I. ÚS 74/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 To 5/2015-1163 z 27. mája 2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 27. mája 2015“).

V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla: «Tvrdená protiprávnosť podľa § 8 ods. 2) ZKV predpokladá /stanovuje/ povinnosť správcu vykonávať funkciu „s odbornou starostlivosťou“. Hypotéza tejto normy je všeobecná a zároveň abstraktná a jej obsahové vymedzenie je možné len cez špeciálnu a explicitne existujúcu zákonnú povinnosť /objektívna stránka skutkovej podstaty § 237 Tr. zák... poruší všeobecne záväzným právnym predpisov ustanovenú povinnosť.../. Musí ísť o povinnosť konkrétne existujúcu v špeciálnej norme ZKV, ktorá explicitne musí byť pre potreby trestnej zodpovednosti vo forme normatívneho príkazu alebo zákazu. Právna norma sa v tejto súvislosti skladá všeobecne z častí nazvaných normatívne modality /Teória práva, CH Beck, Viktor Knapp, str. 154/, ktorými sú príkaz, alebo zákaz a musia byť vyjadrené výslovne /explicitne/. Namietala som, že rozsudok chce protiprávnosť ako znak objektívnej stránky trestnej zodpovednosti vyvodiť zo znaku „odborná starostlivosť“ v spojení s „účelom konkurzu“. Odborná starostlivosť je definovaná v právnej norme ako povinnosť všeobecná a abstraktná a svoje naplnenie musí mať odvodené v porušení explicitne existujúceho príkazu, alebo zákazu, ak by takýto v špeciálnom zákone ZKV existoval. Zákon takýto príkaz ani zákaz neobsahuje a potom v trestnom práve hmotnom platí absolútny zákaz dotváranie práva /extenzívny výklad/, lebo za takéhoto stavu by sa objektívna stránka skutkovej podstaty aplikovala i na prípady, ktoré nemožno podradiť pod jazykový význam skutkovej podstaty /„... porušení všeobecne záväzným právnym predpisom ustanovenú povinnosť ...“/. Ide o zákaz analógie v neprospech obžalovaného a naplnenie požiadavky „nulla culpa sine lega /nullum crimen et nulla poéna sine lege/“ - uloženie trestu len na základe zákona - podľa § 2 ods. 1/ Tr. por., nikto nemôže byť stíhaný, ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon. Naviac som poukazovala na novú právnu úpravu zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii /ďalej len ZKR/, ktorá sa na mňa nevzťahuje vzhľadom na § 206 ods. 1/ ZKR, tejto úpravy účinnej od 1. 6. 2005, kde kritérium starej úpravy sú vyhlásené, alebo povolené konkurzy pred účinnosťou nového zákona. Konkurz v mojej veci bol vyhlásený 18. 4. 2005, teda za účinnosti starej úpravy ZKV. Nová úprava oproti starej, má špeciálne ustanovenie § 91 ods. 5/ ZKR, ktoré má formu imperatívu „... výťažok zo speňaženia podliehajúci konkurzu správca uloží na účet v banke“. Takáto povinnosť by bola nepochybne naplnením zodpovednosti ako existujúci príkaz konania s odbornou starostlivosťou. Ďalej som namietala, že účel konkurzu /podobne ako preambula/ nemá normatívny charakter, lebo neobsahuje explicitne príkaz, alebo zákaz a preto ho nemožno brať ako základ /predpoklad/ protiprávnosti a vyvodzovať z neho trestnoprávnu zodpovednosť.»

Proti rozsudku okresného súdu z 25. novembra 2014 sťažovateľka podala odvolanie prostredníctvom svojho obhajcu, ktoré navyše doplnila svojím vlastným podaním zo 16. marca 2015, v ktorom namietala, že «súd napriek jasnej smernici odvolacieho súdu o nejasnosti a neúplnosti skutkových zistení a nevysporiadaní sa so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie nevykonal žiadne dokazovanie hoci tak mal a musel urobiť, s výnimkou mnou predloženého listinného dôkazu s tým, že si nesprávne vyložil princíp kontradiktórnosti konania v súvislosti s prípadom, keď odvolací súd zrušil rozsudok v celok rozsahu /nič nedokazoval, len rozhodol/. Ďalej neurobil úpravu skutku /ktorý sa skladal s viacerých dielčích konaní zmenkových obchodov idúcich v rade za sebou/, keď v skutkovej vete rozsudku musí byť vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty trestného činu, hoci odvolací súd prijal záver o tom, že trestnosť konaní v 11 prípadoch do úvahy neprichádza, lebo ak prostriedky boli poskytnuté a boli aj riadne vrátené žiadna škoda nevznikla /objektívna stránka trestného činu sa definuje protiprávnym konaním z trestnoprávneho hľadiska následkom vznik škody a príčinná súvislosť/. Teda absentuje škoda ako znak objektívnej stránky trestného činu. Pritom skutok bol v rozsudku uvedený „... od 28. 6. 2006 do 31. 4. 2009... neoprávnene investovala v trinástich uzavretých zmenkových obchodoch kúpou a predajom zmeniek...“ , keď táto výroková časť našla svoj odraz aj v odôvodnení rozsudku na strane 13 ods. 1/ a strana 15 ods. 67, pri výklade zavinenia. Znamená to, že súčasťou právneho posudzovania, ako to vyplýva zo skutkovej vety odsudzujúceho rozsudku sa stali aj také skutočnosti, ktoré z hľadiska trestnosti nemajú žiadny právny význam /nejde v týchto prípadoch o trestný čin/. Bolo preto povinnosťou prvostupňového súdu, ak by vychádzal z právneho názoru odvolacieho súdu /viazanosť platí/, že v týchto prípadoch nie je naplnená trestnosť môjho konania. Všeobecne platí, že

