I. ÚS 735/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 735/2014­9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom JUDr. Františkom Komkom, Hlavná 27, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 CoPr 1/2014 z 19. marca 2014 a takto

rozhodol:

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že v spornom období od 14. júna 2011 do 24. júna 2011 sa sťažovateľ nenachádzal na svojom pracovisku, a to aj napriek tomu, že nemal jemu nadriadeným pracovníkom schválenú dovolenku a podpísaný dovolenkový lístok, pričom dokazovaním (výpoveďami svedkov) nebolo preukázané obranné tvrdenie sťažovateľa o údajnej bežne zaužívanej praxi u zamestnávateľa, podľa ktorej by mohol zamestnanec čerpať dovolenku na zotavenie v inom čase, ako mal fakticky vypísaný dovolenkový lístok, prípadne iba na základe ústneho oznámenia tejto skutočnosti nadriadenému pracovníkovi. Okresný súd tiež poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ sa v rozhodnom čase zdržiaval v cudzine aj napriek tomu, že ho telefonicky kontaktoval jeho zamestnávateľ s tým, aby sa dostavil na pracovisko, na čo mal sťažovateľ reagovať tak, že z dôvodu rodinnej udalosti (promócie) odsúva svoj príchod do práce ešte o niekoľko dní. Okrem toho okresný súd svoje

odôvodnenie

založil aj na zistení, že v čase, kejď sa sťažovateľ zdržiaval v cudzine, mal v elektronickom systéme zamestnávateľa ( ) vykazovať vykonávanie skúšania študentov v skúšobných termínoch, ktoré určil sám sťažovateľ, ako aj na zistení, že okamžité skončenie pracovného pomeru sťažovateľa bolo vopred riadne zamestnávateľom prerokované s príslušným odborovým zväzom, a napokon aj na konštatovaní, že k rozhodnutiu zamestnávateľa mohlo prispieť aj jeho podozrenie voči sťažovateľovi z plagiátorstva pri hodnotení autenticity jeho habilitačnej práce, z dôvodu ktorého mal sám sťažovateľ odstúpiť z funkcie prodekana. Správanie sťažovateľa, ktorý sa napriek svojej vedomosti o tom, že nadriadený pracovník mu v rozhodnom období neschválil dovolenku, zdržiaval mimo práce, okresný súd kvalifikoval ako „... úmyselné konanie... vysokej intenzity, ktoré spočíva v neplnení si žiadnych povinností zamestnanca počas pomerne dlhej doby“.

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil aj takto: «Všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní v ničom nerešpektovali a nevychádzali zo súdnej judikatúry, čo je potrebné hodnotiť za nesprávne právne posúdenie veci. ... Až po skončení štátnych záverečných skúšok som oznámil poverenej osobe, sekretárke katedry, že čerpám podpísanú a nevyčerpanú starú dovolenku ešte za rok 2010 a s týmto som aj na zahraničnú dovolenku spolu s celou rodinou nastúpil. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že takýto spôsob čerpania dovolenky u vedúcich pracovníkov fakulty (dekana a prodekanov) bol bežnou praxou a dlhodobo zaužívaný. Ja, sťažovateľ, tak aj ďalší prodekani, ako aj samotný dekan, dovolenku čerpali podľa svojho rozhodnutia, a to takýmto spôsobom, že to oznámili len sekretárke katedry. Zákonník práce nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri posudzovaní porušenia pracovnej disciplíny, ktoré má byť dôvodom pre skončenie pracovného pomeru, rozlišovať menej závažné porušenie pracovnej disciplíny a závažné porušenie pracovnej disciplíny. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. ... Hlavnou príčinou okamžitého: skončenia pracovného pomeru v mojom prípade nebolo neoprávnené čerpanie dovolenky, ale „údajné plagiátorstvo“ z mojej strany, na ktoré mal môj zamestnávateľ podozrenie, avšak v tejto oblasti nemohol v ničom konať v dôsledku uplynutia premlčacích lehôt. Zamestnávateľ teda využil situáciu môjho čerpania dovolenky a doslova všetko prekrútil v môj neprospech, aj pôvodné vyznačovanie mojej neúčasti na pracovisku ako čerpanie dovolenky, následne na iný dôvod ako absencie po uplynutí doby viac ako dvoch mesiacov.»

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľom namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v príčinnej súvislosti s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 CoPr 1/2014 z 19. marca 2014.

„Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 2 O.s.p., a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. . . . Podľa § 59 ods. 1 Zákonníka práce účinného v čase podania okamžitého skončenia pracovného pomeru, t.j. účinného do 31. 8. 2011 pracovný pomer možno skončiť

pracovnú disciplínu. Podľa § 81 písm. b) citovaného Zákonníka práce zamestnanec je povinný najmä byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho až po skončení pracovného času. Podľa § 74 citovaného Zákonníka práce výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do 10 kalendárnych dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom.

dochádzky. V predmetnej veci bolo nepochyhne preukázané, že žalobca nerešpektoval čl. 16 bod 3 Pracovného poriadku Prešovskej univerzity v spojení s § 81 písm. b) citovaného Zákonníka práce v tom zmysle, že odišiel na dovolenku v dňoch 14. 6. až 29. 6. 2011, a to bez toho, aby mal podpísaný dovolenkový lístok jeho nadriadeným a naplnil takto predpoklad oprávneného čerpania dovolenky.

Okolnosť, že plán dovolenky eventuálne vypracovaný nebol, ako na to poukazuje žalobca vo svojom odvolaní, je bez právneho významu, pretože rozhodujúcim činiteľom je súhlas zamestnávateľa v tomto kontexte dekana fakulty s čerpaním dovolenky.

významu. Napokon je potrebné poukázať na to, že pôvodná obrana žalobcu, ktorú prezentoval v skorších štádiách tohto konania spočívajúca v tom, že mal súhlas na započítanie dovolenky, ktorú čerpal v predchádzajúcom období v mesiacoch apríl a máj 2011, pričom v skutočnosti si plnil pracovné povinnosti na pracovisku a takýmto spôsobom mala byť kompenzovaná jeho neprítomnosť v spomínaných dňoch 14.6. až 29.6.2011, preukázaná nebola, najmä vo svetle výpovede svedka . Okolnosť, že pôvodne v evidenčných podkladoch evidovaných v počítačovom systéme žalovaného bola neprítomnosť žalobcu kvalifikovaná ako čerpanie dovolenky, bola náležite vysvetlená v neskorších štádiách konania, a to výpoveďou svedkyne , ktorá náležite objasnila, z akých dôvodov bola v informačnom systéme prvotne vykazovaná neprítomnosť žalobcu na pracovisku ako dovolenka. Išlo len o úmysel zabrániť eventuálnemu neoprávnenému kráteniu náhrady mzdy na strane žalobcu, ak by skutočne bola jeho neprítomnosť na pracovisku uznaná ako ospravedlnená, a teda ako čerpanie

V konaní bolo preukázané aj riadne prerokovanie predmetného okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom zo strany zástupcov zamestnancov v zmysle § 74 Zákonníka práce, súd prvého stupňa dokazovaniu tejto okolnosti venoval počas doplňujúceho dokazovania náležitú pozornosť, vypočul v tomto smere celý rad svedkov, ktorí potvrdili, že najmä na druhom zasadnutí, ktoré sa konalo za prítomnosti rektora univerzity , bol tento orgán a jeho členovia, teda zástupcovia zamestnancov náležité oboznámení so zámerom žalovaného skončiť okamžite pracovný pomer so žalobcom a s dôvodmi tohto postupu. V tomto ohľade nemožno v postupe žalovaného vidieť rozpor s judikatúrou, o ktorej hovorí žalobca vo svojom odvolaní, a to najmä z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 MCdo 21/2009.

pomeru. Táto okolnosť, teda konkrétne vyjadrenie sa zástupcov zamestnancov k zámerom zamestnávateľa nie je právne významné, pretože § 74 citovaného Zákonníka práce zakotvoval len povinnosť zamestnávateľa prerokovať túto problematiku so zástupcami zamestnancov a eventuálnym stanoviskom orgánu zástupcov zamestnancov nebol zamestnávateľ viazaný. Zákon dokonca umožňuje právnu domnienku, že ak v lehote uvedenej v § 74 Zákonníka práce by k prerokovaniu vôbec nedošlo, platí právna domnienka, že k tomuto prerokovaniu došlo. Vychádzať z náznakov uvedených v odvolaní žalobcu voči rozsudku súdu prvého stupňa spočívajúcich v tom, že zástupcovia zamestnancov mohli byť ovplyvnení na tomto druhom rokovaní v dôsledku prítomnosti rektora univerzity, je taktiež bez právneho významu. § 74 citovaného Zákonníka práce totiž ukladá priamo povinnosť zamestnávateľa prerokovať túto problematiku so zástupcami zamestnancov a toto nie je možné bez účasti štatutárneho zástupcu na takomto zasadnutí a bez výmeny názorov. Predovšetkým z výpovede svedka jednoznačne vyplýva, že zástupcovia

Ide o obdobie dvoch týždňov a faktom zostáva v zmysle vyššie uvedeného, že podpísaný dovolenkový lístok, teda súhlas, či udelenie súhlasu na čerpanie dovolenky žalobca nemal, hoci Pracovný poriadok (čl. 16 bod 3) poznal, resp. mal poznať. Navyše (taktiež v zmysle vyššie uvedeného) doplnené dokazovanie na súde prvého stupňa potvrdzuje najmä ten fakt (bez ohľadu na to, i aké predstavy mal, či postupy chcel voliť žalobca), že v kritickej dobe mal žalobca vytýčené termíny skúšok. Všetky vyššie uvedené okolnosti nemožno v konečnom dôsledku zvážiť a uzavrieť iným spôsobom, než tým, že skutočne ide o závažné porušenie pracovnej disciplíny spočívajúce v dlhodobej neprítomnosti na pracovisku bez podpísaného dovolenkového

