I. ÚS 9/2015

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 3. apríla 2014 doručená sťažnosť (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) rozsudkom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 C

65/2010 z 10. novembra 2011 (ďalej len ,,rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co 83/2012 zo 6. februára 2014 (ďalej len ,,rozsudok krajského súdu“).

4. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ rozsiahlo polemizuje so závermi rozsudkov všeobecných súdov, a to najmä s poukazom na dôsledky, ktoré podľa jeho názoru vyplývajú z rozsudku okresného súdu sp. zn. 11 C 269/2002 z 15. apríla 2003, ktorým mu bol právoplatne priznaný nárok na náhradu za stratu na zárobku za iné žalované obdobie (apríl až november 2002). Pokiaľ citovaným právoplatným rozsudkom okresného súdu bolo jeho žalobe vyhovené, sťažnosťou napadnutým rozsudkom okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu bola jeho ďalšia žaloba zamietnutá. Sťažovateľ považuje takýto postup a rozhodnutia všeobecných súdov za neústavné a tvrdí, že prekážka res iudicata spôsobuje, že ak už o určitej spornej otázke medzi účastníkmi konania súd rozhodol, tak potom o tých istých právach a povinnostiach, hoci sa týkajú iného obdobia, nemôže súd rozhodnúť inak. Celá sťažnostná argumentácia je potom vedená smerom k preukázaniu nemožnosti iného rozhodnutia súdu o nároku, o ktorom už medzi účastníkmi bolo rozhodnuté vo vzťahu k inému žalovanému obdobiu, a to iba na základe zmenenej judikatúry všeobecných súdov.

5. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že rozsudkom okresného súdu, ako aj krajského súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ďalej žiada, aby ústavný súd zrušil rozsudok okresného súdu aj

rozsudok

krajského súdu, vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania v sume 138,90 €.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu rozsudkom okresného súdu

8. Ústava nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity formulovanom v čl. 127 ods. 1 ústavy (,,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) nemal ústavný súd právomoc preskúmať rozsudok okresného súdu, pretože právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľa, ktoré ním mohli byť porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupu krajský súd na základe ním podaného odvolania. Sťažnosť bola preto v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu rozsudkom krajského súdu

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).

11. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

12. Podstatná (a jediná) námietka sťažovateľa spočíva v tvrdenom zásahu do jeho základného práva na súdnu ochranu, ktorého sa mal krajský súd dopustiť tým, že pod vplyvom zmenenej judikatúry všeobecných súdov o jeho nároku na náhradu za stratu na zárobku za obdobie december 2002 až júl 2003 rozhodol inak, ako bolo právoplatne rozhodnuté iným rozsudkom okresného súdu za iné obdobie (apríl až november 2002). Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti podstatná. Krajský súd najskôr poukázal na dôvody rozsudku okresného súdu, odôvodnenie odvolania sťažovateľa a vyjadrenie žalovaného, aby následne v rozhodujúcej časti odôvodnenia uviedol:

Zjednotenie týchto stanovísk vykonal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa 27.07.2004 pod sp. zn. 3Cdo 93/03 a následne aj v ďalších rozhodnutiach (napr. z 31.01.2005, sp. zn. 2Cdo 152/2004). Najvyšší súd Slovenskej republiky zaujal názor, že pri určení náhrady za stratu na zárobku poškodenému zamestnancovi, ktorý poberá čiastočný invalidný dôchodok, je významná okolnosť nedostatku pracovných miest na trhu práce, v dôsledku ktorej poškodený zamestnanec nemá možnosť sa zamestnať prácami zodpovedajúcimi zníženej pracovnej spôsobilosti. Ak je účelom náhrady za stratu na zárobku poskytnúť poškodenému zamestnancovi primerané odškodnenie za to, že nemôže pre postihnutie chorobou z povolania, resp. pre pracovný úraz dosiahnuť taký zárobok, aký mal pred poškodením zdravia, môže byť nahradená len taká strata na zárobku, ktorá vznikla preto, že pracovná schopnosť zamestnanca bola následkom pracovného úrazu alebo choroby z povolania znížená (obmedzená) alebo zanikla a nie akákoľvek strata na zárobku. V rámci náhrady straty na zárobku nie je možné odškodniť ani zníženie príjmu poškodeného zamestnanca v dôsledku nezamestnanosti... V preskúmavanej veci z obsahu spisu je možné konštatovať, že v dôsledku pracovného úrazu nestratil navrhovateľ absolútne schopnosť pracovať, došlo len k zníženiu jeho pracovných schopností. Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti v zmysle Zákonníka práce nemôže podľa názoru odvolacieho súdu slúžiť na odškodnenie ujmy spočívajúcej v tom, že sa poškodený zamestnanec nemôže zamestnať v inom zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho pracovným úrazom zníženej pracovnej schopnosti len pre nedostatok pracovných miest, pretože takáto škoda nie je spôsobená v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom, ale situáciou na trhu práce (Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí z 27.07.2004, sp. zn. 3Cdo 93/03 a sp. zn. 2Cdo 152/2004 z 31.01.2005). Odvolací súd sa z uvedených dôvodov stotožnil s právnym názorom, ktorý zaujal v napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa, ktorý aj správne vychádzal z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré správne a analogicky v danej veci vyložil. Pokiaľ navrhovateľ v podanom odvolaní súdu prvého stupňa vytýkal, že otázky rozhodujúce pre posúdenie práv a povinností účastníkov v preskúmavanej veci posúdil iným spôsobom, resp. s iným výsledkom, než tomu bolo v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/269/2002, a to pri nezmenených skutkových okolnostiach, odvolací súd uvádza, že judikatúra nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby aj pri nezmenenej právnej úprave bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale i menená, napríklad v nadväznosti na vývoj sociálnej reality a podobne a v dôsledku takejto zmeny rozhodovacej súdnej praxe smerujúcej k zjednoteniu judikatúry nižších súdov, správne posúdil preskúmavanú vec aj súd prvého stupňa.“

15. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd považuje postup krajského súdu za ústavne akceptovateľný a primerane argumentačne zdôvodnený. Napadnutý rozsudok preto nemožno považovať ani za svojvoľný či arbitrárny. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08). V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva na súdnu ochranu, ústavný súd uzatvára, že rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku, nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného súdu vo veci samej ako vecne správny potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno­právny rozmer. V súvislosti s prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Nezistil totiž možnosť porušenia označených práv sťažovateľa, ktorej reálnosť by mohol bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

17. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zveruje práve najvyššiemu súdu, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01). Z uvedených dôvodov považuje ústavný súd za podstatné, že krajský súd presvedčivo a dostatočne odôvodnil svoj právny názor, ktorý bol iný ako právny názor okresného súdu v skoršej veci sťažovateľa, a to práve odkazom na stabilizovanú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá, pokiaľ ide o rozsudok sp. zn. 3 Cdo 93/03 z 27. júla 2004, bola publikovaná aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (1/2005, s. 23 a nasl.). Publikovanie tohto rozhodnutia je prejavom toho, že nejde o názor jednotlivca, resp. jedného zo senátov najvyššieho súdu, ale ide o výsledok kolektívneho prerokovania a kolektívneho rozhodnutia o vhodnosti jeho uverejnenia príslušného kolégia najvyššieho súdu. Keďže ústavný súd toto publikované rozhodnutie najvyššieho súdu považuje za plne ústavne konformné a zároveň rešpektujúce zmysel a účel príslušného zákonného ustanovenia, nepovažuje za potrebné v tomto náleze sa touto právnou otázkou ďalej bližšie zaoberať (m. m. I. ÚS 393/08).

18. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudkov všeobecných súdov, vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.