I. ÚS 84/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 84/2015­33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti NASK, s. r. o., Ľudovíta Štúra 5, Veľký Meder, zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Šulvom, Advokátska kancelária, Hlučínska 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 7/2013 z 23. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti NASK, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľka v procesnom postavení žalobkyne v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 150/06 domáha proti žalovanej Slovenskej republike, v zastúpení Ministerstvom financií Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“), náhrady škody v sume 882 178 000 Sk s príslušenstvom, ktorá jej mala byť spôsobená v príčinnej súvislosti s ňou tvrdeným nesprávnym úradným postupom Colného úradu Komárno (ďalej len „správca dane“), ktorý svojimi rozhodnutiami č. 980/2004­550194 a č. 972/2004­550194 z 1. júna 2004 v súvislosti s vykonaním miestneho zisťovania u sťažovateľky vykonávajúcej podnikateľskú činnosť v oblasti výroby liehu a prevádzkovania daňového skladu z dôvodu podozrenia, že na spotrebných baleniach liehu sa nachádzajú nepravé kontrolné pásky, rozhodol o zabezpečení týchto spotrebných balení liehu v daňovom sklade, a to v počte 44 spotrebných balení liehu (rozhodnutím č. 980/2004­550194) a tiež v počte 111 925 kusov (rozhodnutím č. 972/2004­550194), a následne svojimi rozhodnutiami č. 982/22004­550194 a č. 1007/2004­550194 z 3. júna 2004 obidve ním začaté konania o zabezpečení tovaru prerušil pre účely vykonania znaleckej expertízy pravosti kontrolných pások Kriminalistickým a expertíznym ústavom Policajného zboru, ktorý mal konštatovať, že v drvivej väčšine boli na označenie spotrebných balení liehu použité falzifikáty kontrolných pások [z dôvodu podozrenia zo spáchania trestného činu falšovania a pozmeňovania kontrolných technických opatrení na označenie tovaru (kontrolných pások) správca dane podal aj trestné oznámenie Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Dunajskej Strede, pozn.]. Následne Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „colné riaditeľstvo“) rozhodnutím č. 62190/04­1425 z 25. januára 2005 z dôvodu nezákonnosti postupu pri zabezpečení tovaru sťažovateľky zrušilo označené rozhodnutia správcu dane o prerušení konaní z 3. júna 2004 a rozhodnutiami č. 10443/2005­1425 a č. 10446/2005­1425 z 10. júna 2005 colné riaditeľstvo zrušilo aj rozhodnutia správcu dane z 1. júna 2004 o zabezpečení tovaru sťažovateľky. Podľa sťažovateľky jej v dôsledku tohto zabezpečenia tovaru správcom dane bolo znemožnené podnikať, takže sa dostala do platobnej neschopnosti, čo malo napokon viesť k jej celkovej likvidácii. Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľka 22. septembra 2005 obrátila na žalovanú so žiadosťou o predbežné prerokovanie jej nároku na náhradu škody a po tom, ako žalovaná 22. marca 2006 zaujala k tejto žiadosti negatívny postoj, sťažovateľka 26. júna 2006 podala okresnému súdu zmieňovanú žalobu o náhradu škody.

