I. ÚS 90/2014

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra 2013 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Martin (ďalej len ,,okresný súd“) č. k. 17 D 1188/2009-40 zo 14. februára 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len ,,krajský súd“) č. k. 6 Cod 8/2012-54 z 30. mája 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 276/2012 z 11. septembra 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ ako dedič poručiteľa podal na okresnom súde 31. decembra 2009 návrh na dodatočné prerokovanie dedičstva po poručiteľovi, ktorým sa domáhal dodatočného prerokovania novoobjaveného majetku (motorové vozidlo, vkladná knižka a zariadenie bytu). Okresný súd napadnutým uznesením návrh v celom rozsahu zamietol z dôvodu nepreukázania existencie novoobjaveného majetku. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu, keď sa stotožnil so správnymi dôvodmi tohto uznesenia. Dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietnuté ako procesne neprípustné.

4. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd jeho sťažnosti vyhovel, vyslovil porušenie označených práv, zrušil napadnuté uznesenia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Súčasne žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov konania v sume 256,08 €.

II.

5. V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

K namietanému porušeniu práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

9. Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

12. Krajský súd na vlastné odôvodnenie napadnutého uznesenia uviedol: ,,V dôvodoch uznesenia okresný súd uviedol, že... dňa 16.12.2011 vyzval navrhovateľa, aby preukázal existenciu hnuteľných vecí, ktoré majú tvoriť novoobjavený majetok a kde sa nachádzajú. Navrhovateľ odpovedal súdu 24.1.2012, no z obsahu jeho odpovede nebolo zrejmé, či majetok poručiteľa existuje a kde sa nachádza. Dopravný inšpektorát Martin dňa 29.12.2011 súd oznámil, že v období od 9.4.1973 do 9.6.1999 bol vedený ako vlastník predmetného motorového vozidla a v období od 9.6.1999 do 31.12.2002 . Poručiteľ nebol evidovaný ako vlastník motorového vozidla. Slovenská sporiteľna, a.s. dňa 24.3.2010 súdu oznámila, že v databáze banky preverovali meno poručiteľa od 1.1.1998 a výsledok bol negatívny... Odvolací súd po preskúmaní správnosti napadnutého uznesenia i konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že okresný súd zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na ich podklade dospel ku správnym skutkovým zisteniam a vec aj správne právne posúdil. Odvolací súd konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia a s prihliadnutím na odvolacie námietky navrhovateľa ďalej uvádza: Pokiaľ ide o novoobjavený majetok poručiteľa, v dodatočnom dedičskom konaní je postup obdobný ako v pôvodnom konaní s tým rozdielom, že nové konanie i rozhodnutie o dedičstve sa bude týkať iba novoobjaveného majetku. Konanie o dodatočnom prejednaní dedičstva však môže byť ukončené bez toho, aby k prejednaniu dedičstva došlo, a to v prípade, keď sa v priebehu tohto dodatočného konania zistí, že k takémuto prejednaniu nie je daný dôvod (najmä, ak sa nepreukáže, že majetok, ktorý má byť prejednaný, patril poručiteľovi). V takom prípade súd buď návrh na dodatočné prejednanie dedičstva zamietne (ak bolo konanie začaté na návrh), alebo konanie zastaví (ak bolo začaté uznesením súdu)... Pre zistenie poručiteľovho majetku je zásadne rozhodujúci skutkový stav, aký tu bol v čase smrti poručiteľa. Pokiaľ teda navrhovateľ v odvolaní namietal, že okresný súd mal zisťovať stav majetku v období už od 23.1.1996, t.j. viac ako dva roky pred jeho smrťou, táto námietka nie je dôvodná. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru o správnosti napadnutého uznesenia, nakoľko navrhovateľ nepreukázal žiadnymi relevantnými dôkazmi skutočnosť, že by poručiteľ ku dňu svojej smrti bol vlastníkom hnuteľných vecí (motorové vozidlo a zariadenie bytu), resp. majiteľom vkladu na bližšie neidentifikovanej vkladnej knižke v navrhovateľom označenom peňažnom ústave. Nakoľko sa ani vlastnou činnosťou okresného súdu nepodarilo preukázať existenciu novoobjaveného majetku poručiteľa, odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.“

14. Pokiaľ ide o namietaný zásah do základného práva vlastniť majetok, resp. dediť, ktoré zaručuje čl. 20 ods. 1 ústavy, ústavný súd uvádza, že pokiaľ krajský súd (a pred ním aj okresný súd) ústavne konformným spôsobom a v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi predpismi prerokovali návrh sťažovateľa na dodatočné prerokovanie dedičstva, v ktorom objektívne nebola preukázaná existencia novoobjaveného majetku poručiteľa, absentuje tu akákoľvek, čo i len teoretická možnosť, aby týmito uzneseniami bolo zasiahnuté do označeného práva sťažovateľa. Aj v tejto časti je teda sťažnosť zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie.

K namietanému porušeniu práv uznesením najvyššieho súdu

15. Z obsahu sťažnosti nevyplývajú žiadne konkrétne výhrady sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu. Zo samotného uznesenia je zrejmé, že dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu bolo odmietnuté ako procesne neprípustné [§ 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku], a teda najvyšší súd napadnuté uznesenie krajského súdu meritórne nepreskúmaval. Vychádzajúc z podstaty sťažnostných námietok je potom zrejmé, že tieto nie sú v príčinnej súvislosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu a smerujú v podstate iba proti uzneseniu okresného súdu a krajského súdu. Preto aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, čo bolo dôvodom jej odmietnutia.

16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozhodnutí všeobecných súdov, náhrada trov konania, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).