IV. ÚS 243/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 243/2026-30

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky zastúpenej Mgr. Petrom Kupkom, advokátom, Hlavná 23, Trnava, proti postupu Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. PN-6D/422/2021 takto

rozhodol:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 10. februára 2026 (doplnenou 16. marca 2026) domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PN-6D/422/2021 (ďalej len „napadnuté konanie“). Navrhuje v napadnutom konaní okresnému súdu prikázať konať bez zbytočných prieťahov a domáha sa priznania primeraného finančného zadosťučinenia 8 000 eur, ako aj náhrady trov konania spojených s podaním ústavnej sťažnosti. 2. Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 243/2026-17 z 23. apríla 2026 podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie v celom rozsahu. 3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že po doručení (2. júla 2021) oznámenia o úmrtí (ďalej len „poručiteľka“) okresný súd uznesením sp. zn. 6D/422/2021 z 13. júla 2021 poveril notára, aby ako súdny komisár konal a rozhodoval vo veci prejednania dedičstva po poručiteľke. Notár uznesením č. k. 6D/422/2021-61 Dnot 246/2021 z 29. novembra 2021 (ďalej len „uznesenie notára“) zastavil konanie o dedičstve. Proti uzneseniu notára sťažovateľka podala 17. decembra 2021 odvolanie, na základe ktorého okresný súd uznesením č. k. PN-6D/422/2021-95 z 10. augusta 2023 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 10. augusta 2023“) zrušil uznesenie notára a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dodala, že do podania ústavnej sťažnosti nebolo v predmetnej veci vydané žiadne nové rozhodnutie.

5. Okresný súd vo svojom vyjadrení sp. zn. 1SprV/270/2026 doručenom ústavnému súdu 11. mája 2026 vo vzťahu ku skutkovej a právnej náročnosti veci uviedol, že v napadnutom konaní je sporný rozsah a výška majetku poručiteľky, pretože notár pri predbežnom vyšetrení zistil, že poručiteľka zanechala majetok nepatrnej hodnoty, ale sťažovateľka tvrdí, že ku dňu smrti poručiteľky existoval aj ďalší majetok. Tiež je sporný okruh dedičov, pretože poručiteľka zanechala závet a listinu o vydedení, ktorou vydedila dcéru (sťažovateľku) a syna ( ), avšak sťažovateľka namieta platnosť tejto listiny. Ku skutkovej zložitosti veci podľa okresného súdu prispieva aj to, že dedičia po zomrelom žijú v , kde je extrémne sťažené doručovanie. Poukázal na to, že uznesenie okresného súdu z 10. augusta 2023 bolo vydané z dôvodu, že je potrebné ustáliť okruh účastníkov dedičského konania vzhľadom na tvrdenie sťažovateľky, že syn poručiteľky zomrel 27. mája 2021, avšak z lustrácie v registri obyvateľov uvedená skutočnosť nevyplýva. Tiež je potrebné ustáliť výšku majetku poručiteľky

Vo vzťahu k správaniu sťažovateľky uviedol, že tá sťažila postup okresného súdu tým, že po vyzvaní jej právneho zástupcu notárom, aby zaslal bližšiu špecifikáciu ním označeného majetku a aby preukázal, že poručiteľka mala sťažovateľkou uvádzané peňažné prostriedky ku dňu jej smrti vo vlastníctve, tieto podklady v stanovenej lehote neboli predložené. Uviedol, že doterajšiu dĺžku napadnutého konania zásadne ovplyvnilo doručovanie zásielok dedičom do , ktoré je problematické (poukázal na to, že poštový podnik v notárovi nevrátil ani doručenku, ani závadu doručovaného uznesenia, reklamovanie ich nevrátenia trvalo niekoľko mesiacov). Uviedol, že sťažovateľka sa o stav napadnutého konania neinformovala, nepodávala sťažnosti a nežiadala o pokračovanie v napadnutom konaní. V závere poukázal aj na opakovanú zmenu zákonného sudcu.

Následne 29. novembra 2021 notár zastavil konanie o dedičstve a majetok nepatrnej hodnoty vydal synovi poručiteľky, ktorý sa postaral o jej pohreb. Dňa 17. decembra 2021 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľky (ktorého obsahom bolo aj oznámenie o úmrtí a oznámenie mien jeho potomkov; týmto notár zaslal uznesenie o zastavení dedičského konania 21. apríla 2022). Notár 3. augusta 2022 na pošte reklamoval nevrátenie doručenky od dedičov bývajúcich v , na čo pošta požiadala o predĺženie lehoty na vybavenie reklamácie do 25. decembra 2022 (notárovi bol výsledok reklamačného konania doručený 23. decembra 2022, v ktorom bola jeho reklamácia vyhodnotená ako opodstatnená). Notár predložil prvoinštančnému súdu spis na rozhodnutie o odvolaní 13. marca 2023, na čo bolo vydané uznesenie okresného súdu z 10. augusta 2023, ktoré bolo následne zasielané účastníkom konania.

V období od 9. júla 2024 do 23. apríla 2025 zisťoval na webovej stránke Slovenskej pošty dôvod nevrátenia doručeniek od dedičov z . Dňa 22. januára 2026 znova zasielal toto uznesenie jednému z dedičov do na čo sa mu 16. marca 2026 vrátila zásielka ako nevyzdvihnutá. Preto 17. marca 2026 doručil uznesenie tomuto dedičovi zverejnením na webovej stránke a úradnej tabuli okresného súdu a 29. apríla 2026 vyznačil jeho právoplatnosť (k 2. aprílu 2026). Na záver dodal, že následne bude vec vrátená notárovi na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti

22. marca 2024 a 1. júla 2024 k opakovanej zmene zákonného sudcu). Zároveň okresný súd následne až 22. januára 2026 znova zasielal zásielku (jednému z dedičov) do (ktorá sa 16. marca 2026 vrátila ako nevyzdvihnutá), na čo 17. marca 2026 doručil uznesenie jeho zverejnením na webovej stránke a úradnej tabuli okresného súdu. 16. Vo vzťahu k argumentácii okresného súdu spočívajúcej v komplikovanom doručovaní písomností do zahraničia (konkrétne v tomto prípade do ) ústavný súd pripúšťa do istej miery jej opodstatnenosť. Na strane druhej však je na štátnych orgánoch (v danom prípade na okresnom súde), aby autoritou svojho postavenia ako justičného orgánu a svojím efektívnym (resp. efektívnejším) postupom v obdobných prípadoch primäli aj iné zainteresované orgány vyvinúť maximum úsilia pre naplnenie účelu súdneho konania. 17. Podľa ústavného súdu sa prvoinštančný súd nemôže zbaviť svojej zodpovednosti za takéto (pomerne dlhé) obdobie neefektívnej činnosti v rámci napadnutého konania len obyčajným a všeobecným poukazom na nemožnosť riadne a efektívne doručiť písomnosť do zahraničia. Ústavný súd samozrejme pripúšťa (majúc vedomosť o tejto problematike), že sa problémy s doručovaním do zahraničia vyskytujú nie zriedkavo. Avšak uvedený (systémový) problém nemôže slúžiť na ospravedlnenie prieťahov a nemôže byť považovaný za tzv. objektívny dôvod ospravedlňujúci prieťahy. Od účastníkov konania (v danom prípade od sťažovateľky) nie je možné spravodlivo požadovať, aby „strpeli“ nedostatky na strane všeobecného súdu (resp. štátu) spôsobené nedostatočným vy/riešením otázky vykonávania procesných úkonov v súdnom konaní (v danom prípade doručovania do cudziny), ktoré vo svojom dôsledku celé konanie paralyzuje. 18. Ústavný súd zároveň vo vzťahu k argumentácii okresného súdu súvisiacej s opakovanou zmenou zákonného sudcu (a aj jeho súdneho aparátu) uvádza, že ani nedostatky v tejto oblasti na strane všeobecného súdu (resp. štátu) nie sú spôsobilé ospravedlniť prieťahy v súdnom konaní. Ústavný súd v zmysle svojej konštantnej rozhodovacej činnosti opakovane dáva do pozornosti, že štát je primárne zodpovedný za to, aby zabezpečil dostatočné personálne a materiálno-technické podmienky na riadny výkon spravodlivosti a nedostatky v tejto oblasti nesmú byť na ujmu právam účastníkov konania. 19. Po zhodnotení všetkých okolností prípadu preto ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté konanie trpí prieťahmi (a to primárne v dôsledku uvedenej neefektívnej činnosti), ktoré idú na vrub postupu okresného súdu. V napadnutom konaní sa nepostupovalo v intenciách čo najrýchlejšieho a efektívneho prerokovania a ukončenia veci. 20. Vzhľadom na uvedené preto ústavný súd uzatvára, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj jej právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

21. V súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa svojou nečinnosťou, vo veci konal. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní, okresnému súdu prikázal, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu). 22. Keďže ústavný súd rozhodol, že právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez prieťahov (podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) bolo porušené, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Požadovala priznanie zadosťučinenia 8 000 eur, čo odôvodňovala primárne poukazom na neprimeranosť dĺžky napadnutého konania, resp. jej pretrvávajúcou právnou neistotou. 23. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (III. ÚS 103/2018). Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia, pričom pri jeho určení ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. 24. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú doterajšiu dĺžku napadnutého konania a na identifikované obdobia neefektívnej činnosti okresného súdu v rámci jeho priebehu. Zároveň prihliadol na skutočnosť, že napadnuté konanie je možné považovať za skutkovo náročnejšie. Ústavný súd zohľadnil aj nie úplne adekvátny postup sťažovateľky (v súvislosti s nepredložením dôkazov v stanovenej lehote), preto rozhodol o priznaní finančného zadosťučinenia 1 000 eur (bod 3 výroku nálezu). V súlade s čl. 127 ods. 3 ústavy a § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde nevyhovel tej časti ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľka žiadala priznať finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu (bod 5 výroku nálezu).