I. ÚS 81/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 81/2016-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti PPC Power, a. s., Magnetová 12, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Škubla & Partneri s. r. o., Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, v zastúpení advokátom Mgr. Martinom Škublom, ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžz 2/2013 a jeho rozsudkom z 26. februára 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti PPC Power, a. s., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

Odôvodnenie:

2. Sťažovateľka na odôvodnenie sťažnosti uviedla: «Návrhom na začatie konania, ktorý bol Odporcovi doručený dňa 30. 3. 2011 (ďalej len „Návrh“), v zmysle ustanovenia § 250v OSP sa sťažovateľ domáhal ochrany pred nezákonným zásahom MF SR. Sťažovateľ týmto Návrhom napadol nezákonný zásah spočívajúci vo zverejňovaní priemerných trhových cien emisných kvót Ministerstvom financií SR na jeho webovom sídle, pričom za nezákonný zásah označil konanie správneho orgánu – MF SR, ktoré stanovením priemerných trhových cien emisných kvót postupovalo „arbitrárne, svojvoľne a na základe absolútne voľnej úvahy“. Ďalej, Sťažovateľ v Návrhu poukazoval na skutočnosť, že príslušný právny predpis, ustanovenie § 51b ods. 12 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej len „Zákon o dani z príjmov“), na základe ktorého bol nezákonný zásah vykonávaný, „je nevykonateľný a neurčitý a žiadnym spôsobom neurčuje spôsob výpočtu priemerných trhových cien emisných kvót“. Podľa názoru Sťažovateľa nezákonným zverejnením priemerných trhových cien emisných kvót MF SR bol ukrátený na svojich zákonných i ústavných právach, keďže aktom MF SR mu vznikla povinnosť odviesť preddavky na daň a daň z emisných kvót v konkrétnej výške, pričom táto výška bola určená nezákonným spôsobom. Sťažovateľ teda žiadal Odporcu o vydanie takého rozhodnutia, ktorým by ďalším dôsledkom nezákonného zásahu a jeho hroziacemu opakovaniu zamedzil, a to tým, že uloží MF SR odstrániť údaj o priemernej cene na účely vyčíslenia základu dane z emisných kvót zo svojho webového sídla. Navyše, keďže so zverejnením priemerných trhových cien emisných kvót sú spojené právne následky záväzného určenia priemernej trhovej ceny ako chýbajúcej zložky vzorca na výpočet základu dane z emisných kvót, na základe čoho sa vypočítava a odvádza príslušná daň z emisných kvót, nezákonným zverejnením priemerných cien emisných kvót (nezákonný zásah) zároveň došlo k porušeniu Sťažovateľovho vlastníckeho práva a práva na podnikanie.»

4. Na podklade sťažnosti sťažovateľky ústavný súd nálezom sp. zn. I. ÚS 179/2013 zo 7. augusta 2013 vyslovil, že uvedeným zastavujúcim uznesením najvyššieho súdu boli porušené základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, toto

uznesenie

zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Na odôvodnenie tohto nálezu pritom ústavný súd v podstatnom uviedol: «Daň z emisných kvót bola zavedená na území Slovenskej republiky vložením § 51b do zákona o dani z príjmov, a to zákonom č. 548/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony s účinnosťou od 1. januára 2011. Z ustanovení jednotlivých odsekov § 51b zákona o dani z príjmov vyplýva, že pre výpočet dane z emisných kvót, ako aj preddavkov na daň z emisných kvót sú určujúce priemerné ceny emisných kvót, ktoré tvoria súčasť výpočtového vzorca na výpočet dane i preddavkov na daň. V ustanovení § 51b zákona o dani z príjmov ani v ostatných ustanoveniach citovaného zákona nie je vymedzený spôsob určenia priemerných cien emisných kvót.

Za stavu, keď sa najvyšší súd touto skutočnosťou v odôvodnení napadnutého uznesenia vôbec nezaoberal, nemožno napadnuté uznesenie považovať za ústavne konformné. V danom prípade bolo podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné, aby sa najvyšší súd s touto podstatnou skutočnosťou v odôvodnení napadnutého uznesenia primeraným spôsobom zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal. Ak tak najvyšší súd neurobil, treba považovať napadnuté uznesenie za zjavne neodôvodnené, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľné a neudržateľné, čo zakladá dôvod na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.»

