I. ÚS 78/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 281/2014-232 zo 14. októbra 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) .

. . Košice oznámením zo. . . 4.8.2011 vyrozumelo sťažovateľa a odporučilo, aby si do 60 dní uplatnil vlastnícke právo (určenie) v zmysle § 21 ods. 9 z. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore. Vozidlo sťažovateľa bolo zaistené a jemu odňaté do úschovy dňa 23.3.2011 a dňa 1.8.2011 oznámil Polícii, že si na vozidlo uplatňuje vlastnícke právo. V uvedenej lehote dňa 22.8.2011 bola podaná žaloba na určenie vlastníckeho práva k predmetnému odňatému vozidlu, pričom v zmysle § 80 písm. c) OSP bol žalobcom definovaný naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu, že je vlastníkom vozidla.

. . Počas celého konania tento subjekt nepredložil úradne overený preklad poistnej zmluvy a okrem prehlásenia o vlastníctve (nepostačuje) nepredložil ako listinný dôkaz žiadnu inú písomnosť! 2/ Oznámením vedľajšieho účastníka o vstupe do konania.

. . nie je možné vzniknutý stav odňatia vozidla vyriešiť, teda iný spôsob (žaloba na plnenie) v danom prípade je nepoužiteľná. Vydaniu vozidla ktoré mu odňala Polícia predsa musí predchádzať určenie a rozhodnutie, že žalobca je vlastníkom vozidla, čo majú obidva súdy zrejme pomýlené. Žalobca postupoval zákonne, adekvátnym druhom žaloby, ale súdy rozhodli nezákonne v jeho neprospech. Konštatovanie súdu. . . že „. .

. . najlepšie asi žiadna žaloba. . . Uvedené preukazuje absolútne neprávne právne posúdenie veci. . . Ďalší nezmysel je vyslovený, že „. . . žalobca bude nepochybne čeliť žalobe subjektu, ktorý si na motorové vozidlo robí vlastnícky nárok.

.ak označení žalovaní neboli podľa súdu pasívne vecne legitimovaní, tak k neexistujúcim subjektom nemohol zákonne pristúpiť vedľajší účastník konania, ktorý však súdmi bol akceptovaný, teda existuje tu maximálne pochybenie súdu a nevysporiadanie sa so zásadnými skutočnosťami, čo už samo osebe zakladá dôvod na zrušenie rozsudku. Sťažovateľ nevie, koho mal označiť na žalovanej strane v čase podania žaloby – Krajské riaditeľstvo PZ v Prešove v pôsobnosti ktorého je Okresný dopravný inšpektorát viedlo motorové vozidlo v evidencii a pridelilo vozidlu evidenčné číslo, akceptovalo kontrolu originality. Krajské riaditeľstvo PZ Košice odňalo a uschováva vodidlo, teda neexistujú iné subjekty na ich označenia ako boli žalovaní.

. . cit: „V danom prípade namietané nevykonanie dôkazu, a to predloženie poistenej zmluvy vedľajším účastníkom v konaní, odvolací súd nepovažoval za opodstatnené a za nevyhnutné pre posúdenie skutkového stavu z dôvodu, že vedľajší účastník v konaní vystupoval len na strane žalovaných, nie ako účastník sporového konania na mieste žalovaného. .

. . pre závažnosť uplatneného nároku nepostačuje. . . preukázanie úradného prekladu poistnej zmluvy nie je akýkoľvek návrh, ale zásadný. . . Namietame tiež prieťahy konania, nakoľko od podania odvolania proti Rozsudku Okresného súdu Prešov dňa 15.10.2014, do doručenia Rozsudku Krajského súdu Prešov dňa 18.11.2015 uplynula doba viacej ako 1 rok, čo je neprimerane dlhá doba konania.»

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 15 C 132/2011-203 z 10. októbra 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“).

