I. ÚS 77/2015

1. Základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11 Co 278/2012 z 15. mája 2013 p o r u š e n é b o l o .

2. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 343/2013 z 23. októbra 2014 p o r u š e n é b o l o .

3. Ústavný súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11 Co 278/2012 z 15. mája 2013 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 343/2013 z 23. októbra 2014 a vec v r a c i a Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume 354,88 € (slovom tristopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet Advokátskej kancelárie Čarnogurský ULC s. r. o., Tvarožkova 5, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 16 C 226/2009 z 28. marca 2012 žalobu sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom namietal, že odôvodnenie rozsudku bolo arbitrárne a nepreskúmateľné, pretože nespĺňalo náležitosti podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Podľa neho okresný súd dospel v rozsudku k viacerým nesprávnym a nepravdivým skutkovým zisteniam, ktoré z dôkazov buď vôbec nevyplývajú, alebo z vykonaných dôkazov vyplýva úplný opak (napr. problém úhrady kúpnej ceny za pozemky, pravdivosť informácie o prevode 500 miliónov Sk pre a podobne).

4. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 Co 278/2012 z 15. mája 2013 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na to, že krajský súd rozhodol o jeho odvolaní bez nariadenia pojednávania, hoci s poukazom na ustanovenie § 214 OSP mohol a mal nariadiť pojednávanie, keďže mu všeobecné súdy nedoručili vyjadrenie žalovaného k jeho odvolaniu (túto skutočnosť taktiež namieta, pozn.). V neposlednom rade krajský súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa argumentáciou sťažovateľa v odvolaní a v celom rozsahu sa iba stotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi okresného súdu. Podľa sťažovateľa konajúce súdy tiež nedodržali „rovnováhu medzi verejným záujmom a individuálnym záujmom na ochranu súkromia, pričom sa nesústredili na dokazovanie miery poškodenia dobrého mena“.

5. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 343/2013 z 23. októbra 2014 odmietol ako neprípustné, pričom konštatoval, že postupmi okresného súdu a krajského súdu „nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom“. Najvyšší súd v dovolacom konaní vec posudzoval „výlučne po procesnej stránke, čo však v tak spoločensky významných kauzách nie je podľa názoru sťažovateľa postačujúce, v neposlednom rade aj nesprávne spôsobom, ktorý viedol k popretiu účelu a významu najmä dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku“.

7. Sťažovateľ po rozsiahlej skutkovej a právnej argumentácii prípadu (62 strán textu sťažnosti) v závere navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie

vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„... Krajský súd v Trnave, rozsudkom č. k. 16C 226/2009­1052 zo dňa 28.03.2012 a rozsudkom č. k. 11Co 278/2012­1176 zo dňa 15.05.2013 porušil právo sťažovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena a pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle článku 19 ods. 1 a 2 Ústavy... v spojení s právom domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v spojení s právnom na súdnu ochranu zakotvených v článku 46 ods. 1 ústavy a spravodlivé súdne konanie chránené článkom 6 ods. 1 Dohovoru... ... Najvyšší súd... uznesením č. k. 5 Cdo 343/2013 zo dňa 24.10.2014... porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantovanú v článku 46, ods. 1 Ústavy... a spravodlivé súdne konanie chránené článkom 6 ods. 1 Dohovoru...

Rozsudok

Krajského súdu... č. k. 11Co 278/2012­1176 zo dňa 07.03.2013 sa týmto ruší a vec sa vracia Krajskému súdu...na ďalšie konanie.