výrok

skutkovej vety obžaloby musí obsahovať len také rozhodujúce skutočnosti, ktoré zakladajú trestnosť konania a ktoré sa stáva predmetom právneho posudzovania a trestného postihu. Preto bolo nevyhnutné, ak súd posudzoval skutok, aby upravil skutkovú vetu výroku odsudzujúceho rozsudku. Znovu som namietala posudzovanie môjho konania z hľadiska objektívnej stránky, že v mojom konaní nie je naplnená protiprávnosť z hľadiska trestnej zodpovednosti, lebo ju nemožno vyvodiť § 1 ods. 2/ a § 8 ods. 2/ ZKV. Súd sa touto mojou námietkou ani nezaoberal hoci bola podstatná pre /ne/vyvodenie trestnej zodpovednosti a čakala som primeranú odpoveď na moju obranu. Zdôraznila som, že takéto posudzovanie je arbitrárne, pričom určenie trestnej zodpovednosti ako uzavretého systému je prostriedkom ultima ratio /ide o poslednú a najkrajnejšiu možnosť/ čo sa pri aplikačnej činnosti súdnej praxe chápe aj ako zásada pomocnej úlohy trestnej represie /zásada subsidiarity/.».

Krajský súd sa podľa sťažovateľky pri rozhodovaní o ňou podanom odvolaní neriadil zákonom. Odôvodnenie uznesenia krajského súdu z 27. mája 2015 nevystihuje a nedáva odpoveď podľa názoru sťažovateľky na podstatu ňou predložených námietok, ktoré boli založené na tom, že konanie (opísané v skutkovej vete rozsudku) nemá kvalitu trestnoprávnej protiprávnosti, lebo táto môže byť podľa nej založená len explicitne vyjadreným príkazom na určité správanie (napr. vložiť finančné prostriedky do banky) alebo zákazom, ktorý by zakazoval konkrétne konanie, a porušením týchto modalít by potom podľa nej mohla byť naplnená všeobecná zároveň abstraktná hypotéza § 8 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní, t. j. konštatovanie neodbornej starostlivosti. Sťažovateľka ďalej uviedla, že očakávala, že jej bude daná primeraná odpoveď na otázku, či na ňou vykonané investovanie bol potrebný súhlas veriteľov alebo konkurzného súdu a z ktorého ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní táto povinnosť explicitne vyplýva.

Podľa sťažovateľky zo zásady nullum cirmen sine lege neexistujú výnimky a nadväzuje na ňu princíp legálnej licencie podľa čl. 2 ods. 3 ústavy, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Nedostatočné odôvodnenie uznesenia krajského súdu z 27. mája 2015 malo podľa sťažovateľky za následok aj dopad na hmotnoprávnu sféru, a tým došlo podľa nej aj k porušeniu čl. 49 ústavy. V trestnom práve je uplatňovaný hmotnoprávny princíp nullum crimen et nulla poéna sine lege, podľa ktorého súd musí mať jednoznačne a bezpečne pri uznaní viny vyriešenú otázku všetkých znakov charakterizujúcich trestný čin z hľadiska subjektu, objektu, objektívnej stránky a subjektívnej stránky (zavinenia), lebo len takéto jednoznačné preukázanie legitimizuje zásah verejného práva (ktorým trestné právo je) do hodnoty, akou je sloboda, prípadne do iných (ostatných) súvisiacich práv, a to všetko sa musí vykonať v zákonom procesnom rámci.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 49 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením krajského súdu z 27. mája 2015. K porušeniu označených práv podľa sťažovateľky došlo v dôsledku toho, že krajský súd sa pri rozhodovaní o ňou podanom odvolaní neriadil zákonom, pretože

odôvodnenie

uznesenia krajského súdu z 27. mája 2015 nevystihuje a nedáva odpoveď podľa názoru sťažovateľky na podstatu ňou predložených námietok, v zmysle ktorých konanie opísané v skutkovej vete rozsudku okresného súdu z 25. novembra 2014 nemá kvalitu trestnoprávnej protiprávnosti, pretože je založené len na porušení § 8 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní, a taktiež preto, že neobsahuje primeranú odpoveď na ďalšiu pre rozhodnutie relevantnú otázku, a síce, z ktorého ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní jej explicitne vyplývala povinnosť schváliť vykonané investovanie prostredníctvom súhlasu veriteľov alebo konkurzného súdu. Z uvedeného je zrejmé, že súdy zúčastnené na rozhodovaní predmetnej veci podľa sťažovateľky nemali dostatočne vyriešenú otázku naplnenia jednotlivých znakov skutkovej podstaty trestného činu (predovšetkým objektívnej stránky trestného činu porušenia povinností pri správe cudzieho majetku), zo spáchania ktorého bola uznaná vinnou a odsúdená.

Inak povedané, podstata sťažovateľkou predloženej argumentácie spočíva v tvrdení, podľa ktorého skutkové zistenia v predmetnej veci boli súdmi zúčastnenými na rozhodovaní v jej veci nesprávne právne posúdené, v dôsledku čoho došlo k porušeniu ňou označených práv.

Sťažovateľka mala podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku právo podať proti napadnutému uzneseniu krajského súdu z 27. mája 2015 dovolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti túto odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2016