvineným je za obdobnú obzvlášť závažnú trestnú činnosť na Okresnom súde v Bratislave 1 pod sp. zn. 5T/85/2012 vedené trestné konanie pre pokračovací obzvlášť závažný zločin krádeže z časti dokonaný, z časti v štádiu pokusu podľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. b) Trestného zákona (s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona), ods. 5 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s pokračovacím zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona) a iné, pričom ide o závažnú trestnú činnosť 25 čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu krádeží bankomatov spáchaných

Je však zrejmé, že v prípade uznania viny bude obvineným uložený súhrnný trest, keď spodná hranica trestu odňatia slobody je v takomto prípade 10 rokov. 2. Dôvody väzby u obvinených podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku: Obvinení sú stíhaní pre rozsiahlu a závažnú trestnú činnosť, ktorú páchali po dlhšiu dobu minimálne počas celého roka 2010 (šesť skutkov krádeží bankomatov v ČR a Rakúsku), ktorou sa obohacovali o vysoké sumy peňazí a zadovažovali si tak pravidelný zdroj príjmov.

Prepustením obvinených zo zadržania na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. . . Obvinený pri výsluchu uviedol, že skutky, ktoré sú uvedené v návrhu na vzatie do väzby, tieto skutky nespáchal a vyjadrí sa k nim až v priebehu vyšetrovania. Čo sa týka dôvodov väzby, tak z väzby v inej trestnej veci bol prepustený dňa 06. 05. 2014, bol dva dni doma, nerobil žiadne skrývanie, žiadny útek, nepáchal žiadnu trestnú činnosť, žil riadny život. Pred vzatím do väzby v inej trestnej veci nebol v riadnom pracovnom

s priateľkou . Od 31. 01. 2010 do 25. 03. 2010 sa zdržoval v Anglicku. Za skutky ktoré sú uvedené v návrhu prokurátora mu vyšetrovateľ povedal, že rakúske a české trestné veci budú zastavené pre neúčelnosť, lebo je stíhaný za obzvlášť závažnú trestnú činnosť a teda nevidí dôvod na to, aby bol vzatý do väzby.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že obmedzenie osobnej slobody v tejto trestnej veci nadväzovalo s prerušením niekoľkých dní na obmedzovanie osobnej slobody vo väzbe, ktorá trvala 38 mesiacov u obvineného. Ústavný konformný výklad ustanovenia Trestného poriadku je nutné rešpektovať aj v konaní všeobecnými súdmi a preto je nutné, aby rozhodnutie súdu o väzbe zodpovedalo významu zaručenej osobnej slobody v súvislosti z dôvodom a časom ustanoveným zákonom, pričom nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že k tomuto obmedzeniu osobnej slobody aj jej ďalšiemu trvaniu navrhovanou väzbou predchádzala niekoľko ročná väzba v obdobnej trestnej veci tak, ako ju označuje aj prokuratúra. Väzba v trestnom konaní má len jeden jediný charakter a to formu predbežného opatrenia pre realizáciu riadneho a spravodlivého procesu, ktorý musí byť účelný a rýchly a nikdy v sebe nemôže niesť známky povahy preventívnej a už vôbec nie povahy satisfakčnej. Väzba v prvom rade smeruje k účelu trestného stíhania a nie k trestu, nakoľko ak by v sebe zahrňovala z hľadiska dôvodnosti len dôvod smerujúci k trestu a k jeho výkonu, prevažoval by pomer represie, satisfakcie, čo je neprípustné.

Poukázal na to, kedy bolo zo strany vyšetrovateľa pristúpené k tejto žiadosti a v akom stave sa trestná vec nachádza, keď je úplne zrejmé, že v tejto trestnej veci nie je potrebné vykonávať dôkazy s obvinenými, ich ingerencia osobnej účasti dôkazov je minimálna a dôkazný stav vyplýva zo spisového materiálu. V prípade realizácie medzinárodnej právnej pomoci je na mieste bezpochyby niekoľkomesačná doba a nie je ojedinelé v takýchto prípadoch keď to trvá aj viac ako rok, že odpoveď z príslušných štátov prichádza v takejto dlhej dobe.