Uznesenie

Najvyššieho súdu... č. k. 5 Cdo 343/2013 zo dňa 23.10.2014 sa týmto ruší a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie. Krajský súd v Trnave a Najvyšší súd... sú povinní nahradiť sťažovateľovi náklady právneho zastúpenia pred Ústavným súdom SR v sume 354,88 EUR na účet právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

9. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril aj najvyšší súd podaním sp. zn. KP 3/2015 (Cpj 11/2015) zo 17. apríla 2015, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 27. apríla 2015. Vo vyjadrení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza: „Najvyšší súd... uznesením z 23. októbra 2014 sp. zn. 5 Cdo 343/2013 odmietol dovolanie žalobcu (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) z dôvodu, že smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný (dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa). Najvyšší súd... skúmal prípustnosť dovolania v danej veci a dospel k záveru, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa žiadnu z možností prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p. Žalobca v dovolaní namietal, že v konaní došlo k vade v zmysle §237 písm. f/ O.s.p. So zreteľom na tieto tvrdenia sa Najvyšší súd... osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tohto tvrdenia, že v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať. Pokiaľ žalobca namietal, že mu bola odňatá možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že odvolací súd rozhodol bez pojednávania, resp. že postupoval v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku upravujúcimi dokazovanie, vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov a ich hodnotenie, dovolací súd nepovažoval jeho námietky za opodstatnené z dôvodov, ktoré vysvetlil vo svojom uznesení. Podľa názoru dovolacieho súdu postupoval odvolací súd v súlade s ustanovením § 214 ods. 1 O.s.p. (nešlo o žiadny z prípadov, kedy je v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p. potrebné nariadiť na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej pojednávanie). Zo spisu nevyplynulo, že by rozsudok odvolacieho súdu nebol vyhlásený verejne. Dovolací súd k námietke žalobcu týkajúcej sa nedoručenia vyjadrenia žalovaného k jeho odvolaniu poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu..., v zmysle ktorej porušenie povinnosti doručiť odvolanie vrátane vyjadrenia k odvolaniu účastníkom konania môže mať za následok vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (m. m. uznesenie Najvyššieho súdu... z 9. novembra 2010 sp. zn. 5Cdo 200/2010, z 31. júla 2012 sp. zn. 1 Cdo 35/2012, z 28. mája 2013 sp. zn. 4 Cdo 235/2012). Avšak o vadu v zmysle citovaného ustanovenia ide len v tom prípade, pokiaľ sa v dôsledku tohto nesprávneho procesného postupu súdu účastníkovi konania odňala možnosť uplatnenia jeho vplyvu na konečný výsledok konania (obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu... uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 39/1993). Záver, či a kedy mala daná vada za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, závisí preto vždy od posúdenia okolností konkrétneho prípadu. Ústavný súd... tiež zaujal názor, že nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces (m. m. I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04,

protistrane známa, ku ktorej nemal možnosť sa vyjadriť a ktorá môže mať za následok zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa. Pokiaľ teda je vyjadrenie protistrany len zopakovaním prípadne sumarizáciou predchádzajúcich argumentov, ktoré sú odvolateľovi známe z konania na súde prvého stupňa a vyjadrenie k odvolaniu nemá svojim obsahom takmer žiadny vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, vychádzal dovolací súd z názoru, že odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nezakladá iba sama skutočnosť, že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu (obdobne uznesenia Najvyššieho súdu.

skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu a preto nemôže byť predmetom posúdenia v rámci mimoriadneho opravného konania (porovnaj R 42/1993). Napokon sa zaoberal aj námietkou žalobcu ohľadom nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších stupňov, pričom mal za to, že nebolo porušené ani ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. Svoj záver dovolací súd náležíte v odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozhodnutia právne vyargumentoval. Dovolací súd nezistil také skutočnosti, ktoré by potvrdili tvrdenia žalobcu (dovolateľa) v dovolaní, najmä že ide o rozhodnutie nezlučiteľné s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy.

. . opakuje, že prípustnosť dovolania posúdil aj z hľadiska procesných vád konania uvedených v § 237 O.s.p., výlučne ktoré mohli zakladať procesnú prípustnosť dovolania, a po zistení, že dovolanie nie je prípustné podľa § 238 O.s.p. ani podľa § 237 O.s.p., neskúmal opodstatnenosť dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p., lebo tie môže skúmať, len ak je dovolanie prípustné. Vzhľadom na to, že z procesných dôvodov sa nezaoberal vecou samou, nezaujal stanovisko ani k námietke žalobcu o porušení prezumpcie neviny, o zásahu do jeho osobnostných práv a pod. Podľa názoru Najvyššieho súdu.

