I. ÚS 737/2014
ECLI:SK:USSR:2016:1.US.737.2014.1
- Súd
- Ústavný súd Slovenskej republiky
- Sudca
- Milan Ľalík
- IČS
- 7260/2014
- Zdroj
- PDF ↗
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 737/201411
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť a , , zastúpených advokátkou JUDr. Evou Považanovou, Jiráskova 400/21, Žiar nad Hronom, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Žiar nad Hronom pod sp. zn. 10 C 15/2012 a v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 17 Co 128/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a odmieta.
Odôvodnenie:
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2014 doručená sťažnosť a (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva zaručeného čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených čl. 6 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 15/2012 a v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) pod sp. zn. 17 Co 128/2013.
2. V návrhu na rozhodnutie vo veci samej sťažovatelia ústavnému súdu navrhli, aby vyslovil porušenie ich základných práv na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ústavy, práv podľa čl. 6 a čl. 14 dohovoru v konaní vedenom na okresnom súde, zrušil rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu, vrátil vec okresnému súdu, ktorému sa zároveň prikáže upustiť od ďalšieho porušovania práva, a prizná im primerané finančné zadosťučinenie.
3. Sťažnosť sťažovateľov v predloženej podobe nespĺňala náležitosti ustanovené § 20 a § 50 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd preto listom z 13. augusta 2014 vyzval sťažovateľov, aby doručili riadny návrh na začatie konania spísaný advokátom, ktorého si na ten účel zvolia na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom a pripoja aj jeho písomné splnomocnenie.
4. Zvolená právna zástupkyňa sťažovateľov v podstate ich sťažnosť len prepísala bez bližšej ústavnoprávnej argumentácie s návrhom, aby ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľov na spravodlivý proces pred zákonným sudcom v konaní pred okresným súdom a následne aj odvolacím súdom, priznal im finančné odškodnenie v sume 500 € a trovy konania vo výške 284,08 €.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade okresného súdu a krajského súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré sťažovatelia označili, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).
8. V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
9. Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľmi označených základných práv rozsudkom krajského súdu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti skúmal, či napadnutý rozsudok nie je neodôvodnený alebo arbitrárny v takom rozsahu, že by to malo za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
11. Sťažovatelia vidia porušenie nimi označených základných práv tým, že napadnutý
rozsudok
krajského súdu je podľa nich ústavne nekonformný, lebo nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sa týkali nájomného vzťahu k užívanému bytu v obytnom dome č. .
12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
13. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
14. Napadnutý rozsudok krajského súdu, poukazujúc na závery rozsudku okresného súdu, obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľov zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovatelia v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto
odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
15. Ústavný súd tiež poukazuje na to, že krajský súd namietaným rozsudkom sťažovateľom neodoprel spravodlivosť, a skutočnosť, že ich názor sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu , resp. na spravodlivý proces stotožňoval s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (IV. ÚS 245/2010). Medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Jej podstatou je totiž len polemika sťažovateľov so skutkovými a právnymi závermi všeobecných súdov, takže nemá zmysel z nich čokoľvek opakovať či zdôrazňovať.
16. Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil porušenie označených práv sťažovateľov, rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. decembra 2014