I. ÚS 740/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 740/2014­14

Branislavom Fridrichom, PhD., advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na zachovanie dobrej povesti a na ochranu mena zaručeného v čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

E 1249933713 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19599/2013), sp. zn. E 1249936113 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19600/2013), sp. zn. E 1249871013 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19601/2013), sp. zn. E 1249867513 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19602/2013), sp. zn. E 1249867313 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19603/2013), sp. zn. E 1249950713 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19604/2013), sp. zn. E 1249950813 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19605/2013), sp. zn. E 1249944013 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19606/2013), sp. zn. E 1249942113 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19607/2013), sp. zn. E 1249941913 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp19608/2013), sp. zn. E 1249916613 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp19609/2013), sp. zn. E 1249918113 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19610/2013), sp. zn. E 1249916813 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp19611/2013), sp. zn. E 1249872013 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19612/2013), sp. zn. E 1249871213 z 10. júla 2013 (sp. zn.

E 1249977013 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp19628/2013), sp. zn. E 1249938113 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19629/2013), sp. zn. E 1249941013 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19630/2013), sp. zn. E 1249937513 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19631/2013), sp. zn. E 1249960713 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19632/2013), sp. zn. E 1249917713 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp19633/2013), sp. zn. E 1249941513 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19634/2013), sp. zn. E 3249998913 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19635/2013), sp. zn. E 1249906613 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19636/2013), sp. zn. E 1249884413 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19637/2013), sp. zn. E 1249918313 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19638/2013), sp. zn. E 1249910413 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19639/2013), sp. zn.

E 1249970513 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19681/2013), sp. zn. E 1249954913 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19682/2013), sp. zn. E 1249970813 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19683/2013), sp. zn. E 1249971013 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19684/2013), sp. zn. E 1249969213 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19685/2013), sp. zn. E 1249954713 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19686/2013), sp. zn. E 1549943113 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19687/2013), sp. zn. E 1549943213 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19688/2013), sp. zn. E 1249960213 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19689/2013), sp. zn. E 1249956413 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19690/2013), sp. zn. E 1249975813 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19691/2013), sp. zn. E 1249970613 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19692/2013), sp. zn. E 1249884213 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19693/2013), sp. zn. E 1249881613 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19694/2013), sp. zn. E 1249881413 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19695/2013) a sp. zn. E 1249906713 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 19696/2013) a takto

rozhodol:

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 1. augusta 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na zachovanie dobrej povesti a na ochranu mena zaručeného v čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“), základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví tohto uznesenia.

Z obsahu sťažností vyplýva, že žalobami podanými Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľka proti odporkyni – Slovenskej republike domáhala podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov náhrady škody, ktorá jej mala byť spôsobená práve postupom a rozhodovaním okresného súdu. Sťažovateľka v týchto žalobách uviedla, že všetkých sudcov okresného súdu považuje pre ich pomer k veci a k účastníkom konania za zaujatých, preto žiadala, aby „... v zmysle ust. § 12 OSP... nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného okresného súdu sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkom konania“.

Sťažnosťami podanými ústavnému súdu sťažovateľka napáda rozhodnutia krajského súdu vydanými vo vykonávacích konaniach začatých pre účely núteného vymoženia súdnych poplatkov za námietky zaujatosti, ktoré jej boli právoplatné uložené už uvedenými rozhodnutiami okresného súdu (nútený výkon rozhodnutí) a ktoré sťažovateľka dobrovoľne nezaplatila. V relevantnej časti odôvodnenia sťažovateľka vyjadrila svoje presvedčenie, že v súvislosti s vydaním týmito ústavnými sťažnosťami napádaných rozhodnutí krajského súdu o nariadení výkonu rozhodnutia prikázaním pohľadávky oprávneného (krajský súd – justičná pokladnica) odpísaním z účtov povinného – sťažovateľky, došlo k zásahu do ňou označených základných práv, a to z dôvodu, že krajský súd týmito rozhodnutiami zablokoval jej finančné prostriedky vo väčšom rozsahu, ako bolo nevyhnutné, pretože krajský súd tú istú vymáhanú sumu z jednej a tej istej pohľadávky zablokoval vo viacerých bankách na viacerých účtoch sťažovateľky, čím došlo k blokácii finančnej sumy niekoľkonásobne prevyšujúcej hodnotu pohľadávky oprávneného (krajského súdu – justičnej pokladnice). S touto okolnosťou sťažovateľka spája zásah do jej práva na pokojné užívanie majetku, pretože účel exekúcie sa dal dosiahnuť zablokovaním jedného jej účtu v jednej banke. Týmto zároveň podľa presvedčenia sťažovateľky bolo dotknuté aj jej základné právo na dobrú povesť v očiach bánk.

Podľa názoru sťažovateľky výklad § 305 OSP urobený všeobecným súdom je neudržateľný, pretože vedie k „absurdnému a zákonodarcom určite nezamýšľanému a predovšetkým protiústavnému následku. Blokácia všetkých a akýchkoľvek bankových účtov sťažovateľa s cieľom vymoženia sumy 66,­ EUR nie je v okolnostiach daného prípadu proporcionálna k základnému právu vlastniť majetok a právu na pokojné užívanie majetku.“. Rovnako je sťažovateľka presvedčená, že „Súdom nariadený výkon rozhodnutia, kedy všetky banky majú povinnosť vykonať úhradu justičnej pohľadávky z akéhokoľvek účtu vedeného v banke pre sťažovateľa a to opakovane a viacnásobne, je neprípustný.“.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 19587/2013, sp. zn. Rvp 19588/2013, sp. zn. Rvp 19589/2013, (sp. zn. Rvp 19590/2013), sp. zn. Rvp 19591/2013, sp. zn. Rvp 19592/2013, sp. zn. Rvp 19593/2013, sp. zn. Rvp 19594/2013, sp. zn. Rvp 19595/2013, sp. zn. Rvp 19596/2013, sp. zn. Rvp 19597/2013, sp. zn. Rvp 19598/2013, sp. zn. Rvp 19599/2013, sp. zn. Rvp 19600/2013, sp. zn. Rvp 19601/2013, sp. zn. Rvp 19602/2013, sp. zn. Rvp 19603/2013, sp. zn. Rvp 19604/2013, sp. zn. Rvp 19605/2013, sp. zn. Rvp 19606/2013, sp. zn. Rvp 19607/2013, sp. zn. Rvp19608/2013, sp. zn. Rvp19609/2013, sp. zn. Rvp 19610/2013, sp. zn. Rvp19611/2013, sp. zn. Rvp 19612/2013, sp. zn. Rvp19613/2013, sp. zn. Rvp 19614/2013, sp. zn. Rvp 19615/2013, sp. zn. Rvp19616/2013, sp. zn. Rvp 19617/2013, sp. zn. Rvp19618/2013, sp. zn. Rvp19619/2013, sp. zn. Rvp19620/2013, sp. zn. Rvp 19621/2013, sp. zn. Rvp19622/2013, sp. zn. Rvp19623/2013, sp. zn. Rvp 19624/2013, sp. zn. Rvp 19625/2013, sp. zn. Rvp19626/2013, sp. zn. Rvp 19627/2013, sp. zn. Rvp19628/2013, sp. zn. Rvp 19629/2013, sp. zn. Rvp 19630/2013, sp. zn. Rvp 19631/2013, sp. zn. Rvp 19632/2013, sp. zn. Rvp19633/2013, sp. zn. Rvp 19634/2013, sp. zn. Rvp 19635/2013, sp. zn. Rvp 19636/2013, sp. zn. Rvp 19637/2013, sp. zn. Rvp 19638/2013, sp. zn. Rvp 19639/2013, sp. zn. Rvp 19640/2013, sp. zn. Rvp 19641/2013, sp. zn. Rvp 19642/2013, sp. zn. Rvp 19643/2013, sp. zn. Rvp 19644/2013, sp. zn. Rvp19645/2013, sp. zn. Rvp19646/2013, sp. zn. Rvp 19647/2013, sp. zn. Rvp 19648/2013, sp. zn. Rvp 19649/2013, sp. zn. Rvp 19650/2013, sp. zn. Rvp 19651/2013, sp. zn. Rvp 19652/2013, sp. zn. Rvp 19653/2013, sp. zn. Rvp 19654/2013, sp. zn. Rvp 19655/2013, sp. zn. Rvp19656/2013, sp. zn. Rvp 19657/2013, sp. zn. Rvp 19658/2013, sp. zn. Rvp19659/2013, sp. zn. Rvp19660/2013, sp. zn. Rvp 19661/2013, sp. zn. Rvp 19662/2013, sp. zn. Rvp 19663/2013, sp. zn. Rvp 19664/2013, sp. zn. Rvp 19665/2013, sp. zn. Rvp 19666/2013, sp. zn. Rvp 19667/2013, sp. zn. Rvp 19668/2013, sp. zn. Rvp 19669/2013, sp. zn. Rvp 19670/2013, sp. zn. Rvp 19671/2013, sp. zn. Rvp 19672/2013, sp. zn. Rvp 19673/2013, sp. zn. Rvp 19674/2013, sp. zn. Rvp 19675/2013, sp. zn. Rvp 19676/2013, sp. zn.

