I. ÚS 89/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 89/2016-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Vlkovičom, advokátska kancelária, Kozmonautická 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 51/2015 zo 4. augusta 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti koncentruje svoju argumentáciu predovšetkým do roviny skutkových zistení a obsahu vykonaných dôkazov, k čomu v súhrne uviedol, že «(i) Poukázal som na to, že kým poškodený pri všetkých svojich výpovediach uvádzal, že pri útoku mal padnúť na zem, kde ho mali páchatelia udierať rukami a kopať nohami do hlavy, bokov, nôh aj ramien a to cca 5 minút, pričom údery mal pociťovať ako silné, žiadne zranenia u neho nielen že neboli preukázané, ale sám uviedol, že žiadne zranenia neutrpel. A pri tom je úplne logické, že ak by skutočne došlo k takému napadnutiu ako popísal poškodený, iste by to na ňom zanechalo stopy a to minimálne v rozsahu pomliaždenín a modrín. (ii) Poukázal som na tvrdenie poškodeného na hlavnom pojednávaní, že na mieste činu mal krvácať a policajtom mal počas ohliadky miesta činu ukazovať miesto kde mal spadnúť do záveja a kde ho mali biť, pričom sa tam podľa jeho tvrdení mali nachádzať stopy po tomto napadnutí, resp. bitke, ktoré je ale v rozpore so skutočnosťami vyplývajúcimi zo zápisnice o ohliadke miesta činu, nakoľko v tejto je jasne uvedené, že žiadne stopy neboli nájdené. (iii) Poukázal som aj na účelové a absurdné tvrdenie poškodeného, že hoci na mieste činu krvácal, pri ohliadke miesta činu žiadne krvavé stopy policajtom neukazoval, nakoľko tam bolo veľa roztopeného snehu a krv už nebolo vidieť. V tejto súvislosti som upriamil pozornosť na to, že podľa zápisnice o ohliadke miesta činu bolo s ohliadkou začaté o piatej hodine rannej, bol mráz -4 o C, bezvetrie a sneh. (iv) Pozornosť dovolacieho súdu som mal snahu tiež upriamiť na nezákonnosť predmetnej rekognície, na ktorú som poukazoval už od prípravného konania. Poukázal som na to, že žiaden figurant, nebol tak ako ja, rómskej národnosti, čo je zrejmé aj z fotodokumentácie z tejto rekognície (samozrejme nejde o národnosť ako takú, ide skôr o špecifické črty, ktoré sú pre rómsku národnosť typické). Uviedol som, že som nebol opoznávaný medzi osobami podobnému zovňajšku, tak ako to má na zreteli ustanovenie 126 ods. 1 Tr. por.. (uvedené je o to závažnejšie, že poškodený jasne uviedol, že páchateľmi mali byť osoby rómskej národnosti). Upozornil som na to, že jej nezákonnosť nemá význam len z toho hradiska, že nie je na ňu možné prihliadať pri rozhodovaní ako na dôkaz preukazujúci moju vinu, ale dôvod jej nezákonnosti zrejme dáva odpoveď aj na to, prečo poškodený tvrdí, že predmetný skutok som mal spáchať ja. Ak totiž poškodenému boli pri rekognícii „dané na výber“ 4 osoby, z ktorých len ja som bol rómskej národnosti, nemožno sa v podstate čudovať, že označil práve mňa ako jedného z páchateľov predmetného skutku. Takýmto spôsobom bol tak poškodený, príslušnými orgánmi činnými v trestnom konaní, de facto „dotlačený“, aby označil práve mňa.».

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné právo ... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., čl. 36 ods. 1 Listiny... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 04.08.2015, spis. zn.: 6 Tdo 51/2015 porušené bolo. 2. Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 04.08.2015, spis. zn. 6 Tdo 51/2015 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. 3. Najvyšší súd... je povinný uhradiť ... trovy konania...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

7. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne aj čl. 36 ods. 1 listiny, pozn.) spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

9. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených pochybení, pričom má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania musia byť preto obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia. Pokiaľ ide o v § 385 ods. 1 Tr. por. spomínanú viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené, tak táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Tr. por.

Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom podľa § 374 ods. 1 Tr. por., ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por., dovolací súd vyhovie dovolaniu postupom podľa § 386 a nasledujúcich ustanovení Tr. por. a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. augusta 2011, sp. zn. 2 Tdo 30/2011, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 120/2012). Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uvedenému v § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. treba hneď v úvode upozorniť na tú skutočnosť, že nie každé porušenie práva obvineného na obhajobu môže mať za následok konštatovanie jeho naplnenia.

svedčiace podľa jeho mienky pre záver o porušení práva na obhajobu. Vzhľadom na splnenie podmienky uvedenej v § 371 ods. 4 Tr. por. bolo potrebné sa v dovolacom konaní zaoberať tiež tvrdením obvineného o nezákonnosti rekognície opodstatňujúcim podľa jeho názoru naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.

s obvineným. Daná úprava tak výslovne vylučuje možnosť uplatňovania námietok voči skutkovým zisteniam, čo znamená, že v predmetnom dovolacom konaní nie je možné preskúmavať a hodnotiť správnosť či úplnosť zisteného skutkového stavu, preverovať dostatočnosť vykonaného dokazovania ako ani správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov (ako už bolo uvedené aj skôr).

v posudzovanom prípade obvinený spoločným konaním proti inému použil násilie v úmysle zmocniť sa cudzej veci.

11. Z dôvodu obsahovej súvislosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 To 40/2014 z 10. júna 2014 považoval ústavný súd za potrebné odcitovať aj príslušnú časť z predmetného rozhodnutia krajského súdu, ktorý v podstatnom takto argumentoval: «Odvolací súd je názoru, že v konaní pred okresným súdom ako súdom prvého stupňa nedošlo k žiadnym takým chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pričom na hlavnom pojednávaní boli vykonané všetky dostupné a potrebné dôkazy nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie súdu, pričom odvolací súd je názoru, že súd prvého stupňa vykonané dôkazy správne a logicky vyhodnotil a to spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por. V nadväznosti na vyššie uvedené, ako aj vzhľadom k podanému odvolaniu obžalovaného a z toho vyplývajúceho rozsahu prieskumnej povinnosti, odvolací súd preskúmaval nielen výrok o vine, vrátane právneho posúdenia skutku, ako aj

výrok

o treste, ale aj konanie, ktoré tomuto výroku prvostupňového rozsudku predchádzalo. V tejto časti odôvodnenia napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. súd prvého stupňa stručne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za preukázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z tohto odôvodnenia je zrejmé, ako sa súd prvého stupňa vysporiadal s obhajobou obžalovaného o akými úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny. Krajský súd preto nemá pochybnosti o správnosti skutkových zistení uvedených vo výroku o vine napadnutého rozsudku, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní v súlade s Trestným poriadkom. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa sa opierajú o dôkazy, na ktoré sa poukazuje v odôvodnení napadnutého rozsudku, o ktorých vierohodnosti nemá pochybnosti ani odvolací súd, preto si ich v celom rozsahu osvojuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Krajský súd však zhode s dôvodmi rozsudku okresného súdu neuveril obhajobe obžalovaného a výpovediam vyššie uvedených svedkov, keďže považuje ich za účelové so snahou zbaviť sa, resp. znížiť rozsah trestnej zodpovednosti obžalovaného. V tejto súvislosti však treba poukázal predovšetkým na výpovede nezaujatej osoby - svedka , ktorý ako poškodený tak v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní opoznal obžalovaného ako jedného z útočníkov na jeho osobu a uviedol, že ako čakal v kritický večer po pol noci na autobusovej zastávke na na príchod svojho otca, prišli k nemu dvaja muži, ktorí mu začali hovoriť, že im niekto mal odcudziť mobilný telefón a chceli od neho, aby im požičal svoj mobil, že zavolajú na políciu a keďže ich mobil má všetky moderné parametre, má naj GPS, že takto je možné

Títo útočníci taktiež žiadali od neho, aby im dal aj peniaze, napokon vytiahol svoju peňaženku a dal im z peňaženky 10 €. Druhý z útočníkov ešte mu zaznamenal, že keby im dal mobil, sa to celé nemuselo stať a utiekli smerom na . Napokon on zostal stáť na zastávke a o dve minúty tam prišiel pre neho aj otec, s ktorým sa odobrali na políciu, kde podali trestné

V tejto súvislosti odvolací krajský súd konštatuje, že výrok o vine obžalovaného zo spáchania zločinu bolo bez pochybností preukázané tak, ako to vyhodnotil okresný súd. Obranu obžalovaného aj krajský súd považuje za nelogickú, keďže ho priamo usvedčoval sám poškodený , ktorý ho opoznal tak v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní. Odvolací súd sa preto stotožňuje so závermi a dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa v tom, že z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní možno urobiť, bez rozumných pochybností záver o vine obžalovaného zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe. Tieto skutkové okolnosti nepochybne vyplynuli najmä z výpovedí poškodeného, ako aj

prvostupňového súdu. Krajský súd sa plne stotožnil s hodnotením dôkazov prebratých na hlavnom pojednávaní tak, ako to vyjadril súd prvého stupňa v písomných dôvodoch svojho rozsudku. Krajský súd poukazuje na tú skutočnosť, že skutkový sta tak, ako ho zistil súd prvého stupňa bol nepochabne a jednoznačne preukázaný.