Sťažovateľ namietal porušenie označených práv tým, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď v odôvodnení rozsudku uviedol, že sťažovateľ nepreukázal naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k motorovému vozidlu, nesprávne právne posúdil pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných a nevyhovel návrhu na vykonanie dôkazu – predloženie overeného prekladu poistnej zmluvy vedľajším účastníkom.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

Okresný súd v relevantnej časti svojho rozsudku uviedol: „Podľa § 21 ods. 9 zák. č. 171/1993 Zb. o policajnom zbore ak vzniknú pochybností o tom, či zaistená vec patrí osobe, ktorej bola zaistená, alebo ak si na zaistenú vec uplatní právo iná osoba, útvar Policajného zboru uloží zaistenú vec do úschovy a písomne to oznámi týmto osobám, pričom im v písomnom oznámení odporučí, aby si v lehote do 60 dní odo dňa doručenia písomného oznámenia uplatnili vlastnícke právo alebo iné právo na zaistenú vec na príslušnom súde. Osoba, ktorá si uplatnila právo na zaistenú vec na súde, je povinná v lehote podľa predchádzajúcej vety oznámiť útvaru Policajného zboru, ktorý zaistenú vec uložil do úschovy, na ktorom súde si toto právo uplatnila. Po rozhodnutí súdu o vrátení zaistenej veci oprávnenej osobe je táto povinná uhradiť útvaru Policajného zboru nevyhnutné náklady, ktoré vznikli v súvislosti s jej zaistením a úschovou, 10a) ak súd nerozhodne inak. Ak si osoba na príslušnom súde v lehote podľa prvej vety nárok neuplatnila, zaistená vec sa stáva majetkom štátu a útvar Policajného zboru ju neodkladne odovzdá ministerstvu do správy. Návrhom na začatie konania možno uplatniť (okrem ďalších prípadov), aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je (ak je na tom naliehavý právny záujem). Preukázanie, že žalobca má naliehavý právny záujem na žalovanom určení, je jedným z predpokladov úspešnosti žaloby. Podľa ustálenej judikatúry súdov, naliehavý právny záujem na určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, je daný tam, kde by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené, alebo jeho postavenie by sa stalo neistým. Napriek uvedenej zásade nie je možné vylúčiť naliehavý právny záujem na určení ani vtedy, ak je možné žalovať na plnenie. Je to vtedy, ak sa určovacou žalobou vytvára pevný právny základ pre vzťahy účastníkov a predíde sa tak prípadným ďalším sporom o plnenie, alebo ak sa žalobou na plnenie nemôže riešiť celý obsah a dosah sporného právneho vzťahu alebo práva. Z odôvodenia rozsudku NS SR sp.zn. 1Cdo 91/2006 zo dňa 18.06.2007 vyplýva, že naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi:

Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je, alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide. O nedostatok pasívnej vecnej legitimácie naproti tomu ide vtedy, ak ten, o kom navrhovateľ - žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (žalovaný) nie je nositeľom tej hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (rozsudok NS SR sp.zn. 3Cdo 192/2004). Ako to bolo súdom konštatované vyššie, žalovaní v 1. a 2. rade nemajú dostatok pasívnej vecnej legitimácie na požadovanom určení, pretože vlastnícke právo žalobcu nerozporujú a ani si na sporné motorové vozidlo nerobia vlastnícke nároky. Ich činnosť je striktne v zmysle zákona a spočíva v plnení pracovných povinností. Žalobcovi bolo dostatočne dlhý čas známe kto si robí na motorové vozidlo vlastnícke nároky (poisťovňa ), preto mohol okruh účastníkov konania upraviť, čím by odstránil procesný nedostatok, ktorý je mimochodom súčasťou preukazovania naliehavého právneho záujmu. Prípadne, ak by ponechal označenie žalovaných v súčasnom stave, bolo dôvodné sa domáhať vydania predmetného motorového vozidla, lide by súd prejudiciálne riešil aj otázku vlastníctva. Ak má byť žaloba o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je úspešná, musia byť z procesného hľadiska splnené dve podmienky: 1. účastníci konania musia mať vecnú legitimáciu, 2. navrhovateľ musí mať na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Určovacie žaloby podľa § 80 písm. c/ O.s.p. majú v zásade len preventívnu funkciu a smerujú k tomu, aby sa porušeniu práva v budúcnosti predišlo (uznesenie NS SR 5MCdo 1/2010). Vecná legitimácia účastníka či už aktívna, alebo pasívna predstavuje hmotnoprávny vzťah účastníka k prejednávanej veci. Vecná legitimácia v konaní o určenie či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, má predovšetkým ten, kto je zúčastnený právneho vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní ide.

