I. ÚS 794/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 794/2014­31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť , , , zastúpeného advokátom , , vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23 Tos 26/2014­2596 z 5. marca 2014 a č. k. 23 Tos 24/2014­2594 z 5. marca 2014 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 5222/2014 a pod sp. zn. Rvp 5752/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 5222/2014.

2. Zo sťažovateľom podaných sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 5222/2014 a sp. zn. Rvp 5752/2014, ich príloh a písomných vyjadrení Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) z 12. júna 2014 a krajského súdu z 12. a 13. júna 2014 vyplýva, že okresný súd rozhodol svojím uznesením sp. zn. 0 Tp 94/2012 z 21. septembra 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tpo 49/2012 z 15. októbra 2012 o vzatí sťažovateľa a ďalších spoluobvinených do väzby vo vzťahu k sťažovateľovi z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Prokurátor Krajskej prokuratúry v Trenčíne podal 18. marca 2013 na okresnom súde obžalobu na sťažovateľa a ďalších spoluobvinených pre skutky právne kvalifikované ako obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 písm. c) a 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a iné. Po podaní obžaloby a vo vzťahu k sťažovateľovi rozhodol okresný súd svojím uznesením sp. zn. 1 T 34/2013 z 27. marca 2013 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 29/2013 z 8. apríla 2013 o jeho ponechaní vo väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku a taktiež rozhodol o neprijatí písomného sľubu a návrhu na nariadenie dohľadu probačným úradníkom ako prostriedkov nahradenia väzby. V ďalšom priebehu trestného konania bolo o väzbe sťažovateľa (resp. aj sťažovateľa, pozn.) rozhodované v pravidelných časových intervaloch, a to uzneseniami okresného súdu sp. zn. 1 T 34/2013 z 24. mája 2013 a 25. októbra 2013 v spojení s uzneseniami krajského súdu sp. zn. 3 Tos 50/2013 z 11. júna 2013 a 22. novembra 2013 a napokon do času podania ústavnej sťažnosti uznesením okresného súdu č. k. 1 T 34/2013­1721 z 31. januára 2014 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 23 Tos 26/2014­2596 z 5. marca 2014. Okresný súd svojím uznesením č. k. 1 T 34/2013­1688 z 31. januára 2014 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 23 Tos 24/2014­2594 z 5. marca 2014 rozhodol o nevylúčení prísediaceho senátu 1 T z úkonov trestného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 1 T 34/2013. Sťažovateľ doručil ústavnému súdu celkovo 2 ústavné sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 5222/2014 a sp. zn. Rvp 5752/2014.

3.2 V ďalšej rovine svojej argumentácie sťažovateľ napáda nezákonnosť rozhodovania okresného súdu podporenej krajským súdom v sťažnostnom konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na hlavnom pojednávaní a následne spôsob predvolávania obhajcu sťažovateľa na neverejné zasadnutie okresného súdu prostredníctvom elektronických prostriedkov a opätovné rozhodovanie o tej istej jeho žiadosti o prepustenie z väzby okresným súdom na neverejnom zasadnutí, k čomu predkladá túto svoju argumentáciu „... nestotožňujem sa so závermi krajského súdu ohľadom rozhodovania o mojej väzbe, pretože podľa ust. § 291 Tr.por. na verejnom zasadnutí rozhoduje súd, ak to zákon výslovne ustanovuje. Podľa ust. § 301 Tr.por. Na neverejnom zasadnutí rozhoduje senát tam, kde nie je zákonom predpísané, že sa rozhoduje na hlavnom pojednávaní alebo na verejnom zasadnutí. Podľa § 302 ods. 2 veta za bodkočiarkou Tr. por. pri rozhodovaní o väzbe má právo zúčastniť sa na neverejnom zasadnutí aj prokurátor, obvinený a jeho obhajca; Trestným poriadkom nie je predpísané, že o väzbe, ktorá má povahu samostatného trestného konania sa rozhoduje na hlavnom pojednávaní pred súdom 1. stupňa ale s odkazom na ust. § 302 ods. 2 na neverejnom zasadnutí (samostatnosť povahy trestného konania o väzbe aj s odkazom aj na čl. 5 ods. 4 dohovoru ako aj nižšie uvedenú judikatúru ústavného súdu). Jediným ustanovením kde je zákonom predpísané akým spôsobom rozhoduje súd o väzbe je ust. § 302 ods. 2 Tr. por. a ust. § 192 ods. 3 Tr. por. podľa ktorého sťažnostný súd rozhoduje o sťažnosti proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby, o sťažnosti proti uzneseniu o prepustení zatknutého obvineného na slobodu na verejnom zasadnutí a o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí obvineného do väzby na neverejnom zasadnutí.

3.3 V poslednej rovine svojej argumentácie sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku postupu tak okresného súdu, na pochybenie ktorého účinne nereflektoval ani krajský súd v sťažnostnom konaní, ako aj postupu samotného krajského súdu.

3.3.1 Pochybenie okresného súdu malo spočívať pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na neverejnom zasadnutí okresného súdu 31. januára 2014 v tom, že v senáte tohto súdu bol činný ako prísediaci , ktorý bol a stále je príslušníkom Policajného zboru, k čomu sťažovateľ namietal, že „Policajt súčasne popri výkone funkcie policajta súčasne vykonáva funkciu prísediaceho sudcu ako prísediaci sudca senátu Okresného súdu v Trenčíne čím narušil základné zásady deľby moci a to zásadu oddelenosti mocí, nezlučiteľnosti moci a nezávislosti súdnej moci. Teda policajt znegoval čl. 1 ods. 1 Ústavy SR v ktorom sa garantuje, že Slovenská republika je demokratický a právny štát. Ďalej policajt porušil ust. § 2 ods. 1 Zák.č. 385/2000 Z.z. ktoré ustanovuje, že Sudca je predstaviteľ súdnej moci a svoju právomoc súdu sudca vykonáva na nezávislom a nestrannom súde oddelene od iných štátnych orgánov, teda aj od a najmä od výkonnej moci resp. jej represívnej zložky ­polície. Takže policajt v štátnej službe z represívnej zložky výkonnej moci na okresnom súde súčasne vykonáva funkciu prísediaceho sudcu ako člena senátu a podieľa sa na výkone nezávislej súdnej moci.“. V závere svojej argumentácie sťažovateľ prízvukoval, že „Pán porušil svojim konaním základnú povinnosť policajta uvedenú v § 48 ods. 6 Zák. č. 73/1998 Z. z. a v rozpore s týmto ustanovením vykonáva platenú funkciu prísediaceho sudcu na Okresnom súde v Trenčíne.“.

