I. ÚS 99/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 99/2016-98

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , ; obchodnej spoločnosti PENTA INVESTMENTS LIMITED, 47 Esplanade, JE1 OBD, St. Helier, Jersey, a obchodnej spoločnosti PENTA INVESTMENTS LIMITED, Agias Fylaxeos & Polygnostou 212, C&I CENTER, 3082 Limasol, Cyprus, zastúpených advokátom Mgr. Martinom Škublom, Škubla & Partneri s. r. o., Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 8 ods. 2, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru a Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v trestnom stíhaní vedenom pod ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012, ako aj vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vydaním oznámenia Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/2 Gv 4/12/1000 z 18. júna 2015 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pri prešetrovaní opakovaného podnetu z 25. mája 2015 a jeho doplnenia z 29. júna 2015, ako aj vydaním oznámenia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. XVI Gn 36/15/1000-4 z 18. novembra 2015 a takto rozhodol:

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že napádajú nezákonnosť, ako aj zbytočné prieťahy v prípravnom trestnom konaní vedenom v tzv. kauze Gorila postupom NAKA, úradu špeciálnej prokuratúry a generálnej prokuratúry.

Sťažovatelia ku skutkovému stavu uviedli, že 20. decembra 2011 boli na viacerých internetových stránkach zverejnené dokumenty – analytické prepisy odposluchov z bytu uskutočnených na základe súhlasu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod krycím názvom „Gorila“. Z týchto dokumentov vyplývalo podozrenie zo spáchania niekoľkých desiatok trestných činov prevažne korupčného charakteru, ku ktorým malo dôjsť v rokoch 2005 a 2006 v súvislosti s privatizáciou. Na základe uvedeného podali traja poslanci Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) trestné oznámenie, ktorým žiadali prešetriť tieto skutočnosti.

Rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „minister vnútra“) z 9. januára 2012 bol na prešetrenie tejto kauzy zriadený špeciálny vyšetrovací tím a v ten istý deň bolo vydané uznesenie o začatí trestného stíhania sp. zn. ČVS: PPZ- 499/NKA-FP-BA-2012 (v tom čase vedené pod sp. zn. PPZ-5/BOK-CA-2012). Sťažovateľ v 1. rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal 19. januára 2012 podnet podľa § 31 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov účinného v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o prokuratúre“), ktorým žiadal uznesenie o začatí trestného stíhania ako nezákonné zrušiť.

Ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 97/2012 z 20. novembra 2012 konštatoval, že základné práva boli postupom krajského súdu a vydaním súhlasu na odposluch porušené a oba súhlasy zrušil. Keďže tento nález sa týkal aj sťažovateľa v 1. rade, tento 22. mája 2013 svoj podnet doplnil. O spôsobe vybavenia podnetu, ako aj doplnenia podnetu sťažovateľ v 1. rade nebol dosiaľ informovaný.

Keďže podnet sťažovateľov zo 17. marca 2015 nebol vybavený v lehote dvoch mesiacov, podali sťažovatelia 26. mája 2015 generálnej prokuratúre opakovaný podnet, v ktorom žiadali, aby generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) preskúmal nečinnosť špeciálneho prokurátora. List dozorujúceho prokurátora označený ako „Oznámenie“ sp. zn. VII/2 Gv 4/12/1000 z 18. júna 2015 bol sťažovateľom doručený 24. júna 2015. Z jeho obsahu vyplýva, že podnet sťažovateľov vyhodnotil ako nedôvodný. Keďže sťažovatelia s takýmto vybavením podnetu nesúhlasili, doručili generálnemu prokurátorovi 30. júna 2015 doplnenie opakovaného podnetu, v ktorom ho upozornili, že nimi podaný opakovaný podnet nebol riadne vybavený, a súčasne ho požiadali o preskúmanie zákonnosti vybavenia podnetu a ich žiadosti o preskúmanie odpovede, teda tzv. oznámenia. O urýchlené vybavenie opakovaného podnetu v znení jeho doplnenia sťažovatelia požiadali generálneho prokurátora 4. septembra 2015. Opakovaný podnet sťažovateľov do dňa podania tejto sťažnosti vybavený nebol. Sťažovatelia argumentovali, že trestné stíhanie dosiaľ nie je vedené proti konkrétnej osobe, ale „vo veci“.

Sťažovatelia ďalej uviedli, že z uznesenia o začatí trestného stíhania v danej veci vyplýva, že hoci trestné oznámenie bolo podané pre podozrenie z takmer sedemdesiatich prevažne korupčných trestných činov, vyšetrovateľ vydal uznesenie o začatí trestného stíhania len pre skutok založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a pre niekoľko trestných činov, ktorými sa táto zločinecká skupina mala prejavovať.

Sťažovatelia ďalej v sťažnosti podrobne rozoberali jednotlivé okolnosti, na základe ktorých sa považujú za osoby „obvinené z trestného činu“, a to - existenciu oficiálnej výčitky vo vzťahu ku všetkým trom sťažovateľom, za ktorú možno považovať rôzne mediálne vyjadrenia vedúceho vyšetrovacieho tímu, dozorujúceho prokurátora, jednotlivých ministrov vnútra Slovenskej republiky, najmä ju však možno vyvodiť z výsledku dožiadania o právnu pomoc, v ktorom sa generálna prokuratúra expressis verbis vyjadrila k identite podozrivého - podstatný dopad na ich situáciu, ktorý možno vyvodiť z porušovania práva sťažovateľov na prezumpciu neviny, množstva trestno-procesných úkonov uskutočnených proti nim, opakovaných výsluchov sťažovateľa v 1. rade a zamestnancov sťažovateľov v 2. a 3. rade (formálne v postavení svedkov), ako aj z ostatných nepriamych dopadov (naštrbenie dôvery zo strany zamestnancov, sťaženie podnikateľských aktivít, zhoršenie reputácie...).

