I. ÚS 792/2014

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn. 21 Ncb 53/2010 z 9. februára 2012 (ďalej len ,,uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obo 64/2012 z 20. novembra 2012 (ďalej len ,,rozsudok najvyššieho súdu“).

3. Na odvolanie sťažovateľa o veci rozhodoval najvyšší súd, ktorý napadnutým uznesením potvrdil zamietajúce uznesenie krajského súdu, pričom sa v podstate stotožnil s jeho dôvodmi. Proti potvrdzujúcemu uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo ako procesne neprípustné odmietnuté uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo V 11/2013 zo 17. decembra 2013.

4. Sťažovateľ v podanej sťažnosti najskôr rekapituluje svoju argumentáciu, ktorou odôvodňoval návrh na povolenie obnovy konania v konaní pred všeobecnými súdmi, namieta, že v čase podpisu spornej zápisnice a uznesenia valného zhromaždenia odporcu nekonal slobodne a vážne, ale v dôsledku vydierania a obmedzenia jeho osobnej slobody, čo zakladá absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Sťažovateľ ďalej uviedol, že nadobúdateľka jeho obchodného podielu M. K. je v tejto súvislosti ako spoluobžalovaná stíhaná v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 7 T 36/2010. Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje aj na závery znaleckých posudkov z odboru písmoznalectva a psychológie, ktoré nemohol použiť v pôvodnom konaní. Ústavnoprávna argumentácia sťažovateľa bola v sťažnosti obmedzená na nasledujúce: ,,Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Sťažovateľ je toho názoru, že uznesením krajského súdu v spojení s uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nakoľko napadnuté rozhodnutia vydané v uvedených konaniach sú nesprávne, nedôvodné a vo svojej podstate neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň majú za následok porušenie označeného základného práva alebo slobody sťažovateľa.“

7. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

9. Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.

11. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

,,Obnova konania predstavuje procesný inštitút, ktorý patrí do kategórie mimoriadnych opravných prostriedkov a môže smerovať len proti právoplatnému rozhodnutiu, ktorým bolo konanie skončené a zároveň ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej. Návrh na obnovu konania je prípustné podať len vtedy, ak existuje niektorý z dôvodov, taxatívne uvedených v ust. § 228 ods. 1 OSP, pretože uplatnením tohto procesného inštitútu dochádza k prelomeniu zásady nezmeniteľnosti právoplatného súdneho rozhodnutia, ktorá zabezpečuje právnu istotu. Z tohto dôvodu je uplatnenie tohto procesného inštitútu výnimočné. Návrhom na obnovu konania sa navrhovateľ domáhal povolenia obnovy konania o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia odporcu (ust. § 131 Obchodného zákonníka) v konaní vedenom na krajskom súde pod sp.zn. 20Cb/28/2001.

Neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti sa preto nemožno dovolávať podľa ust. § 37 a nasl. Občianskeho zákonníka, upravujúcich neplatnosť právnych úkonov (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo/22/1998). Pokiaľ ide o právnu povahu uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti, judikatúra najvyššieho súdu sa priklonila k názoru, že uznesenie valného zhromaždenia spoločnosti nie je právnym úkonom. Práve z tohto dôvodu neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti nie je možné posudzovať podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o neplatnosti právnych úkonov, ale len z hľadiska osobitnej právnej úpravy Obchodného zákonníka, so zreteľom na okruh oprávnených osôb, lehoty na podanie návrhu, ako aj účinky súdom vyhlásenia uznesenia valného zhromaždenia za neplatné (ust. § 131 Obch.zák.). S poukazom na uvedené sú bez právnej relevancie námietky navrhovateľa v odvolaní, ktorý poukazoval na to, že krajský súd a následne aj odvolací súd mali posudzovať neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti odporcu podľa ust. § 37 anasl. Občianskeho zákonníka a ex lege prihliadnuť na absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu.

spoločnosti odporcu, právoplatne skončenej v konaní vedenom pod sp. zn. 20Cb/28/2001. Týmito dôkazmi sú dva znalecké posudky. Ide o znalecký posudok č. 20/2010 z 8. apríla 2010, vyhotovený , súdnou znalkyňou z odboru písmoznalectva, špecializácie psychológia písma, v ktorom znalkyňa stanovila, že všetky porovnávané podpisy vyhotovila jedna a tá istá osoba, pričom podpisy označené ako stopa