Podstata argumentácie sťažovateľky spočíva v jej tvrdení, že k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť v príčinnej súvislosti s uzneseniami krajského súdu z dôvodu, že na základe týchto uznesení došlo k „zablokovaniu tej istej sumy vo viacerých bankách a na viacerých účtoch sťažovateľky“, a to aj napriek tomu, že nebola splnená požiadavka nevyhnutnosti zásahu do práva na pokojné užívanie majetku, pretože účel exekúcie sa podľa sťažovateľky dal dosiahnuť zablokovaním iba jedného jej účtu v jednej banke, čo má vyplývať aj z dikcie § 305 až § 307 OSP, ako aj z nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 255/2010 z 30. júna 2011 (bod A). Podľa sťažovateľky sa „... blokovanie účtov nedeje v súlade so zákonom je zároveň aj neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby v očiach bánk, u ktorých má vedené blokované účty. Existuje teda aj zásah do práva na ochranu dobrej povesti podľa článku 19 ods. 1 Ústavy SR.“, ako aj k neoprávnenému zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľky, ktorej bol zamedzený prístup k jej majetku v miere presahujúcej nevyhnutnosť (bod B).

A. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

V súvislosti s označenými článkami ústavy a dohovoru sťažovateľka predovšetkým namieta, že krajský súd konal v rozpore so zákonom, keď „... rozhodol o blokácii prostriedkov na siedmich bankových účtoch...“, keďže zo znenia § 305 až 307 OSP vyplýva, že „... zablokovať možno len jeden účet v jednej banke...“.

V súlade s § 306 OSP nariadenie výkonu rozhodnutia sa doručí oprávnenému, povinnému a banke alebo pobočke zahraničnej banky; banke alebo pobočke zahraničnej banky sa doručí do vlastných rúk. Podľa § 307 ods. 1 a 2 OSP o tom, že uznesenie o nariadení výkonu súdu nadobudlo právoplatnosť, súd upovedomí banku alebo pobočku zahraničnej banky; toto upovedomenie súd doručí banke alebo pobočke zahraničnej banky do vlastných rúk. Banka alebo pobočka zahraničnej banky vyplatí potom pohľadávku z účtu povinného.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujú, že každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy majúcej základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06).

Ústavný súd konštatuje, že orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie v konečnom dôsledku k zjavnej nespravodlivosti, a teda ku kolízii s materiálnym chápaním ochrany ústavnosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho­ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.

Keďže sťažovateľka sa v sťažnostiach podaných ústavnému súdu argumentačne dovoláva rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 255/2010 z 30. júna 2011 v tom zmysle, že „... kritériom a zároveň hranicou pre rozsah blokačnej povinnosti účtov povinného je predovšetkým celková výška pohľadávky oprávneného a jej príslušenstva... “, ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že v označenom náleze vyslovil, že účelom zakotvenia práva oprávneného, resp. jemu zodpovedajúcej povinnosti banky zablokovať účty povinného na základe príkazu na začatie exekúcie, je predbežne, rýchlo a účinne zabezpečiť sumy na účtoch povinného v takej výške, aby následný výkon exekúcie na podklade exekučného príkazu bol čo najefektívnejší. Ústavný súd sa v označenom náleze priklonil k extenzívnemu výkladu príslušného ustanovenia Exekučného poriadku, podľa ktorého ak príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke sa vzťahuje aj na sumy, ktoré dôjdu na účty povinného po tom, keď sa banke doručil príkaz na začatie exekúcie, uvedené ustanovenie sa týka nielen tých účtov, ktoré boli zriadené, resp. existovali v čase doručenia príkazu na začatie exekúcie, ale aj na účty, ktoré boli zriadené v období medzi doručením príkazu na začatie exekúcie a exekučným príkazom.