K postaveniu sťažovateľov v 2. a 3. rade sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že je potrebné považovať ich za zúčastnené osoby, pretože prípadným uložením ochranného opatrenia by mohlo byť zasiahnuté do ich vlastníckeho práva.

Sťažovatelia sú toho názoru, že existenciu zločineckej skupiny a už vôbec jej založenie, zosnovanie alebo podporovanie sa orgánom činným v trestnom konaní doteraz nepodarilo preukázať dostupnými dôkaznými prostriedkami, a preto malo byť trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zastavené.

Podľa sťažovateľov k porušeniu čl. 17 ods. 2 ústavy, čl. 8 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru dochádza nezákonným vedením trestného stíhania, ale aj v príčinnej súvislosti so zbytočnými prieťahmi. Sťažovatelia poukázali najmä na skutočnosť, že ich práva na stíhanie len zo zákonných dôvodov a zákonným spôsobom boli porušené tým, že sú vystavení trestnému stíhaniu bez toho, aby im bolo vznesené trestné obvinenie (sťažovateľ v 1. rade), resp. oznámené postavenie zúčastnenej osoby (sťažovatelia v 2. a 3. rade). Orgány činné v trestnom konaní postupujú nezákonne, keďže Trestný poriadok vedenie trestného stíhania voči konkrétnej osobe bez uznesenia podľa § 206 ods. 1 alebo 2 nepozná. K porušovaniu týchto práv sťažovateľov v postavení materiálne obvinených (sťažovateľ v 1. rade), resp. zúčastnených osôb (sťažovatelia v 2. a 3. rade) dochádza v dôsledku samotného vedenia trestného stíhania na základe predčasne vydaného uznesenia o začatí trestného stíhania, ktoré neobsahuje zákonné náležitosti. Základom pre vedenie trestného stíhania je podľa sťažovateľov preverovanie nezákonne získaných informácií z tzv. spisu Gorila, ktorý mal byť z vyšetrovacieho spisu vyradený, na základe ktorého bola vytvorená téza zločineckej skupiny. V tejto súvislosti dochádza v trestnom stíhaní k zbytočným prieťahom, keďže trestné stíhanie nebolo dosiaľ zastavené, hoci dôvody na takéto rozhodnutie existujú.

Porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda zbytočné prieťahy v konaní nastali podľa sťažovateľov v samotnej trestnej veci – v trestnom stíhaní, ale aj v súvislosti s vybavovaním ich opakovaného podnetu. Keďže orgány činné v trestnom konaní dosiaľ nerozhodli ani o podaní obžaloby ani o zastavení trestného stíhania, stav právnej neistoty sťažovateľov stále trvá. Sťažovatelia poukázali na štyri kritériá, ktoré v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru ESĽP skúma pri hodnotení primeranosti lehoty na rozhodnutie veci. Ide o zložitosť veci, správanie sťažovateľa, postup štátnych orgánov a význam konania pre sťažovateľa. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, sťažovatelia sú toho názoru, že právne posúdenie skutku bolo ustálené už pri vydaní uznesenia o začatí trestného stíhania, pričom k zmene právnej kvalifikácie dosiaľ nedošlo. V uvedenej veci ku skutkovej zložitosti trestného činu sťažovatelia uviedli, že ho nemožno považovať za skutkovo tak náročný, aby ho nebolo možné ani po štyroch rokoch uzavrieť. Vo vzťahu ku správaniu sťažovateľov títo poukázali na to, že sťažovateľ v 1. rade sa zúčastnil všetkých výsluchov, na ktoré bol predvolaný, rovnako sa výsluchov zúčastňovali aj zamestnanci sťažovateľov v 2. a 3. rade. Ku kritériu postupu štátnych orgánov sťažovatelia zdôraznili, že napriek množstvu obstaraných dôkazov tieto nesmerujú k preukázaniu existencie zločineckej skupiny a len čiastočne smerujú k niekoľkým trestným činom uvedeným v skutkovej vete. Pokiaľ ide o význam konania pre sťažovateľov, tento má pre nich zvýšený význam, ktorý umocňuje skutočnosť, že tzv. kauza Gorila je pravidelne predmetom politického boja.

Prvá okolnosť spočíva vo vydaní uznesenia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 490/2015 zo 6. októbra 2015 vo veci sťažovateľa v 1. rade a , z ktorého vyplýva povinnosť NAKA a úradu špeciálnej prokuratúry vyradiť informácie, ktoré majú svoj pôvod v nelegálnom odpočúvaní SIS, z vyšetrovacieho spisu k trestnému stíhaniu. Ústavný súd v predmetnom uznesení rozhodol o čiastočnom prijatí viacerých spojených sťažností. Podľa názoru sťažovateľov z predmetného rozhodnutia ústavného súdu vyplývajú dôležité právne závery, najmä skutočnosť, že z tzv. akcie Gorila už dlhé roky neexistujú žiadne originálne zvukové nahrávky, a preto aj dosiaľ existujúce sekundárne záznamy nemôžu byť orgánmi činnými v trestnom konaní použité. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ vyšetrovací tím skúma informácie získané použitím informačno-technických prostriedkov, tieto nebude možné overiť originálnymi nahrávkami, keďže sú zničené, a teda vyšetrovací tím nekoná bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd v danom uznesení tiež vyslovil, že spracované výsledky odpočúvania v kauze Gorila musia byť uložené v archíve SIS, čo predstavuje jedinú legálnu možnosť ich uchovania. Do archívu SIS nemá okrem súdu prístup nikto. Na základe uvedeného sťažovatelia doplnili aj petit sťažnosti o príkaz adresovaný NAKA a úradu špeciálnej prokuratúry, aby akékoľvek tzv. sekundárne záznamy z informačno- technických prostriedkov vyradili a vrátili SIS, ktorá ich bude archivovať. Sťažovateľom sú známe tieto informácie, ktoré orgány činné v trestnom konaní považujú za záznamy získané z informačno-technických prostriedkov:

Poslednou okolnosťou, ktorá je významná v tejto veci, je podľa sťažovateľov oznámenie generálneho prokurátora doručené sťažovateľom 25. novembra 2015, ktorým generálny prokurátor vybavil opakovaný podnet sťažovateľov. V uvedenom oznámení generálny prokurátor uviedol, že zistil pochybenie pri vybavovaní prvého podnetu sťažovateľov a jeho prvého doplnenia zo strany špeciálneho prokurátora, avšak dôvody na zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania, resp. na zastavenie trestného stíhania podľa jeho názoru nie sú dané. Súčasne podľa sťažovateľov generálny prokurátor „neuviedol žiaden konkrétny dôvod, prečo podanému Opakovanému podnetu v znení Doplnenia nevyhovel“. Oznámenie generálneho prokurátora považujú sťažovatelia za nezákonné a porušujúce ich práva na inú právnu ochranu. Sťažovatelia naďalej trvajú na tom, aby ústavný súd vyslovil aj porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ku ktorému došlo v súvislosti s oneskoreným vybavením ich opakovaného podnetu, k čomu došlo až po štyroch mesiacoch od uplynutia zákonnej lehoty.

Eventuálne: Národnej kriminálnej agentúre Prezídia Policajného zboru a Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sa v trestnom stíhaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov. IV. Práva a obchodnej spoločnosti PENTA INVESTMENTS LIMITED (so sídlom na Jersey) a obchodnej spoločnosti PENTA INVESTMENTS LIMITED (so sídlom na Cypre) podľa čl. 46 ods. 1, 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vydaním oznámenia Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/2 Gv 4/12/1000-152 z 18. 6. 2015 o vybavení podnetu sťažovateľov z 17. 3. 2015 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pri prešetrovaní opakovaného podnetu sťažovateľov z 25. 5. 2015 v znení jeho doplnenia z 29. 6. 2015, ako aj vydaním oznámenia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. XVI Gn 36/15/1000-4 z 18. 11. 2015 o vybavení opakovaného podnetu sťažovateľov z 25. 5. 2015 v znení jeho doplnenia z 29. 6. 2015, boli porušené. V. Oznámenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. XVI Gn 36/15/1000-4 z 18. 11. 2015 o vybavení opakovaného podnetu sťažovateľov z 25. 5. 2015 v znení jeho doplnenia z 29. 6. 2015 sa zrušuje a vec sa jej vracia na ďalšie konanie. VI. Národná kriminálna agentúra Prezídia Policajného zboru, Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky sú povinní nahradiť sťažovateľom trovy konania v plnom rozsahu podľa ich vyčíslenia do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Prokurátori plnia svoje úlohy nielen na základe poznatkov získaných vlastnou aktivitou, napríklad vykonávaním previerok v orgánoch verejnej správy, ale aj na základe poznatkov, ktoré zistia preskúmavaním zákonnosti postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, iných policajných orgánov a súdov v zákonom vymedzenom rozsahu, a to aj na základe podnetov podaných fyzickými i právnickými osobami. V uvedených intenciách ustanovenie § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) vymedzuje okruh subjektov, ktorých zákonnosť postupu a rozhodnutí je prokurátor oprávnený preskúmavať. Ide o orgány verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajné orgány a súdy. Zákonnosť postupu a rozhodnutí týchto subjektov však prokurátor môže preskúmavať len v rozsahu vymedzenom v tomto zákone. Výsledkom preskúmavacej činnosti prokurátora je prijatie opatrení na odstránenie zistených porušení zákonnosti. Takýmito opatreniami sú najmä podanie návrhu na začatie konania pred súdom, vstup prokurátora do už začatého súdneho konania, podanie opravného prostriedku, podanie protestu prokurátora, podanie upozornenia prokurátora či vykonanie iného opatrenia na odstránenie porušovania zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na vykonanie ktorého oprávňuje prokurátora zákon o prokuratúre. Preskúmavanie zákonnosti postupu a rozhodnutí vyššie uvedených subjektov vykonáva prokurátor aj na základe podnetov. Podnetom sa v zmysle § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre rozumie podanie fyzickej alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia, ktoré zákon zveruje do jeho pôsobnosti. Za podnet sa na účely tohto zákona však nepovažuje podanie, vybavenie ktorého upravujú osobitný zákon (§ 31 ods. 3 zákona o prokuratúre). Podľa tohto zákona tak nemožno vybavovať oznámenia o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin. Prijímanie a vybavovanie týchto oznámení upravuje § 196 Trestného poriadku. Rovnako, podľa tohto zákona nemožno postupovať pri vybavovaní sťažností na prieťahy v súdnom konaní a na nevhodné správanie alebo narušovanie dôstojnosti súdneho konania súdnymi osobami, ktorých vybavovanie upravuje štvrtá hlava zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