Krajský súd sa s odôvodnením rozsudku okresného súdu stotožnil a v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol: „K odvolaniu žalobcu uvádza, že namietané nesprávne skutkové zistenia, v dôsledku ktorých by súd na základe výsledku vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým záverom nebolo dôvodné. V občianskom súdnom konaní posilnenom zásadou kontradiktórnosti majú účastníci dôkaznú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, t.j. povinnosť nielen tvrdenia, ale aj preukázania ním tvrdených skutočností. V danom prípade namietané nevykonanie dôkazu, a to predloženie poistnej zmluvy vedľajším účastníkom v konaní, odvolací súd nepovažoval za opodstatnené a za nevyhnutné pre posúdenie skutkového stavu z dôvodu, že vedľajší účastník v konaní vystupoval len na strane žalovaných, nie ako účastník sporového konania, na mieste žalovaného. Ustanovenie § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyjadruje základné práva a povinnosti účastníkov v občianskosúdnom konaní, t.j. povinnosť tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých účastník odvodzuje svoje právo a povinnosť protistrany, označiť dôkazy, ktorými chce účastník konania preukázať pravdivosť ním tvrdené skutočnosti, zodpovednosť za neunesenie dôkazného bremena a právo súdu výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z uvedeného vyplýva, že nie je povinnosťou súdu vyhovieť akémukoľvek návrhu na vykonanie dokazovania, lebo v akom rozsahu bude súd dokazovanie vykonávať, je vždy vecou súdu. V danom konaní podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa postupoval správne, ak nevykonával ďalšie dôkazy týkajúce sa preukázania vlastníckeho práva, ktoré boli spochybnené vstupom vedľajšieho účastníka do tohto konania, ako aj vedením samostatného konania vedľajším účastníkom proti žalobcovi o určenie vlastníckeho práva z dôvodu, že pre predmetné konanie neboli splnené základné procesné podmienky pre určenie, či tu právo alebo právny vzťah je, alebo nie je, t.j. existencia naliehavého právneho záujmu vyplývajúca z ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, ako aj s tým súvisiaci nedostatok pasívnej legitimácie žalovaných v konaní.“

Citovaný rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, z ktorých je jednoznačne zrejmé, že krajský súd sa sťažovateľovými námietkami obsiahnutými v odvolaní, ktoré sú v podstate totožné s námietkami obsiahnutými v sťažnosti, zaoberal a s týmito sa vysporiadal. Ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým krajský súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené. Pretože namietaný

rozsudok

nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd zdôrazňuje, že nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania je dôvodom na zastavenie konania (pre nesplnenie podmienky konania, ktorú súd skúma v zmysle § 103 OSP) a nedostatok pasívnej vecnej legitimácie je dôvodom na zamietnutie návrhu, tak ako to bolo aj v prípade sťažovateľa.

Ministerstvo vnútra ani krajské riaditeľstvo netvrdili, že sú vlastníkom motorového vozidla, ku ktorému žiadal sťažovateľ určiť vlastnícke právo, a preto ústavný súd súhlasí s názorom okresného súdu a aj krajského súdu o tom, že na strane týchto žalovaných išlo o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie.

Ústavný súd konštatuje, že už samotný nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaných by bol dôvodom na zamietnutie sťažovateľovej žaloby. Z uvedeného dôvodu nepovažuje ústavný súd za potrebné zaoberať sa osobitne námietkou sťažovateľa o tom, či mal alebo nemal vo veci naliehavý právny záujem, pretože táto skutočnosť je vzhľadom na uvedené irelevantná, a aj v prípade, ak by bolo zistené, že sťažovateľ má naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva, tento fakt by nič nezmenil na tom, že jeho žaloba by bola zamietnutá pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie.

V závere ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ na ochranu svojich práv zvolil nesprávny druh žaloby, a táto skutočnosť bola dôvodom zamietnutia jeho návrhu. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že z rozsudkov okresného súdu a krajského súdu nevyplýva, aký druh žaloby mal použiť, toto jeho tvrdenie je nepravdivé. Z rozsudku okresného súdu jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ mohol upraviť okruh účastníkov tak, že by žalovaným bola aj poisťovňa, ktorá vo veci vystupovala ako vedľajší účastník, keďže práve ona bola nositeľom pasívnej vecnej legitimácie a v takom prípade by ani nevznikli pochybnosti o naliehavom právnom záujme sťažovateľa na určení vlastníckeho práva, resp. sťažovateľ mohol uplatniť iný druh žaloby, a to žalobu o vydanie veci, ktorá by smerovala proti ministerstvu vnútra a krajskému riaditeľstvu ako žalovaným, pričom v takomto konaní by sa vyriešila ako predbežná otázka, kto je vlastníkom motorového vozidla.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S poukazom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neodôvodnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2016