IV. ÚS 246/2026

rozhodol:

1. Postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 3Tpo/3/2026 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľov

na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Sťažovateľom p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 300 eur každému, ktoré im j e Krajský súd v Prešove p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľom

trovy konania 1 521,60 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľov do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

1. Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 246/2026-13 z 23. apríla 2026 podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľov v časti namietaného porušenia ich základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a ich práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21Tp/44/2025 (ďalej len „napadnuté konanie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3Tpo/3/2026 (ďalej len „napadnuté konanie krajského súdu“). Vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť sťažovateľov odmietol. 2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľom bolo 26. novembra 2025 vznesené obvinenie pre prečin porušenia predpisov o štátnych technických opatreniach na označenie tovaru podľa § 279 ods. 1 a ods. 3 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom nepovolenej výroby liehu, tabaku a tabakových výrobkov podľa § 253 ods. 2 Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. 3. Sťažovatelia boli 28. novembra 2025 uzneseniami okresného súdu vydanými v jeho napadnutom konaní (ďalej len „uznesenia o vzatí do väzby“) vzatí do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, pričom ich väzba nebola nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka. Lehota väzby začala sťažovateľom plynúť 25. novembra 2025 o 16.45 h. 4. Krajský súd ako súd sťažnostný spojil veci sťažovateľov na spoločné konanie a uznesením zo 4. februára 2026 vydanom v jeho napadnutom konaní (ďalej len „sťažnostné uznesenie“) sťažnosti sťažovateľov proti uzneseniam o vzatí do väzby zamietol. Krajský súd sťažnosti sťažovateľov , ktorí podali sťažnosť proti uzneseniam o vzatí do väzby priamo do zápisnice, zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodné. Pokiaľ išlo o sťažovateľov , ktorí si ponechali lehotu na podanie sťažnosti, krajský súd ich následne podané sťažnosti zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku ako podané oneskorene. Sťažnosť sťažovateľa krajský súd zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku ako sťažnosť podanú neoprávnenou osobu, keďže tento sťažovateľ sa výslovne vzdal práva podať sťažnosť proti príslušnému uzneseniu o vzatí do väzby.

6. Okresný súd vo svojom vyjadrení poukázal na skutočnosť, že všetky uznesenia o vzatí do väzby z 28. novembra 2025 boli písomne vyhotovené 10. decembra 2025, teda v zákonnej 10-dňovej lehote, a ešte v ten istý deň boli doručované sťažovateľom ustanoveným obhajcom JUDr. Savčákovi a JUDr. Motykovi. Keďže sťažovatelia sú moldavskej a ukrajinskej národnosti a zároveň vyhlásili, že trvajú na vedení konania v ich materinskom jazyku, okresný súd pribral do konania prekladateľov. Úradné preklady dvoch uznesení o vzatí do väzby do ruského jazyka boli okresnému súdu zo strany predkladateľa doručené 18. decembra 2025 a hneď nasledujúci deň boli doručované sťažovateľom, ktorí si ich prevzali 23. decembra 2025. Preklady do ukrajinského jazyka boli okresnému súdu zo strany prekladateľa doručené až 29. decembra 2025, tieto boli následne naskenované a predložené príslušnej kancelárii 2. januára 2026. Preklady do ukrajinského jazyka boli nasledujúci pracovný deň (5. januára 2026) zaslané sťažovateľom, ktorí si ich prevzali 9. januára 2026. 7. Ustanovení obhajcovia medzičasom okresný súd informovali, že obhajobu sťažovateľov podľa všetkého prevzal iný obhajca (JUDr. Dušáková) a že sťažovatelia s nimi ako ustanovenými obhajcami odmietli komunikovať. O pravdepodobnom udelení plných mocí JUDr. Dušákovej sa okresný súd dozvedel iba od týchto ustanovených obhajcov. JUDr. Dušákovú sa okresný súd pokúšal kontaktovať, avšak bezúspešne. Následne okresný súd u vyšetrovateľky Kriminálneho úradu finančnej správy zistil, že JUDr. Dušáková predložila 17. decembra 2025 príslušné plné moci do vyšetrovacieho spisu. Plné moci boli okresnému súdu zo strany vyšetrovateľky zaslané e-mailom 9. januára 2026. Okresný súd následne doručoval uznesenia o vzatí do väzby aj JUDr. Dušákovej, ktorá si ich prevzala 20. januára 2026. JUDr. Dušáková doručila 28. januára 2026 odôvodnenie sťažností proti uzneseniam o vzatí do väzby. Príslušný spis bol okamžite predložený krajskému súdu, ktorý rozhodol svojím sťažnostným uznesením 4. februára 2026. 8. Na predĺžení napadnutého konania okresného súdu sa podpísala predovšetkým potreba zabezpečiť preklady uznesení o vzatí do väzby do ukrajinského a ruského jazyka. Okresný súd konal plynule, sťažovateľom ustanovil obhajcov, pričom nimi zvolená obhajkyňa okresnému súdu vôbec nepredložila plné moci na ich zastupovanie. Obhajkyňa JUDr. Dušáková s okresným súdom nekomunikovala a sama tak prispela k predĺženiu napadnutého konania. Okresný súd sa ju 9. januára 2026 pokúšal kontaktovať na telefónnom čísle uvedenom na jej pečiatke, ktoré bolo neplatné, a taktiež na telefónnom čísle uvedenom v Slovenskej advokátskej komore, ktoré bolo neexistujúce.

11. Krajský súd k ústavnej sťažnosti sťažovateľov uviedol, že v danej trestnej veci išlo o rozhodovanie o celkovo 9 obvinených, ktorí sú cudzinci a vo vzťahu ku ktorým bolo potrebné väzbu odôvodniť. Vyšetrovací spis spoločne so súdnym spisom, ktoré bolo potrebné zo strany krajského súdu naštudovať, mali v tom čase približne 1600 listov. Taktiež bolo potrebné sťažnostné

uznesenie

preložiť do cudzieho jazyka. Napadnuté konanie na krajskom súde tak trvalo 28 dní u sťažovateľov, ktorí sa vzdali práva na preklad uznesenia a 38 dní u sťažovateľov, ktorí sa tohto práva nevzdali. Príslušný spis bol krajskému súdu predložený 2. februára 2026, o sťažnostiach sťažovateľov proti uzneseniam o vzatí do väzby bolo rozhodnuté už 4. februára 2026 a sťažovateľom bolo sťažnostné uznesenie doručené 2. marca 2026, resp. 12. marca 2026 aj s prekladom. Ustanoveným obhajcom bolo sťažnostné uznesenie doručené 5. a 9. marca 2026. Zvolenej obhajkyni JUDr. Dušákovej bolo sťažnostné uznesenie doručené uložením na pošte 5. marca 2026, avšak obhajkyňa si ho neprevzala. 12. Vzhľadom na uvedené krajský súd navrhol, aby ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľov nevyhovel.

III.3. Replika sťažovateľov:

17. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľov na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a ich práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru postupom okresného súdu a postupom krajského súdu v príslušných napadnutých konaniach v súvislosti s urýchlenosťou rozhodovania o ich vzatí do väzby. 18. Ústavný súd k požiadavke urýchlenosti rozhodovania o väzbe stabilne judikuje, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade však požiadavke neodkladnosti rozhodovania o väzbe v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla zodpovedá lehota konania nepresahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca, prípadne nečinnosť v trvaní týždňov (III. ÚS 255/03, III. ÚS 636/2017, II. ÚS 127/2020, II. ÚS 11/2022). 19. Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že v situácii, keď dĺžka rozhodovania všeobecného súdu vo väzobnej veci už na prvý pohľad nespĺňa požiadavky urýchlenosti (na jednom stupni nie viac ako jeden mesiac) je úlohou príslušného súdu vysvetliť dôvody oneskorenia alebo poukázať na výnimočné okolnosti ospravedlňujúce takéto oneskorenie (porov. rozsudok Veľkej komory vo veci Musiał proti Poľsku z 25. 3. 1999, sťažnosť č. 24557/94, bod 44; tiež

rozsudok

vo veci Koendjbiharie proti Holandsku z 25. 10. 1990, sťažnosť č. 11487/85, bod 29; I. ÚS 423/2020, I. ÚS 564/2020, IV. ÚS 525/2025, IV. ÚS 584/2025). 20. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské správa ďalej vyplýva, že čl. 5 ods. 4 dohovoru predstavuje jeho habeas corpus ustanovenie, ktoré priznáva osobe obmedzenej na osobnej slobode právo aktívne sa domáhať súdneho preskúmania predmetného obmedzenia a byť prepustený v prípade, ak toto obmedzenie nie je zákonné. Označené ustanovenie dohovoru zakotvuje aj požiadavku na urýchlený prieskum zákonnosti obmedzenia osobnej slobody (rozsudok Veľkej komory vo veci Ilnseher proti Nemecku zo 4. 12. 2018, sťažnosti č. 10211/12 a č. 27505/14, body 251 a 252).

21. Z predložených dokumentov vyplýva, že okresnému súdu bol návrh na vzatie sťažovateľov do väzby doručený 27. novembra 2025. Okresný súd sťažovateľov nasledujúci deň vypočul a rozhodol uzneseniami o vzatí do väzby, a to vo vzťahu ku každému obvinenému (sťažovateľovi)

Dňa 11. decembra 2025 sudkyňa pre prípravné konanie kontaktovala prekladateľov a opatrením ich pribrala do konania na účel preloženia vyhotovených uznesení o vzatí do väzby do ruského a ukrajinského jazyka. Preklady do ruského jazyka boli okresnému súdu doručené 18. decembra 2025 a hneď nasledujúci deň doručované sťažovateľom

Okresnému súdu bolo medzičasom (12. a 19. decembra 2025) zo strany ustanovených obhajcov avizované, že sťažovatelia s nimi odmietajú komunikovať a že podľa neoverených informácií mala ich zastupovanie prevziať JUDr. Dušáková. Po doručení uznesení o vzatí do väzby ustanoveným obhajcom a taktiež doručení prekladov uznesení o vzatí do väzby samotným sťažovateľom sa okresný súd 9. januára 2026 snažil kontaktovať zvolenú obhajkyňu na účel predloženia originálov plných mocí, avšak bezúspešne (pozri bod 8 tohto nálezu). V ten istý deň okresný súd kontaktoval príslušnú vyšetrovateľku, ktorá e-mailom zaslala okresnému súdu plné moci doložené 17. decembra 2025 do vyšetrovacieho spisu Kriminálneho úradu finančnej správy.

24. Z predložených dokumentov a opísaných časových súvislostí podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že okresný súd postupoval vo svojom napadnutom konaní v zásade plynule, a to ako vo vzťahu k samotnému rozhodovaniu o vzatí sťažovateľov do väzby a doručovaniu príslušných uznesení o vzatí do väzby ustanoveným obhajcom, tak aj vo vzťahu k doručovaniu prekladov predmetných uznesení samotným sťažovateľom. O predĺženie napadnutého konania okresného súdu sa však pričinili samotní sťažovatelia, ktorí odmietli komunikovať s im ustanovenými obhajcami, ktorým boli uznesenia o vzatí do väzby doručené.

25. Nemožno preto prisvedčiť sťažovateľom, že okresný súd v jeho napadnutom konaní nerešpektoval požiadavku na urýchlenosť svojho rozhodovania, ani to, že by im uznesenia o vzatí do väzby boli doručené až 20. januára 2026. Sťažovatelia boli s dôvodmi svojho vzatia do väzby oboznámení už 28. novembra 2025 prostredníctvom tlmočníka a uznesenia o vzatí do väzby boli následne ich ustanoveným obhajcom doručené už 11. a 12. decembra 2025.