Už v skorších štádiách tohto konania bolo naznačené, že skúmanie problematiky údajného plagiátorstva nie je predmetom konania a rozhodne nebolo vykonané dostatočné dokazovanie na závery, ktoré urobil súd prvého stupňa, navyše vo vzťahu k problematike, ktorá nie je bezprostredne právne významná pre rozhodnutie v predmetnej veci.

súhlasiť.“

Okrem uvedeného podľa ústavného súdu arbitrárnosť rozsudku krajského súdu nemôže indikovať ani argumentácia sťažovateľa, podľa ktorej „Z vykonaného dokazovania vyplýva, že takýto spôsob čerpania dovolenky u vedúcich pracovníkov fakulty (dekana a prodekanov) bol bežnou praxou a dlhodobo zaužívaný. Ja, sťažovateľ, tak aj ďalší prodekani, ako aj samotný dekan, dovolenku čerpali podľa svojho rozhodnutia, a to takýmto spôsobom, že to oznámili len sekretárke katedry.“. Z rozhodnutia krajského súdu, ako aj z jemu predchádzajúcich rozhodnutí totižto nevyplýva, že by bolo dokazovaním preukázané, že u sťažovateľovho zamestnávateľa bolo bežnou praxou faktické čerpanie dovolenky na zotavenie zamestnancami bez vypísania si dovolenkového lístka, tak ako to vyžadoval Zákonník práce v spojení s pracovným poriadkom zamestnávateľa, práve naopak, dokazovaním (výpoveďami svedkov) bolo preukázané, že tomu tak nebolo, takže v tomto smere možno konštatovania sťažovateľa považovať za účelovo vykonštruované, navyše, sťažovateľ sa dovoláva spôsobu čerpania dovoleniek prodekanmi a dekanom zamestnávateľa, avšak v rozhodnom čase, t. j. v čase ním nedovoleného, resp. neschváleného čerpania dovolenky na zotavenie od 14. júna 2011 do 24. júna 2011, sťažovateľ už nezastával funkciu prodekana (z tejto funkcie bol odvolaný 13. mája 2011, pozn.).

Z hľadiska preskúmania ústavnej udržateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu neobstojí ani argumentácia sťažovateľa o tom, že skutočným dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru v jeho prípade bolo podozrenie z plagiátorstva voči jeho osobe pri hodnotení autenticity jeho habilitačnej práce, pretože, tak ako to vyplýva z posledného citovaného odseku napadnutého rozsudku, krajský súd dôrazne podotkol, že táto skutočnosť nemá žiadny súvis s predmetom konania, a teda nemohla byť ani osve a ani v kooperácii s inými skutočnosťami dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru so sťažovateľom.

Podľa ústavného súdu v danom prípade bola závažnosť porušenia pracovnej disciplíny sťažovateľom umocnená aj (tak ako to vyplýva z rozhodnutia krajského súdu, pozn.) ďalšími dokazovaním preukázanými skutočnosťami, ako bolo konanie sťažovateľa, ktorý mal v dňoch 15. júna 2011 a 22. júna 2011, t. j. v čase jeho pobytu v zahraničí, vykonať záznam v elektronickom systéme MAIS o tom, že vykonal skúšanie študentov v týchto termínoch, ktoré sám určil, a to aj napriek tomu, že v tom čase sa v skutočnosti fyzicky na pracovisku nezdržiaval, ako aj to, že sťažovateľ sa neospravedlnene zdržiaval mimo pracoviska práve v „kritickom čase“ skúšania študentov (skúškové obdobie na vysokej škole, pozn.), kedy bola jeho prítomnosť na pracovisku ako vysokoškolského pedagóga nanajvýš žiaduca, a napokon aj zistenie, že sťažovateľ sa od 13. mája 2011, keď bol odvolaný z funkcie prodekana, nezapisoval do knihy príchodov a odchodov zamestnancov (od prodekana sa táto povinnosť nevyžadovala, pozn.), tak ako to vyžadoval zamestnávateľ.

Kumulácia všetkých uvedených skutočností viedla krajský súd k záveru, že sťažovateľ sa dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny, čím bol naplnený zákonný dôvod okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Tento záver krajského súdu je ústavne udržateľný a podľa ústavného súdu mu nemožno vyčítať rozporuplnosť, svojvoľnosť a neodôvodnenosť, ktoré by mali za následok arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

V Košiciach 3. decembra 2014