3.4 V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 23Tos/26/2014 zo dňa 05. marca 2014 boli porušené základné práva: právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR právo na slobodu podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru právo byť prepustený počas konania podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po odôvodnene nevyhnutnú dobu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy SR a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru právo aby zákonným spôsobom rozhodol o ďalšom trvaní pozbavenia mojej osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru právo na oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť mi v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní a právo byť osobne prítomný na prejednaní veci podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru v nadväznosti na právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“

V ďalšom sťažovateľ požadoval zrušenie uznesenia krajského súdu č. k. 23 Tos 26/2014­2596 z 5. marca 2014, prepustenie na slobodu krajským súdom a priznanie náhrady trov konania.

4.2 Ďalšie pochybenie krajského súdu malo spočívať v nesprávnom zložení senátu tohto súdu, ktorý rozhodol uznesením č. k. 23 Tos 24/2014­2594 z 5. marca 2014 o zamietnutí sťažovateľom podanej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu č. k. 1 T 34/2013­1688 z 31. januára 2014 o zamietnutí námietky zaujatosti (podľa názoru sťažovateľa tento námietku zaujatosti nepodal, ale podal návrh na delegáciu trestnej veci na iný súd, pozn.) proti . Podľa názoru sťažovateľa „V tomto prípade sťažnostné konanie o sťažnosti proti uzneseniu, že nie je vylúčený z úkonov trestného konania mali rozhodovať sudcovia Senátu 3Tos krajského súdu v zložení z predsedu senátu a sudcov a , pretože mala platiť výnimka z postupu uvedeného pod bodmi 2. a 3. rozvrhu a trestná vec, ktorá bola už krajským súdom prejednávaní v Senáte 3Tos v odvolacom konaní pod sp.zn. 3To/75/2013 iba znovu napadla na krajský súd a po lustrácii sa mala zapísať (prideliť) v súlade s rozvrhom práce IBA sudcom Senátu 3Tos v zložení z predsedu senátu a sudcov a , ktorý predtým vo veci konali, avšak pod novým číslom (§ 152 ods. 3, 4 Sprav, por.). Teda vec nemal byť pridelená Senátu 23Tos na konanie a rozhodovanie. Krajský súd v Trenčíne svojim postupom dal jasne najavo, že nie je ochotný rešpektovať základné právo sťažovateľa na zákonných sudcov garantované čl. 48 ods. 1 ústavy, čím došlo nielen k odňatiu zákonných sudcov sťažovateľovi v zložení Senátu 3Tos a k porušeniu môjho základného práva na zákonných sudcov, ale aj k porušeniu základného práva spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. O sťažnosti tak rozhodol Senát 23Tos krajského súdu uzneseniami vedenými pod sp. zn. 23Tos/24/2014.“.

4.4 V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 23Tos/24/2014 zo dňa 05. marca 2014 boli porušené základné práva sťažovateľa: právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR právo nebyť trestne stíhaný inak ako spôsobom uvedeným v zákone podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy SR právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“

V ďalšom sťažovateľ požadoval zrušenie uznesenia krajského súdu č. k. 23 Tos 24/2014­2594 z 5. marca 2014 a priznanie náhrady trov konania.

II.

5. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania obidvoch sťažností požiadal predsedníčku okresného súdu a predsedu krajského súdu o písomné vyjadrenie k obidvom podaným sťažnostiam.

Vychádzajúc z obsahovej zhody a totožnosti v použitej argumentácii považoval ústavný súd za dostačujúce odcitovať z vyjadrenia krajského súdu, a to sp. zn. Spr 178/10 z 12. júna 2014, z ktorého vyplýva: «K namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len Ústava) považujem argumentáciu sťažovateľa za zjavne

Je pritom nepochybné, že v prípade sťažovateľom napádaného rozhodnutia išlo o vec rozhodovania o väzbe, ktoré veci sa podľa rozvrhu práce zapisujú do registra „Tos“. Išlo teda o inú vec. V tejto súvislosti považujem za potrebné uviesť, že platný právny poriadok Slovenskej republiky priamo nedefinuje pojem vec na účely prideľovania vecí. Preto pri posudzovaní uvedeného pojmu je potrebné vychádzať z ustanovení vykonávacieho predpisu k Občianskemu súdnemu poriadku, k zákonu č. 757/2004 Z. z., obsahujúcom rámcovú úpravu spôsobu prideľovania vecí v § 50 a nasl. ak Trestnému poriadku. Vykonávacím predpisom je vyhláška č. 543/2005 Z. z., upravujúca aj zapisovanie vecí do súdnych registrov (§ 151 a prílohy 1, 2 uvedenej vyhlášky).

