I. ÚS 74/2015

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2014 doručená sťažnosť spoločnosti MAXA REALITY, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „odporca“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 17 Co 763/2013 a jeho rozsudkom z 25. júna 2014.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ je v procesnom postavení odporcu v súdnom spore o zaplatenie 729,57 € vedenom Okresným súdom Prievidza (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 95/2012. Okresný súd rozsudkom z 25. júna 2013 návrh (žalobu) zamietol. O odvolaní navrhovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 17 Co 763/2013 z 25. júna 2014 tak, že „rozsudok okresného súdu mení tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 724,46 Eur... Vo zvyšku sa návrh zamieta“.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že namietaný rozsudok krajského súdu z 25. júna 2014 „je nezákonný a zo strany Krajského súdu... došlo k porušeniu našich práv, a to práva... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a práva... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.

4. Podľa názoru sťažovateľa označené práva (body 1 a 5) boli namietaným rozsudkom a jemu predchádzajúcim postupom krajského súdu porušené: „­ pre nesprávne právne posúdenie veci ­ pre arbitrárnosť a svojvôľu ohľadom 1. vysporiadania sa s obsahom ústnej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľom a 2. posúdenia právneho postavenia sťažovateľa ako účastníka kúpnej zmluvy zo dňa 18. 11. 2011 3. vysporiadania sa s posúdením účelnosti vynaloženia nákladov na právne služby.“

8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania (koncentrovanom v jeho petite, pozn.) okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

13. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní navrhovateľa rozsudkom sp. zn. 17 Co 763/2013 z 25. júna 2014 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, resp. dohovoru.

Rozhodol s nariadením pojednávania, na ktorom zopakoval dokazovanie okresného súdu oboznámením kúpnej zmluvy, zmluvy o úschove, výzvy na plnenie, výhradnej zmluvy o sprostredkovaní predaja a výsluchom navrhovateľa. Vykonaným dokazovaním odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím je daný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. Podstata tohto odvolacieho dôvodu spočíva vo všeobecnosti predovšetkým v nesprávnom postupe okresného súdu pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že okresný súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Základným východiskom skutkového stavu je existencia zmluvy o sprostredkovaní

Nebolo v konaní sporné, že k predaju nehnuteľnosti na základe dohodnutého sprostredkovania došlo, a že kúpnu zmluvu vyhotovil odporca. Písomná kúpna zmluva bola uzavretá medzi navrhovateľom ako predávajúcim a manželmi ako kupujúcimi. Zaplatenie kúpnej ceny v celkovej výške 49.900 Eur bolo dohodnuté po častiach takto: a) Časť kúpnej ceny vo výške 3.300 Eur zaplatili kupujúci v hotovosti k rukám sprostredkovateľa pred podpisom tejto zmluvy, pričom uvedená suma predstavuje odmenu sprostredkovateľa a obe zmluvné strany súhlasia so započítaním uvedenej sumy na pohľadávku sprostredkovateľa voči predávajúcemu vzniknutú titulom odmeny

ceny. Iný článok kúpnej zmluvy obsahuje text, že predávajúci (navrhovateľ) vyhlasuje, že okrem vecného bremena spočívajúceho v práve doživotného bývania a užívania nehnuteľností v prospech , neviaznu na nehnuteľnostiach žiadne iné ťarchy. V nasledujúcom odseku kúpnej zmluvy je text obsahujúci vyhlásenie kupujúcich, že súhlasia s nadobudnutím predmetu prevodu zaťaženým právami popísanými v predchádzajúcom odseku tohto článku zmluvy. Nebolo sporné, že v súvislosti s realizáciou kúpy sa odporca podujal na prevzatie kúpnej ceny ku dňu podpisu zmluvy od kupujúcich, jej dočasné uschovanie a následné vyplatenie predávajúcemu. Toto jeho konanie zahŕňa konkrétne právne povinnosti, ktorých obsah je pre vec rozhodujúci. Súd prvého stupňa usúdil na obsah týchto povinností odporcu zo svedeckej výpovede realitnej maklérky a bývalého konateľa odporcu, ako aj z účastníckej výpovede navrhovateľa. Z nich zistená danosť ústnej zmluvy viažucej vyplatenie kúpnej ceny navrhovateľovi na výmaz ťarchy je však v zjavnom rozpore s textom kúpnej zmluvy. Kúpna zmluva totiž vyplatenie viaže iba na zmenu v osobe vlastníka, bez akejkoľvek

Inak by jeho konanie nebolo práve korektné, a to niet dôvodu predpokladať. Popri písomnej kúpnej zmluve teda vznikla nepomenovaná trojstranná ústna zmluva obsahujúca povinnosti odporcu súvisiace s prijatím kúpnej ceny od kupujúcich a súčasne obsahujúca povinnosť odporcu vyplatiť kúpnu cenu navrhovateľovi po splnení dohodnutých podmienok. Účasťou všetkých troch strán na tvorbe obsahu kúpnej zmluvy zodpovedá práve jej text autenticky skutočnému obsahu dohody o podmienkach výplaty kúpnej ceny navrhovateľovi.

na kupujúcich. Súčasne z obsahu kúpnej zmluvy úplne jednoznačne vyplýva splatnosť výplaty kúpnej ceny navrhovateľovi. Text: „. . . suma bude v úschove sprostredkovateľa až do dňa zápisu kupujúcich do časti B listu vlastníctva a následne bude po prevode nehnuteľností na kupujúcich prevedená na účet predávajúceho.

Pre nevyplatenie kúpnej ceny ku dňu splatnosti sa odporca dostal s plnením tejto povinnosti do omeškania a navrhovateľovi patrí podľa § 517 ods. 2 OZ tiež uplatnený úrok z omeškania (9,5 % p. a.) zo zaplatením kúpnej ceny (46.600 Eur) za obdobie od vzniku omeškania (16. 03. 2012) do zaplatenia (22. 03. 2012) vo výške 91,92 Eur.

Aj v tejto časti súd návrh pre uvedené zamietol. Vzhľadom na uvedené iné skutkové závery ohľadom uplatnenej istiny a na základe uvedeného právneho posúdenia úroku z omeškania z uplatnenej istiny, zmenil odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa tak, ako to vyplýva z výroku tohoto rozhodnutia. O trovách prvostupňového i odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 224 ods. 4 O. s. p.).»

16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

19. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu dospel ústavný súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (bod 5).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2015