I. ÚS 92/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 92/2016-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou WERNER & Co. s. r. o., Stromová 54/A, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Andrej Werner, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 33 Cb 222/2009-236 z 26. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľka v právnom postavení žalovanej v konaní o ochrane spotrebiteľov a o určenie neplatnosti zmluvy o úvere vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 33 Cb 222/2009 v podanej ústavnej sťažnosti okresnému súdu vytýka, že napadnutým rozhodnutím pripustil zmenu žaloby i napriek skutočnosti, že okresný súd „... nedoručil sťažovateľke Návrh na zmenu návrhu, a tým jej odňal možnosť oboznámiť sa s argumentáciou žalobcu a náležite na ňu reagovať“. Ako ďalej uvádza, hoci predmetný návrh, ktorým sa žalobca domáhal pripustenia zmeny návrhu na začatie konania, bol okresnému súdu doručený až 23. decembra 2014 (t. j. viac ako 5 rokov a 8 mesiacov od podania žaloby), okresný súd napadnutým rozhodnutím, ktoré sťažovateľke doručil až po viac ako šiestich mesiacoch od jeho vydania, návrh žalobcu na zmenu žaloby pripustil v zmysle dikcie ustanovenia § 95 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) bez toho, aby sťažovateľke umožnil vyjadriť sa k predmetnému návrhu, čím porušil jej práva (bod 1). S poukazom na rozhodovaciu prax tak všeobecných súdov, ako i ústavného súdu sťažovateľka následne konštatuje, že okresný súd postupom podľa § 95 OSP vydal rozhodnutie, na vydanie ktorého neboli splnené zákonné predpoklady. Zároveň je toho názoru, že napadnuté rozhodnutie okresný súd náležite neodôvodnil a v dôsledku jeho arbitrárnosti porušil i zásadu denegatio iustitiae.

3. S ohľadom na uvedené sťažovateľka následne navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 33 Cb 222/2009-236 z 26. februára 2015, aby napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal úhradu trov konania.

5. V posudzovanej veci sa sťažovateľka domáhala zásahu ústavného súdu proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu, ktorým okresný súd v zmysle ustanovenia § 95 OSP pripustil na návrh žalobcu zmenu žaloby. Urobil tak z dôvodu, že „... vzhľadom na štádium konania vo veci mal súd za to, ž výsledky doterajšieho konania môžu byť podkladom pre konania o zmenenom návrhu na začatie konania. Súd mal rovnako za to, že zmena návrhu na začatie konania nemá za následok zmenu vo vecnej príslušnosti súdu, a preto s poukazom na citované zákonné ustanovenie § 95 ods. 1, 2 OSP vyslovil so zmenou návrhu na začatie konania v zmysle podania navrhovateľa zo dňa 22.12.2014, doručeného súdu dňa 23.12.2014, súhlas a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.“. Napadnuté rozhodnutie je rozhodnutím procesným, proti ktorému, keďže ide o uznesenie, ktorým sa upravuje vedenie konania, nie je prípustné odvolanie [§ 202 ods. 3 písm. f) OSP]. Takéto uznesenie podľa § 169 ods. 2 OSP nemusí obsahovať odôvodnenie.

6. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach posudzovanej veci nejde o zložitý prípad (hard cases) majúci ústavnoprávny význam, a to vzhľadom na procesný charakter napadnutého rozhodnutia, ktorým sa iba upravuje vedenie konania, ako aj skutočnosť, že samotným pripustením zmeny žaloby sa toto konanie vecne nekončí (teda bude riadne pokračovať). Z hľadiska materiálneho preto v rozsahu sťažovateľkou uvádzaných dôvodov nemohlo dôjsť k porušeniu ňou označených práv.

7. Ústavný súd ešte dodáva, že nie je jeho úlohou perfekcionisticky „prerábať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj keby k nimi urobeným čiastkovým procesným úkonom mal výhrady. Úlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť (nie „obyčajnú“ zákonnosť) konania pred všeobecnými súdmi, preto je jeho povinnosťou rozlišovať medzi prípadmi, kedy procesný postup priečiaci sa zákonu zároveň vyústi do protiústavnosti a nespravodlivosti konania ako celku, a prípady, kedy určitý procesný postup  hoci by ho aj bolo možné osamotene (inkontextuálne) hodnotiť, a to výlučne z formálneho pohľadu ako postup contra legem  protiústavnosť konania nezaloží.