Uvedené ustanovenia jednoznačne a nepochybné nediskvalifikujú občana z možnosti uchádzať sa a vykonávať funkciu prísediaceho z dôvodu jeho povolania. Dôvody vylúčenia prísediaceho v trestnom konaní sú pritom jasne a zrozumiteľne vymedzené v ustanovení § 31 Tr. por., pričom s aplikáciou týchto ustanovení na prejednávaný prípad sa procesné konformným spôsobom riadne vyporiadali aj súdy v trestnom stíhaní sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov, vychádzajúc pritom aj z právnej fikcie súladu platných zákonov s Ústavou, argumenty sťažovateľa o deľbe moci, ktorými odôvodňoval ústavný nesúlad výkonu funkcie prísediaceho v predmetnom trestnom stíhaní, sa mi javia ako zavádzajúce a nesúladné splatnou právnou úpravou. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 5 Ústavy a čl. 5 ods. 1, 3, 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor),

Tr. por. za splnenia procesných podmienok pre jeho vykonanie v neprítomnosti obhajcu sťažovateľa v súlade s ustanovením piatej vety § 72 ods. 2 Tr. por. Uvedený procesný postup okresný súd tiež riadne odôvodnil v závere svojho rozhodnutia. S poukazom na uvedené ustanovenia právny názor sťažovateľa o protiprávnom neposkytnutí lehoty 5 pracovných dní na prípravu obhajoby (bod III., druhý odsek, str. 4 sťažnosti) nepovažujem za súladný s platným právnym poriadkom. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozhodnutia tunajšieho súdu s poukazom na obsah vyššie uvedeného vyjadrenia predsedu senátu a vychádzajúc z obsahu odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 5.3.2014, sp. zn. 23Tos/26/2014, dovoľujem si vyjadriť názor, že napadnuté rozhodnutie obsahuje poukaz na konkrétne dôkazy vo vyšetrovacom spise, ktorými senát odôvodnil splnenie materiálnej podmienky väzby v zmysle § 71 ods. 1 Tr. por. (dôvodnosť obvinenia).

Sťažnosťou sťažovateľa napádané uznesenie tunajšieho súdu obsahuje konkrétne skutočnosti, o ktoré senát oprel trvanie dôvodnej obavy z pokračovania obvineného v trestnej činnosti podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. (poznatky o predchádzajúcej trestnej minulosti sťažovateľa, trvajúce dôvodné podozrenie zo spáchania závažnej trestnej činnosti v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia) a obsahuje konkrétne skutočnosti, odôvodňujúce väzbu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. (doposiaľ zadovážené poznatky o logistickej činnosti zameranej na nivelizáciu výsledkov úkonov v trestnom stíhaní po vykonaní predpokladaných bezprostredne nasledujúcich zaisťovacích, neodkladných alebo neopakovateľných úkonov, znamenajúcich začatie trestného stíhania podľa § 199 ods. 1 Tr. por.).»

«Problém pôsobenia prísediaceho vznikol v súvislosti s prejednávaním konkrétnej trestnej veci, kedy v nadväznosti na toto konanie vedené pod sp. zn. 1T/34/2013 využili obžalovaní, ich príbuzní a advokát množstvo procesných úkonov, v ktorých namietali účasť predtým uvedeného prísediaceho v konaní. Z tohto dôvodu rozhodoval Okresný súd Trenčín, Krajský súd v Trenčíne o námietke zaujatosti smerujúcej proti tak, že bolo rozhodnuté o tom, že tento prísediaci nie je vylúčený z vykonávania úkonov v prejednávanej veci. Zároveň vo veci rozhodoval aj Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 3Ndt 9/2014, kde obžalovaný žiadal z obdobných dôvodov o odňatie a prikázanie veci inému súdu. Najvyšší súd SR rozhodnutím zo dňa 28.5.2014 rozhodol tak, že trestnú vec predtým uvedenú Okresnému súdu Trenčín ani Krajskému súdu v Trenčíne neodňal. Postavenie prísediacich je v našom právnom poriadku upravené v zákone č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V ustanovení § 139 ods. 1 citovaného zákona sú určené predpoklady na voľbu prísediaceho. Z dikcie tohto ustanovenia vyplýva, že za prísediaceho môže byť zvolený občan, ktorý: a) v deň zvolenia dosiahol vek najmenej 30 rokov, b) je spôsobilý na právne úkony a zdravotne spôsobilý na výkon funkcie prísediaceho, c) je bezúhonný a jeho morálne vlastnosti dávajú záruku, že funkciu prísediaceho bude riadne vykonávať, d) má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, e) súhlasí so svojou voľbou k určitému súdu. Prísediaci sú do svojej funkcie volení, pričom ich voľbu upravuje § 140 predtým citovaného zákona. Podľa tohto ustanovenia prísediacich volia obecné zastupiteľstvá v obvode príslušného súdu z kandidátov z radov občanov, ktorí majú trvalý pobyt alebo pracujú v obvode súdu. Prísediacich navrhujú starostovia obcí a primátori miest. Ku kandidátom navrhovaným na voľbu si obecné zastupiteľstvo vyžiada vyjadrenie predsedu príslušného súdu.

Je bežnou praxou, že medzi prísediacimi sú zamestnanci obvodných, okresných, či krajských úradov, ktoré sú zložkami výkonnej moci. Základné právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok garantované čl. 30 ods. 4 ústavy by strácalo akýkoľvek právny význam, ak by príslušný orgán verejnej moci (vrátane súdov) osobe, ktorá bola do príslušnej verejnej funkcie zákonom ustanoveným spôsobom ustanovená, neumožnil riadny výkon tejto verejnej funkcie (I. ÚS 71/2012, IV. ÚS 46/2011). Základné právo na nediskriminačný prístup k voleným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 ústavy ako predpoklad realizácie základného práva podieľať sa priamo na správe vecí verejných podľa čl. 30 ods. 1 ústavy nemôže byť bez osobitne významných dôvodov zabezpečujúcich práve nediskriminačný prístup k voleným funkciám odopreté ani osobám, ktoré v čase uchádzania sa o volenú funkciu vykonávajú pracovnú činnosť v orgánoch výkonnej moci. Z ústavného princípu tzv. „legality“ vyplýva ústavný príkaz (vyjadrený v čl. 2 ods. 2