10. K vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu zaujal stanovisko právny zástupca sťažovateľa podaním zo 14. mája 2015, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 18. mája 2015. V podaní okrem skutočností už známych zo samotnej sťažnosti uviedol: «Okresný súd Trnava rozsudkom č. k. 16C/226/2009­1052 zo dňa 28. marca 2012 žalobu v celom rozsahu zamietol. Proti tomuto rozsudku bolo v zákonnej lehote zo strany sťažovateľa podané rozsiahle odvolanie, ktorým bolo poukazované na nesprávnosť, nezákonnosť a arbitrárnosť prvostupňového rozhodnutia, ku ktorému súd prvého stupňa dospel po viacerých nesprávnych a nepravdivých skutkovým zisteniach, ako aj nesprávnych právnych záveroch, preto je podľa nášho názoru dôvodné konštatovať, že nie je akceptovateľné, aby o boli o osobe sťažovateľa rozširované nepravdivé informácie bez skutkového základu a neprimeraným spôsobom a nebolo ani správne, ani spravodlivé a zákonné rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorým nebola poskytnutá požadovaná miera ochrany práva sťažovateľa na ochranu osobnosti garantovanú článkom 19 Ústavy..., keď bezdôvodne a arbitrárne bolo uprednostnené právo vydavateľa časopisu .týždeň na slobodu prejavu. Prvostupňový súd podľa nášho názoru v tomto prípade ďalej pochybil, keď dospel k záveru, že pokiaľ autori informácií konali v dobrej viere a s náležitou starostlivosťou ohľadne osoby verejného záujmu a o informáciách verejného záujmu, nemôžu byť postihovaní v prípade, ak nie je možné preukázať pravdivosť tejto informácie, ako aj konštatovaním, že novinári nezneužili svoje postavenie a uverejnili informácie, ktoré by nemali zo zdrojov, ktoré považovali za spoľahlivé a v neposlednom rade aj to, že nebolo spravodlivé požadovať, aby si predmetné informácie overili v celom rozsahu... S ohľadom na uvedené podotýkame v kontexte s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, že „čím sú tvrdenia závažnejšie, tým musí byť tento skutkový základ spoľahlivejší (dôveryhodnejší)“ (rozhodnutie Tonsbergs Blad AS a Haukom vs. Nórsko)... Sťažovateľ teda opätovne uvádza, že rozhodujúca skutočnosť v prejednávanej veci, pravdivosť informácie o prevode 500 miliónov , nebola preukázaná, a to ani len čiastočne...

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre sa k otázke dôveryhodnosti zdroja vyjadril, že pre dôveryhodnosť ťažko verifikovateľnej informácie je potrebné, aby bolo zrejmé, čo novinársky zdroj novinárovi uviedol, prípadne aká je jeho funkcia. Európsky súd pre ľudské práva sa v tejto súvislosti súčasne stotožnil s názorom, že keďže pri zverejnení tvrdení pochádzajúcich z anonymného zdroja nemožno preskúmať mieru spoľahlivosti tohto zdroja, na ktorý sa novinár spoľahol (nemožno preskúmať, či sa na tento zdroj novinár spoľahol dôvodne), tvrdenia pochádzajúce z anonymného zdroja musia byť pripísané samotnému novinárovi a novinám. V prípade, ak noviny zverejnia takéto tvrdenie, pôjde teda predovšetkým o riziko týchto novín, v danom prípade vydavateľa časopisu .týždeň, ak budú tvrdenia nepravdivé... Vzhľadom na objektívny charakter občianskoprávnej zodpovednosti nie je možná liberácia (exceptio veritatis) v prípade nepreukázania pravdivosti zverejnenej informácie. Dobrá viera, starostlivosť pri získavaní informácií, dôveryhodné zdroje môžu mať vplyv len na rozhodovanie o prípadnej výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. O dobrej viere, miere náležitej starostlivosti pri získavaní informácií a dôveryhodnosti zdrojov možno mať vzhľadom na históriu vzťahov redakcie časopisu .týždeň k osobe sťažovateľa, verejného vyjadrenia šéfredaktora tohto časopisu, obsahu týchto článkov a obsah výpovede jediného známeho „dôveryhodného“ zdroja informácií vážne pochybnosti. Kritika sťažovateľa vychádzala z nepravdivého skutkového tvrdenia, bola neprimeraná, škandalizujúca a nepripúšťala možnosť vytvorenia vlastného úsudku pre čitateľa... V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť aj celkový mimoriadne negatívny dojem plynúci voči sťažovateľovi jednak z jednotlivých článkov, nadpisov, ako aj z kontextov celého vydania časopisu .týždeň č. 21/2009, a to s predpokladom dlhotrvajúcej mimoriadne negatívnej odozvy v spoločnosti, prakticky až do konca jeho fyzického života, s významným znevážením celého jeho doterajšieho cirkevného pôsobenia. Vzhľadom na rozsah zásahu uverejnených informácií do práva na ochranu osobnosti sťažovateľa, nemá záver súdu, že ich uverejnením nedošlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti racionálny základ.

