IV. ÚS 179/2026

1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo/183/2024 z 25. novembra 2025 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo/183/2024 z 25. novembra 2025 z r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania 1 427,40 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom všeobecného súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľka navrhla napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. 2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka uzavrela so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť sťažovateľke spolu s úrokmi v mesačných splátkach, pričom riadne uhradil iba prvých 6 splátok úveru, teda z celkovej sumy 29 884,25 eur zaplatil dosiaľ iba 5 012,51 eur. Keďže omeškanie žalovaného s úhradou splátok trvalo viac ako 3 mesiace, sťažovateľka písomne upozornila žalovaného na možnosť uplatnenia práva vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru (§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka), na čo žalovaný nereagoval, a preto sťažovateľka listom z 9. februára 2022 vyhlásila predčasnú splatnosť úveru. 3. Okresný súd Banská Bystrica platobným rozkazom sp. zn. 40Up/1954/2022 z 24. januára 2023 žalobe v celom rozsahu vyhovel. Proti platobnému rozkazu podal žalovaný odpor, v dôsledku čoho došlo k jeho zrušeniu. Žalovaný namietal nedostatočné skúmanie jeho bonity, absenciu povinných náležitostí v zmluve o úvere, neprijateľnosť zmluvných podmienok (napr. dojednanie poistenia, inkorporáciu obchodných podmienok) a nedodržanie lehôt pri vyhlásení predčasnej splatnosti úveru. 4. Napriek tomu, že žalovaný nerozporoval absenciu obsahových náležitostí listín smerujúcich k zosplatneniu úveru, súdy žalobu prekvapivo zamietli práve pre absenciu označenia splátky, pre ktorú sťažovateľka pristúpila k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. Okresný súd Námestovo (ďalej len „okresný súd“) tak urobil rozsudkom sp. zn. 14Csp/36/2023 zo 6. septembra 2023 potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7CoCsp/2/2024 z 26. júna 2024, v ktorom poukázal na zmysel a účel právnej normy § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka, ktorým je povinnosť veriteľa informovať spotrebiteľa o tom, s ktorou splátkou je v omeškaní a zároveň pre omeškanie s ktorou splátkou veriteľ zvažuje uplatnenie práva predčasne spoplatniť dlh. Sťažovateľke súdy nepriznali ani nárok na tie splátky úveru, ktoré boli splatné v čase vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie, resp. odvolacieho súdu. 5. V dovolaní sťažovateľka namietala nedostatočné odôvodnenie rozsudku ako vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a nesprávne právne posúdenie v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP. V rámci námietky nesprávneho právneho posúdenia sťažovateľka formulovala nasledujúce právne otázky, od ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktoré boli zodpovedané nesprávne: „Je veriteľ povinný v upozornení na možnosť využitia oprávnenia požadovať zaplatenie celej pohľadávky zo spotrebiteľského úveru podľa § 53 ods. 9 OZ a v nadväzujúcej výzve na zaplatenie celej pohľadávky zo spotrebiteľského úveru podľa § 565 OZ konkretizovať splátku, pre ktorej nezaplatenie vyhlasuje predčasnú splatnosť úveru? Ak veriteľ uplatní nárok na celý zostatok pohľadávky zo spotrebiteľského úveru na základe predčasného zosplatnenia, avšak súd dospeje k záveru, že nevyhlásil predčasnú splatnosť úveru platne, má mu byť priznaný nárok na jednotlivé neuhradené splátky úveru, splatné ku dňu vyhlásenia rozsudku?“

Vo vzťahu k prvej z položených právnych otázok odkázal na judikát R 34/2025, v ktorom bola táto otázka po podaní dovolania vyriešená. Druhá otázka podľa najvyššieho súdu nebola riešená v odvolacom konaní. 7. Do označených základných práv sťažovateľky zasiahol dovolací súd: - nesprávnym vyhodnotením prípustnosti dovolania pri vade zmätočnosti, ktorá spočívala v absencii zdôvodnenia nepriznania splatných splátok úveru, a pri vade nesprávneho právneho posúdenia vo vzťahu k druhej (súvisiacej) dovolacej právnej otázke a - nesprávnym posúdením hmotnoprávnych predpisov v otázke obsahových náležitostí úkonov veriteľa smerujúcich k vyhláseniu k predčasnej splatnosti dlhu.

Tieto jednotlivé splátky mali byť žalobcovi priznané.“ (čl. IV odvolania). 9. Z povahy veci je zároveň vylúčené, aby rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo aj od vyriešenia druhej dovolacej otázky, keďže okresný súd zamietol žalobu v celom rozsahu s tým, že predčasné zosplatnenie úveru je neplatné.

11. Najvyšší súd neposkytol žiadne vlastné odôvodnenie svojej odpovede na prvú dovolaciu otázku. 12. Právny záver formulovaný v judikáte R 34/2025 podľa sťažovateľky nemožno odôvodniť štandardnými výkladovými metódami a javí sa, že ide o extenzívne dotvorenie právnej normy súdom za situácie, že taká požiadavka nevyplýva zo zákonného textu. Podstatou právnej úpravy je zachovanie minimálnej trojmesačnej doby omeškania a upozornenie spotrebiteľa na možnosť zosplatnenia jeho dlhu. Pre dosiahnutie tohto účelu nie je potrebné, aby veriteľ v upozornení (alebo zosplatňujúcej výzve) identifikoval jednu konkrétnu splátku. Dlžník počas trvania úverového vzťahu vie, aká je výška jeho splátky a či ju uhradil.

II.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu:

17. Najvyšší súd, poukazujúc na konkrétne časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, k sťažnosti uviedol, že z jeho obsahu sú zrejmé podstatné skutkové tvrdenia sťažovateľky, ako aj opis dôkaznej situácie v konaní, odkaz na právnu úpravu, ako aj jej aplikácia na zistený skutkový stav. 18. Pokiaľ ide o námietku nedostatku dôvodov v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP a to, že zamietnutie žaloby aj v rozsahu splatných splátok úveru súdy nevysvetlili vôbec, aj táto nie je opodstatnená. Z obsahu odvolania sťažovateľky nevyplýva, že by namietala nedostatok dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k zamietnutiu žaloby aj v rozsahu splatných splátok úveru, tak, logicky vzaté, odvolací súd na tieto nemohol reagovať. Neuniklo pozornosti dovolacieho súdu, že súd prvej inštancie v bode 19 poukázal na to, že veriteľ nestráca nárok na úhradu zvyšného, už skôr splatného dlhu. Ak teda dovolateľ uplatnené námietky v dovolaní neuplatnil v odvolacom konaní, nemôže ich posudzovať dovolací súd pre nedostatok svojej právomoci (§ 419 CSP a contrario). 19. Dovolací súd zastáva názor, že sa vysporiadal so všetkými podstatnými argumentmi uvedenými v dovolaní, tieto riadne zdôvodnil, prečo im nepriznal relevanciu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP, a preto zotrváva na všetkých záveroch uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

20. Z uvedených dôvodov sa preto javí opodstatneným názor, že najvyšší súd sa vydaním napadnutého rozsudku sťažovateľkou tvrdeného zásahu do jej ústavných práv nedopustil a vo vzťahu k ústavnej sťažnosti je preto namieste ústavnej sťažnosti nevyhovieť.

23. Podstata námietok sťažovateľky v súvislosti s namietaným porušením jej základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie je založená na tvrdení o nezákonnosti, svojvoľnosti a neodôvodnenosti napadnutého rozsudku.

Druhou (súvisiacou) je námietka o nesprávnom závere o neprípustnosti prieskumu druhej dovolacej otázky, v ktorej sťažovateľka žiadala odpoveď, či v prípade neplatne vyhlásenej predčasnej splatnosti úveru jej mal byť priznaný nárok na neuhradené do vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie splatné splátky úveru. Treťou je námietka nedostatočnej odpovede najvyššieho súdu na prvú dovolaciu otázku o obsahových náležitostiach zosplatňujúcich úkonov veriteľa, keď najvyšší súd len odkázal na závery judikátu R 34/2025 bez poskytnutia vlastného odôvodnenia. Sťažovateľka súčasne spochybňuje závery dovolacieho súdu v uvedenom judikáte, ktoré majú charakter extenzívneho dotvorenia právnej normy, ktorá povinnosť veriteľa identifikovať konkrétnu splátku úveru v upozornení na možné zosplatnenie dlhu neupravuje.

Z ústavného hľadiska je podmienkou, aby interpretácia prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov nebola svojvoľná ani formalistická a aby bola čo najustálenejšia, a teda súladná s právom na súdnu ochranu (II. ÚS 398/08, II. ÚS 65/2010).

uviedol, že veriteľ nestráca nárok na úhradu zvyšného, už skôr splatného dlhu. Predmetné odôvodnenie sa však do výroku rozsudku, ktorý je jedinou záväznou a vykonateľnou časťou rozhodnutia, nijako nepremietlo, a preto je predmetné konštatovanie najvyššieho súdu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (bod 6.4) bezvýznamné.

neakceptovateľný. 29. Vo vzťahu k druhej dovolacej otázke (súvisiacej s namietaným posúdením zmätočnosti rozsudku krajského súdu najvyšším súdom), či mali súdy priznať sťažovateľke aspoň nárok na neuhradené splátky, ktoré sa stali splatnými do vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorú najvyšší súd neposkytol sťažovateľke žiadnu odpoveď (bod 8.8 odôvodnenia), odvolávajúc sa na nemožnosť jej riešenia v dovolacom konaní, ak nebola riešená súdom odvolacím, ústavný súd zdôrazňuje, že sám nemá ambíciu hodnotiť, či sťažovateľkou podané dovolanie týkajúce sa tejto právnej otázky je prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, čo by bolo neprípustným zásahom do rozhodovacej autonómie dovolacieho súdu v otázke posudzovania prípustnosti dovolania (II. ÚS 324/2010, II. ÚS 410/2016), zdôrazňuje však, že aj záver o neprípustnosti dovolania musí byť riadne odôvodený. Argumentáciu najvyššieho súdu v kontexte právnych záverov ústavného súdu (body 27 a 28 tohto nálezu) nemôže ústavný súd preto akceptovať.

31. Vo vzťahu k prvej dovolacej otázke ústavný súd konštatuje, že rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu záviseli od vyriešenia právnej otázky, či banka úver zosplatnila platne. To bola právna otázka, ktorú krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riešil a od ktorej vyriešenia záviselo jeho rozhodnutie (v spojení s rozsudkom okresného súdu). Sťažovateľkou naformulovaná prvá dovolacia otázka bola pre zodpovedanie tejto otázky rozhodujúca, a preto sa ňou najvyšší súd meritórne zaoberal. 32. Ústavný súd s prihliadnutím na podstatné časti rozhodnutia dovolacieho súdu R 34/2025 citovaného v napadnutom rozsudku (body 8.4 a 8.5) a týkajúceho sa aplikácie § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka v spotrebiteľskom vzťahu v znení účinnom do 31. októbra 2024 pojednávajúcich o podmienkach účinného predčasného zosplatnenia úveru konštatuje, že najvyšší súd v dôvodoch napadnutého rozsudku odpovedá na východiskovú námietku uplatnenú sťažovateľkou v dovolaní ústavne akceptovateľným spôsobom, pričom jeho odôvodnenie

33. Pokiaľ sťažovateľka najvyššiemu súd vyčíta, že rozhodol v súlade s uvedeným judikátom, čím z hľadiska rozhodovania usmernil aplikačnú prax v obdobných právnych veciach a posilnil tak predvídateľnosť, konzistentnosť a jednotu rozhodovania všeobecných súdov (i za situácie, že predmetný judikát bol prijatý až po podaní jej dovolania), je predmetná námietka nedôvodná. Najvyšší súd bol povinný rešpektovať precedenčnú záväznosť rozhodnutia zverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, teda aj také právne názory, ktoré nie sú pre sťažovateľku z hľadiska ňou uplatnených práv vyhovujúce a s ktorými nesúhlasí, ktoré však vychádzajú z konformnej interpretácie a aplikácie dotknutých právnych predpisov, čo potvrdzuje aj neskoršia judikatúra najvyššieho súdu v obdobných veciach (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo/99/2024, 6Cdo/15/2023, 5Cdo/2/2024, 5Cdo/197/2024). 34. Najvyšší súd napadnuté rozhodnutie vo vzťahu k posúdeniu prvej dovolacej otázky zdôvodnil ústavne konformným spôsobom, dostatočne sa stotožňujúc s recentnou judikatúrou dovolacieho súdu, a preto ústavný súd porušenie práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru za daných okolností nevzhliadol. 35. Čo sa týka namietaného porušenia práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd uvádza, že nebol dôvod vyhovieť ústavnej sťažnosti aj v tejto časti, keďže v dôsledku nesprávneho záveru najvyššieho súdu o neprípustnosti (čiastočnej) dovolania sa mu otvára priestor na to, aby sa sám vyrovnal s ochranou označených práv hmotného charakteru. Ústavný súd sa pritom riadil princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (výrok 4). 36. Ústavný súd na základe návrhu sťažovateľky na zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci najvyššiemu súdu dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby tomuto návrhu vyhovel (výrok 2). Najvyšší súd je v ďalšom konaní vo veci podľa § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.