I. ÚS 774/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 774/2014­11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Kuzmom, Advokátska kancelária JUDr. Katunský, JUDr. Kuzma a spol., Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, expozitúry Stred Banská Bystrica (ďalej len „vyšetrovateľ“) sp. zn. PPZ­ 740/NKA­FP­ST­2013 z 21. januára 2013 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre zločin daňového podvodu podľa § 277a ods. 1, 2 písm. c) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 5/2014 z 23. januára 2014 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 5/2014 zo 6. februára 2014 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, na základe čoho sťažovateľovi začala plynúť väzba 21. januára 2014 od 06.10 h. Na základe podnetu vyšetrovateľa na podanie návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa o 6 mesiacov doručeného dozorujúcemu prokurátorovi Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici (ďalej len „prokurátor“) 8. júla 2014 podal prokurátor tento návrh sudcovi okresného súdu pre prípravné konanie 14. júla 2014 s tým, že navrhol, aby sa sťažovateľovi predĺžila lehota trvania väzby do 21. februára 2015 s odôvodnením trvania dôvodov väzby, a s tým, „... že napriek vykonaným vyšetrovacím úkonom doposiaľ nie je možné ukončiť vyšetrovanie, pretože z dôkazov ešte vyvstala potreba vykonania ďalších procesných úkonov, bez ktorých by bolo ukončenie prípravného konania vzhľadom na závažnosť stíhaného skutku predčasné“.

Sudkyňa okresného súdu pre prípravné konanie uznesením sp. zn. 0 Tp 5/2014 z 18. júla 2014 rozhodla, že sťažovateľovi lehotu trvania väzby v prípravnom konaní nepredlžuje, konštatujúc, že na jednej strane sa síce „... v plnom rozsahu stotožnil so stanoviskom prokurátora o tom, že nedochádza k prieťahom vo vyšetrovaní a zároveň že ide o skutkovo a na dokazovanie svojou rozsiahlosťou náročnú trestnú vec“, avšak súčasne „... musel dať aj za pravdu obhajobe, spočívajúcej v tvrdení, že prokurátor odôvodňuje potrebu predĺženia trvania väzby skutočnosťami, ktoré majú nastať do budúcna, a teda z iných dôvodov než z tých, ktoré sú predmetom uznesenia o vznesení obvinenia...“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol: „Krajský súd pri rozhodovaní o predĺžení väzby len stroho skonštatoval, že väzobné dôvody nie sú nahraditeľné iným alternatívnym spôsobom, z čoho nevyplýva akým spôsobom dospel k tomuto záveru a prečo si nesplnil svoju povinnosť zvážiť účel nahradenia väzby. S ohľadom na charakter inštitútu väzby je teda povinnosťou konajúceho súdu pri rozhodovaní o väzbe zistiť existenciu väzobných dôvodov a ak sú prítomné, uvažovať o možnosti nahradenia väzby miernejšími opatreniami. Ak obvinený podá žiadosť o nahradenie väzby, samozrejme, vydať príslušné rozhodnutie, a za predpokladu zistenia zákonných podmienok a splnenia účelu väzby aj formami ponechania obvineného na slobode rozhodnúť o nahradení väzby niektorou alternatívou. Porušovateľ vo svojom uznesení žiadnym spôsobom neodôvodnil, prečo argumentáciu Okresného súdu Banská Bystrica považuje za nesprávnu a dôvody predĺženia trvania väzby uviedol len v paušálnej rovine, citujúc zákonné ustanovenia avšak bez vyhodnotenia konkrétnej skutkovej situácie. Porušovateľ predovšetkým nedal odpoveď na to, prečo nemožno väzbu nahradiť iným alternatívnym spôsobom, prečo nie je možne trestné stíhanie skončiť v zákonnej sedemmesačnej lehote, v akých smeroch treba dokazovanie doplniť a ako toto doplnenie dokazovania môžu negatívne ovplyvniť obvinení v prípade prepustenia na slobodu, v čom vidí hrozbu podstatného sťaženia dosiahnutia účelu trestného konania v prípade prepustenia obvinených na slobodu.“

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014 vydaným vo väzobnej veci (rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby). V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd už vo svojej judikatúre opakovane konštatoval (napr. I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, II. ÚS 151/09, I. ÚS 156/2012), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

V obdobnom duchu vo vzťahu k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna

2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva zaručeného čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru

V súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa nedostatočného odôvodnenia napádaného uznesenia krajského súdu, t. j. podľa sťažovateľa týkajúcou sa nedostatočného odôvodnenia potreby predĺženia lehoty trvania väzby spočívajúcej v nemožnosti ukončenia vyšetrovania už v čase základnej lehoty väzby a tiež týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia nemožnosti nahradenia väzby inými inštitútmi majúcimi v porovnaní s väzbou za následok miernejší zásah do jeho osobnej slobody, ústavný súd podotýka, že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu iba v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, inak môžu byť závery všeobecného súdu predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Podľa § 1 Tr. por.: „Trestný poriadok upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležité zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní...“. Z návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby obvinených vyplýva, že v tejto veci ide o náležité objasnenie stíhaného skutku v jeho potrebnej šírke (tak, aby bolo dané zadosť § 1 Tr. por.), zachovajúc však jeho totožnosť. To znamená, že potreba doplnenia dokazovania sa vzťahuje na rozsah skutku ako bol pôvodne definovaný (mesiace máj a september 2012), tak aj na taký rozsah skutku, ktorý umožňuje zachovanie jeho totožnosti. Prokurátor v návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby obvinených v podstate tvrdí, že táto trestná vec je obtiažna, z týchto dôvodov nie je možné trestné stíhanie skončiť v sedemmesačnej lehote väzby, pričom prepustením obvinených na slobodu hrozí, že bude podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Väzbu oboch obvinených je preto potrebné predĺžiť o 6 mesiacov, aby mohlo byť dokazovanie doplnené a vec náležité objasnená. Nevyhovieť návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby obvinených by holo možné vtedy, keby bol tento návrh neopodstatnený. Krajský súd je však toho názoru, že návrh krajského prokurátora v Banskej Bystrici na predĺženie lehoty trvania väzby oboch obvinených o 6 mesiacov je dôvodný najmä preto, lebo: trestné stíhanie oboch obvinených pre predmetný zločin, ako aj väzobné dôvody podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. sú opodstatnené; väzbu nemožno nahradiť iným alternatívnym spôsobom; návrh na predĺženie lehoty trvania väzby bol podaný včas; pre obtiažnosť veci nie je možné trestné stíhanie skončiť v zákonnej sedemmesačnej lehote väzby; dokazovanie treba doplniť vo viacerých smeroch (vrátane znaleckého dokazovania); prepustením obvinených na slobodu hrozí, že bude podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Z vyššie uvedených dôvodov preto krajský súd rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto uznesenia krajského súdu. keď podľa § 194 ods. l písm. a) Tr. por. zrušil napadnuté uznesenie a podľa § 76 ods. 3 Tr. por. predĺžil lehotu trvania väzby oboch obvinených do 21 februára 2015.»

Tak ako to vyplýva aj z citovaného rozhodnutia krajského súdu, predpokladom na posúdenie potreby predĺženia lehoty trvania väzby je vyhodnotenie viacerých zásadných právnych otázok, a to či je trestné stíhanie obvineného dôvodné (t. j. či zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, či má tento skutok znaky trestného činu a či sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený), či existujú zákonné dôvody väzby (§ 71 Trestného poriadku) a či sú dané podmienky na predĺženie lehoty trvania väzby (t. j. či bol v súlade s § 76 Trestného poriadku návrh na predĺženie lehoty väzby podaný včas, či nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť už počas, pred predĺžením uloženej väzby a či v prípade nepredĺženia lehoty väzby by prepustením obvineného na slobodu hrozilo, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania).

Sťažovateľ vo svojej prvej námietke vo vzťahu k napádanému uzneseniu krajského súdu, ktorým mu bola predlžená lehota trvania väzby, toto rozhodnutie nespochybňuje, ani pokiaľ ide o dôvodnosť jemu vzneseného obvinenia, ani pokiaľ ide o danosť dôvodov väzby, ale spochybňuje ho, iba pokiaľ ide o odôvodnenie danosti podmienok na predĺženie lehoty trvania väzby, svoje pochybnosti založil na argumentácii, že krajský súd sa nevysporiadal s tým, prečo nebolo možné trestné stíhanie voči jeho osobe skončiť už v zákonnej základnej sedemmesačnej lehote, „... v akých smeroch treba dokazovanie doplniť a ako toto doplnenie dokazovania môžu negatívne ovplyvniť obvinení v prípade prepustenia na slobodu, v čom vidí hrozbu podstatného sťaženia dosiahnutia účelu trestného konania v prípade prepustenia obvinených na slobodu“.

Vzhľadom na uvedené tak argumentácia sťažovateľa, že krajský súd založil svoje rozhodnutie na potrebe dokazovania skutočností, ktoré nemajú súvis so stíhaným skutkom, pretože podľa sťažovateľa dokazovanie týkajúce sa jemu za vinu kladeného skutku už malo byť vykonané a ukončené, sa javí ako účelová a neopodstatnená. Aj pokiaľ ide o tú časť námietky sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd a ani pred ním okresný súd neodôvodnili, akým spôsobom by jeho prepustenie na slobodu mohlo ovplyvniť vyšetrovanie, ústavný súd podotýka, že v tomto smere už danosť a charakter samotných väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) [bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie] a c) [bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil] Trestného poriadku, ktoré väzobné dôvody sťažovateľ nespochybňuje (nie sú ani predmetom prieskumu ústavného súdu, pozn.) a ktorých danosť a dôvodnosť už bola opakovane súdmi v danej veci v súvislosti so žiadosťami sťažovateľa a jeho spoluobvineného preskúmavané, odôvodňuje záver krajského súdu, že prepustením sťažovateľa na slobodu ešte pred ukončením vyšetrovania týkajúceho sa aj ďalších prešetrovaných období ich činnosti mimo obdobia máj – september 2012, by mohlo dôvodne dôjsť k ovplyvneniu jeho priebehu a výsledku.

Uvedené závery boli dôvodom, kvôli ktorým ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto nárokoch už nerozhodoval.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2014