V tejto veci je podľa mojej mienky táto väzba má byť zo strany prokuratúry využitá na väzbu pre inú vec a to vec iného konania, iného trestného stíhania, resp. pre samotný trest a jeho výkon, čo je z hľadiska povahy väzby neprípustné. Skutočnosť, že súd v inej väzobnej veci konal nezákonne, nemôže byť na ťarchu obvinenému, ako ani jeho prepustenie z väzby Krajským súdom v Bratislave, pričom toto trestné stíhanie nemôže byť určitou domnienkou pre konštatovanie väzby v inom konaní. V prípade, ak by súd vzhliadol dôvod väzby žiada, aby väzba bola nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka u oboch obvinených, teda aj u , aj u . Sudkyňa pre prípravné konanie sa oboznámila s pripojeným vyšetrovacím spisom Prezídia policajného zboru, národnej kriminálnej agentúr, národná protizločinecká jednotka expozitúra Bratislava ČVS:

trestnú činnosť krádeží bankomatov, nielen na území Slovenskej republiky, ale aj na území Rakúskej republiky a Českej republiky. Trestná činnosť obvinených sa vyznačuje vysokou mierou organizovanosti, presnou deľbou úloh medzi jednotlivými členmi skupiny a doposiaľ pokračovacou trestnou činnosťou spôsobilí krádežami aj v iných neukončených trestných veciach vysoko prevyšujúcu hranicu škody veľkého rozsahu a poškodením vecí vysoko prekročili hranicu značnej škody.

10 rokov a pre zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a/ ods. 3 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i / Tr. zák. ustanovuje trest odňatia slobody na 3 až 8 rokov.

objektívne a subjektívne súvislosti, nemôže byť súčasťou takéhoto pokračovacieho trestného činu, ak čiastkový útok bol spáchaný mimo územia SR. Trestná činnosť a skutky uvedené v návrhu prokurátora na vzatie do väzby, ktorú mali páchať obvinení krádežou bankomatov v Českej republike a v Rakúsku bude posudzovaná a aj je posudzovaná samostatne. Po výsluchu obvinených sudkyňa pre prípravné konanie zároveň zistila, že boli dodržané ustanovenia o vznesení obvinenia a tiež bola dodržaná lehota, v ktorej treba podať návrh na vzatie zadržanej osoby do väzby.

26. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).

29. Po prieskume uznesenia krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 27/2014 z 15. mája 2014 (a príslušnej časti odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. Tp 52/2014 z 11. mája 2014, na ktorého dôvody poukazuje a stotožňuje sa s nimi aj krajský súd, pozn.) ústavný súd vo všeobecnej rovine svojej argumentácie konštatuje, že z ich odôvodnenia vo vzťahu k zákonom predpokladaným dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, pre ktoré aj boli sťažovatelia obmedzení na osobnej slobode, nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi s dôsledkom porušenia práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne

Bulharsko, rozsudok z 26. 7. 2011, body 80 a 81). Samotná judikatúra ESĽP v zásade identifikovala štyri potencionálne dôvody väzby sťažovateľa ako prostriedku jeho obmedzenia osobnej slobody v trestnom konaní (Khodorkovskiy c. Rusko z 31. mája 2011), medzi ktoré zaradila aj nebezpečenstvo úteku (Stägmüller c. Rakúsko z 10. novembra 1969) a riziko páchania ďalších trestných činov (Matznetter c. Rakúsko z 10. novembra 1969).

Celejewski v. Poľsko zo 4. mája 2006).