Krajský súd. . . po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu teda dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, pričom postupom súdu prvého stupňa nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, nakoľko napadnutý rozsudok bol odôvodnený v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.

predmetného nároku. Príkladom je rozhodnutie Lindon, Otchakovsky Laurens a July proti Francúzsku, v ktorom ESĽP v § 45 uvádza: „Sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok pre jej ďalší rozvoj a sebanaplnenie každého jednotlivca. Podľa čl. 10 ods. 2 sa sloboda prejavu vzťahuje nielen na informácie či myšlienky, ktoré sú prijímané priaznivo alebo nie sú vnímané ako urážlivé či neutrálne, ale tiež na tie, ktoré sa niekoho dotýkajú, šokujú alebo

medzi dvoma hodnotami vyplávajúcimi z Dohovoru, ktoré sa môžu dostať do konfliktu v takomto type prípadov, musí súd porovnať verejný záujem na uverejnení fotografie a potrebu ochrany súkromia. K predmetnému porovnaniu súdy nepristúpili a uchýlili sa skôr k subjektívnemu posúdeniu čl. 10, neberúc do úvahy právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života a práva na česť.

V takýchto prípadoch je slobodu prejavu potrebné vykladať v užšom zmysle“, čo sa však nestalo. Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach uvádza, že posudzuje každý zásah do slobody prejavu „vo svetle prípadu ako celku a to vrátane konkrétnych tvrdení, kontextu, v ktorom boli urobené a tiež konkrétnych okolností, v ktorých sa nachádzali zainteresované osoby“, že zisťuje „či dôvody predložené vnútroštátnymi orgánmi na ospravedlnenie zásahu sú relevantné a dostatočné“, či bola „nevyhnutnosť“ zásahu do slobody prejavu „presvedčivo preukázaná“, či zásah bol „primeraný sledovanému legitímnemu cieľu“, či vnútroštátne orgány vychádzali z „akceptovateľného vyhodnotenia relevantných faktov“ a či „aplikovali zásady, ktoré sú v súlade s princípmi obsiahnutými v článku 10 Dohovoru“ (napr. rozhodnutia Steel a Morris vs. Spojené kráľovstvo, Thorgeir Thorgeirson vs. Island alebo Feldek vs.

Sám prvostupňový súd vo svojom odôvodnení vo vzťahu k vysokej miere ochrany novinárov konštatoval, že „zákonná ochrana je daná len ak vytýkané prejavy sú zásadne nepravdivé alebo pravdu skresľujúce“. Vzhľadom na skutočnosť, že pravdivosť jednotlivých tvrdení nebola preukázaná, možno teda jednoznačne konštatovať, že išlo o neopodstatnený, ničím nepodložený útok média na sťažovateľa a taktiež možno konštatovať, že išlo o útok mimoriadnej sily a intenzity a sťažovateľ súdu dostatočným spôsobom preukázal rozsah zásahu do svojho práva na ochranu osobnosti. Prvostupňový súd, s ktorého názorom sa Krajský súd.

