I. ÚS 734/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 734/2014­16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátkou vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie, práva na nezávislý a nestranný súd, práva na rovnosť účastníkov konania, práva na zákonného sudcu, práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka konania, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. l, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, práva na ochranu povesti podľa čl. 8 ods. 1, čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 19 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 408/2012 z 15. januára 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 313/2011 a sp. zn. 6 Co 314/2011 z 9. novembra 2011 a v spojení s rozsudkom Okresného súdu Čadca č. k. 10 C 575/2001­453 z 3. augusta 2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Čadca sp. zn. 10 C 575/2001 z 22. júna 2011 a takto rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 10 C 575/2001 sa sťažovateľka návrhom podaným 16. júla 2001 domáhala ochrany osobnosti a priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch 16 596,96 € proti spoločnosti PEREX, a. s., Bratislava (ďalej len „odporca“), ako vydavateľovi periodickej tlače – časopisu s názvom „Moment, moderný spoločenský týždenník“, ktorý zverejnil sériu článkov a fotografie, ktoré sa dotýkali osoby sťažovateľky a osôb jej blízkych. Okresný súd vo veci pôvodne rozhodol rozsudkom č. k. 10 C 575/2001­186 z 20. januára 2005, ktorým vyhovel návrhu sťažovateľky v celom rozsahu. Na základe odvolania odporcu proti uvedenému rozsudku krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co 5/2006 z 15. novembra 2006 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľka podala 31. mája 2007 ústavnému súdu sťažnosť, ktorou namietala porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie uznesením krajského súdu. Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 165/07 z 28. júna 2007 sťažnosť sťažovateľky odmietol.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka podrobne opisuje postup prvostupňového súdu pri rozhodovaní o jej návrhu na ochranu osobnosti, v ktorom podľa jej tvrdení došlo k odopretiu práva na súdnu ochranu, keď sa súd nevysporiadal s argumentáciou, že zverejnenie fotografií v časopise bolo zásahom do jej osobnostných práv, keďže išlo o jej výsostne intímnu sféru, bez existencie verejného záujmu na zverejnení fotografií, pričom na zhotovenie, zverejnenie, rozširovanie a sprístupňovanie fotografií tretím osobám nemala redakcia súhlas sťažovateľky. V ďalšej časti sťažovateľka uvádza, že okresný súd sa náležite nevysporiadal s tvrdeniami odporcu o protizákonnom konaní jej partnera a dospel k skutkovým zisteniam nad rámec stavu zisteného vykonaným dokazovaním. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že napriek skutočnosti, že okresný súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu jej práva na ochranu osobnosti, a tým aj k nemajetkovej ujme, pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy nezohľadnil všetky súvislosti, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti na strane odporcu. Sťažovateľka vyčíta prvostupňovému súdu aj rozhodnutie o nepriznaní trov konania, ktoré jej v dôsledku uplatňovania si svojich práv vznikli.

5. Sťažovateľka na podporu tvrdení o porušení svojich základných práv uviedla, že v dôsledku postupu súdov jej bola odňatá možnosť konať pred súdom a závery prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho súdu považuje za nesprávne a porušujúce jej ústavné právo na súdnu ochranu. Bez ústavnoprávnej argumentácie ďalej uviedla, že došlo aj k neposkytnutiu dostatočnej súdnej ochrany jej právu na rešpektovanie súkromného a rodinného života a práva na ochranu povesti a závery všeobecných súdov považuje za neudržateľné.

6. Sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby jej sťažnosť prijal na ďalšie konanie v celom rozsahu a nálezom rozhodol o porušení jej práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. l, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1, čl. 10 ods. 2 dohovoru, čl. 19 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy, zrušil napadnuté

uznesenie

najvyššieho súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnutý rozsudok okresného súdu, vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke priznal náhradu trov konania. II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. l, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1, čl. 10 ods. 2 dohovoru, čl. 19 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 10 C 575/2001­453 z 3. augusta 2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom okresného súdu sp. zn. 10 C 575/2001 z 22. júna 2011, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 313/2011 a sp. zn. 6 Co 314/2011 z 9. novembra 2011 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 408/2012 z 15. januára 2014. Ústavný súd poznamenáva, že ide o výpočet porušených základných práv sťažovateľky priznaných ústavou a dohovorom bez ústavnoprávnej argumentácie.

10. Ústavný súd pripomína, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Sťažovateľka proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Sťažovateľka tým sama uznala, že má k dispozícii opravný prostriedok v systéme všeobecného súdnictva. Vychádzajúc z tohto záveru ústavný súd nezistil žiadny ústavný dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto aplikujúc tento článok ústavy a § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie v bode 9 označených článkov ústavy a dohovoru rozsudkom okresného súdu pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou, resp. s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

12. Sťažovateľka namietala aj porušenie v bode 9 označených práv dohovoru a ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 313/2011 a sp. zn. 6 Co 314/2011 z 9. novembra 2011 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 408/2012 z 15. januára 2014.

Ústavný súd vzhľadom na konštantnú judikatúru ústavného súdu (I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010) a Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský, Zvolská verus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53, 54) preskúmal aj rozhodnutie krajského súdu, a to z dôvodu, že najvyšší súd o mimoriadnom opravnom prostriedku – dovolaní rozhodol iba z procesných dôvodov.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (obdobne III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).

Ústavný súd preto v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov krajského súdu. Tvrdenie sťažovateľky sleduje len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré pre ňu skončilo nepriaznivým výsledkom, a do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a hodnotením dôkazov.

Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že postupom a rozhodnutím krajského súdu nedošlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

13. Sťažovateľka napáda aj rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol a tvrdí, že svoje rozhodnutie založil na dôvodoch, ktoré sú v rozpore s obsahom súdneho spisu. Ústavný súd uvádza, že po preskúmaní obsahu uznesenia najvyššieho súdu dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je jasné a zrozumiteľné a vyčerpávajúcim spôsobom dáva odpoveď na všetky sťažovateľkou uplatnené námietky, v dôsledku čoho ho možno považovať za zodpovedajúce obsahu základného práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Najvyšší súd konštatoval, že odvolací súd postupoval v súlade so zákonom (Občiansky súdny poriadok) a vo svojom rozhodnutí dal aj priamu odpoveď na námietku sťažovateľky, ktorá tvrdila, že odvolací súd sa nevysporiadal so všetkými jej námietkami uvádzanými v priebehu odvolacieho konania, čím došlo k naplneniu dovolacieho dôvodu v zmysle § 237 písm. f) a g) Občianskeho súdneho poriadku.

Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľky ústavný súd v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

14. Sťažovateľka namietala tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 1 a čl. 10 ods. 2 dohovoru z dôvodu svojvoľnosti a arbitrárnosti záverov napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a krajského súdu. Pretože ústavný súd v okolnostiach prípadu nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a rozsudkom krajského súdu a možným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalšieho sťažovateľkinho práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy.

15. Sťažovateľka namietala aj porušenie svojich práv na rovnosť účastníkov v konaní a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote. Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru o nedostatku priamej príčinnej súvislosti medzi napádanými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu a porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, preto ústavný súd dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti aj v tejto časti.