I. ÚS 80/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 80/2016-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Pro Ski, a. s., Malý trh 2/A, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Martin Hrbáň, s. r. o. Grösslingová 2503/62, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. Martina Hrbáňa, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 3/2014 z 28. januára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Pro Ski, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení žalobcu účastníkom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Krajského stavebného úradu v Žiline č. 2012/00214/Kod z 26. júna 2012 (ďalej aj ,,krajský stavebný úrad“ a ,,rozhodnutie krajského stavebného úradu“) a rozhodnutia mesta Martin č. MSS-2353/2010-IMKG zo 17. februára 2010 (ďalej aj ,,stavebný úrad“ a ,,rozhodnutie stavebného úradu“). Krajský súd v Žiline ako prvostupňový správny súd rozsudkom sp. zn. 20 S 88/2012 z 20. augusta 2013 (ďalej len ,,krajský súd“ a ,,rozsudok krajského súdu“) podľa § 250j ods. 2 písm. c) a d) a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku zrušil rozhodnutie krajského stavebného úradu a rozhodnutie stavebného úradu, vec vrátil na ďalšie konanie pre nedostatočne zistený skutkový stav, nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov a neúplnosť spisov správneho orgánu a priznal sťažovateľke náhradu trov konania. Na odvolanie žalovaného a účastníka konania (ďalej len ,,stavebník“) o veci rozhodoval najvyšší súd, ktorý rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu sťažovateľky zamietol. Po zrušení krajských stavebných úradov s účinnosťou od 1. januára 2013 pritom súdy ako so žalovaným konali s právnym nástupcom pôvodného žalovaného, ktorým je Okresný úrad Žilina, odbor výstavby a bytovej politiky.

3. Rozhodnutím krajského stavebného úradu bolo pritom zmenené prvostupňové správne rozhodnutie stavebného úradu v jeho výrokovej časti tak, že «... podľa § 88a ods. 4 stavebného zákona sa dodatočne povoľujú už vykonané stavebné práce na stavbe „ “, uskutočnené v rozpore s vydaným stavebným povolením pod č. 3528/1996-Hl zo dňa 06. 02. 1996, právoplatné dňa 02. 03. 1996 a projektovou dokumentáciou vypracovanou spoločnosťou na pozemku parc. č. kat. územie ... štádium rozostavanosti: stavba dokončená.». Už prvostupňovým rozhodnutím stavebného úradu (mesto Martin) však bolo rozhodnuté o dodatočnom povolení nepovolených zmien stavby , pričom zmena výrokovej časti rozhodnutia sa týkala opomenutia uvedenia už vykonaných zmien oproti stavebnému povoleniu a projektovej dokumentácii a vypustenia podmienok na dokončenie stavby, keďže stavba už bola dokončená.

Za arbitrárny, nedostatočne odôvodnený a založený na nesprávnych skutkových a právnych záveroch sťažovateľka považuje aj záver NS SR, že stavba, na ktorú bolo vydané stavebné povolenie bola začatá vybudovaním prípojky a kanalizačnej prípojky ako súčasti stavby podľa projektovej dokumentácie v rokoch 1996 – 1997 za platnosti stavebného povolenia vydaného na stavbu pre právneho predchodcu účastníka konania, a že vodovodná prípojka a kanalizačná prípojka sú súčasťou stavby, čo vyplýva z § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z čoho je zrejmé, že vlastníctvo k stavbe (vodovodnej a kanalizačnej prípojke) ako súčasti stavby nadobúda vždy vlastník stavby... Je potrebné ďalej dospieť k záveru o tom, že vlastníctvo kanalizačnej prípojky zriadenej do 1. 11. 2002 sa riadilo právnym režimom, že kanalizačná prípojka nemá povahu samostatnej veci, ale je súčasťou pozemku ako hlavnej veci, a preto vlastníctvo takejto prípojky ako súčasti pozemku ako hlavnej veci, prechádzalo spolu s vlastníctvom pozemku na nadobúdateľa pozemku... Pretože sťažovateľka je vlastníčkou pozemkov... nadobudla aj vlastníctvo kanalizačnej prípojky... S poukazom na vyššie citovaný právny názor NS SR je ďalej potrebné uviesť, že ak by aj kanalizačná prípojka mala povahu príslušenstva stavby, tak na nadobúdateľa vydraženej stavby by jej vlastníctvo prešlo výlučne v prípade, ak by bola uvedená ako vydražená vec v rozhodnutí o udelení príklepu... Jednou zo základných podmienok pre vydanie rozhodnutia o dodatočnom povolení stavby je to, že stavebník preukáže, že stavba bude realizovaná na pozemku v jeho vlastníctve, alebo ku ktorému má zriadené iné právo. Z tohto dôvodu preto nebolo možné nechať bez následku to, že zhotovenie stavby zasahuje do vlastníckeho práva sťažovateľky a za takéhoto stavu nebolo možné vydať rozhodnutie o dodatočnom povolení stavby stavebníka. Pretože NS SR... zamietol žalobu sťažovateľky, ktorou sa domáhala zrušenia rozhodnutí správnych orgánov, ktorými došlo k nútenému obmedzeniu a v podstate vyvlastneniu vlastníckeho práva sťažovateľky ako vlastníka pozemku zastavaného stavbou, NS SR tým zasiahol aj do práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy, čl. 11 ods. 1 Listiny a čl. 1 Dodatkového protokolu...“