Proti medzitýmnemu rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu podal 6. júla 2010 generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 M Cdo 11/2010 z 31. januára 2012 tak, že zrušil obidva mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí v prvom rade s poukazom na ústavnosť (ústavnú súladnosť) inštitútu mimoriadneho dovolania deklarovanú aj v rozhodnutí označeným uznesením ústavného súdu (sp. zn. PL. ÚS 57/99), ako aj s poukazom na splnenie zákonných predpokladov na jeho podanie konštatoval prípustnosť generálnym prokurátorom podaného mimoriadneho dovolania a následne najvyšší súd zaujal aj vecné stanovisko k námietkam generálneho prokurátora, ktorý ich založil na konštatovaní o nesprávnom právnom posúdení veci súdmi nižších stupňov v dôsledku nezohľadnenia absencie jedného zo základných zákonných predpokladov zakladajúcich zodpovednosť za škodu, ktorým je existencia príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím alebo nezákonným postupom orgánu verejnej moci na jednej strane a vzniknutou škodou na strane druhej. V tejto súvislosti najvyšší súd konštatoval, že súdy nižších stupňov sa v tomto prípade nevysporiadali s tým, že sťažovateľka nemohla so svojím tovarom nakladať a podnikať s ním v skutočnosti nie v príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami správcu dane o zabezpečení jej spotrebných balení liehu, ktorých nezákonnosť konštatoval colný úrad, ale sa tak malo stať v prvom rade v príčinnej súvislosti s postupom príslušných orgánov polície, ktoré formou neodkladného procesného úkonu zaistili tovar sťažovateľky pre účely trestného konania (sklady s tovarom sťažovateľky mali byť zabezpečené páskou a úradnými pečaťami, pozn.) ešte pred vydaním predmetných nezákonných rozhodnutí správcom dane, ktorých vydanie tak bolo vo vzťahu k vzniku škody irelevantné, keďže sťažovateľka nemohla s týmto tovarom nakladať už pred ich vydaním. Podľa najvyššieho súdu totiž „Vzhľadom na tento úkon policajných orgánov, by ujma na strane žalobkyne vznikla aj keby rozhodnutia colného úradu o zabezpečení tovaru neboli vôbec vydané“, pričom najvyšší súd tiež konštatoval, že „Vychádzajúc z uvedeného v predmetnej veci z hľadiska jej správneho právneho posúdenia mala byť príčinná súvislosť zisťovaná nielen medzi ujmou žalobkyne spočívajúcou v nemožnosti disponovať SBL (obchodovať s týmto tovarom) a nezákonnými rozhodnutiami, resp. nesprávnym úradným postupom žalovanej, ale aj medzi touto ujmou a skutočnosťou, že rozhodnutiam o zabezpečení tovaru, ktoré boli neskôr zrušené, predchádzalo zapečatenie skladových priestorov žalobkyne policajnými orgánmi, a ďalej skutočnosťou, že na zabezpečených SBL žalobkyne boli nalepené falzifikáty kontrolných pások. Vo vzťahu k nemožnosti obchodovať s tovarom išlo totiž o právne významné skutočnosti.“. V nadväznosti na uvedené najvyšší súd tiež zdôraznil, že súdy nižších stupňov nezobrali zreteľ ani na právny dôvod vzniku sťažovateľkou uplatnenej škody, ktorá jej mala byť podľa jej tvrdení spôsobená v príčinnej súvislosti s nemožnosťou obchodovať, t.

Uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 11/2010 z 31. januára 2012 bolo predmetom prieskumu ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 307/2012, a to na základe sťažnosti podanej sťažovateľkou, ktorou namietala porušenie svojich práv majúcich základ v atribútoch spravodlivého súdneho procesu, a to jednak z dôvodu ňou tvrdenej spornosti otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania v situácii, keď účastník konania podnecujúci u generálneho prokurátora jeho podanie nevyužil na ochranu svojich práv iný opravný prostriedok (v danom prípade dovolanie), a jednak z dôvodu nedostatkov v odôvodnení označeného uznesenia najvyššieho súdu pri výklade a aplikácii relevantných právnych predpisov, ako aj z dôvodu ňou tvrdeného porušenia kontradiktórnosti konania. Ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 307/2012­63 z 12. februára 2013 konštatoval, že v príčinnej súvislosti s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 11/2010 z 31. januára 2012 bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie, pričom k tomuto záveru ústavný súd dospel po vysporiadaní sa iba s prvou z námietok sťažovateľky týkajúcou sa prípustnosti mimoriadneho dovolania a súčasne uviedol, že „Vzhľadom na vyslovenie porušenia označených práv v súvislosti s postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu pri posudzovaní kritérií prípustnosti mimoriadneho dovolania už ústavný súd nepovažoval za potrebné zvlášť sa zaoberať námietkou porušenia označených práv samotným obsahom rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorom tento realizoval vlastný výklad právnych predpisov relevantných podľa jeho názoru na daný prípad, keďže v zmysle ustálenej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej.“, preto v tejto časti ústavný súd sťažnosti sťažovateľky nevyhovel.

