I. ÚS 83/2016

Odôvodnenie:

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou sa domáhal zrušenia v záhlaví citovaného uznesenia Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), pretože je toho názoru, že ním boli porušené jeho základné práva zaručené čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

2. Krajský súd návrh sťažovateľa proti nečinnosti Okresného úradu Bratislava, katastrálneho odboru (ďalej len „okresný úrad“) zamietol s odôvodnením, že keď ako kupujúci, ale ani predávajúca nepredložili ku kúpnej zmluve v súvislosti s prevádzajúcimi nehnuteľnosťami platné listy vlastníctva, ale iba právoplatné dedičské rozhodnutia po nebohom predchodcovi predávajúcej, príslušný katastrálny úrad musel vkladové konanie k prevádzaným nehnuteľnostiam prerušiť, a to až do doby ich identifikácie so stavom skutočným (právnym), evidovaným v súčasnosti na príslušných listoch vlastníctva. Preto v doterajšom konaní správneho orgánu nevidel takú kvalifikovanú nečinnosť, voči ktorej by musel zasiahnuť podľa § 250t ods. 4 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

3. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vidí porušenie svojich ústavou zaručených práv v dvoch rovinách, a to vo svojvôli krajského súdu vo výklade § 7 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov, ktorý umožňuje prerušiť konanie najviac na 90 dní, ktorá zjavne uplynula, a v porušení zákazu reformatio in peius a konania ultra vires zo strany krajského súdu, keď došiel k prekvapivému skutkovému záveru, že predmetom kúpnej zmluvy sú pozemky skonfiškované štátom podľa § 2 ods. 1 dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Zb., takže vlastnícke právo právnych predchodcov predávajúcej je spochybnené, hoci to jeho úlohou zjavne nemalo byť pri ústavne konformnom výklade § 250t OSP v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy.

5. 1 Krajský súd rozhodoval o žalobe na nečinnosť príslušného katastrálneho orgánu, ktorý predložil súdu vyjadrenie k návrhu a príslušný spis týkajúci sa vkladového konania, takže - aj keď rozhodol uznesením bez pojednávania, z príslušného spisu oprávnene zistil (v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy v spojení s § 246c, § 153 ods. 1 a § 167 ods. 2 OSP) všetky prekážky pre úkony správneho orgánu, pre ktoré zatiaľ nemôže vydať meritórne vkladové rozhodnutie, - a preto správne nemohol dať príkaz príslušnému správnemu orgánu vecne rozhodnúť v primeranej lehote. Z uvedeného tiež vyplýva, že postup krajského súdu v namietanom konaní nebol ani ultra vires ani v rozpore so zákazom reformatio in peius či v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to fabuluje sťažovateľ.

5. 2 V predmetnom konaní pred krajským súdom bol sťažovateľ len púhym kupujúcim, teda ešte nie v postavení vlastníka prevádzaných nehnuteľností (napokon sa ním ani nemusí stať), preto za týchto okolností sa ani nemôže domáhať ochrany vlastníckeho práva, tak ako to chápe čl. 20 ods. 1 ústavy, a to ani vo forme legitímneho očakávania.

6. Možno teda zhrnúť, že ústavný súd nezistil v argumentácii žiadnu skutočnosť, ktorá by ňou vedenú polemiku s právnym záverom krajského súdu posúvala prejednávanú vec do ústavnoprávnej roviny. Napadnutým uznesením krajského súdu nedošlo k porušeniu jeho ústavou zaručených práv. Za týchto okolností mu preto nezostalo iné, než sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.