I. ÚS 95/2015

Odôvodnenie:

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára 2015 doručená opätovná sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom

Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P 220/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Sťažovateľka okrem iného v sťažnosti uviedla: „Dňa 17. 7. 2013 som ja ­ sťažovateľka podala na Okresný súd v Žiline návrh o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode, ktoré konanie je vedené pod sp. zn. 9P/220/2013. Od podania predmetného návrhu už ubehol 1 rok a 7 mesiacov, pričom do dnešného dňa nebolo vo veci vytýčené pojednávanie. Posledný úkon, ktorý súd vo veci uskutočnil bol dňa 17.9.2013 a to: vydanie uznesenia o ustanovení kolízneho opatrovníka zo dňa 17. 9. 2013, žiadosť o prešetrenie pomerov zo dňa 17. 9. 2013 a žiadosti o zaslanie oznámenia o výške mzdy účastníkov konania zo dňa 17. 9. 2013. Od tohto dátumu je Okresný súd Žilina vo veci nečinný, a to aj napriek podanej sťažnosti predsedovi súdu, ktorú 18. decembra 2014 vyhodnotil ako dôvodnú.“

3. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P 220/2013 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby okresnému súdu prikázal v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov a aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €, ako aj úhradu trov konania.

7. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá ešte tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (II. ÚS 92/05).

8. Z judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03).

9. K otázke posudzovanej dĺžky konania a jej primeranosti (resp. neprimeranosti) sa preto opakovane pripomína, že túto nemožno vyjadriť numericky a ani počtom nariadených pojednávaní. K porušeniu práva na primeranú dĺžku konania dochádza vtedy, ak konanie trvá neprimerane dlhú dobu, a to bez ohľadu na to, či v danom prípade boli zaznamenané prieťahy súdu. Inými slovami, k porušeniu označeného práva môže dôjsť aj vtedy, ak nedochádzalo v konaní k prieťahom, a naopak, i keď v konaní k jednotlivým prieťahom došlo, nemusí vždy ísť o porušenie práva na primeranú dĺžku konania, ak konanie ako celok zodpovedá dobou svojho trvania času, v ktorom je možné skončenie konania spravidla očakávať (porov. rozhodnutia ESĽP vo veci Libanský a Králiček v. Česká republika); aj podľa § 114 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku súd si pojednávanie pripraví tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní.

10. Ústavný súd preto uzatvára, že doterajšia doba konania o rozvod manželstva, s ktorým je spojená aj úprava práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode, v trvaní 1 roka a 7 mesiacov nie je porušením ústavou zaručeného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, preto ústavný súd jej sťažnosť už druhýkrát odmietol, teraz podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (24. septembra 2014 pre neprípustnosť).