Keďže podľa ústavného súdu sa najvyšší súd v uvedenom smere v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. 6 M Cdo 11/2010 z 31. januára 2012 argumentačne nevysporiadal s tým, v akom rozsahu mohlo byť mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora prípustné a v akom nie vzhľadom na možnosť podania dovolania žalovanou, ktorá podanie mimoriadneho dovolania iniciovala, ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 11/2010 z 31. januára 2012 zrušil a vec mu vrátil na opätovné konanie a rozhodnutie.

Po vrátení veci najvyšší súd vo veci opätovne rozhodol uznesením sp. zn. 6 M Cdo 7/2013 z 23. apríla 2014, ktorým opätovne z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 6 C 150/06 z 19. júna 2007, ako aj

rozsudok

krajského súdu sp. zn. 9 Co 404/07 z 1. októbra 2009 a vec vrátil na ďalšie konanie späť okresnému súdu.

Okrem toho sťažovateľka namieta porušenie svojho práva na rovnosť účastníkov v konaní v dôsledku toho, že sa podľa jej tvrdenia nemala možnosť vyjadriť k dôvodom, na ktorých bolo rozhodnutie najvyššieho súdu založené, a to aj napriek tomu, že podľa sťažovateľky najvyšší súd rozhodol „.

sťažovateľky generálny prokurátor mal toto nesprávne právne posúdenie veci vyvodzovať výlučne z nesprávneho hodnotenia dôkazov. Napokon sťažovateľka spochybňuje závery najvyššieho súdu o neexistencii príčinnej súvislosti medzi činnosťou správcu dane a škodou, ktorá jej mala vzniknúť, poukazujúc na vnútornú rozporuplnosť rozhodnutia v tomto smere, keď najvyšší súd síce konštatuje nedostatočné dokazovanie súdmi nižších stupňov, avšak na druhej strane na základe týchto dôkazov konštatoval absenciu príčinnej súvislosti medzi škodou a činnosťou správcu dane. Podľa sťažovateľky najvyšší súd sa pri svojom rozhodovaní neriadil dokazovaním vykonaným súdmi nižších stupňov, ale „produkoval vlastné skutkové zistenia“, keď poukázal na falošné kontrolné pásky, ktorými boli označené spotrebné balenia liehu sťažovateľky, podľa ktorej táto skutočnosť nemohla byť na prekážku obchodovania s týmito spotrebnými baleniami liehu, pretože falošné kontrolné pásky mohli byť odlepené, reklamované a vymenené za bezvadné kontrolné pásky, čím by nedošlo k poškodeniu spotrebných balení liehu, ktoré tak mohli byť uvedené do voľného obehu, čo

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol: „1. Základné práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 46 ods. 1, ods. 4, čl. 47 ods. 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 51 ods. 1 Ústavy SR postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn.: 6 M Cdo 7/2013 porušené boli. 2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn.: 6 M Cdo 7/2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. 3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 7/2013 z 23. apríla 2014 je primárne založená na tom, že najvyšší súd nemal rešpektovať, resp. že ignoroval záväzné právne stanovisko ústavného súdu koncipované v jeho náleze č. k. III. ÚS 307/2012­63 z 12. februára 2013 týkajúce sa prípustnosti mimoriadneho dovolania až po vyčerpaní všetkých ostatných prípustných opravných prostriedkov účastníkom konania podnecujúcim podanie tohto mimoriadneho dovolania, a aj napriek tomuto záväznému právnemu stanovisku a podľa sťažovateľky v rozpore s ním najvyšší súd opätovne na základe generálnym prokurátorom podaného mimoriadneho dovolania, ktorého podanie podnietila žalovaná, ktorá pred tým však dovolanie nepodala, hoci tak urobiť mohla, toto mimoriadne dovolanie kvalifikoval ako prípustné a po jeho preskúmaní zrušil právoplatné rozhodnutia súdov nižších stupňov svedčiace v prospech sťažovateľky, ústavný súd v prvom rade ešte pred vecným preskúmaním rozhodnutia najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora preskúmal opodstatnenosť tejto sťažnostnej námietky o prípustnosti, resp. neprípustnosti tohto mimoriadneho dovolania v kontexte skorších záverov ústavného súdu.

