I. ÚS 8/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 8/2016-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. januára 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , , a , , zastúpených advokátom JUDr. Dušanom Szabóom, Nemocničná 7, Kráľovský Chlmec, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 836/2014 z 23. septembra 2015 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Trebišov sp. zn. 6 C 3/2014 z 30. júna 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a odmieta.

Odôvodnenie:

Zo sťažnosti vyplýva: „. . . 08.01.2014 sme podali na Okresný súd Trebišov. . . návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. . . 13.12.2010 sme podpísali kúpnu zmluvu zo dňa 01.12.2010. kde ako kupujúci bol . . .Na základe tejto zmluvy. . . mal predať nehnuteľností . . . . . . som mal predať nehnuteľnosti. . . Naše podpisy. . .boli osvedčené na Obecnom úrade Brehov dňa 13.12.2010. . ., keď sme. . .ako predávajúci. . .kúpnu zmluvu podpísali. . .

. . o čom nám zaslala rozhodnutie. . . . 18.12.2013. . . . . . navštívil Okresný úrad Trebišov, katastrálny odbor. . . Po nahliadnutí do kúpnej zmluvy zo dňa 01.12.2010 som zistil, že kúpna zmluva nebola podpísaná zo strany kupujúceho . . .

. Pri rozhodovaní vo veci samej súd konštatoval, že Správa katastra Trebišov vydala rozhodnutie na základe kúpnej zmluvy ktorá nebola podpísaná ako kupujúcim. Podľa názoru súdu sme sa nedomáhali od obdržania rozhodnutia o povolení vlastníckeho práva zo dňa 27.1.2011 o nápravu v správnom konaní.

Vklad vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy zo dňa 01.12.2010 ktorý nebol podpísaný ako kupujúcim, nie je kúpnou zmluvou vzhľadom na to, že na nej chýba prejav vôle druhej zmluvnej strany. Súd prvého stupňa nesprávne zistil skutkový stav, keď riešil kúpnu zmluvu, ktorá nebola predložená Správe katastra Trebišov na povolenie vkladu vlastníckeho práva a táto bola podpísaná a predložená súdu prvého stupňa až po podaní návrhu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na Okresný súd Trebišov. Poukázali sme na prísne formalizovane konanie týkajúce sa vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Túto prísne formalizovanú formu vyžaduje aj. . . zákon č. 162/1995 Z. z.. . . Vyzdvihli sme. . . že celé konanie ktorým sa povolil vklad vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy, je ničotným. Na základe takéhoto rozhodnutia nemohli vzniknúť práva ani povinností účastníkov právnych vzťahov. . . Krajský súd. . . rozsudkom . . . potvrdil rozsudok. . . V.. . konaní sme. . . preukázali, že nedošlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy. . .

Na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sa vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch právnych skutočností. Prvou je uzavretie zmluvy o prevode a druhou je individuálny správny akt - rozhodnutie príslušnej správy katastra o povolení vkladu. Ak bol správou katastra povolený vklad vlastníckeho práva na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol: „Ústavne právo sťažovateľov ... a ... zakotvené v článku 20 ods. 1. Ústavy Slovinskej republiky, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Trebišov zo dňa 30.06.2014 sp.zn.: 6C/3/2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 23.09.2015 sp.zn.: 1Co/836/2014 bolo porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Okresného súdu Trebišov zo dňa 30.06.2014 sp.zn.: 6C/3/2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 23.09.2014 sp.zn.: 1Co/836/2014 a vracia vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľov je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o čom sťažovatelia vedeli, odvolanie podali a krajský súd o ňom svojím rozsudkom rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovatelia mali k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd nie je vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).

Ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovatelia v sťažnosti iba opakujú námietky, ktoré už boli predmetom preskúmavania krajským súdom na základe ich odvolania podaného proti rozsudku okresného súdu, teda sťažnosť je vlastne iba pokračujúcou polemikou s právnym názorom okresného súdu a krajského súdu. Sťažovatelia tak stavajú ústavný súd do pozície bežnej prieskumnej inštancie všeobecného súdnictva, keď požadujú, aby ústavný súd vec opätovne posúdil a stotožnil sa s ich právnym názorom. Ústavný súd v súvislosti s takto koncipovanou sťažnosťou pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Citovaný rozsudok krajského súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, z ktorých je jednoznačne zrejmé, že krajský súd sa sťažovateľmi namietanou skutočnosťou o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy zaoberal a s touto námietkou sa vysporiadal.

Ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým krajský súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu nestotožňujú, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97), rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.