ani pozitívne. Zmyslu a účelu čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy odporuje taký výklad podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie prísediaceho so zamestnaním v orgáne výkonnej moci, ktorý by fakticky odňal možnosť uchádzať sa o výkon volenej funkcie takýmto zamestnancom. Ak teda neexistuje právna úprava, ktorou by bolo vylúčené, aby prísediacimi boli zamestnanci orgánov výkonnej moci, vrátane policajtov, potom je povinnosťou ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám, interpretovať príslušné právne normy tak, aby nedošlo k neprípustnému popretiu základného práva podľa čl. 30 ods. 4

prísediaceho. Ani jeden z týchto dôvodov naplnený nebol. K bodu III. sťažnosti K namietanej forme rozhodovania súdu o väzbe možno uviesť, že kľúčovým v tomto prípade je zachovanie práva obvineného na obhajobu, t. j. zachovať obhajobe možnosť vyjadriť sa ku všetkým podstatným okolnostiam, ktoré môžu mať vplyv na rozhodovanie súdu o tejto otázke, inými slovami ide o vytvorenie možnosti pre obhajobu, aby mohla realizovať svoje práva. Základným predpokladom garancie tohto práva (ako aj možnosti jeho uplatnenia) je upovedomenie, resp. predvolanie obvineného a jeho obhajcu na úkon, na ktorom sa bude rozhodovať o jeho návrhu, napr. na prepustenie z väzby.

Pre zachovanie uvedeného práva nie je v konečnom dôsledku rozhodujúca forma jeho vykonania za podmienky, že obvinenému a jeho obhajcovi sa dá priestor na prezentovanie ich názorov a obhajoby. Tiež nemožno opomenúť dôležitý fakt, že na napĺňaní účelu trestného konania pred súdom sa podieľajú nielen súd a orgány činné v trestnom konaní zastúpené prokurátorom, ale aj ostatné procesné strany, v prvom rade obvinený a jeho obhajca. V danom prípade boli zachované všetky uvedené práva sťažovateľa (obžalovaného v trestnom konaní), ale i práva obhajcu. Správanie sa obhajcu však v predmetnej veci bolo občas účelové, čomu nasvedčuje napr. skutočnosť, že vo veci bolo na deň 31.1.2014 (piatok) termínované hlavné pojednávanie, na ktoré boli riadne a včas predvolaní okrem iných všetci traja obžalovaní a ich obhajcovia, vrátane Dňa 29.1.2014 bola súdu doručená žiadosť obhajcu o odročenie hlavného pojednávania v podstate odôvodnená krátkosťou času poskytnutého obhajobe na prípravu. Je potrebné dať do pozornosti, že podľa vyjadrenia zákonného sudcu termín hlavného pojednávania bol stanovený po dohode so samotným

Obe na seba nadväzujúce žiadosti boli v podstate odôvodnené námietkou voči prítomnosti prísediaceho v senáte 1T (senát v zložení: predseda , prísediaci a ). V podanej námietke obhajoba namietala prísediaceho s poukazom na jeho pracovné zaradenie ako policajta. S poukazom na uvedené sa obhajca odmietol zúčastniť riadne a včas stanoveného hlavného pojednávania, ktoré svojou neúčasťou obhajca bezdôvodne zmaril. Preto mu bola uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 31.1.2014 uložená poriadková pokuta vo výške 1.000 €, ktorú Krajský súd v Trenčíne ako súd druhého stupňa potvrdil.

I toto rozhodnutie druhostupňový súd potvrdil. Dňa 3.2.2014 (pondelok) bol súdu doručený návrh obž. a obhajcu ktorí návrh na delegáciu veci zobrali v celom rozsahu späť (č. 1. 2139 spisu). Po doručení vyššie spomínaných rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne súd dňa 24.3.2014 vytýčil termín hlavného pojednávania na deň 28.4.2014.

. . Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 3Ndt 9/2014, kde obžalovaný žiadal z obdobných dôvodov o odňatie a prikázanie veci inému súdu, rozhodnutím zo dňa 28.5.2014 rozhodol tak, že trestnú vec predtým uvedenú Okresnému súdu Trenčín ani Krajskému súdu v Trenčíne neodňal.»

IV.

9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

11. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

12. Krajský súd v uznesení č. k. 23 Tos 26/2014 2596 z 5. marca 2014 v podstatnom uviedol: „Doposiaľ zadovážené a vykonané dôkazy v prípravnom konaní i na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom napriek zrušeniu citovaného rozsudku Okresného súdu

stíhaných trestných činov obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 4 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a), i) Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák.; pokračovacieho zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1, 4 písm. b) Tr. zák.; pokračovacieho zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2, 4 písm. b) Tr. zák. a pokračovacieho zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b) Tr. zák. a rovnako aj dôvodné podozrenie, že ich spáchali obžalovaní , a . Dôvodnosť podozrenia sa doteraz vo veci vykonanými dôkazmi nevylúčila, naďalej je daná. Preto záver okresného súdu uvedený vo vzťahu k týmto skutočnostiam v napadnutom uznesení je správny. Konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú u obžalovaných a obavu z následkov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. a u obžalovaného aj obavu z následkov uvedených v ustanovení

správanie, ktoré svedčilo o ich snahe útekom sa vyhýbať trestnému stíhaniu a u obžalovaného aj o dôvodnej obave, že by pokračoval v trestnej činnosti, sa nezmenili ani v tomto štádiu trestného konania po zrušení rozsudku súdu prvého

Aj podľa názoru krajského súdu, spôsob akým mali byť tieto závažné skutky spáchané, násilnou formou s použitím zbraní, plánovali útekovú trasu z miesta činu, pričom mali vyhliadnutý rodinný dom, v ktorom sa mali zdržiavať do ukončenia bezpečnostných opatrení, preverovali všetky možnosti vykonania činu, zabezpečili si únikové cesty, teda uskutočňovali konkrétne kroky k vyhýbaniu sa trestnému stíhaniu a tiež aj vysokému trestu v prípade

Väzba u obžalovaných v tomto štádiu trestného stíhania (pred vykonaním hlavného pojednávania) je stále adekvátnym a nevyhnutným zabezpečovacím opatrením. Okresný súd postupoval vecne správne, keď predložené návrhy na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka ako aj písomnými sľubmi a u obžalovaného aj peňažnou zárukou, vzhľadom na charakter spáchanej trestnej činnosti i osoby obžalovaných, nepovažoval za dostatočné, tieto neprijal. Krajský súd nezistil žiadne porušenie čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky ani čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv.