22. mája 2001 s následkami až do súčasnosti. Podľa názoru krajského súdu vyššie uvedené nové dôkazy nemožno považovať za dôkazy, ktoré v prípade ich zohľadnenia by privodili pre navrhovateľa priaznivejšie rozhodnutie veci podľa ust. § 228 ods. 1 písm. a/ alebo b/ OSP, pretože tieto nemôžu mať vplyv na vyslovený záver súdov (krajského súdu a najvyššieho súdu v pôvodnom konaní sp.zn. 20 Cb/28/2001) o nedôvodnosti návrhu navrhovateľa o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti odporcu, keďže navrhovateľom napadnuté uznesenie valného zhromaždenia spoločnosti odporcu neobmedzuje práva navrhovateľa, nakoľko za rozhodujúcu skutočnosť tak krajský, ako aj najvyšší súd v pôvodnom konaní pod sp.zn. 20Cb/28/2001 považovali to, že akékoľvek

uznesenie

valného zhromaždenia, ktorým bol udelený súhlas na prevod obchodného podielu, samo o sebe nemôže byť na ujmu práv účastníka­ spoločníka, ktorému bol tento súhlas daný, pretože uznesenie valného zhromaždenia spoločnosti nie je zaväzujúce vo vzťahu k uzavretiu zmluvy o prevode obchodného podielu a na jeho základe tak nie je možné sa ani domáhať prevodu obchodného podielu spoločníka, teda samo o sebe nemá žiadne konštitutívne účinky, dôsledkom ktorých by mohla byť ujma na právach navrhovateľa. Odvolací súd sa stotožnil s takýmto posúdením nových dôkazov­ znaleckých posudkov č. 20/2010 a č. 9/2008, ktoré vzhľadom na vyššie uvedené nemožno považovať za také dôkazy, ktoré by mohli pre navrhovateľa privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci týkajúcej sa určenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti odporcu podľa ust. § 228 ods. 1 písm. a/ alebo b/ OSP. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že návrhom na obnovu konania nie je možné domáhať sa ani nápravy prípadných pochybení súdu pri právnom posúdení veci v pôvodnom konaní alebo procesnoprávnych vád, resp. samotného hodnotenia dôkazov súdom vykonaného podľa ust. § 132 a nasl. OSP, keďže k tomuto (podľa povahy rozhodnutia a povahy namietaného pochybenia) slúžia iné opravné prostriedky, ktorými sú odvolanie, resp. dovolanie... Po preskúmaní napadnutého uznesenia a konania, ktoré mu predchádzalo, odvolací dospel k záveru, že krajský súd rozhodol správne, keď zamietol návrh navrhovateľa na povolenie obnovy konania z dôvodov v ňom uvedených vzhľadom na neexistenciu zákonných podmienok pre povolenie obnovy konania podľa ust. § 228 ods. 1 OSP.

14. V uznesení najvyššieho súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, že uznesenie najvyššieho súdu je vnútorne logické a konzistentné, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia, nie je arbitrárne a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo najvyšší súd na odvolanie sťažovateľa potvrdil uznesenie krajského súdu. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno­právny rozmer, čo je zvýraznené aj jej vnútornou štruktúrou a odôvodnením. V jeho rámci totiž prevažuje snaha sťažovateľa predložiť ústavnému súdu svoj pohľad na dôkaznú situáciu (tvrdené nové dôkazy) a právnu stránku veci v rovine výkladu jednoduchého (v zmysle podústavného) práva. Sťažovateľ v sťažnosti, rovnako ako v jeho podaniach adresovaných všeobecným súdom sústredil svoju pozornosť na tvrdenú nezákonnosť uznesenia valného zhromaždenia odporcu z dôvodu absencie jeho slobodnej a vážnej vôle podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Tvrdený zásah do označených práv sťažovateľa však nie je odôvodnený žiadnou ústavnoprávne relevantnou argumentáciou, sťažnosť vykazuje skôr znaky ,,ďalšieho“ opravného prostriedku v rovine všeobecného súdnictva.

16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Pre nedostatok právomoci pritom neprislúcha ústavnému súdu vylepšovať či dopĺňať dôvody napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní a citovaných právnych normách. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia krajského súdu aj uznesenia najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie obidvom všeobecným súdom, náhrada trov konania). Len na upresnenie ústavný súd dodáva, že sťažovateľom navrhované vrátenie veci na ďalšie konanie aj vo vzťahu ku krajskému súdu aj vo vzťahu k najvyššiemu súdu ako odvolaciemu súdu neprichádza vôbec do úvahy. V zhode s už definovaným princípom subsidiarity by totiž aj v prípade úspechu sťažovateľa prichádzalo do úvahy iba zrušenie uznesenia najvyššieho súdu a vrátenie mu veci na ďalšie konanie, a to v štádiu konania o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu.