IV. ÚS 221/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 221/2026-38

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej WEBBER LEGAL, s.r.o., Duchnovičovo námestie 1, Prešov, proti postupu Krajského súdu v Bratislave v konaniach vedených pod sp. zn. 8Co/233/2019, sp. zn. 8CoCsp/20/2023 a sp. zn. 8CoCsp/5/2026 takto

rozhodol:

1. Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 221/2026-27 zo 14. apríla 2026 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľky vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom krajského súdu v konaniach označených v záhlaví. Sťažovateľka zároveň navrhuje, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu konať v konaní vedenom pod sp. zn. 8CoCsp/5/2026 bez zbytočných prieťahov a priznal jej finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Po podaní návrhu na pokračovanie v konaní bola vec postúpená Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“), ktorý po prejednaní veci rozhodol rozsudkom č. k. 8Csp/42/2018-287 z 8. januára 2019, ktorým žalobe vyhovel a sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Proti rozsudku podala žalovaná odvolanie.

5. Okresný súd následne o žalobe rozhodol druhým rozsudkom zo 7. februára 2023, ktorým žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 6. O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 8CoCsp/20/2023-371 z 26. septembra 2023, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

V predmetnej veci sa súdy prvej aj odvolacej inštancie nevysporiadali s kľúčovými tvrdeniami sťažovateľky, najmä s otázkou jej životných výdavkov, predchádzajúcej ekonomickej situácie a s argumentom, že dôkazné bremeno posúdenia bonity nesie veriteľ. Odvolací súd sa nevysporiadal ani s argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa správnosti výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov a celkovej sumy úveru, a preto aj v tejto časti vyhodnotil jeho rozhodnutie ako nepreskúmateľné. 8.

II. Argumentácia sťažovateľky

9. Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že súdne konanie trvá už od 30. januára 2018, keď podala návrh na vydanie platobného rozkazu, teda už viac ako 8 rokov. Z chronológie úkonov všeobecných súdov sa pritom javí, že ich postup je neefektívny a nesústredený a taký, ktorý zjavne spôsobil a spôsobuje porušovanie všetkých uplatnených práv sťažovateľky a prieťahy v konaní. 10. Vo veci sťažovateľky pritom ide o mimoriadne jednoduchú vec spočívajúcu v rozhodovaní o uplatnenom peňažnom nároku zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorú súdy prejednávajú bežne. Sťažovateľka svojím konaním nedala príčinu pre nečinnosť a prieťahy v postupe súdu, naopak, sama sa aplikácie relevantných právnych noriem dovolávala, ale neúspešne. Zbytočné a nedôvodné prieťahy v konaní vznikajú nekonaním, resp. neefektívnym konaním súdov, čo má za následok, že sťažovateľka je mimoriadne dlhú dobu v stave právnej neistoty týkajúcej sa nároku, ktorý si proti žalovanej uplatňuje, čo má za následok, že vec nie je ani po 8 rokoch súdneho konania právoplatne skončená. Súd prvej inštancie a odvolací súd síce vydali dve rozhodnutia vo veci samej, ale formálne neodstránili stav právnej neistoty a ani v jednom z nich si nesplnili namietané ex offo prieskumné povinnosti. 11. Súdmi vedené konanie objektívne spôsobuje sťažovateľke nemajetkovú ujmu. Sťažovateľka je už roky vystavená stavu neistoty, či a kedy bude o jej veci konečne rozhodnuté zákonným, preskúmateľným a ústavne súladným spôsobom. S tým je nevyhnutne spojený dlhodobý pocit frustrácie, bezmocnosti a oslabenej dôvery v efektívnosť súdnej ochrany. Za takých okolností samotné konštatovanie porušenia práv a prípadný príkaz konať bez zbytočných prieťahov nepredstavujú úplnú a dostatočnú satisfakciu.

14. Ústavný súd v zmysle § 58 ods. 3 prvej vety zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že na základe podaní účastníkov je zrejmé, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04, III. ÚS 154/06, II. ÚS 118/2019). 17. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 302/2020). Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd spravidla zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými

18. Pri posudzovaní prvého kritéria, a to zložitosti veci, dospel ústavný súd k záveru, že rozhodovanie všeobecných súdov o žalobách v oblasti tzv. spotrebiteľského práva tvorí pomerne rozšírenú a bežne prejednávanú agendu všeobecných súdov. Ústavný súd v prerokúvanej veci neidentifikoval prvok skutkovej alebo právnej zložitosti veci. V uvedenej veci nejde o zjavne privilegovaný typ konania (napr. úprava práv a povinností k maloletým, veci týkajúce sa osobnej slobody a pod.). Z obsahu ústavnej sťažnosti ani vyjadrenia krajského súdu nevyplýva žiadna osobitná okolnosť, na základe ktorej by napadnuté konanie bolo možné považovať za osobitne skutkovo alebo právne zložité.

20. V súvislosti s ústavným prieskumom postupu krajského súdu v napadnutom konaní ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti, predložených príloh a vyjadrenia krajského súdu zhrnul, že odvolanie podané proti prvému rozsudku súdu prvej inštancie bolo krajskému súdu predložené 16. októbra 2019 (sp. zn. 8Co/233/2019), ktorý o ňom rozhodol zrušujúcim rozsudkom z 11. júna

21. Pri rozhodovaní o prvom odvolaní sa vec nachádzala na odvolacom súde 8 mesiacov. Po vydaní druhého rozsudku okresným súdom 7. februára 2023 vo veci sťažovateľky rozhodoval buď odvolací súd, alebo dovolací súd. K predĺženiu celého konania prispel krajský súd tým, že jeho rozsudok bol dovolacím súdom zrušený z procesných dôvodov, v dôsledku čoho bol povinný o odvolaní opätovne rozhodovať. Uvedené svedčí o neefektívnom postupe krajského súdu.

V dôsledku neefektívnej činnosti odvolacieho súdu bolo konanie predĺžené aj o dovolacie konanie, ktoré v konečnom dôsledku trvalo takmer dva roky. 23. Vychádzajúc z uvedeného, zohľadniac aj celkovú dobu konania od roku 2018, ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní došlo k vzniku zbytočných prieťahov, a tým k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

napadnutého konania pre sťažovateľku už bezpredmetný, a teda celkom zjavne nemožno hovoriť o odmietnutí spravodlivosti s ohľadom na konštatované prieťahy v napadnutom konaní. Ústavný súd preto v časti ústavnej sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny sťažovateľke nevyhovel (bod 4 výroku tohto rozhodnutia).

25. V súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa svojou nečinnosťou, vo veci konal. 26. V čase rozhodovania ústavného súdu o namietanom porušení práv sťažovateľky je napadnuté konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 8CoCsp/5/2026 skončené a vec bola vrátená súdu prvej inštancie. Prípadný výrok ústavného súdu prikazujúci krajskému súdu postupovať v posudzovanom konaní bez prieťahov by bol preto neadekvátny súčasnému stavu uvedeného konania. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd požiadavke sťažovateľky, aby prikázal krajskému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov, nevyhovel (bod 4 výroku tohto rozhodnutia). 27. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (I. ÚS 15/02, III. ÚS 10/02, III. ÚS 17/02, I. ÚS 257/08, III. ÚS 45/2012, IV. ÚS 132/2012, I. ÚS 70/2012). Tak to je aj v prípade sťažovateľky, ktorá požadovala jeho priznanie vo výške 5 100 eur (spoločne a nerozdielne aj okresným súdom, keďže v ústavnej sťažnosti namietala porušenie označených práv aj postupom tohto súdu, avšak v tejto časti nebola pri predbežnom prerokovaní úspešná). 28. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. 29. Vzhľadom na konštatované zbytočné prieťahy krajského súdu, berúc do úvahy všetky okolnosti daného prípadu, a teda aj v kontexte celkovej dĺžky konania (vrátane konania pred súdom prvej inštancie) a aj jeho charakteru a dopadu na sťažovateľku, ústavný súd, majúc na pamäti to, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp. záväznou medzinárodnou zmluvou, považoval priznanie sumy 2 500 eur sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie (bod 2 výroku tohto rozhodnutia). Vo zvyšku požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto uznesenia).