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Obdobné právo zaručuje čl. 11 ods. 1 listiny.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal bližšie otázkou, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

12. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. (García Ruiz c. Španielsko z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).

V dôsledku podaného odvolania žalovaný rozhodnutím č.: 2012/00214/Kod z 26. 06. 2012 rozhodnutie Mesta Martin č. MSS-2353/2010-Ig zo dňa 17. 02. 2010 zmenil vo výrokovej časti tak, že podľa § 88a ods. 4 stavebného zákona sa dodatočne povoľujú už vykonané stavebné práce na stavbe „ “ uskutočnené v rozpore s vydaným stavebným povolením č. 3528/1996.Kl zo dňa 06. 02. 1996 a projektovou dokumentáciou vypracovanou spoločnosťou .

. . V stavebnom konaní sa riešilo dodatočné povolenie stavby. Návrh na legalizáciu stavby podal stavebník , ktorý nie je vlastníkom pozemku, na ktorom sa predmetná stavba nachádza. Najvyšší súd poznamenáva, že v každom prejednávanom prípade je potrebné prihliadať na jeho osobitosti. Z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že predmetná stavba je v súčasnosti dokončená, je podaný návrh na vydanie kolaudačného rozhodnutia a z toho vyplýva, že technicky nie je možné dosiahnuť jej zmenu (iné vonkajšie ani vnútorné priestorové usporiadanie). Preto bolo rozhodujúce posúdiť prípadnú mieru zavinenia stavebníka, proporcionalitu výsledku zamýšľaného žalobou (odstránenie stavby) a v závislosti od výsledku tohto posúdenia rozhodnúť.

skutočností a vyslovených právnych záverov v týchto rozhodnutiach. Zásadnou otázkou, ktorú bolo potrebné riešiť bolo, či so stavebnými objektmi SO-03- vodovodná prípojka a SO-04-kanalizačná prípojka, ktoré tvorili neoddeliteľnú súčasť celej objektovej stavby podľa platného rozhodnutia o jej umiestnení, bolo v čase platnosti vydaných stavebných povolení riadne začaté. Medzi účastníkmi nie je sporné, že sa v priebehu rokov 1998 a 1999 stal vlastníkom nehnuteľnosti postavenej na parc. č. , zapísanej na LV č. . ako rekreačné objekty, telovýchovné a športové zariadenie, garáž, so súp. č. , ktorej sa týkalo stavebné povolenie zo dňa 06. 02. 1996 vydané stavebným úradom Martin (na základe žiadosti ), na stavbu „ “.

. V čase kúpy bol už spoluvlastníkom v podiele ½ - ce existujúcej stavby, „Budovy technického zabezpečenia“ bez pozemku, na základe uznesenia Okresného súdu Martin č. k. Er 2511/98 z 22. 06. 1999 súdom schváleného príklepu dražby.

. .