Pokiaľ obžalovaný žiadal, že chce byť prítomný na neverejnom zasadnutí, predseda senátu nepovažoval jeho účasť za potrebnú, keďže nezistil dôvody na možný postup v zmysle § 302 ods. 2 Tr. por., vyhradený do výlučnej kompetencie predsedu senátu. Napadnuté uznesenie je vecne správne, preto krajský súd, keďže sa stotožnil so závermi okresného súdu, nepovažoval sťažnostné námietky obžalovaných a za opodstatnené, a preto sťažnosti obžalovaných podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. ako nedôvodné zamietol.“

pokračovacieho zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2, 4 písm. b) Tr. zák. a pokračovacieho zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b) Tr. zák. a rovnako aj dôvodné podozrenie, že ich spáchali obžalovaní , a . Dôvodnosť podozrenia v uvedenom smere sa doteraz vo veci vykonanými dôkazmi nevylúčila a je naďalej daná. Jednou zo základných podmienok zamietnutia žiadosti o prepustenie z väzby je existencia niektorého z dôvodov väzby uvedeného v § 71 Tr. por., ak z konania obžalovaného, alebo z ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že obžalovaný sa bude správať spôsobom predpokladaným, v danom prípade, v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. a u obžalovaného 1/ aj v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Tr.

Konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňovali u obžalovaných ich vzatie do väzby, ktoré boli vyvodené na podklade existencie dôvodného podozrenia, že obžalovaní spáchali skutky, pre ktoré im aj bolo vznesené obvinenie a následne bola na nich podaná obžaloba, z ich povahy, zo spôsobu, akým mali byť skutky spáchané a tiež z okolností negatívne charakterizujúcich obžalovaných a ich správanie svedčiace o snahe útekom sa vyhýbať trestnému stíhaniu a u obžalovaného aj o odôvodnenej obave z pokračovania v trestnej činnosti, sa nezmenili ani po vydaní zrušujúceho rozhodnutia

Tak ako bolo niekoľkokrát už uvádzané v rozhodnutiach tak okresného súdu ako aj krajského súdu jedná sa o konkrétne skutočnosti, ktoré u 1/ a 3/ preukazujú naďalej dôvod tzv. útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por., teda že je u nich dôvodná obava, že ujdú alebo sa budú skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno ich totožnosť ihneď zistiť, ak nemajú stále bydlisko alebo ak im hrozí

Trenčíne doteraz vykonané dôkazy svedčia pre záver, že obžalovaní 1/, 2/ a 3/ preverovali všetky možnosti vykonania činu, obhliadli miesto, kde malo dôjsť k vykonaniu, určili, resp. menili a upresňovali ho, zabezpečili si únikové cesty i spôsob zahladzovania stôp.

Tento vyplýva predovšetkým zo skutočností, že už bol v minulosti súdne trestaný, a to naposledy rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 15.07.2011, č. k. 3T/85/2011 pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona a prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona za čo mu bol uložený úhrnný podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov so skúšobnou dobou na 24 mesiacov, pričom stíhaný skutok mal spáchať práve v tejto skúšobnej dobe. Uvedené skutočnosti v spojení s jeho finančnou situáciou, (obžalovaný je bez riadneho pracovného pomeru), nedávajú dostatočnú záruku, že by sa v prípade prepustenia na slobodu zdržal akejkoľvek ďalšej protispoločenskej činnosti a nepokračoval by v páchaní takej trestnej činnosti, ktorou by si mohol zadovažovať finančné prostriedky k svojmu živobytiu.

mali sofistikovaným spôsobom spáchať skutok majetkovej povahy závažnou násilnou formou aj s použitím zbraní, pričom po predpokladanom úspešnom vykonaní lúpežného prepadnutia pancierového motorového vozidla prevážajúceho vysokú finančnú hotovosť sa zároveň v období pred svojim zadržaním pripravovali na vyhýbanie sa následnému trestnému stíhaniu a tiež aj hroziacemu vysokému trestu v prípade uznania ich

Väzba je stále adekvátnym a nevyhnutným zabezpečovacím opatrením a s ohľadom na osoby obžalovaného 1/ a obžalovaného 3/ a povahu prejedávaného prípadu nemožno účel väzby dosiahnuť len prijatím ich písomných sľubov, že povedú riadny spôsob života, ani ich návrhmi na nariadenie dohľadu probačného a mediačného úradníka nad ich správaním a u obžalovaného 3/ ani navrhovanou peňažnou zárukou. Keďže väzba bola preto v prípade obžalovaných 1/ a 3/ naďalej potrebná, pretože pri aplikácii zásady primeranosti jej účel nebolo možné dosiahnuť iným procesným inštitútom, rozhodol senát Okresného súdu Trenčín rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Na okraj veci súd poznamenáva, že o žiadostiach obžalovaných sa malo pôvodne rozhodovať na hlavnom pojednávaní dňa 31.1.2014, ktoré však svojou neospravedlnenou a nedôvodnou neúčasťou zmaril obhajca Ten bol následne za svoje konanie postihnutý uložením poriadkovej pokuty. Preto súd o žiadostiach rozhodoval na neverejnom zasadnutí ( vo veci koná senát). Pred otvorením neverejného zasadnutia súd vykonal viaceré pokusy o upovedomenie obhajcu ktorému bol riadne a včas pred

14. Krajský súd v uznesení č. k. 23 Tos 24/2014­2594 z 5. marca 2014 v podstatnom uviedol: «Okresný súd v Trenčíne uznesením zo dňa 31.01.2014 sp. zn. 1T/34/2013­1718 na podklade námietky zaujatosti vznesenej obžalovaným vyslovil podľa § 32 ods. 3 Tr. por., že prísediaci nie je vylúčený z úkonov trestného konania vedeného na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 1T/34/2013.