. . Pri výklade a aplikácií rozsudkov ESĽP prvostupňový súd v predmetnej veci odkazuje iba na rozsudky, ktoré sú späté s porušením čl. 10 Dohovoru. Podľa sťažovateľa pre správne posúdenie predmetného nároku nie je možné upustiť od aplikácie ustanovenia čl. 8 Dohovoru, keďže zásah do práv sťažovateľa predstavuje porušenie práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života. Rozhodnutie Krajského súdu.

prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy. . . a že odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok nespĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) tak z formálneho, ako aj z obsahového hľadiska a preto ho možno považovať za nepreskúmateľné, neodôvodnené a zjavne arbitrárne (svojvoľné). Aj z dôvodu nesprávneho a nedôvodného postupu odvolacieho súdu podľa § 219 ods. 2 O.s.p. a opomenutím postupu podľa § 213 ods. 3 O.s.p., ako aj z dôvodu nedostatku a nezrozumiteľnosti dôvodov nepresvedčivého rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým de facto odvolací súd nedal odpovede na žiadny podstatný argument sťažovateľa, došlo k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom. Krajský súd.

Plzeň: Aleš Čenék 2006, s. 160 173; Melzer, F.: Metodológie nalézání práva. Brno: Tribún EU 2008, s. 40 44), čo sa však nestalo a čo sťažovateľ opakovane namietal.

Tlač nie je oprávnená svojvoľne škandalizovať subjekty ich záujmu, teda verejne známe osoby. Uverejnené články neboli len kritikou cirkvi, oprávnenou už vôbec, ale boli neoprávneným a nezákonným zverejnením nepravdivých informácií o sťažovateľovi. Z ústavnej sťažnosti sťažovateľa tiež vyplýva, že sťažovateľ tiež namieta postup Krajského súdu. .

. v napádanom rozhodnutí, riadiac sa názorom, že nedoručenie vyjadrenia sťažovateľovi nie je vadou konania a porušením práva na spravodlivý proces, neskúmal hmotnoprávnu stránku veci, hoci s poukazom na závažnosť predmetnej kauzy ako už bolo uvedené mohol a mal.

. . Vo väzbe uvedeného konštatovania k názoru ESĽP v prípade Soltész proti Slovenskej republike, ktorým ESĽP podrobil kritike prílišný formalizmus rozhodovania Ústavného súdu SR, má sťažovateľ za to, že je potrebné, aby Ústavný súd SR s poukazom na argumentáciu sťažovateľa, vyjadril názor, či Najvyšší súd.

Argumentácia sťažovateľa v konaní na odvolacom aj dovolacom súde však v žiadnom prípade nebola bezvýznamná. Európsky súd pre ľudské práva opakovane vo svojich rozhodnutiach (napr. Szabovicz vs. Švédsko, Milatová a ostatní vs. Česká republika), konštatoval, že je elementárnym právom účastníka konania mať možnosť oboznámiť sa s podaniami protistrany, keď uviedol: „Jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle Článku 6 ods. 1 ods. 1 Dohovoru je jeho kontradiktórny charakter: každá strana musí zásadne mať možnosť nielen predložiť dôkazy a argumenty, ktoré považuje za potrebné, aby jej požiadavkám bolo vyhovené, ale i zoznámiť sa s každým dokladom a pripomienkou súdu za účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie a vyjadriť sa k nim“. Obdobný názor zaujal i Najvyšší súd.

. . pojednávanie nenariadil, vyjadrenie žalovaného sťažovateľovi nedoručil a rozhodol iba na základe písomných podaní bez pojednávania. Je preto viac než zrejmé, že postupom Krajského súdu. . . došlo k procesnej vade konania, ktorú Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí neposúdil ako odňatie možnosti konať pred súdom.

12. Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde so súhlasom účastníkov upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie namietaného porušenia základných práv podľa ústavy a dohovoru.

II.

13. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy má každý právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

16. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich napr. z čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou ESĽP. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07).

18. Sťažovateľ ako nosné dôvody svojej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajskému súdu uviedol tiež to, že tento rozhodol bez nariadenia pojednávania a bez toho, aby mal príležitosť vyjadriť sa k stanovisku žalovaného k podanému odvolaniu, nedal mu žiadnu konkrétnu odpoveď na jeho podstatné námietky uvedené v odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho základné právo (aj) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedené výhrady v podstate adresoval sťažovateľ tiež najvyššiemu súdu v rámci podaného dovolania, ktorý odmietol jeho dovolanie ako neprípustné.

19. Po podrobnom posúdení sťažnosti, napadnutých súdnych rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu, obsahu vyžiadaného súdneho spisu a vyjadrení účastníkov k podanej sťažnosti dospel ústavný súd na svojom neverejnom zasadnutí k záveru, že sťažnosť je podaná dôvodne.

20. Z obsahu spisu okresného súdu a z vyjadrení účastníkov konania je nepochybné, že tak okresný súd, ako aj krajský súd (pred svojím rozhodnutím) nedoručili strane sťažovateľa stanovisko žalovaného k podanému odvolaniu, ktoré bolo doručené okresnému súdu 23. júla 2012 (č. l. 1152 až č. l. 1154 spisu). Rovnako krajský súd v podstate ani inak neumožnil sťažovateľovi (jeho právnemu zástupcovi), aby sa k tomuto stanovisku vyjadril, keďže krajský (odvolací) súd o veci rozhodol „od stola“, bez nariadenia pojednávania za prítomnosti dotknutých účastníkov súdneho sporu. Je tak isto zrejmé, že krajský súd včlenil vyjadrenie (stanovisko) žalovaného do svojho rozhodnutia (pozri s. 5 jeho odôvodnenia).

22. Sťažovateľ túto skutočnosť v podanom dovolaní (č. l. 1184 spisu) aj výslovne namietal, pričom sa opieral aj o inú judikatúru ESĽP vyplývajúcu z jeho sťažnosti alebo vyjadrenia k nej, a je neprehliadnuteľné, že najvyšší súd, ktorý dovolanie sťažovateľa odmietol ako neprípustné, sám postupoval v zmysle tejto judikatúry ESĽP, keď po vyjadrení žalovaného k dovolaniu 24. septembra 2013 (č. l. 1201 až č. l. 1206) vydal 26. septembra 2013 pokyn (č. l. 1208) na to, aby vyjadrenie žalovaného k dovolaniu bolo postúpené aj sťažovateľovi, hoci vyjadrenie žalovaného k dovolaniu podľa obsahu nemalo už zásadný vplyv na prípadné rozhodnutie najvyššieho súdu o príslušnom opravnom prostriedku. Tu je potrebné uviesť, že sťažovateľ výzvu najvyššieho súdu, aby sa vyjadril k stanovisku žalovaného, prevzal prostredníctvom svojho právneho zástupcu 7. októbra 2013, ale na ňu vôbec nereagoval.

23. Podľa názoru ústavného súdu uvedeným postupom krajského súdu v odvolacom konaní a následne aj najvyšší súdom v dovolacom konaní (keď pochybenie krajského súdu neodstránil) bola nepochybne porušená jedna z požiadaviek spravodlivého procesu, a to kontradiktórnosť konania, keďže sťažovateľovi nebolo umožnené zaujať stanovisko k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu.

24. Rovnako je z obsahu spisu okresného súdu zrejmé i to, že krajský súd podané odvolanie sťažovateľa prerokoval bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2

OSP. pozn.). Z akého dôvodu sa rozhodol krajský súd takto postupovať a v čom videl nepotrebnosť nariadiť pojednávanie, z odôvodnenia jeho rozhodnutia bližšie zistiť nemožno. Okrem toho, že sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, na ktoré odkázal (§ 219 ods. 2 OSP), iba všeobecne pomenoval jednotlivé zásahy do osobnosti fyzickej osoby vyplývajúce z § 11 a § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ich znaky a konkrétne formy a upriamil pozornosť na čl. 14 a nasl. ústavy a čl. 10 dohovoru, v závere iba konštatoval, že okresný súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami uplatnenými sťažovateľom, ktorý „neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by bolo potrebné zhodnotiť, na ktoré by bolo potrebné prihliadnuť...“.

26. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu v odôvodnení rozhodnutia zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že (ne)majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).

28. Vzhľadom na to, že krajský súd nedal odpovede na podstatné námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní a potvrdil prvostupňový rozsudok, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľa bez náležitého odôvodnenia a bez uvedenia, z akých dôvodov nezobral na zreteľ tvrdenia strany sťažovateľa, že niektoré informácie o ňom boli napokon nepravdivé, resp. sa vôbec nepreukázali, postupoval nedôsledne a svojvoľne, a tým porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru). Za zvláštny považuje ústavný súd aj záver okresného súdu, s ktorým sa krajský súd stotožnil, že sťažovateľ nepreukázal výšku požadovanej nemajetkovej ujmy, keďže rozhodovanie o výške náhrady nemajetkovej ujmy totiž zákon ponecháva na voľnú úvahu súdu [„Výšku peňažného zadosťučinenia súd určuje na základe voľnej úvahy, ktorá však nemôže byť svojvôľou. Zákon ustanovuje súdu povinnosť prihliadnuť pritom na dve hľadiská, a to tak na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo. Určenie výšky peňažnej satisfakcie má byť s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti.“ (SVOBODA, J. a kol. Občiansky zákonník. Komentár a súvisiace predpisy. V. doplnené, rozšírené a aktualizované vydanie. Bratislava: Eurounion, 2004, s. 46)]. Navrhovateľa preto v tomto smere zaťažuje predovšetkým povinnosť v žalobe uviesť výšku náhrady, ktorú požaduje.

30. Pretože ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd napadnutým rozhodnutím a najvyšší súd porušili označené práva sťažovateľa, otvára sa po vrátení veci na ďalšie konanie podľa názoru ústavného súdu priestor na to, aby sa krajský súd sám (aj v súčinnosti s účastníkmi konania) vyrovnal s ochranou označeného základného práva sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, a to novým (ďalším) rozhodnutím hmotnoprávneho charakteru. Ústavný súd preto sťažnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, nevyhovel (bod 5 výroku nálezu), uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom, ktoré mali spočívať v tom, že „konajúce súdy neposúdili vec v zmysle štandardov Dohovoru a nedodržali rovnováhu medzi verejným záujmom a individuálnym záujmom na ochranu súkromia, pričom sa nesústredili na dokazovanie miery poškodenia dobrého mena. Všeobecné súdy takýmto spôsobom neposkytli právu sťažovateľa na ochranu osobnosti garantovanú článkom 19 Ústavy... požadovanú mieru ochrany, keď bezdôvodne a arbitrárne uprednostnili právo žalovaného na slobodu prejavu.“.

III.

31. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

33. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839,83 €. Sťažovateľovi, ktorý bol vo veci namietaných porušení jeho práv úspešný, vznikli trovy konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Advokát vykonal 2 úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, spísanie a podanie sťažnosti v roku 2015. Odmena za jeden právny úkon vykonaný v roku 2015 je 139,83 €, spolu s režijným paušálom 8,39 € predstavuje sumu 148,22 €. Odmena advokátovi za poskytnuté služby v konaní pred ústavným súdom (za 2 úkony právnych služieb a 2 x paušálna náhrada) predstavuje celkovú sumu 296,44 €. Keďže advokát je platcom DPH, uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, pričom požadované trovy právneho zastúpenia sťažovateľom vrátane započítania DPH a režijného paušálu sú nižšie, ako to vypočítal ústavný súd, a teda neodporujú tejto vyhláške. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej sume je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde) tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia. 34. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.