I. ÚS 82/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 82/2016-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, Boženy Němcovej 22, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 144 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 2 Er 460/2011 zo 6. júla 2011, postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoE 57/2013 z 24. apríla 2013 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 ECdo 264/2013 z 27. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Odôvodnenie:

2. Sťažovateľka v texte sťažnosti bez akéhokoľvek odôvodnenia navrhla, «aby o nej v celom rozsahu ďalej konal podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde s tým, že o sťažnosti rozhodne takto: 1. Právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v spojení s právom sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako i právo sťažovateľa garantované čl. 48 ods. 2 ústavy SR postupom Najvyššieho súdu SR v rozpore s Čl. 2 odst. 2 ústavy SR resp. Listiny, postupom v rozpore s Čl. 144 ústavy SR a postupom v rozpore s Čl. 152 ods. 4 ústavy SR porušil sťažovateľove základné a ústavne práva na spravodlivé prejednanie veci garantované Čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s Čl. 36 ods. 1 Listiny a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru ako i právo na kontradiktórnosť konania garantované v Čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s Čl. 38 ods. 2 Listiny a to konaním a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 10. 2014 sp. zn. 4ECdo/264/2013 a postupom v rozpore s Čl. 2 ods. 2 ústavy SR resp. Listiny, postupom v rozpore s Čl. 144 ústavy SR a postupom v rozpore s Čl. 152 ods. 4 ústavy porušil sťažovateľove základné a ústavne práva na spravodlivé prejednanie veci garantované Čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s Čl. 36 ods. 1 Listiny a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru ako i právo na kontradiktórnosť konania garantované v Čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s Čl. 38 ods. 2 Listiny a to konaním a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 24. 4. 2013 sp. zn. 43CoE/57/2013 a postupom v rozpore s Čl. 2 ods. 2 ústavy SR resp. Listiny, postupom v rozpore s Čl. 144 ústavy SR a postupom v rozpore s Čl. 152 ods.4 ústavy SR porušil sťažovateľove základné a ústavne práva na spravodlivé prejednanie veci garantované Čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s Čl. 36 ods. 1 Listiny a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru ako i právo na rovnosť účastníkov v konaní dané Čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s Čl. 37 ods. 3 Listiny a právo na kontradiktórnosť konania garantované v Čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s Čl. 38 ods. 2

4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu (advokáta), ktorý koncipoval aj samotné sťažnosti podané ústavnému súdu, nepostupovala v súlade s § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde a predložila sťažnosť ústavnému súdu na rozhodnutie bez náležitého odôvodnenia podanej sťažnosti vo vzťahu k jednotlivým v petite označeným rozhodnutiam všeobecných súdov a namietaným porušeniam základných práv podľa ústavy a listiny a práva podľa dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde [§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a)] vyplýva, že sťažovateľka musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov ústavy, ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.

8. Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je teda vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľky spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jej základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, prípadne inou aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podanie sťažovateľky neobsahuje, pričom samotný subjektívny názor sťažovateľky o porušení jej práv nie je dostatočným dôvodom pre záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

10. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že túto nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta). Napokon ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľkou podané sťažnosti už boli v predošlom období odmietnuté pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí (I. ÚS 19/2015, I. ÚS 310/2015 I. ÚS 311/2015, II. ÚS 428/2015).