Krajský súd vzhľadom na uvedené dôvody nepovažoval sťažnosti obžalovaných , a za dôvodné, a preto ich podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol.»

15. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu č. k. 23 Tos 24/2014­ 2594 z 5. marca 2014 s uznesením okresného súdu č. k. 1 T 34/2013­1688 z 31. januára 2014 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť z tohto rozhodnutia okresného súdu: „Obžalovaný prostredníctvom obhajcu podal námietku zaujatosti voči členovi senátu, prísediacemu , ktorú odôvodnil s poukazom na fakt, že dotknutý prísediaci je zamestnanec Ministerstva vnútra a príslušníkom Policajného zboru, čo vyvoláva pochybnosti o jeho nestrannosti. Písomná námietka bola doručená súdu dňa 31.01.2014. Namietaný člen senátu na hlavnom pojednávaní počas tajnej porady senátu uviedol, že vo veci sa necíti byť zaujatý. K veci a procesným stranám nemá žiaden vzťah a ako príslušník polície v prejedávanej veci nebol vôbec činný. Naďalej spĺňa predpoklady na výkon funkcie prísediaceho. Po porade senátu tento dospel k záveru, že vznesená námietka zaujatosti je neopodstatnená a účelová. Prísediaci nepozná a nemá žiaden vzťah k odsúdeným, resp. k ich obhajcom a rovnako ani k prejednávanej veci, pri ktorej objasňovaní v prípravnom konaní nebol žiadnym spôsobom činný. Preto ani výkon jeho povolania príslušníka polície nemôže samo o sebe zakladať dôvodné obavy z jeho zaujatosti. Podľa súdu len samotný fakt, že je niekto príslušník polície, bez preukázania bližšieho pomeru k orgánom činným v prejednávanej veci alebo naplnenia ostatných dôvodov v zmysle § 31 Tr. poriadku (tak ako v danom prípade, keď obhajca len všeobecne poukázal na výkon povolania policajta prísediacim bez preukázania ďalších iných konkrétnych relevantných skutočností), nemôže byť dôvodom na vylúčenie člena senátu z konania.“

18. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal aj porušenie svojho práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Právo na nestranný súd (ktorého súčasťou je aj právo na zákonného sudcu) je obsiahnuté nielen v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj v čl. 5 ods. 4 dohovoru, keďže pojem „súd“ tu musí mať rovnaký význam ako v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z tých istých dôvodov treba právo na zákonného sudcu/nestranného sudcu považovať aj za súčasť čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy v prípadoch, keď súd rozhoduje o väzbe. Právo na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy sa naproti tomu vzťahuje na konanie vo veci samej. Inými slovami, čl. 48 ods. 1 ústavy, ktorého porušenia sa sťažovateľ domáha vo svojej väzobnej veci, s touto nesúvisí, pretože sa tento článok vzťahuje na konanie vo veci samej, o ktoré v danom prípade nešlo. Krajský súd vo svojom uznesení č. k. 23 Tos 26/2014­2596 z 5. marca 2014 nerozhodoval v merite sťažovateľovej trestnej veci, teda o jeho vine/nevine, ale len o podmienkach jeho ďalšieho zotrvania vo väzbe ekvivalentne k skutkovým okolnostiam podporujúcim záver o dôvodnosti jej ďalšieho trvania. Pri skúmaní dôvodnosti väzby je právo na zákonného sudcu súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru, resp. čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

19. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom..., zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní [písm. c)]. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

22. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, II. ÚS 151/09) teda vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru, v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru. V dôsledku uvedeného ústavný súd podrobil ústavnému prieskumu sťažovateľom napadnuté uznesenie krajského súdu č. k. 23 Tos 26/2014­2596 z 5. marca 2014 len vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

23. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

25. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).

26. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

28. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest, b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

31. Z čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy možno teda vyvodiť základné právo na osobnú slobodu, ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia, resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok sú prípustné. Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy. Preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatím do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy vždy dotknutý aj čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy (I. ÚS 220/04). Z hľadiska posúdenia čl. 5 ods. 4 dohovoru má osoba vo väzbe právo na preskúmanie hmotných a procesných podmienok väzby, ktoré sú určujúce pre posúdenie jej zákonnosti. Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“) znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustenie na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci Schiesser v. Švajčiarsko zo 4. decembra 1979, séria A, č. 34, § 31). Je teda výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991). Inými slovami, v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú podstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok ESĽP vo veci Brogan and Others v. Anglicko z 29. novembra 1988, séria A, č. 154 ­ B, § 65,

rozsudok

ESĽP vo veci Jecius v. Litva, § 100).

33. Medzi základné požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nej v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru patria aj: ­ účinná kontrola zákonnosti väzby (rozsudok ESĽP z 10. októbra 2000 vo veci Grauzinis v. Litva, č. 37975/97), ­ podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť („substantial measure of procedural justice“; rozsudok ESĽP z 20. júna 2002 vo veci Al­Nashif and others v. Bulharsko, č. 50963/99), ­ vzhľadom na dramatický vplyv pozbavenia slobody na základné práva jedinca konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí v zásade spĺňať základné požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 13. februára 2001 vo veci Garcia Alva v. Nemecko, č. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“) v zmysle posledne označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné dôvody (rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 26. februára 2002 vo veci Bufferne v. Francúzsko, č. 54367/00), ­ primeraná súdna odpoveď („adequate judicial response“; rozsudok ESĽP z 10. októbra 2000 vo veci Grauslys v. Litva, č. 36743/97).

34. V zmysle uvedených ústavných záruk osobnej slobody musí byť preto väzba chápaná ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného pre účely trestného konania v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jeho použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihu ich páchateľov. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak, aby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu. Súčasťou uvedených záruk je obsiahnuté aj právo samotného obvineného/obžalovaného iniciovať konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (III. ÚS 7/00 a III. ÚS 255/03, rozsudok ESĽP z 21. decembra 2000 vo veci Vodeničarov c. Slovenská republika, § 33 – § 36).

36. Po ústavnom prieskume uznesenia krajského súdu č. k. 23 Tos 26/2014­2596 z 5. marca 2014 (a príslušnej časti odôvodnenia uznesenia okresného súdu č. k. 1 T 34/2013­1721 z 31. januára 2014, pozn.) a vychádzajúc z citovanej judikatúry ESĽP ústavný súd konštatuje, že z ich odôvodnenia vo vzťahu k zákonom predpokladanému ďalšiemu zotrvaniu sťažovateľa vo výkone väzby nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcim krajským súdom vrátane právnej úpravy práva na slobodu a bezpečnosť podľa dohovoru s dôsledkom porušenia sťažovateľom označených práv a jeho ďalším nezákonným zotrvaním vo výkone útekovej a preventívnej väzby. Ústavný súd teda konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov a skutkových okolností posudzovanej veci, v dôsledku čoho sú adresné, konkrétne a vo svojich záveroch aj logické, v dôsledku čoho ich ústavný súd vníma ako legitímne a právne akceptovateľné nielen z uhla zákonnosti, ale aj ústavnosti. Zo záverov, ku ktorým dospel krajský súd pri posudzovaní podmienok ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe v jeho trestnej veci, pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu, a krajský súd (prihliadajúc aj na príslušnú časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu č. k. 1 T 34/2013­1721 z 31. januára 2014, pozn.) dostatočne podrobne sa vysporiadal so sťažovateľom predostretými podstatnými námietkami a pretrvávajúcimi okolnosťami pozbavenia jeho osobnej slobody, pričom neopomenul zdôvodniť potrebu ponechania sťažovateľa vo väzbe poukazom na konkrétne skutočnosti vyplývajúce z hľadiska materiálnej interpretácie podmienok útekovej a preventívnej väzby, ktoré podrobne aj vo svojom rozhodnutí vysvetlil. Opakovanie týchto dôvodov počas trvania väzby za predpokladu, že táto bola počas jej trvania podrobená niekoľkonásobnému/pravidelnému preskúmaniu súdom, nie je východiskom ich oslabenia a predpokladom vyslovenia porušenia práv podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru. V naznačených súvislostiach ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi sťažovateľom označenými základnými právami a ním predostretým dôvodom (pozri bod 3.1), v dôsledku čoho považuje ním prednesenú argumentáciu v tejto jej časti za zjavne neopodstatnenú a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmieta sťažovateľom podanú sťažnosť vedenú pod sp. zn. Rvp 5222/2014 v tejto jej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

38. Vzhľadom na spomenuté úvahy ústavný súd pripomína § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“), podľa ktorého advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. ... Z tejto citovanej povinnosti advokáta vyplýva, že nesie zodpovednosť za spôsob výkonu obhajoby svojho mandanta v konaní pred súdom, a to nielen v rovine zvolenej „taktiky“ obhajoby, ale aj jej samotného výkonu, resp. nesie zodpovednosť aj v podobe opomenutia konkrétnych úkonov právnej pomoci, ku ktorým je zmocnený zákonom alebo poverený mandantom. V opačnom prípade nesie zodpovednosť za nesplnenie si svojich povinností podľa § 18 ods. 2 zákona o advokácii a nesie zodpovednosť predovšetkým za subjektívne prekážky brániace naplneniu jeho práv garantovaných zákonom..., tak ako k tomu pojednáva aj dohovor v jeho komentovanom znení: „Z nezávislosti advokacie na státu vyplýva, že vedení obhajoby je ve své podstatě záležitostí medzi obviněným a jeho klientem, ať už mu byl obhájce přidělen v rámci právní pomoci nebo si jej platí klient sám. Čl. 6 odst. 3 písm. c) nutí příslušné státní orgány zasáhnout pouze tehdy, jestliže nedostatky na straně ustanoveného obhájce vyjdou najevo anebo jestliže jsou o nich jakýmkoli jiným způsobem informovány [Kamasinski proti Rakousku, rozsudek 19. december 1989, č. 9783/82, § 65]. Totéž platí i pro obhájce zvoleného obviněným [Imbrioscia, § 41]. (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie: Praha: C. H. Beck 2012.)“.

40. K ďalšej námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy spočívajúceho v rozhodovaní krajského súdu v zložení senátu, ktorého členom bol príslušník Policajného zboru (pozri bod 3.3.1), ako aj v nesprávnom pridelení veci inému sťažnostnému senátu (pozri bod 3.3.2) ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07).

41. V zmysle judikatúry ústavného súdu zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa zákonom ustanovené podmienky na funkciu sudcu. Okrem toho za zákonného sudcu treba pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu; ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie v senáte (napr. I. ÚS 52/97, II. ÚS 47/99, II. ÚS 87/01, I. ÚS 115/02, III. ÚS 202/02, III. ÚS 116/06); ako aj sudcu, ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť v zmysle § 31 a nasl. Trestného poriadku alebo pre iné ďalšie dôvody (II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02).

44. Povinnosť zabezpečiť nezávislý a nestranný výkon súdnictva patrí aj k medzinárodným záväzkom Slovenskej republiky, ktorá je zmluvnou stranou viacerých medzinárodných zmlúv vrátane dohovoru, z ktorého komentovaného znenia vyplýva, že „Soudce nebo jiná úřední osoba... musí skýtat záruky nezávislosti na výkonné moci a na stranách (Medvedyev a další proti Francii, rozsudek velkého senátu, 29. 3. 2010, č. 3394/03, § 124). ESLP původně připustil, že jinou úřední osobou zmocněnou zákonem k výkonu soudní pravomoci může být i státní zástupce (Schiesser proti Švýcarsku, rozsudek, 4. 12. 1979, č. 7710/76, § 38), později ale svůj názor v této věci změnil (Huber proti Švýcarsku, rozsudek, 23.10.1990, č. 12794/87, § 42­43)... Dostatečně nezávislý nebyl v konkrétním případě ani vyšetřující soudce, který v řízení před soudem později zastupoval obžalobu (H.B. proti Švýcarsku, rozsudek, 5. 4. 2001, č. 26899/95, § 56 – 64], vyšetřovatel (Nikolova proti Bulharsku, rozsudek velkého senátu, 25. 3. 1999, č. 31195/96, § 51) nebo přísedíci soudu (Miroslaw Garlicki proti Polsku, rozsudek, 14. 6. 2011, č. 36921/07, § 106­116). Nedostatek nezávislosti přitom nelze napravit tím, že o sťížnosti proti rozhodnutí soudce nebo jiné úřední osoby tuto vlastnost postrádajíci rozhodoval nezávislý orgán (viz Stoklasa proti Polsku, rozsudek 3.11.2011, č. 32602/08, § 33)... (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie: Praha: C. H. Beck 2012).“.

46. K ďalšej námietke sťažovateľa týkajúcej sa pridelenia veci do senátu 23 Tos krajský súd vo svojom vyjadrení z 12. júna 2014 (vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 5222/2014) a vo svojom vyjadrení z 13. júna 2014 (vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 5752/2014, pozn.) konštatoval, že «Na pridelenie veci nemožno aplikovať výnimku v rozvrhu práce, na ktorú poukazoval sťažovateľ v sťažnosti, pretože zrušenie veci samej bolo vykonané v odvolacom konaní, ktoré veci sa zapisujú do registra „To“. Sťažovateľom uvádzaná výnimka v rozvrhu práce sa preto musí použiť len pri budúcom pridelení veci (v registri „To“) v prípade rozhodovania o odvolaní proti novému rozhodnutiu vo veci samej. Je pritom nepochybné, že v prípade sťažovateľom napádaného rozhodnutia išlo o vec rozhodovania o väzbe, ktoré veci sa podľa rozvrhu práce zapisujú do registra „Tos“. Išlo teda o inú vec. V tejto súvislosti považujem za potrebné uviesť, že platný právny poriadok Slovenskej republiky priamo nedefinuje pojem vec na účely prideľovania vecí. Preto pri posudzovaní uvedeného pojmu je potrebné vychádzať z ustanovení vykonávacieho predpisu k Občianskemu súdnemu poriadku, k zákonu č. 757/2004 Z. z., obsahujúcom rámcovú úpravu spôsobu prideľovania vecí v § 50 a nasl. a k Trestnému poriadku. Vykonávacím predpisom je vyhláška č. 543/2005 Z. z., upravujúca aj zapisovanie vecí do súdnych registrov (§ 151 a prílohy 1, 2 uvedenej vyhlášky). Ak teda uvedená vyhláška jasne stanovuje, aká vec sa do ktorého registra zapisuje, vymedzuje tak aj kritéria posudzovania pojmu „vec“. Preto zrušenie rozhodnutia vo veci zapísanej do registra „To“ nie je možné považovať za okolnosť, ktorá by bránila prideleniu veci zapisovanej do registra „Tos“

50. Podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku o vylúčení z dôvodov uvedených v § 31 na základe námietky vznesenej niektorou zo strán v iných prípadoch ako podľa odseku 2 rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody týkajú. O tom, či je vylúčený sudca alebo prísediaci, ktorý rozhoduje v senáte, rozhodne tento senát.

51. Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti. V judikatúre ESĽP, na ktorú nadväzuje aj judikatúra ústavného súdu, sa rozlišuje nestrannosť subjektívna a nestrannosť objektívna. Subjektívne chápanie nestrannosti je posudzovaním správania súdu (sudcu). Subjektívna nestrannosť sa prezumuje, až kým nie je dokázaný opak, čo však je zriedkavý prípad. Nestrannosť z hľadiska správania sudcu je vlastne nedostatok subjektívnej nezaujatosti, o ktorom svedčí správanie sudcu. Objektívna nestrannosť sa naproti tomu neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť vystavená oprávneným pochybnostiam so zreteľom na jeho štatút či funkcie, ktoré vo veci vykonával. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Z doterajšej judikatúry možno vyvodiť, že do rámca skutočností spochybňujúcich nestrannosť súdu z objektívneho hľadiska patria predovšetkým rôzne prípady inkompatibility, teda situácie, keď sudca rozhodujúci o veci mal s ňou do činenia predtým, resp. v jej skoršej fáze v inom postavení, napríklad ako vyšetrovateľ či prokurátor. Ďalej patria do tejto skupiny prípady, keď vo veci koná miestne alebo vecne nepríslušný súd alebo sudca, ktorý podľa rozvrhu práce nie je zákonným sudcom.

53. Ústavný súd po ústavnom prieskume uznesenia krajského súdu č. k. 23 Tos 24/2014­2594 z 5. marca 2014 (a príslušnej časti odôvodnenia uznesenia okresného súdu č. k. 1 T 34/2013­1688 z 31. januára 2014, pozn.) hodnotí s prihliadnutím na už vyslovený názor v tejto veci (pozri bod 46, pozn.) závery vyplývajúce z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu ako legitímne, vychádzajúce z príslušnej zákonnej úpravy a ústavne konformné a námietky sťažovateľa za neopodstatnené, v dôsledku čoho odmieta sťažovateľom podanú sťažnosť vedenú pod sp. zn. Rvp 5752/2014 vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Tento záver ústavného súdu sa vzťahuje aj na sťažovateľom namietaný záver o porušení čl. 17 ods. 2 ústavy, ktorý nemá súvis s okolnosťami veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 5752/2014.

54. Na základe všetkých už uvedených skutočností a dôvodov vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu č. k. 23 Tos 26/2014­2596 z 5. marca 2014 a č. k. 23 Tos 24/2014­2594 z 5. marca 2014 ústavný súd obidve sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie rozhodnutí krajského súdu, prepustenie sťažovateľa z väzby), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).