12. Z dôvodu obsahovej spojitosti uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 To 40/2014 z 10. júna 2014 s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 44/2013 z 11. októbra 2013 považoval ústavný súd za potrebné odcitovať aj príslušnú časť z predmetného rozhodnutia okresného súdu, ktorý v podstatnom argumentoval: «Pri rozhodovaní o vine obžalovaného zo žalovaného zločinu lúpeže podľa § 188 odsek 1 Tr. zák., Okresný súd Bratislava 1 vychádzal predovšetkým z trestného oznámenia a výpovede poškodeného bezprostredne po skutku, i následne na polícii a pred súdom. Výpovede poškodeného súd vyhodnotil ako nezaujaté voči osobe obžalovaného , pravdivé a zodpovedajúce stavu, ktorý bol ustálený v trestnom konaní a nakoniec aj v žalovanom skutku. Poškodený vo svojich výpovediach i po zákonnom poučení o trestných následkoch nepravdivej výpovede opakoval prežité skutočnosti, ktoré popísal zo svojho uhla pohľadu. Obžalovaný je pre poškodeného osobou neznámou a bez ich predchádzajúceho kontaktu si súd nevie predstaviť možnosť, že by poškodený ako mladý človek, ktorý si vyšiel

počas ohliadky miesta činu, keď nebola ohliadaná policajtmi na zemi jeho krv, ktorá tam mala zostať po útoku poškodený vysvetlil rozmočeným snehom na mieste činu a neofotenie hŕby snehu, kde malo dôjsť k jeho pádu a bitiu zase nečinnosťou polície, čo zodpovedá aj zisteniam súdu.

konania. V podanom trestnom oznámení uviedol rovnaké skutočnosti, ako v konaní pred súdom, odchýlky vo výpovedi vysvetlil zákonne konformným spôsobom. Popis páchateľa vykonaný pri podaní trestného oznámenia úplne zodpovedá osobe obžalovaného. Podozrenie voči obžalovanému bolo zistené až s odstupom času, po objavení sa mobilného telefónu patriaceho poškodenému. Už počas prvého kontaktu s obžalovaným, poškodený tohto opísal, ako jedného z útočníkov v dobe skutku. Druhý útočník doposiaľ zistený nebol. Ak by súd zvažoval zaujatosť poškodeného alebo polície voči obžalovanému, musel by zisťovať, či existuje nejaký dôvod, pre ktorý bol zistený ako podozrivá osoba práve obžalovaný a nie aj jeho spolupáchateľ. Žiaden dôvod možnej zaujatosti ale zistený nebol. Dokazovanie vykonané pred súdom ďalej potvrdilo podozrenie, pre ktoré bolo vznesené obvinenie, a pre ktoré bola podaná obžaloba a tvrdenia rodiny obžalovaného a jeho priateľky typu – „bol stále doma, lebo on je stále doma“, súd nemôže brať ako dôkaz nezaujatej osoby, bez snahy pomôcť svojmu blízkemu. Súd následne oboznámil spisový materiál, z registra trestov oboch obžalovaných

charakteru.»

14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu (v spojení s obsahom uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 To 40/2014 z 10. júna 2014 a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 Tdo 51/2015 zo 4. augusta 2015, pozn.) vrátane sťažovateľom prezentovaných nosných úvah (pozri bod 3, pozn.) konštatuje, že najvyšší súd ako súd dovolací konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Najvyšší súd vo svojom napadnutom rozhodnutí primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľom vznesené tvrdenia, ku ktorým sa spôsobom v dovolacom konaní očakávanom vyjadril. Inými slovami, najvyšší súd v dostatočnej miere uviedol dôvody, na základe/podklade ktorých rozhodol (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva García Ruiz c. Španielsko z 21. 1. 1999).

16. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne aj čl. 36 ods. 1 listiny, pozn.) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne aj čl. 36 ods. 1 listiny, pozn.) a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Inými slovami, skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv sťažovateľa, sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia jeho práva na súdnu ochranu/práva na spravodlivé súdne konanie sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože označené práva v sebe nezahŕňajú záruku úspechu v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).

17. Ústavný súd uzatvára, že právne závery najvyššieho súdu nie je možné považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnú súvislosť medzi týmto napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a sťažovateľom namietaným porušením označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.