Podľa názoru ústavného súdu časová neobmedzenosť pôsobenia exekúcie podľa príslušného zákonného ustanovenia zodpovedá jeho zmyslu a účelu, ktorým je ochrana výkonu judikovaného práva veriteľa v tom smere, aby bol reálne ochránený pred takými dispozíciami dlžníka, ktorými by uspokojenie pohľadávky veriteľa z dlžníkových účtov bolo zmarené, preto bolo nevyhnutné § 98 Exekučného poriadku analogicky uplatňovať aj na novozriadené účty povinného v čase po doručení príkazu na začatie exekúcie s cieľom naplniť zámer a účel citovaného zákonného ustanovenia.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, ktorá s odkazom na názor ústavného súdu vyjadrený v náleze sp. zn. I. ÚS 255/2010 z 30. júna 2011 podotýka, že kritériom a zároveň hranicou pre rozsah blokačnej povinnosti účtov povinného je predovšetkým celková výška pohľadávky oprávneného a jej príslušenstva, ústavný súd dáva do pozornosti skutočnosť, že predmetom preskúmania v rámci tohto konania pred ústavným súdom je celkom 109 napadnutých uznesení krajského súdu (jedno identické uznesenie krajského súdu je napádané dvakrát, pozn.) o nariadení výkonu rozhodnutia prikázaním pohľadávky oprávneného v sume po 66 €, pričom o ďalších 106 identických sťažnostiach sťažovateľky ústavný súd konal v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 353/2014, takže celková výška pohľadávky oprávneného voči povinnej sťažovateľke vypočítateľná zo všetkých týchto pred ústavným súdom napádaných uznesení predstavuje sumu 14 190 € (bez príslušenstva) a je teda v okolnostiach namietaných prípadov tým faktorom, ktorý determinuje a zároveň ospravedlňuje zabezpečenie peňažných prostriedkov formou blokácie sumy zodpovedajúcej jednotlivej pohľadávke 66 € a jej príslušenstva na viacerých účtoch a vo viacerých bankách a peňažných ústavoch povinnej sťažovateľky. Uplatnenie príliš formalistického výkladu § 305 OSP a blokácia jedného účtu v jednej banke by v okolnostiach namietaných prípadov mohli viesť k pozbaveniu možnosti oprávneného domáhať sa úspešne uspokojenia svojich pohľadávok v rozsahu vyplývajúcom z exekučných titulov.

Navyše, zo zistení ústavného súdu vyplýva, že justičná pokladnica v súlade s § 5 zákona o súdnych pohľadávkach hromadnou výzvou, ktorú si sťažovateľka prevzala 30. apríla 2013, vyzvala sťažovateľku na dobrovoľné plnenie, táto však na výzvu nereagovala a súdne pohľadávky nezaplatila, v dôsledku čoho bol následne nariadený výkon rozhodnutí prikázaním pohľadávky. Samotná sťažovateľka sa teda svojím vlastným správaním pričinila o blokáciu finančných prostriedkov na svojich účtoch v peňažných ústavoch a bankách.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa „nezákonnosti kreácie justičnej pohľadávky“ v prípadoch, kde odvolací súd v konaní o jej odvolaniach proti exekučnému titulu uznal jej argumenty a „preto malo(i) byť uznesenie(a) o uložení povinnosti zaplatiť poplatok zrušené...“, že tieto argumenty boli, resp. mali byť predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu na základe sťažností podaných proti uzneseniam príslušných súdov o uložení jej povinnosti zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti (tzv. exekučné tituly).

B. K namietanému porušeniu čl. 19 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu

V súvislosti s namietaným porušením práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj právo podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.

Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).