I. ÚS 86/2016

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Cpr 7/2012 z 19. mája 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoPr 17/2014 z 27. mája 2015.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom doručeným okresnému súdu 27. septembra 2012 domáhal proti Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“ alebo „ministerstvo“) určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a náhrady funkčného platu. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 4 Cpr 7/2012 z 19. mája 2014 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) návrh sťažovateľa zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 CoPr 17/2014 z 27. mája 2015 potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny.

4. Podľa sťažovateľa preto záver konajúcich súdov o tom, že štátnozamestnanecké miesto sťažovateľa bolo zrušené personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. 461/2012 zo 17. mája 2012 (ďalej len „personálny rozkaz“), resp. záver o naplnení skutkovej podstaty ustanovenia § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“) je v rozpore s dôkazmi obsiahnutými v súdnom spise a predloženými v prílohách sťažnosti.

5. Sťažovateľ tiež poukázal na formalistický prístup konajúcich súdov k interpretácii a aplikácii relevantnej právnej normy, keď konajúce súdy poskytli ochranu „takému konaniu služobného úradu, keď tento simuluje zánik organizačného útvaru a zároveň jeho vznik s rovnakým personálnym zložením ako aj úlohami a keď jediným rozdielom medzi časom pred zmenou a po nej je osoba nadriadeného štátneho zamestnanca... MV SR sa teda simulovaním zrušenia svojho organizačného útvaru pokúšal nasimulovať zrušenie štátnozamestnaneckého miesta sťažovateľa“. Sťažovateľ preto považuje právny záver konajúcich súdov za arbitrárny a z ústavného hľadiska za zjavne neodôvodnený, neposkytujúci spravodlivú súdnu ochranu účastníkom súdneho konania.

6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález: „Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 19. 5. 2014 spisová značka 4 Cpr 7/2012 a Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 27. 5. 2015 spisová značka 4CoPr17/2014 porušil právo , na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv.

Rozsudok

Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 19. 5. 2014 spisová značka 4 Cpr 7/2012 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. 5. 2015 spisová značka 4CoPr1 7/2014 zrušuje a vec vracia Okresného súdu Bratislava I. na ďalšie konanie.“

II.1 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 Cpr 7/2012 z 19. mája 2014

10. Ústava nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity formulovaného v čl. 127 ods. 1 ústavy (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) nemal ústavný súd právomoc preskúmavať namietaný rozsudok okresného súdu, keďže právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľa, ktoré ním údajne mali byť porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupu a prostredníctvom odvolania krajský súd, pričom podanie odvolania sťažovateľ aj využil, hoci s nie priaznivým výsledkom.

11. Sťažnosť bola preto v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

II.2 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 CoPr 17/2014 z 27. mája 2015

12. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

16. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

17. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a sú v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

19. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku, ktorým zamietol návrh sťažovateľa, po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že „odporca v konaní preukázal, že splnil všetky podmienky stanovené zákonom pre platne danú výpoveď. Štátnozamestnanecké miesto navrhovateľa bolo zrušené personálnym rozkazom ministra vnútra SR, a to tak, že fakticky sa zrušili všetky zamestnanecké ako aj štátnozamestnanecké miesta na odbore verejného obstarávania sekcie ekonomiky a boli vytvorené zamestnanecké a štátnozamestnanecké miesta na novovytvorenom odbore verejného obstarávania ako samostatného útvaru Ministerstva vnútra SR. Výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľa bola vypracovaná písomne a bola navrhovateľovi riadne doručená. Odporca vykonal s navrhovateľom pohovor, oboznámil ho s personálnym rozkazom, na základe ktorého došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta, na ktorom bol navrhovateľ zaradený a ponúkol mu vhodné voľné štátnozamestnanecké miesta, ktoré navrhovateľ odmietol prijať a so služobným úradom sa nedohodol inak. Pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľa, že organizačná zmena, na základe ktorej došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta navrhovateľa, súd v tejto súvislosti poukazuje na znenie § 47 písm. b) zákona o štátnej službe, ktorý stanovuje možnosť služobného úradu dať štátnemu zamestnancovi výpoveď v prípade zrušenia jeho štátnozamestnaneckého miesta a zároveň nesúhlasu zamestnanca s trvalým preložením v služobnom úrade, ak sa nedohodne so služobným úradom inak. V zákone o štátnej službe teda nie je nijakým spôsobom upravená otázka organizačnej zmeny a v § 120 nie je odkaz na primerané použitie Zákonníka práce na daný prípad. Z uvedeného potom vyplýva, že nie je namieste posudzovať zrušenie štátnozamestnaneckého miesta z pohľadu cieľa organizačnej zmeny zabezpečiť efektívnosť práce. Napriek uvedenému súd konštatuje, že zrušenie štátnozamestnaneckého miesta navrhovateľa nemožno hodnotiť ako organizačnú zmenu, ktorá by nebola vykonaná s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce. Súd sa v tomto smere plne stotožnil s názorom odporcu, že zrušením odboru verejného obstarávania, ktoré patrilo do pôsobnosti sekcie ekonomiky a vytvorením odboru verejného obstarávania ako samostatného útvaru pod priamou pôsobnosťou ministra má znaky zabezpečenia kvalitnejšieho a efektívnejšieho výkonu služby na sekciách a útvaroch Ministerstva vnútra SR, keď zmenou sa dosiahlo odstránenie riadiaceho medzičlánku – sekcie ekonomiky s poukazom na samostatné plnenie úloh uvedených v čl. 41 organizačného poriadku novovytvoreným odborom.“.

