I. ÚS 79/2015

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 NcC/49/2014 a jeho uznesením z 15. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd rozhodol napadnutým rozhodnutím o vylúčení deviatich sudcov Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C/192/2014, prerokovávajúcich podľa rozvrhu práce súdne agendy na občianskoprávnom úseku, z rozhodovania vo veci sťažovateľa z dôvodu ich zaujatosti proti právnemu zástupcovi sťažovateľa v dôsledku ich negatívneho subjektívneho vzťahu k jeho osobe. Súčasne vec prikázal na konanie Okresnému súdu Košice­okolie.

3. Sťažovateľ nesúhlasí s napadnutým rozhodnutím, pretože krajský súd v iných dvoch veciach rozhodujúc o rovnakých dôvodoch zaujatosti k právnemu zástupcovi sťažovateľa rozhodol, že sudkyňa (vo veci vedenej pod sp. zn. 10 C/52/2006), resp. sudca (vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C/54/2013) nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania týchto vecí. Súčasne poukazuje aj na to, že vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 6 C/252/2013 krajský súd uznesením sp. zn. 12 NcC/8/2014 z 2. mája 2014 nevylúčil žiadneho sudcu okresného súdu. Ďalej sťažovateľ tvrdí, že „vyjadrenie všetkých sudcov zmanipuloval súčasný predseda okresného súdu...“.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov – ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

9. Sťažovateľ v sťažnosti v podstate (primárne) napáda porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, k porušeniu ktorého malo dôjsť napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktorý rozhodol o vylúčení deviatich sudcov okresného súdu z dôvodu, že sa vyjadrili, „že sa cítia zaujatí, žiadajú o vylúčenie z prejednávania a rozhodovania v tejto veci a súhlasia s tým, aby bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie inému súdu“.

10. Ak je sťažovateľ toho názoru, že v jeho prípade sudca/sudcovia nemali byť vylúčení z prerokúvania a rozhodovania tejto veci a že neboli rešpektované jeho procesné práva pri rozhodovaní krajského súdu v napadnutom rozhodnutí, bude mať možnosť svoje výhrady uplatniť pri využití prostriedkov právnej ochrany, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva voči meritórnemu rozhodnutiu. Ide jednak o právo na riadne opravné prostriedky, ale aj právo využiť mimoriadne opravné prostriedky proti právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania právoplatne skončených vecí (m. m. IV. ÚS 187/09, III. ÚS 531/2014). Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd nepovažoval za potrebné obšírnejšie sa zaoberať argumentáciou sťažovateľa.

11. Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd zistil, že ochranu sťažovateľom označenému základnému právu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy je oprávnený poskytnúť všeobecný súd, a to v konaní o riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiu vo veci samej, preto rešpektujúc požiadavku subsidiarity plynúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy i svoju doterajšiu rozhodovaciu prax ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07, I. ÚS 311/2011 ).