O predĺžení lehoty rozhoduje nadriadený prokurátor (§ 33 ods. 1 zákona o prokuratúre). III. K porušeniu práva Podstatou, účelom a cieľom práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 29/02, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Primárnou skutočnosťou pre rozhodnutie o porušení základného ľudského práva alebo slobody v konaní je príčinná súvislosť medzi konaním, resp. nekonaním orgánu, ktoré má za následok porušenie, resp. obmedzenie práv a slobôd. Čl. 48 ods. 2 ústavy ustanovuje, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Vo vzťahu k prejednaniu veci bez zbytočných prieťahov je nevyhnutné stanoviť primeranosť trvania konania. V tejto súvislosti musím poukázať

dosiahnutie zastavenia trestného konania, pričom v konaní majú postavenie svedka. Ako vyplýva z vyššie uvedenej zákonnej úpravy, inštitút podnetu môže byť účinným prostriedkom nápravy. Avšak, jeho využitie v trestnom konaní v priebehu prípravného konania nemá oporu v zákone (§ 31 ods. 3 zákona o prokuratúre).

poriadku). Z toho vyplýva, že v trestnom konaní treba uplatňovať inštitúty ustanovené Trestným poriadkom, teda odvolania, sťažnosti, návrhy na postup podľa § 363 a nasl., žiadosť podaná podľa § 95 ods. 8, žiadosť podaná podľa § 210 Trestného poriadku atď. Každý tento inštitút spĺňa požiadavku ústavou garantovaných práv osoby, do práv ktorých štátny orgán vstupuje, resp. ich určitým spôsobom obmedzuje.

predpisov). Navyše, s uvedeným korešponduje aj tá skutočnosť, že prípravné konanie je vzhľadom na vykonávanie dôkazov dynamický proces, v rámci ktorého po každom vykonaní dôkazu môže nastať odlišná dôkazná situácia, s ktorou sa môže vysporiadať iba orgán činný v trestnom konaní alebo súd. Procesná nezávislosť prokurátora je zvýraznená tým, že zákon zamedzuje ukladaniu tzv. negatívnych pokynov v trestných veciach v rozsahu uvedenom v § 6 ods. 8 zákona o prokuratúre.

Vo vzťahu k Úradu špeciálnej prokuratúry je relevantné ustanovenie § 55d ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre, podľa ktorého: „Špeciálny prokurátor zodpovedá za výkon svojej funkcie generálnemu prokurátorovi. Vo veciach patriacich do právomoci Úradu špeciálnej prokuratúry (§ 55b) generálny prokurátor nie je oprávnený uložiť špeciálnemu prokurátorovi ani prokurátorovi Úradu špeciálnej prokuratúry pokyn, aby sa nezačalo trestné stíhanie, nevznieslo obvinenie, nepodal návrh na vzatie obvineného do väzby, vec postúpila na prejednanie inému orgánu, zastavilo trestné stíhanie, nepodala obžaloba alebo riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok v neprospech obvineného.“. Počas prípravného konania je možné akceptovať uplatňovanie podnetov len ako subsidiárny prostriedok nápravy doplňujúci procesné inštitúty upravené v Trestnom

podnetom. IV. Záver Vyhodnotiac zásah do práv sťažovateľov spočívajúci v tom, že o opakovanom podnete bolo rozhodnuté v lehote presahujúcej zákonnú poriadkovú lehotu (vo vzťahu ku generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky ako jedinému nadriadenému prokurátorovi špeciálneho prokurátora zákon o prokuratúre neupravuje subjekt, ani procesný postup predĺženia lehoty pri vybavovaní podnetov alebo opakovaných podnetov), ako i s prihliadnutím na to, že sťažovatelia doplnili svoj opakovaný podnet dňa 4. septembra 2015, pričom obsah ich opakovaného podnetu smeroval k dosiahnutiu zastavenia trestného konania, Generálna prokuratúra Slovenskej republiky zastáva názor, že zásah do práv sťažovateľov nedosiahol intenzitu, ktorá sa predpokladá na vyslovenie zásahu do základných ľudských práv a slobôd.

Sťažovatelia ani vybavením opakovaného podnetu nemohli dosiahnuť nimi požadované zrušenie, resp. zastavenie trestného stíhania, nakoľko tomu bráni nielen pozitívny záväzok štátu vyplývajúci z čl. 3 Dohovoru riadne vyšetrovať trestné činy, ale i ustanovenie § 6 ods. 8 a § 55d ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre, ktoré upravujú problematiku týkajúcu sa zákazu vydávať tzv. negatívne pokyny. V liste o vybavení

§ 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov odmietnuť ako neopodstatnený.»

Taktiež sa domáhajú zákazu pokračovania v porušovaní práv spočívajúcom v ďalšom vedení trestného stíhania. Súčasne sťažovatelia podali i návrh vyslovenia druhého eventuálneho rozhodnutia spočívajúceho v tom, že Národnej kriminálnej agentúre Prezídia Policajného zboru a Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sa v konaní vedenom pod spisovou značkou ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov. 2. Ku skutkovému stavu Vyšetrovateľ Prezídia Policajného zboru vedie rozsiahle trestné stíhanie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, obzvlášť závažný zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 odsek 1 písmeno a), odsek 2 písmeno a) (s poukázaním na § 138 písmeno h) Trestného zákona), odsek 4 písmeno b) Trestného zákona, zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 odsek 1 písmeno a), odsek 2 písmeno a) (s poukázaním na § 138 písmeno h) Trestného zákona), zločin prijímania úplatku podľa § 328 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona, obzvlášť závažný zločin prijímania úplatku podľa § 329 odsek 1, odsek 2, odsek 3 Trestného zákona, prečin nepriamej korupcie podľa § 336 odsek 1 Trestného zákona, prečin podplácania podľa § 332 odsek 1 Trestného zákona, obzvlášť závažný zločin podplácania podľa § 333 odsek 1, odsek 2 písmeno b), odsek 3 Trestného zákona a prečin nepriamej korupcie podľa § 336 odsek 2 Trestného zákona. Vo vzťahu k predmetu vyšetrovania je nevyhnutné uviesť, že časové obdobie zahŕňa rok 2005 až rok 2006. Vyšetrovací spis doposiaľ obsahuje 88 zväzkov + prílohy, čo je cca 60 000 strán. 3. Teoretické východiská pri posudzovaní sťažnosti A/ Zákon číslo 153/2001 Zbierky zákonov o prokuratúre Prokurátori plnia svoje úlohy nielen na základe poznatkov získaných vlastnou aktivitou, napríklad vykonávaním previerok v orgánoch verejnej správy, ale aj na základe poznatkov, ktoré zistia preskúmavaním zákonnosti postupu a rozhodnutí jednak orgánov verejnej správy, ale aj prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov či súdov v zákonom vymedzenom rozsahu, a to aj na základe podnetov podaných fyzickými i právnickými osobami.

C/ Vzťah § 31 zákona o prokuratúre k § 210 Trestného poriadku Ako vyplýva z vyššie uvedenej zákonnej úpravy, inštitút podnetu je účinným prostriedkom nápravy v trestnom konaní. Jeho využitie však v priebehu prípravného konania vzhľadom na zákonnú úpravu (§ 31 odsek 3 citovaného zákona) nie je v súlade so zákonom.

Na viac tomuto korešponduje i tá skutočnosť, že prípravné konanie je vzhľadom na vykonávanie dôkazov dynamický proces, pri ktorom po každom vykonaní dôkazu môže nastať odlišná dôkazná situácia, s ktorou sa môže vysporiadať iba orgán činný v trestnom konaní. Využívanie podnetov podľa zákona číslo 153/2001 Zbierky zákonov je možné preto akceptovať (mimo výnimočných situácií) po skončení prípravného konania. Na rámec vyššie uvedenej zákonnej úpravy je však nevyhnutné uviesť, že každé podanie doručené orgánu činnému v trestnom konaní i napriek tomu, že nie je možné ho vybaviť v intenciách Trestného poriadku (hoci sa javí ako nevybavené) sa stáva súčasťou vyšetrovacieho spisu a prihliada sa k nemu vo fáze rozhodovacej činnosti, resp. je súčasťou obhajoby obvineného.

začal trestné stíhanie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, obzvlášť závažný zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 odsek 1 písmeno a), odsek 2 písmeno a) (s poukázaním na § 138 písmeno h) Trestného zákona), odsek 4 písmeno b) Trestného zákona, zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 odsek 1 písmeno a), odsek 2 písmeno a) (s poukázaním na § 138 písmeno h) Trestného zákona) Trestného zákona, zločin prijímania úplatku podľa § 328 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona, obzvlášť závažný zločin prijímania úplatku podľa § 329 odsek 1, odsek 2, odsek 3 Trestného zákona, prečin nepriamej korupcie podľa § 336 odsek 1 Trestného zákona, prečin podplácania podľa § 332 odsek 1 Trestného zákona, obzvlášť závažný zločin podplácania podľa § 333 odsek 1, odsek 2 písmeno b), odsek 3 Trestného zákona a prečin nepriamej korupcie podľa § 336 odsek 2 Trestného zákona, zhruba na tom skutkovom základe, že doposiaľ neznámi páchatelia v období

4.2. Správanie sťažovateľa A. K aktívnej legitimácii sťažovateľov na podanie sťažnosti podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky Sťažovateľ 1 doposiaľ má v predmetnom trestnom konaní procesné postavenie svedka. V intenciách Trestného poriadku bol i poučený o význame svedeckej výpovede, ako i o následkoch uvádzania nepravdivých skutočností. Oboznamujúc sa s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcou sa „trestného obvinenia“, napriek tomu, že súd ho vykladá autonómne, som dospel k záveru, že doposiaľ orgány činné v trestnom konaní nevykonali taký úkon, ktorý by podstatným spôsobom ovplyvnil postavenie sťažovateľov. V tomto smere som vzal do úvahy i tvrdenia sťažovateľov týkajúce sa mediálnej kampane v tzv. kauze Gorila, pričom slovenská právna úprava poskytuje dostatok vnútroštátnych prostriedkov nápravy - žaloba na ochranu osobnosti, ktoré sťažovatelia

Naviac tak, ako vyplýva z uznesenia spisová značka ČVS: PPZ-5/BOK-CA-2012 - pôvodné trestné konanie z 9. 1. 2012 vo výrokovej časti je uvedená spoločnosť Penta Investments, akciová spoločnosť, neskôr Penta Investments, spoločnosť s ručením obmedzeným, identifikácia sťažovateľov z pozície verejnosti - teda občanov je sťažená tým, že by museli konkrétne informácie o uvedených spoločnostiach hľadať z obchodných registrov vo viacerých krajinách. V tomto smere i judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k trestnému obvineniu, hoci preferuje materiálnu koncepciu tohto pojmu (Deweer vs. Belgicko), vzhľadom na uvedené skutočnosti je v tomto prípade neaplikovateľná.

„Podnet na zabezpečenie zdržania sa vykonávania nezákonných dôkazov v prebiehajúcom trestnom konaní.“ 2) Dňa 1. 2. 2012 podali na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podanie o obsahu 17 strán + prílohy. Jedná sa o dva podnety: „Podnet na vyradenie nezákonného dôkazného prostriedku z vyšetrovacieho spisu podľa ustanovenia § 31 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre dodaného vyšetrovaciemu tímu (údajne) dňa 18. 1. 2012.“ „Podnet na preskúmanie nakladania s informáciami o obsahu tohto dôkazu v súvislosti s vyšetrovaním tzv. kauzy Gorila.“ 3) Dňa 6. 2. 2012 podali na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podanie o obsahu troch listov + prílohy. Jedná sa: „Oznámenie v súvislosti s trestným stíhaním v tzv. kauze Gorila.“ 4) Dňa 21. 2. 2012 podali na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podanie o obsahu 6 strán + prílohy. Jedná sa o tieto podania: „Podnet na preskúmanie zákonnosti postupu vyšetrovateľov a na zabezpečenie nápravy podľa ustanovenia § 230 ods. 2 Trestného poriadku.“ „Oznámenie skutočností nasvedčujúcich zaujatosť vyšetrovateľov - podnet na vylúčenie vyšetrovateľov z trestného konania.“ „Oznámenie skutočností nasvedčujúcich pomer svedka k možnej strane trestného konania a k veci.“ 5) Dňa 21. 2. 2012 bolo z Prezídia Policajného zboru odstúpené podanie adresované Úradu boja proti korupcii Prezídia Policajného zboru, a to riaditeľovi . Podanie malo názov: „Oznámenie - podnet na preskúmanie zákonnosti postupu vyšetrovateľov a ďalšie oznámenia.“ 6) Dňa 5. 3. 2012 sťažovatelia doručili na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky ďalší podnet s názvom: „Doplnenie Podnetu zo dňa 21. 2. 2012.“ 7) Dňa 8. 3. 2012 bolo doručené na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky ďalšie podanie s prílohami s názvom: „Oznámenie v súvislosti s vystúpením dňa 5. 3. 2012.“

„Žiadosť o preskúmanie postupu policajta podaná podľa ustanovenia § 210 Trestného poriadku.“ 15) Dňa 18. 5. 2015 sťažovatelia doručili na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky ďalší podnet s prílohami s názvom: „Žiadosť o preskúmanie odmietnutia nazretia do spisu podaná podľa ustanovenia § 69 odsek 2 a nasl.

19) Dňa 29. 6. 215 sťažovatelia doručili na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky podanie, ktoré bolo dňa 1. 7. 2015 odstúpené na vybavenie na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.

4.3. Postup prokuratúry Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zastáva názor, že v predmetnom trestnom stíhaní ide o objasňovanie rozsiahlej trestnej činnosti. Jedná sa o náročné dokazovanie trestnej činnosti za obdobie rokov 2005 a 2006, preto vec realizuje špecializovaný tím. Od začiatku vyšetrovania bol zadovážený listinný materiál viac ako cca 60 000 strán, pričom v počiatočnej fáze vyšetrovania bolo nevyhnutné tento materiál naštudovať a analyzovať. Následne bolo vykonané množstvo dôkazov spočívajúcich vo výsluchu svedkov (doposiaľ bolo uskutočnených 300 výsluchov), vypracované žiadosti o právnu pomoc (Veľká Británia, Cyprus, Rakúsko, Česká republika), znalecké dokazovanie, množstvo žiadostí o zbavenie mlčanlivosti, zaisťovacie úkony. Nakoľko na základe výpovedí svedkov vyplývali nové skutočnosti, ktoré nie sú predmetom dokazovania v tejto trestnej veci, bolo potrebné vydať ďalšie uznesenia o začatí trestného

5. Záver Podstatou, účelom a cieľom práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6 odsek 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd Slovenskej republiky preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu ten vtedy, ak bola na Ústavnom súde Slovenskej republiky uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo trvať (napríklad I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Primárnou skutočnosťou pre rozhodnutie o porušení základného ľudského práva alebo slobody v konaní je príčinná súvislosť medzi konaním, resp. nekonaním orgánu, ktoré má za následok porušenie, resp. obmedzenie práv a slobôd. Z článku 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Vo vzťahu k prejednaniu veci bez zbytočných prieťahov je nevyhnutné stanoviť primeranosť trvania konania.

vedenom na Národnej kriminálnej agentúre Prezídia Policajného zboru pod ČVS: 499/NKA-FP-BA-2012 a Úrade špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pod spisovou značkou VII/2 Gv 4/12/1000 (absencia pasívnej legitimity).

II.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, základných práv podľa čl. 8 ods. 2, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru postupom NAKA a úradu špeciálnej prokuratúry v trestnom stíhaní vedenom pod ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012

Oprávnenie na podanie sťažnosti sťažovatelia odvodzujú zo svojho postavenia materiálne obvineného (sťažovateľ v 1. rade), resp. de facto zúčastnených osôb (sťažovatelia v 2. a 3. rade), poukazujúc pritom na relevantnú judikatúru ESĽP. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že z judikatúry ESĽP skutočne vyplýva, že pri definovaní pojmu „trestné obvinenie“ ESĽP preferuje materiálnu stránku pred formálnou, hoci za základnú formu obvinenia naďalej považuje písomné oznámenie osobe, že je dôvodne podozrivá zo spáchania trestného činu. Vo veci Eckle v. Nemecko z 15. júla 1982 (sťažnosť č. 8130/78) ESĽP vyhlásil, že trestné obvinenie možno definovať ako oficiálne oznámenie, ktoré príslušný orgán adresuje jednotlivcovi, obsahujúce tvrdenie, že spáchal trestný čin. V judikatúre ESĽP sa za trestné obvinenie považuje aj zatknutie (rozhodnutie vo veci Wemhoff c. Spolková republika Nemecko z 27. 6. 1968), oznámenie príkazu na domovú prehliadku (rozhodnutie vo veci Eckle c. Nemecko z 15. 7. 1981), ako aj žiadosť o pozbavenie imunity (rozhodnutie vo veci Frau c. Taliansko z 19. 2. 1991). Vo veci Foti a iní v. Taliansko ESĽP za obvinenie uznal aj iné opatrenia, ktoré takéto tvrdenie obsahujú nepriamo a ktoré majú tiež podstatný vplyv na situáciu podozrivého. K obdobným záverom ESĽP dospel aj vo veci Corigliano proti Taliansku (rozhodnutie z 10. 12. 1982).

Z predloženej sťažnosti, jej doplnenia, ako aj z vyjadrení generálnej prokuratúry a úradu špeciálnej prokuratúry vyplýva, že sťažovateľ v 1. rade nebol ani zatknutý, ani vzatý do väzby, ani vypočúvaný ako podozrivý a v namietanom trestnom konaní si plnil svoju zákonnú povinnosť vypovedať ako svedok v zmysle § 127 a nasl. Trestného poriadku.

Ako zásadnú námietku sťažovateľov ústavný súd vyhodnotil namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v samotnej trestnej veci – v namietanom trestnom stíhaní.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný súd už stabilne judikoval, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa v prípade konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní chráni od okamihu vznesenia obvinenia konkrétnej osobe, keď sa dotknutá osoba stáva procesnou stranou v konaní buď ako obvinený, alebo poškodený (II. ÚS 41/98, II. ÚS 20/02, III. ÚS 77/09). Z konštantnej judikatúry ESĽP taktiež vplýva, že v súvislosti s ochranou práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru primeraná lehota na rozhodnutie v trestnej veci začína plynúť od obvinenia, ku ktorému spravidla dochádza v prípravnom konaní (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff c. Spolková republika Nemecko z 27. 6. 1968, séria A, č. 7, s. 26 ̶ 27, § 19).

V širších okolnostiach veci je vhodné poukázať aj na právny názor ústavného súdu vyjadrený napríklad v jeho uznesení č. k. III. ÚS 121/2012-11 z 28. marca 2012, z ktorého vyplýva: „V súvislosti s otázkou posudzovania zbytočných prieťahov vo veciach trestného obvinenia ústavný súd judikoval, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v trestnom konaní prípravnom je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba stíhaná na základe uznesenia o vznesení obvinenia. Právna neistota sa týka toho, či orgán činný v prípravnom konaní navrhne podanie obžaloby alebo v závislosti od výsledkov dokazovania v prípravnom konaní navrhne iný spôsob konečného rozhodnutia, napríklad zastavenie trestného stíhania (III. ÚS 123/07, IV. ÚS 210/04, II. ÚS 325/06).“

Z obsahu argumentácie sťažovateľov je zrejmé, že orgán činný v trestnom konaní, teda vyšetrovateľ Prezídia Policajného zboru svojím uznesením ČVS: PPZ-5/BOK-CA- 2012 podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku začal trestné stíhanie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, obzvlášť závažný zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) [s poukázaním na § 138 písm. h) Trestného zákona] a ods. 4 písm. b) Trestného zákona, zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) [s poukázaním na § 138 písm. h) Trestného zákona] Trestného zákona, zločin prijímania úplatku podľa § 328 ods. 1 a 2 Trestného zákona, obzvlášť závažný zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, 2 a 3 Trestného zákona, prečin nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 1 Trestného zákona, prečin podplácania podľa § 332 ods. 1 Trestného zákona, obzvlášť závažný zločin podplácania podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b) a ods. 3 Trestného zákona a prečin nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 2 Trestného zákona. Sťažovateľ v 1. rade bol v tejto trestnej veci viackrát vypočutý ako svedok, teda v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (ako aj v čase rozhodovania ústavného súdu, pozn.) nebolo proti sťažovateľovi v 1. rade vznesené žiadne obvinenie a taktiež nevystupoval v predmetnej veci ako poškodený, ale ako svedok, a teda sa nachádzal v takom procesnom postavení v tomto konaní, v ktorom primárne nevystupoval na ochranu svojich práv, ale plnil zákonom uloženú povinnosť vypovedať ako svedok s možnosťou využitia práva nevypovedať. Rovnako zamestnanci sťažovateľov v 2. a 3. rade vystupovali v trestnom konaní ako svedkovia.

V dôsledku uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľmi podanú sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú zjavne neoprávnenými osobami.

Nad rámec uvedeného, pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľov o medializácii kauzy Gorila a jej zneužívaní v politickom boji, čo má nezanedbateľný vplyv na postavenie sťažovateľov, ústavný súd sa stotožňuje s názorom úradu špeciálnej prokuratúry uvedeným v jeho vyjadrení z 19. novembra 2015, že právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje sťažovateľom využiť na ochranu svojich práv účinný právny prostriedok, ktorým je žaloba o ochranu osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka, pričom zákon v konaní o takej žalobe pripúšťa aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vydaním oznámenia úradu špeciálnej prokuratúry sp. zn. VII/2 Gv 4/12/1000 z 18. júna 2015 a postupom generálnej prokuratúry pri prešetrovaní opakovaného podnetu z 25. mája 2015 a jeho doplnenia z 29. júna 2015, ako aj vydaním oznámenia generálnej prokuratúry

Ako zo sťažnosti, z jej doplnenia a príloh, ako aj vyjadrenia úradu špeciálnej prokuratúry a generálnej prokuratúry vyplýva, sťažovatelia v rámci namietaného trestného konania aktívne využívajú všetky dostupné právne prostriedky na ochranu svojich práv, a to už od začatia trestného stíhania (9. januára 2012) až dosiaľ. Sťažovatelia doručili úradu špeciálnej prokuratúry 18. februára 2015 podnet na preskúmanie dodržiavania zákonnosti v trestnom konaní ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012; 17. marca 2015 ďalší podnet podľa § 31 a nasl. zákona o prokuratúre spolu so žiadosťou o preskúmanie postupu policajta podanou podľa § 210 Trestného poriadku; 18. mája 2015 podali sťažovatelia žiadosť o preskúmanie odmietnutia nahliadnutia do spisu podanú podľa § 69 ods. 2 a nasl. Trestného poriadku spolu so žiadosťou o preskúmanie postupu policajta podľa § 210 Trestného poriadku; 25. mája 2015 bol úradu špeciálnej prokuratúry doručený ich opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre a 27. mája 2015 urgencia na vybavenie podnetu na preskúmanie dodržiavania zákonnosti v namietanom trestnom konaní; 12. júna 2015 bolo úradu špeciálnej prokuratúry doručené upozornenie na možnú protiústavnosť a nezákonnosť rokovania a uznesenia národnej rady.

Špeciálny prokurátor vybavil podnety sťažovateľov oznámením z 18. júna 2015, v ktorom zaujal stanovisko k zásadným námietkam sťažovateľov, keď uviedol, že „vytkol vedúcemu špecializovaného tímu jeho neprofesionalitu a spôsob jeho komunikácie, a to najmä v dňoch 2. 2. a 3. 2. 2015 v denníku SME. Na základe toho mu bolo oznámené, že špeciálny prokurátor si vyhradzuje právo na poskytovanie informácií v trestnom konaní v tejto veci oznamovacím prostriedkom. Tieto opatrenia zo strany dozorujúceho prokurátora považujeme za postačujúce, aby do budúcna nedochádzalo k obdobným pochybeniam.“.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor je povinný vybaviť podnet do dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne o predĺžení tejto lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor (§ 53 ods. 1). Podľa odseku 2 tohto ustanovenia prokurátor upovedomí podávateľa podnetu v lehote ustanovenej v odseku 1 o spôsobe vybavenia podnetu. V rovnakej lehote upovedomí podávateľa podnetu o predĺžení lehoty na jeho vybavenie.

Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného predpisu, či sú splnené podmienky na podávanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2 zákona o prokuratúre). Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany, a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

Z citovaných ustanovení zákona o prokuratúre vyplýva, že sťažovatelia boli oprávnení domáhať sa preskúmania postupu úradu špeciálnej prokuratúry opakovaným podnetom podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre (čo aj urobili), ktorý bola oprávnená a aj povinná preskúmať príslušná prokuratúra, ktorá tak aj urobila (generálna prokuratúra, pozn.) a o spôsobe vybavenia opakovaného podnetu sťažovateľov informovala oznámením z 18. novembra 2015. Napriek skutočnosti, že oznámenie generálnej prokuratúry bolo vydané a sťažovateľom doručené až po podaní sťažnosti ústavnému súdu, ústavný súd bol povinný na jeho obsah prihliadnuť.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že sťažnosť je v tejto časti vo vzťahu k postupu úradu špeciálnej prokuratúry pri vybavovaní podnetov neprípustná, a preto ju v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Súčasťou judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že právu dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu v zmysle § 31 a nasl. zákona o prokuratúre, zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť, avšak súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je aj právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu (podaniu) aj vyhoveli v súlade s jej predstavami (porov. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06).

Podľa názoru ústavného súdu tak sťažovatelia, ktorí sú dosiaľ v procesnom postavení svedka, využívaním podnetov, resp. opakovaného podnetu ako právnych prostriedkov nápravy podľa zákona o prokuratúre, nemohli dosiahnuť nimi sledovaný primárny cieľ, ktorým je zastavenie trestného stíhania.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi postupom generálnej prokuratúry pri vybavovaní opakovaného podnetu sťažovateľov vo veci vedenej pod sp. zn. XVI Gn 36/15/1000 a základným právom sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj ich právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že by mohli byť tieto sťažovateľmi označené práva postupom generálnej prokuratúry porušené. Na základe toho ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V súvislosti s namietanými zbytočnými prieťahmi v postupe generálnej prokuratúry ústavný súd konštatuje, že pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v petite ich sťažnosti nezaoberal.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2016