31. V konkrétnej odpovedi na sťažovateľmi nastolenú polemiku vyjadrenú v názore, podľa ktorého „... obmedzeniu osobnej slobody predchádzala viac ako 38 mesačná väzba za v podstate obdobnú trestnú činnosť, ktorá sa odlišuje skutočne len v mieste spáchania...“, ústavný súd konštatuje, že mnohosť trestnej činnosti toho istého páchateľa má významné procesnoprávne a hmotnoprávne dôsledky. Z procesnoprávnych dôsledkov je to predovšetkým zásada vyjadrená v ustanovení § 18 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého o všetkých trestných činoch toho istého obvineného a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu súvisia, sa môže vykonať spoločné konanie, ak to zrejme nebude brániť ukončeniu veci v primeranej lehote. Táto procesná zásada však nie je absolútna, pretože podľa ustanovenia § 21 ods. 1 Trestného poriadku na urýchlenie konania alebo z iných dôležitých dôvodov možno konanie o niektorom z trestných činov alebo proti niektorému z obvinených vylúčiť zo spoločného konania. Hmotnoprávnym dôsledkom mnohosti trestnej činnosti toho istého páchateľa je predovšetkým jej postih uložením úhrnného alebo súhrnného trestu, ktorý prichádza do úvahy za podmienok uvedených v hmotnoprávnom predpise, a to Trestnom zákone, v závislosti od toho, či sa o zbiehajúcich trestných činoch rozhoduje v jednom trestnom konaní (úhrnný trest) alebo postupne v dvoch samostatných trestných konaniach (súhrnný trest). Ak sa viedlo proti páchateľovi trestné konanie vo väzbe a dôjde v tomto konaní k jeho odsúdeniu, započíta sa mu doba strávená vo väzbe do uloženého trestu, prípadne do trestu úhrnného alebo súhrnného, pokiaľ je vzhľadom na druh uloženého trestu započítanie možné.

33. Z citovaného ustanovenia § 122 ods. 10 Trestného poriadku okrem iného vyplýva, že posudzovať jednotlivé čiastkové útoky, ktorých sa sťažovatelia dopustili, a ktoré spája objektívna súvislosť (spojitosť čiastkových útokov v čase, spôsobe ich spáchania a tom istom predmete útoku, ktorým boli v danom prípade bankomaty peňažných ústavov), ako aj subjektívna súvislosť (jednotiaci zámer páchateľov spáchať práve tento trestný čin, teda krádeže bankomatov peňažných ústavov), je možné z pohľadu de lege lata vtedy, ak sa ich dopustili na území Slovenskej republiky. Pokiaľ páchatelia páchali rovnakú trestnú činnosť aj v zahraničí (na území Rakúskej republiky a Českej republiky), tak potom názor, podľa ktorého v takomto prípade nie je možné posudzovať páchanie trestnej činnosti sťažovateľov ako jeden pokračujúci trestný čin krádeže, ale ako samostatný skutok, ktorý je trestným činom a ktorý bol spáchaný viacerými čiastkovými útokmi, ktoré spája objektívna a subjektívna súvislosť, nie je bez ďalšieho ani arbitrárny, ani zjavne neodôvodnený. Tomuto výkladu § 122 ods. 10 Trestného poriadku zodpovedal aj postup orgánov činných v trestnom konaní, ktoré samostatnými rozhodnutiami vydanými podľa § 206 Trestného poriadku v prípravnom konaní vzniesli obvinenie sťažovateľom, resp. aj sťažovateľom, pričom k tomu tak došlo aj v rôznom časovom období, teda s odstupom necelých dvoch rokov (pozri body 34 a 35). Obidve trestné veci sťažovateľov boli od svojho počiatku vedené ako samostatné a v súčasnom období sa nachádzajú aj v rôznom štádiu trestného konania. Kým trestná činnosť sťažovateľov kvalifikovaná ako pokračovací trestný čin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. a) a b) Trestného zákona spáchaného viacerými čiastkovými útokmi na území Slovenskej republiky je v súčasnom období prerokúvaná v konaní pred Okresným súdom Bratislava I, teda sa nachádza v štádiu konania pred súdom, tak trestná činnosť sťažovateľov kvalifikovaná taktiež ako pokračujúci trestný čin (resp. obzvlášť závažný zločin) krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. b) a 5 písm. a) Trestného zákona spáchaného viacerými čiastkovými útokmi na území Rakúskej republiky a Českej republiky sa v súčasnom období nachádza v štádiu prípravného konania, čo zainteresované orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili tak, že túto vec nespojili na spoločné konanie. Navyše, samotná zákonná dikcia § 18 Trestného zákona výslovne kladie ako podmienku spoločného konania skutočnosť, že vedenie spoločného konania nebude brániť ukončeniu veci v primeranej lehote, resp. podmienkou vylúčenia veci na samostatné konanie podľa § 21 Trestného poriadku je rýchlosť konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2015