Otázkou prípustnosti mimoriadneho dovolania v interakcii s nevyužitím alebo využitím všetkých iných účinných opravných prostriedkov, na využitie ktorých bol oprávnený účastník konania (v danom prípade žalovaná) podávajúci generálnemu prokurátorovi podnet na podanie mimoriadneho dovolania, sa v kontexte danej veci ústavný súd zaoberal už v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 307/2012.

Vzhľadom na citované ustanovenie § 238 ods. 3 OSP ústavný súd v kontexte daného prípadu konštatoval, že mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom, ktorého podanie podnietila žalovaná v spore (Slovenská republika), bolo podané proti právoplatnému rozhodnutiu krajského (odvolacieho) súdu, ktoré bolo rozhodnutím o potvrdení rozhodnutia prvostupňového súdu, a keďže v tomto rozhodnutí krajský súd v súlade s § 238 ods. 3 OSP nepripustil podanie dovolania kvôli rozhodnutiu o otázke zásadného právneho významu a tiež v danom prípade nešlo ani o rozhodovanie o neplatnosti zmluvnej podmienky, ústavný súd dospel k záveru, že proti tomuto právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu mohla síce žalovaná podať dovolanie, avšak iba z dôvodov zmätočnosti podľa § 237 ods. 1 OSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak je tu daný niektorý z tam uvedených dôvodov zmätočnosti.

Z uvedeného vyplýva, že generalizované konštatovanie sťažovateľky o arbitrárnosti napádaného rozhodnutia najvyššieho súdu iba z dôvodu, že tento nerešpektoval názor ústavného súdu a automaticky nezamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako neprípustné a nedôvodné, neobstojí bez ďalšieho preskúmania tohto rozhodnutia najvyššieho súdu, pretože ústavný súd na prijatie takéhoto automatického záveru o nedôvodnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora najvyšší súd nezaviazal.

domnieva, že podanie tohto opravného prostriedku vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov subjektov súkromnoprávnych vzťahov. Predpoklad uvedený pod písm. d) znamená neprípustnosť mimoriadneho dovolania v prípade, keď požadovanú ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu možno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, najmä návrhom na obnovu konania, dovolaním podaným účastníkom konania, návrhom na zrušenie uznesenia o predbežnom opatrení, ako aj v prípadoch, keď zrušenie alebo zmenu rozhodnutia možno dosiahnuť inak. Najvyšší súd zastáva názor, že predpoklad prípustnosti mimoriadneho dovolania spočívajúci v nemožnosti dosiahnutia právnej ochrany inými právnymi prostriedkami nie je splnený ani vtedy, ak v čase podania podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, t. j. v prítomnom čase (ktorý používa výslovne znenie § 243e ods. 1 O. s. p.) už účastník konania možnosť dosiahnutia právnej ochrany inými právnymi prostriedkami nemá, no v minulosti takúto možnosť, či už využitím riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov mal, no bez vážnych dôvodov v rozpore so zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva

Zhodný názor ako v uvedenom stanovisku vyslovil aj ústavný súd, a to v náleze zo 4. februára 2009 sp. zn. I. ÚS 178/08. I keď názor ústavného súdu v tomto náleze je iný, než názor vyslovený v rozhodnutiach ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 136/06, III. ÚS 331/06, II. ÚS 185/09 a II. ÚS 391/09, nedošlo doteraz k rozhodnutiu pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov. Nepodanie dovolania samotným účastníkom konania však podľa názoru najvyššieho súdu vylučuje prípustnosť mimoriadneho dovolania len vtedy, ak je dovolanie spôsobilé byť účinným prostriedkom ochrany práv alebo zákonom chránených záujmov, t. j. ak jeho využitím mohol účastník konania túto ochranu skutočne dosiahnuť. O taký prípad ide napr.