5. V ďalšom konaní najvyšší súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou rozhodol tak, že návrh sťažovateľky zamietol. Sťažovateľka v sťažnosti formulovala rozsiahlu argumentáciu, ktorou namietala nesprávne zistenie skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu. K povahe nezákonného zásahu sťažovateľka uviedla, že tento ,,... spočíval v arbitrárnom určení a zverejnení priemerných trhových cien emisných kvót, na základe zverejnenia ktorých bol určený konkrétny rozsah daňovej povinnosti a tým aj rozsah preddavkov na daň, ktoré preddavky bol sťažovateľ povinný uhradiť (a ktoré aj uhradil). Ministerstvo financií SR podľa sťažovateľky zverejnilo priemerné ceny emisných kvót vlastným spôsobom bez opory v zákone a teda v rozpore s ústavou.“.

K najvyšším súdom tvrdenej absencii zásahu do jej majetkových práv sťažovateľka uviedla: «Do práv sťažovateľa, preto bolo a je síce (sekundárne) zasiahnuté aj vznikom povinnosti zaplatiť daň v takto nezákonne určenej výške vychádzajúcej z nezákonne stanovenej priemernej ceny emisných kvót, ale predovšetkým tým, že MF SR arbitrárne stanovilo a na svojom webovom sídle takto nezákonne stanovené priemerné trhové ceny zverejnilo a zverejňuje, čím nezákonne (t. j. bez riadneho zákonného zmocnenia) a arbitrárne sanuje „medzery“ zákona (neurčitosť ustanovení o stanovovaní priemerných cien emisných kvót, čo spôsobuje ich nevykonateľnosť a neaplikovateľnosť).»

7. V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej práv postupom a rozsudkom najvyššieho súdu tento zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Požadovala priznať aj náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa ústavy) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa takto ústavný súd oboznámil s relevantnou časťou odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu, kde tento v podstatnom uviedol: «Navrhovateľ ako zásah označil zverejnenie priemerných trhových cien emisných

Musí ísť o priamy zásah do subjektívnych verejných práv (napr. porušenie práva na život, práva na osobnú slobodu, práva na ochranu vlastníctva, práva na ochranu obydlia a pod.). Takýto zásah orgánu verejnej správy správny súd nemôže zrušiť, môže však správnemu orgánu zakázať, aby v porušovaní dotknutého práva pokračoval a ak je to možné správnemu orgánu prikázať, aby obnovil stav pred zásahom. Cieľom ochrany podľa § 250v O. s. p. je teda ukončenie nezákonného zásahu správneho orgánu, proti ktorému sa fyzická alebo právnická osoba nemôže brániť inými prostriedkami. Pokiaľ ide o právnu povahu navrhovateľom vymedzeného zásahu, jednalo sa o faktický úkon verejnej správy, uskutočnený v oblasti verejnej správy na základe zákonného zmocnenia v tom čase účinného právneho predpisu. Odporca vo veci nevydával žiadne rozhodnutie, opatrenie, pokyn, ani neexistoval iný podklad pre zverejňovanie priemerných cien ako samotný právny predpis. Z uvedeného možno vyvodiť, že takýto úkon odporcu je možné vyhodnotiť za zásah v zmysle § 250v ods. 1 O. s. p. Podľa čl. 59 Ústavy SR, dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe

Podľa § 51b ods. 8 zák. o dani z príjmov v znení účinnom do 28.06.2012, daňovník platí polročné preddavky na daň z emisných kvót na rok 2011 vo výške jednej polovice predpokladanej dane, a to v lehote do 30. júna 2011 a do 31. decembra 2011. Predpokladanú daň vypočíta sadzbou dane podľa odseku 5 zo sumy vyčíslenej ako násobok priemernej trhovej ceny emisných kvót za rok 2010 a zapísaných emisných kvót na rok 2011 znížených o skutočne spotrebované emisné kvóty v roku 2010 a o úsporu spotrebovaných emisných kvót vyčíslenú podľa osobitného predpisu.

webovom sídle. Za dôsledky tohto zásahu označil navrhovateľ vznik povinnosti zaplatiť daň z emisných kvót, keďže na základe zverejnenej priemernej trhovej ceny bol povinný vypočítať a odviesť príslušnú daň. S týmto záverom sa najvyšší súd nestotožňuje. Zverejnenie priemerných trhových cien nemožno považovať za predpoklad pre vznik povinnosti zaplatiť daň, pretože samotná daňová povinnosť vznikla navrhovateľovi priamo

Vo vzťahu k tvrdeniu navrhovateľa, že dôsledkom ním označeného zásahu bol povinný vypočítať a odviesť daň, najvyšší súd uvádza: Je nepochybné, že zverejnené priemerné trhové ceny slúžili pre účely výpočtu základu dane z emisných kvót. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že priamo zverejnením priemerných trhových cien emisných kvót bola určená jeho daňová povinnosť, je potrebné uviesť, že postup pre určenie dane vyplýval z vtedy účinnej právnej úpravy, pričom priemerná trhová cena slúžila výlučne ako jedna z hodnôt pri určovaní základu dane. K samotnej zmene na majetkových právach navrhovateľa nemohlo dôjsť priamo zverejnením priemerných trhových cien, ale až následne zaplatením dane v určitej výške. Z vyjadrenia právneho zástupcu navrhovateľa na nariadených pojednávaniach nepochybne vyplýva, že daň nebola doposiaľ vôbec zaplatená. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ nebol v tomto smere žiadnym spôsobom ukrátený na svojich subjektívnych majetkových právach. V konaní nebolo preukázané, že by v priamej príčinnej súvislosti so zverejnením priemerných trhových cien emisných kvót nastal u navrhovateľa úbytok na majetku, prípadne iná ujma na právach. Najvyššiemu súdu v tomto konaní, s ohľadom na právne posúdenie tvrdených dôsledkov zásahu, nenáleží preskúmavať alebo sa vyjadrovať k ústavnosti, zákonnosti alebo súladu s európskym právom, pokiaľ ide o postup zákonodarcu, ktorý zvolil pri určení základu dane alebo jej sadzby. Tento záver je nevyhnutné prijať najmä berúc na zreteľ, že v konaní o nezákonnom zásahu nemožno za zásah považovať samotné prijatie právneho predpisu. Prijímanie zákonov je v zmysle čl. 72 Ústavy SR zverené Národnej rade Slovenskej republiky, ktorá je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky. Odporca nemá zákonodarnú právomoc, a preto pokiaľ by sa aj navrhovateľ domnieval, že prijatie dotknutej legislatívnej úpravy, na základe ktorej mu vznikla daňová povinnosť, bolo nezákonné, odporca v tomto konaní nemá pasívnu vecnú legitimáciu. Návrh bolo potrebné zamietnuť ako nedôvodný, keď nebolo preukázané, že dôsledky tvrdené navrhovateľom by bolo možné považovať za následok zásahu zo strany odporcu (vznik samotnej daňovej povinnosti) alebo by boli vôbec nastali (daň nebola zaplatená). S ohľadom na vyššie uvedené závery sa súd v ďalšom nezaoberal argumentáciou navrhovateľa vo vzťahu k trvaniu daňovej povinnosti za rok 2011.

13. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

16. Sťažovateľka pritom v sťažnosti doručenej ústavnému súdu okrem opakovaných tvrdení, že zverejnenie priemerných trhových cien emisných kvót bolo ,,arbitrárne“, ,,svojvoľné“ či ,,nezákonné“, neuviedla žiadne právne významný argument, ktorým by odôvodnila tieto tvrdenia. Okrem vlastných tvrdení takto ústavnému súdu nepredložila žiaden dôkaz opaku, ktorý by spochybnil zverejnené priemerné ceny emisných kvót, ktoré boli na webovom sídle Ministerstva financií Slovenskej republiky zverejnené s odkazom na priemerné ceny na burze BlueNext (odkaz na argumentáciu v konaní pred najvyšším súdom nemožno považovať za unesenie tohto bremena). Uvedenú skutočnosť však ústavný súd dodáva nad rámec potreby, keďže jeho úloha nespočívala v skúmaní správnosti zverejnenia priemerných trhových cien emisných kvót, ale výlučne v posúdení, či najvyšší súd napadnutým rozsudkom mohol zasiahnuť do označených práv sťažovateľky.

18. Z uvedených dôvodov neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie konanie. Tejto totiž chýbala akákoľvek ústavnoprávna relevancia, ktorá by takýto postup a rozhodnutie ústavného súdu odôvodňovali. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd považuje postup a rozsudok najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľný a primerane argumentačne zdôvodnený. Napadnutý rozsudok preto nemožno považovať ani za svojvoľný či arbitrárny. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08). V rozsudku najvyššieho súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

20. Z uvedených dôvodov preto neprichádzalo do úvahy prijať sťažnosť na ďalšie konanie ani pokiaľ ide o namietaný zásah do práva vlastniť majetok a práva podnikať. Absentuje tu totiž priama príčinná súvislosť medzi napadnutým postupom a rozsudkom najvyššieho súdu a označenými právami, keďže tieto práva sťažovateľky mohli byť dotknuté prijatím zákona Národnej rady Slovenskej republiky, ktorým bola uložená daň z emisných kvót a povinnosť platiť preddavky na túto daň, nie však rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý posudzoval tvrdenú nezákonnosť zverejnenia priemernej ceny emisných kvót na webovom sídle Ministerstva financií Slovenskej republiky, ktoré bolo prejavom splnenia jeho zákonnej povinnosti. Aj v tejto časti bola preto sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2016