IV. ÚS 234/2025

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 234/2025-5

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ladislava Duditša a sudcov Libora Duľu (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach č. k. 6Tpo/13/2025-92 z 12. marca 2025 v spojení s uznesením Mestského súdu Košice č. k. 31Tp/8/2025-46 z 24. februára 2025 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

3. Z obsahu obhajkyňou sťažovateľa podanej sťažnosti zo 4. marca 2025, na ktorej právnu argumentáciu sťažovateľ odkazuje aj pri podaní ústavnej sťažnosti, vyplýva, že rozporuje dôvodnosť preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pretože tento väzobný dôvod vyžaduje existenciu dôvodnej obavy z pokračovania, ktorá nemôže byť postavená len do roviny teoretických až abstraktných úvah. Teda nebezpečenstvo z pokračovania v páchaní trestnej činnosti musí byť také naliehavé a aktuálne, že je v záujme ochrany spoločnosti potrebné obvineného izolovať. Navyše v zmysle zásady proporcionality nesmie byť inštitút väzby použitý vtedy, ak by väzba nebola úmerná opatreniu trestného práva hmotného, ktoré obvineného postihne vzhľadom na význam veci a očakávanú sankciu. S ohľadom na prezentované východiská je sťažovateľ presvedčený o tom, že sa v jeho veci konajúce súdy dostatočne nevysporiadali s existenciou skutočností odôvodňujúcich obavu z pokračovania v ďalšom páchaní trestnej činnosti. Predovšetkým sťažovateľ nesúhlasí s argumentáciou o tom, že nemá žiadny príjem, je nezamestnaný, čo bol/mal byť dôvod na páchanie trestnej činnosti, keďže v čase pred vzatím do väzby bol od apríla do septembra 2024 riadne zamestnaný a po tomto čase vykonával brigádnické práce a aktívne si hľadal stálu prácu. Z uvedeného je teda zrejmé, že mal príjem a nebol odkázaný na to, aby si páchaním trestnej činnosti zabezpečoval príjem. Je síce pravdou, že sa k spáchaniu trestnej činnosti priznal, ale tejto sa dopustil len pod vplyvom spolupáchateľa, keď sám iniciatívne trestnú činnosť páchať nechcel. Napokon sťažovateľ nesúhlasil ani s názorovou optikou konajúcich súdov o tom, že dôvodnosť preventívnej väzby potvrdzuje aj skutočnosť, že je dôvodne podozrivý z rovnakého trestného činu aj v inej trestnej veci vedenej na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru, obvodnom oddelení Policajného zboru Košice-Nad jazerom pod ČVS: ORP-532/JA-KE- 2025, keďže uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci nesmeruje proti konkrétnej osobe a nemôže byť posudzované v neprospech, resp. na ťarchu obvineného v prospech akéhokoľvek dôvodu väzby. V osobne koncipovanej ústavnej sťažnosti je sťažovateľom osobitne akcentovaná požiadavka náhrady väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka alebo inou zákonnou garanciou.

9. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavná sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd. 10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. 11. Ústavný súd poukazuje na to, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity, ktorý je vyvoditeľný z čl. 127 ods. 1 ústavy, spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Koncepcia konania o ústavnej sťažnosti je založená na tom, že predstavuje subsidiárny procesný prostriedok na ochranu ústavou zaručených základných práv a slobôd. Ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov či iných orgánov verejnej moci, a preto nemôže nahrádzať ich činnosť. Jeho úlohou je v súlade s čl. 124 a nasl. ústavy ochrana ústavnosti, a nie tzv. bežnej zákonnosti, resp. protiprávnosti. Z tohto pohľadu je nevyhnutnou podmienkou konania, ktorá musí byť pred podaním ústavnej sťažnosti splnená, vyčerpanie všetkých procesných prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje. 12. Subsidiarita ústavnej sťažnosti má pritom dimenziu formálnu i materiálnu. Formálna dimenzia znamená, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti musí „formálne“ podať všetky prostriedky na ochranu práv, ktorými disponuje, a materiálnou subsidiaritou je myslené to, že tieto prostriedky odôvodní spôsobom, ktorý všeobecnému súdu umožní ústavnoprávny prieskum. Pokiaľ právny predpis ustanoví, že v určitej procesnej situácii je príslušný na rozhodovanie o právach a slobodách jednotlivca konkrétny orgán verejnej moci, bolo by zásahom do jeho právomoci a porušením princípu deľby moci (čl. 2 ods. 2 ústavy), pokiaľ by iný orgán o týchto právach rozhodoval bez toho, aby bola daná možnosť príslušnému orgánu na realizáciu jeho právomoci. Obidve tieto hľadiská preto treba reflektovať pri interpretácii a aplikácii jednotlivých inštitútov zákona o ústavnom súde, v danom prípade pre posúdenie prípustnosti ústavnej sťažnosti a príslušnosti ústavného súdu na jej prijatie na ďalšie konanie. 13. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti koncentruje svoje námietky k uzneseniu mestského súdu č. k. 31Tp/8/2025-46 z 24. februára 2025, ako aj uzneseniu krajského súdu č. k.

14. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že súd rozhodujúci o pozbavení slobody nemusí dať odpoveď na každý argument osoby pozbavenej slobody. Tento súd však nesmie ignorovať konkrétne skutočnosti namietané touto osobou, ktoré by mohli spochybniť existenciu podmienok „zákonnosti“ pozbavenia osobnej slobody (Ilijkov proti Bulharsku z 26. 7. 2001, sťažnosť č. 33977/96, bod 94). Každé pozbavenie osobnej slobody totiž musí sledovať účel ochrany jednotlivca pred svojvôľou (rozsudok Veľkej komory vo veci S., V. a A. proti Dánsku z 22. 10. 2018, sťažnosti č. 35553/12, č. 36678/12 a č. 36711/12, bod 74). 15. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Teda úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd.

II.3. Posúdenie veci:

17. Krajský súd v uznesení č. k. 6Tpo/13/2025-92 z 12. marca 2025 založil dôvod preventívnej väzby sťažovateľa na úvahe, podľa ktorej sa obava z pokračovania v páchaní stíhanej trestnej činnosti sťažovateľom zakladá na jeho doterajšom spôsobe života, ktorý bol do času ostatného vzatia do väzby 11-krát súdne trestaný, z čoho 8-krát za majetkovú trestnú činnosť, naposledy rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 4T/18/2023 z 24. mája 2023 pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1, písm. g), ods. 2 písm. b) Trestného zákona za súčasného upustenia uloženia súhrnného trestu vzhľadom na odsúdenie rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6T/45/22 z 12. januára 2023 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 7To/22/23 z 19. apríla 2023 [taktiež za prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. g), ods. 2 písm. b) Trestného zákona] a uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody vo výmere 1 roka a 4 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia

Predmetné zistenia krajského súdu boli kompletizované aj zistením o súbežne vedenom trestnom konaní na Okresnom riaditeľstva Policajného zboru, obvodnom oddelení Policajného zboru Košice-Nad jazerom pod ČVS: ORP- 532/JA-KE-2025, a to pre rovnakú trestnú činnosť (spáchanú aj rovnakým spôsobom – vyberaním zásielok z úložných balíkových boxov a vo vzťahu k tej istej poškodenej obchodnej spoločnosti), z ktorej je sťažovateľ dôvodne podozrivý.

18. V prvom rade ústavný súd vo vzťahu k dôvodnému podozreniu ako materiálnej podmienke uvalenia väzby konštatuje, že je v prípade sťažovateľa pomerne silne ukotvené už v počiatočnom štádiu vedeného trestného konania z dôvodu jeho vlastnej procesnej aktivity spočívajúcej v doznaní k stíhanej trestnej činnosti. Okolnosť, že v ďalšej veci paralelne vedeného trestného stíhania mu nebolo dosiaľ vznesené obvinenie, na uvedenom primárne relevantnom uhle pohľadu na dôvodnosť trestného stíhania nič nemení, a to aj vzhľadom na kriminálnu minulosť sťažovateľa a druhovú recidívu trestnej činnosti podľa skorších odsúdení, ako aj vzhľadom na takú (špeciálnu) priestupkovú recidívu.

ORP-532/JA-KE-2025.

Tento rezultát je v prípade sťažovateľa umocnený spôsobom jeho života, ktorý charakterizuje nielen druhová, ale až individuálna recidíva, a to vo viacerých stupňoch deliktuálnej zodpovednosti. Tento skutkový záver (a z neho plynúce dôsledky) nie je oslabený ani sťažovateľom proklamovanou dobou jeho zamestnania a brigádnickými prácami, čo v konečnom dôsledku nevylučuje páchanie trestnej činnosti a čo napokon vyplýva nielen z jeho odsúdení v ostatnom období, ale práve z aktuálne vedeného trestného stíhania a dôvodného podozrenia zo spáchania dotknutého skutku.

21. Ústavný súd sumarizuje, že krajský súd sa sťažovateľom predostretými námietkami zaoberal v rozsahu postačujúcom pre záver, že sťažovateľ dostal odpoveď na všetky otázky, ktoré boli podstatné a ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (IV. ÚS 112/05, II. ÚS 591/2023, IV. ÚS 613/2024). Ústavný súd k tomu dodáva, že len skutočnosť, že sťažovateľ sa so závermi krajského súdu nestotožňuje a má na vec iný názor, nemôže sama osebe viesť k záveru o arbitrárnosti uznesenia krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným

Krajský súd však ústavne udržateľne uzavrel, že konkrétne okolnosti týkajúce sa osoby sťažovateľa (jeho kriminálnej minulosti) taký (náhradový) postup neumožňujú. 23. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa pre porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 6Tpo/13/2025-92 z 12. marca 2025 odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.