Vzhľadom na skutočnosť, že išlo o potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, proti ktorému dovolanie v zmysle § 238 O. s. p. nebolo prípustné, nemala k dispozícií dovolanie ako účinný prostriedok ochrany svojho práva na vecne správne, a teda z hľadiska právneho posúdenia veci spravodlivé meritórne rozhodnutie. Pokiaľ by podala dovolanie pre vady konania uvedené v § 237 O. s. p., ak by takéto vôbec rozpoznala, dovolací prieskum by bol obmedzený len na existenciu či neexistenciu týchto vád, bez možnosti dovolacieho súdu zaoberať sa aj správnosťou právneho posúdenia veci. Len podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom zaručovalo žalovanej preskúmanie rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska správnosti právneho posúdenia veci, a teda posúdenie opodstatneností voči nej uplatňovaného hmotnoprávneho nároku, resp. práva, o ktoré v konaní išlo.

Z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že svoje závery o prípustnosti a odôvodnenosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo vzťahu k možnosti žalovanej podať dovolanie proti tomuto istému rozhodnutiu odvolacieho súdu najvyšší súd odôvodnil v intenciách skorších záverov ústavného súdu v danej veci, zohľadniac pritom aj efektívnosť žalovanej dostupného dovolania ako účinného opravného prostriedku vzhľadom na obmedzenie možnosti odôvodniť toto dovolanie aj skutočnosťami, na ktorých mohlo byť v tomto prípade založené iba mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora. Z uvedeného dôvodu napádané rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno podľa ústavného súdu bez ďalšieho považovať za rozporné so skorším názorom ústavného súdu vysloveným v tejto veci a nemožno ho považovať ani za svojvoľné, arbitrárne, vnútorne rozporné ani odporujúce podstate a účelu aplikovaných právnych noriem, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Keďže Občiansky súdny poriadok ako procesný predpis upravujúci konanie o mimoriadnom dovolaní neukladá všeobecnému súdu konajúcemu o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku povinnosť doručovať účastníkom konania na vyjadrenie okrem mimoriadneho dovolania aj podnet účastníka konania alebo osoby dotknutej rozhodnutím súdu, alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu, ktorým tieto osoby podanie mimoriadneho dovolania iniciovali, nemožno aj vzhľadom na čl. 2 ods. 2 ústavy vykonanie tohto úkonu od súdu ani spravodlivo vyžadovať. Zo sťažovateľkou predložených rozhodnutí v tejto veci, ako aj zo skoršieho rozhodnutia ústavného súdu v tejto veci vyplýva, že k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora sa sťažovateľka vyjadrila dvakrát, a to podaniami zo 7. septembra 2010 a z 18. októbra 2011, takže vzhľadom na to nemohlo ani objektívne dôjsť k namietanému porušeniu ňou označeného práva na rovnosť účastníkov v konaní, preto aj túto jej námietku ústavný súd vyhodnotil ako neopodstatnenú.

Podľa § 243b ods. 2 OSP ak dovolací súd dôjde k záveru, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nebol dostatočne zistený skutkový stav, uznesením zruší napadnuté rozhodnutie. Ak nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia spočíva len v nesprávnom právnom posúdení správne zisteného skutkového stavu, dovolací súd zmení napadnuté rozhodnutie.

Vzhľadom na to, že v danom prípade najvyšší súd konajúci o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora uplatnil svoju kasačnú právomoc podľa prvej vety citovaného § 243b ods. 2 OSP, musel dospieť k záveru, že v konaní pred súdmi nižších stupňov v danej veci nebol dostatočne zistený skutkový stav, preto konanie vrátil do štádia konania pred súdom prvého stupňa, ktorý až po doplnení dokazovania v intenciách pokynov najvyššieho súdu bude môcť z takto doplneného dokazovania vyvodiť nové skutkové závery, ktoré bude môcť až následne podrobiť adekvátnej právnej kvalifikácii, ústavnú relevanciu ktorej bude možné podrobiť testu ústavnosti až po meritórnom skončení veci.

Keďže konanie v danej veci ešte nie je ukončené, a sťažovateľka tak bude mať ešte možnosť uplatniť svoje námietky týkajúce sa dostatočnosti a relevancie doplnenia dokazovania skutkového stavu, od ktorého bude závisieť aj jeho právna kvalifikácia v ešte prebiehajúcom (meritórne neukončenom) konaní, ústavný súd považoval jej námietky týkajúce sa ustálenia skutkového stavu veci a jeho právnej kvalifikácie v tomto procesnom štádiu konania za predčasné a zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.