Podmienky vzniku i ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru sú upravené zákonom č. 400/2009 Z. z., ktorý vo svojom ust. § 120 taxatívne vymenúva ustanovenia Zákonníka práce, ktoré sa na štátnozamestnanecké vzťahy primerane použijú.

Zákona o štátnej službe služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi výpoveď, ak sa zrušuje alebo zrušilo štátnozamestnanecké miesto, služobný úrad nemá pre štátneho zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto alebo štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením v služobnom úrade a nedohodne sa so služobným úradom inak. Z obsahu spisového materiálu nepochybne vyplýva naplnenie skutkovej podstaty uvedeného zákonného ustanovenia, a to zrušenie štátnozamestnaneckého miesta navrhovateľa, pričom odvolací súd sa stotožňuje s vyslovenou argumentáciou súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti potreby skúmania, či cieľom tejto organizačnej zmeny bolo alebo nebolo zefektívnenie práce, keďže ust. § 120 Zákona o štátnej službe na použitie § 63 ods. 1 Zákonníka práce neodkazuje, a ďalej skutočnosť, že navrhovateľ nesúhlasil so svojím trvalým preložením v služobnom úrade, keďže nesúhlasil s ponúknutými štátnozamestnaneckými miestami, a taktiež sa so služobným úradom nedohodol inak. Odvolacia námietka navrhovateľa o nezrušení jeho miesta, ktoré podľa jeho názoru bolo

dôvodom a skutková okolnosť, ktorá ako dôvod výpovede bola vymedzená, aj nastala, čo vyplynulo s vykonaného dokazovania. Taktiež došlo k naplneniu ďalších formálnych náležitostí navrhovateľovi danej výpovede, a to pokiaľ ide o jej písomnú formu a riadne doručenie navrhovateľovi.

21. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľa nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

23. Ústavný súd nepovažoval za dôvodnú námietku sťažovateľa, že personálnym rozkazom ministra vnútra nedošlo k zrušeniu miesta sťažovateľa, iba k zmene vnútornej organizácie ministerstva, a z tohto pohľadu je preto výklad a aplikácia relevantnej právnej úpravy zo strany konajúcich súdov formalistická. Z personálneho rozkazu predloženého v prílohe sťažnosti (resp. z príloh personálneho rozkazu) nepochybne vyplýva, že sa ruší celý „Odbor verejného obstarávania“ v rámci „Sekcie ekonomiky MV SR“, teda aj štátnozamestnanecké miesto sťažovateľa ako riaditeľa tohto odboru, a súčasne sa vytvára „Odbor verejného obstarávania MV SR“ v priamej riadiacej pôsobnosti vedúcej služobného úradu ministerstva. Nemožno prisvedčiť ani argumentácii sťažovateľa, že išlo o simulovaný zánik organizačného útvaru a zároveň jeho vznik s rovnakým personálnym zložením, ako aj úlohami. Uvedená argumentácia sťažovateľa sa javí ako účelová, o čom svedčí aj skutočnosť, že, ako to vyplýva zo záverov vykonaného dokazovania, sťažovateľovi bolo pri osobnom pohovore ponúknuté okrem iných aj voľné štátnozamestnanecké miesto riaditeľa novovytvoreného „Odboru verejného obstarávania MV SR“, ktoré sťažovateľ spolu s ďalšími ponúknutými miestami odmietol prijať.

24. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajským súdom uskutočnený výklad relevantných ustanovení zákona o štátnej službe pri posudzovaní výpovedného dôvodu uplatneného vo vzťahu k sťažovateľovi nie je formalistický, nepopiera účel či zmysel aplikovaných právnych noriem, a preto nie je v rozpore s požiadavkou ich ústavne konformného výkladu.

28. V dôsledku odmietnutia sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2016