Správne orgány oboch stupňov venovali veci náležitú pozornosť, vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu a skutkové okolnosti náležite vyhodnotili keď konštatovali, že stavebník ako právny nástupca pôvodného stavebníka bol oprávnený v stavebných prácach na stavbe pokračovať, vrátane všetkých oprávnení s tým spojených (oprávnenie odstrániť pôvodnú stavbu, oprávnenie stavbu dokončiť vrátane vykonať na stavbe zmeny). Je potrebné poznamenať, že i z povoleného stavebného riešenia môžu v rámci susedských vzťahov vznikať nezhody, ktorých príčina, následky a spôsob odstránenia predstavujú občianskoprávny spor, ktorý sa spravuje ustanoveniami § 127 Občianskeho

konaní. Ak sa žalobca ako vlastník pozemku, na ktorom boli dodatočne povolené nepovolené zmeny stavby cíti dotknutý na svojich právach a namieta, že stavebníkovi súhlas na stavbu, ku ktorej nemá prístup nikdy nedal treba uviesť, že mu nič nebráni domáhať sa ich právnymi prostriedkami v inom (občianskoprávnom konaní). Odvolací súd zdôrazňuje, že vlastnícke právo ako také je absolútne a pôsobí „erga

Z uvedenej právnej úpravy jednoznačne vyplýva, že oproti právu žalobcu na nerušený výkon jeho vlastníckeho práva k pozemku, bolo postavené právo stavebníka tiež na riadny výkon jeho vlastníckeho práva, spočívajúci v užívaní stavby.

. . Na podklade uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že vydaním dodatočného stavebného povolenia žalovaný správny orgán nemohol reálne ukrátiť žalobcu na jeho právach, tak ako to tvrdil. Správny orgán neporušil práva žalobcu a nekonal v rozpore s právnymi predpismi, pretože ustanovenia stavebného zákona po zistení skutkového stavu, ktorý bol dostatočným podkladom pre vydanie rozhodnutia na danú vec správne aplikoval a námietky žalobcu, ktorý mal možnosť oboznámiť sa so všetkými podkladmi pre rozhodnutie, dostatočne a zrozumiteľne odôvodnil.

14. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

17. V rozhodovanej veci je však osobitne podstatné, že predmetom súdneho konania bol prieskum zákonnosti správneho rozhodnutia – o dodatočnom povolení už vykonaných stavebných prác – a nie úprava vlastníckych vzťahov či úprava vzťahov k stavbe zriadenej na cudzom pozemku. V správnom súdnictve takto najvyšší súd nemal právomoc na rozhodovanie občianskoprávneho sporu z uplatňovania vlastníckeho práva stavebníka k stavbe (§ 127 Občianskeho zákonníka) ani právomoc na rozhodovanie v intenciách § 135c Občianskeho zákonníka, ktorý v prípade stavieb na cudzom pozemku upravuje viaceré možnosti úpravy vzťahu medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby (odstránenie stavby, prikázanie stavby do vlastníctva vlastníkovi pozemku, vecné bremeno na výkon vlastníckeho práva k stavbe).

19. K namietanému zásahu do práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd uvádza, že závery o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti sú v plnej miere použiteľné aj v tomto smere. Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že predmetná stavba už v čase rozhodovania prvostupňového stavebného úradu bola uskutočnená a predmetom súdneho prieskumu bola zákonnosť administratívneho rozhodnutia o dodatočnom povolení stavby (stavebných prác). Najvyšší súd nerozhodoval o obsahu či obmedzeniach vlastníckeho práva sťažovateľky k pozemku, ale o splnení zákonných podmienok pre dodatočné povolenie stavby najmä v intenciách skúmania prípadného rozporu dodatočného povolenia s verejnými záujmami chránenými zákonom. V prípade napadnutého rozsudku najvyššieho súdu teda absentuje súvislosť s tvrdeným zásahom do označených práv sťažovateľky súkromného charakteru. To však, samozrejme, neznamená (ako to zvýraznil aj najvyšší súd), že sťažovateľka sa nemôže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva k pozemku v občianskoprávnom konaní – typicky v konaní o úprave vzťahov k stavbe na cudzom pozemku podľa § 135c Občianskeho zákonníka. V napadnutom rozsudku najvyššieho súdu takto ústavný súd nevzhliadol ani možné porušenie práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré by mohol bližšie preskúmať v ďalšom konaní, preto bola sťažnosť aj v tejto časti odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť.

20. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Nezistil totiž možnosť porušenia označených práv sťažovateľky, ktorej reálnosť by mohol bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky (návrh na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.