IV.2. Urýchlenosť rozhodovania na krajskom súde:

27. Z predložených dokumentov vyplýva, že krajský súd si po predložení súdneho spisu 2. februára 2026 vyžiadal aktuálny vyšetrovací spis a už 4. februára 2026 uznesením spojil veci sťažovateľov na spoločné trestné konanie a sťažnostným uznesením zamietol ich sťažnosti proti uzneseniam o vzatí do väzby. Následne 27. februára 2026, teda vyše tri týždne po svojom rozhodnutí, pribral prekladateľku, ktorej zaslal sťažnostné uznesenie na preklad. Svoje sťažnostné

uznesenie

doručil časti sťažovateľov, ktorí netrvali na preklade sťažnostného uznesenia, 2. marca 2026 a dvom sťažovateľov, ktorí požiadali o jeho preklad, 12. marca 2026. Zásielka so sťažnostným uznesením adresovaná sťažovateľmi zvolenej obhajkyni JUDr. Dušákovej sa krajskému súdu vrátila ako neprevzatá v odbernej lehote. 28. Lehota rozhodovania na krajskom súde vzhľadom na uvedené predstavovala 28 dní a 38 dní. Predĺženie rozhodovania o sťažnostiach proti uzneseniam o vzatí do väzby krajský súd odôvodnil právnou zložitosťou veci a potrebou prekladu sťažnostného uznesenia vo vzťahu k dvom sťažovateľom. 29. Ak by aj ústavný súd akceptoval tvrdenie krajského súdu o právnej a faktickej zložitosti danej väzobnej veci a potrebe naštudovania rozsiahleho spisového materiálu, z už uvedených časových súvislostí je zrejmé, že krajský súd rozhodol (spoločným) sťažnostným uznesením už 4. februára 2026. Nevyhnutné naštudovanie rozsiahleho spisového materiálu a vysporiadanie sa s právnou a faktickou zložitosťou danej veci preto muselo nevyhnutne predchádzať tomuto dátumu (dňu rozhodnutia). Následné vyhotovovanie sťažnostného uznesenia v lehote týždňov, navyše v situácii prvotného vzatia sťažovateľov do väzby (tzv. uvalenie väzby), nemožno z pohľadu požiadavky na urýchlenosť rozhodovania akceptovať. Zo sťažnostného uznesenia navyše vyplýva, že sťažnosti sťažovateľov proti uzneseniam o vzatí do väzby boli zamietnuté aj z dôvodu ich podania osobou, ktorá sa vzdala práva podať sťažnosť ( ) a aj z dôvodu oneskoreného podania ( ; pozri tiež bod 4 tohto nálezu). 30. Vzhľadom na všetko už uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd nerešpektoval požiadavku urýchlenosti rozhodovania o sťažnostiach sťažovateľov

32. Ústavný súd taktiež nevyhovel ústavnej sťažnosti smerujúcej proti napadnutému postupu krajského súdu v rozsahu práv, ktoré nepokrývajú požiadavku urýchlenosti (body 18 a 20 tohto nálezu) rozhodovania o sťažnostiach sťažovateľov proti uzneseniam o vzatí do väzby (bod 4 výroku tohto nálezu). 33. Ústavný súd ďalej dopĺňa, že sťažovatelia vo svojej ústavnej sťažnosti žiadali vydať príkaz na ich prepustenie z väzby na slobodu, a to predovšetkým v nadväznosti na zrušenie sťažnostného uznesenia. Ústavná sťažnosť v časti smerujúcej proti samotnému sťažnostnému uzneseniu však bola pri predbežnom prerokovaní odmietnutá (pozri bod 1 tohto nálezu). Samotné nerešpektovanie požiadavky na urýchlenosť rozhodovania o väzbe bez ďalšieho nezakladá dôvod na vydanie príkazu na prepustenie sťažovateľov z väzby, preto ústavný súd tomuto návrhu sťažovateľov taktiež nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu). 34. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie ústavnej sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to požiadal. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. 35. Sťažovatelia požiadali o priznanie finančného zadosťučinenia 2 000 eur každému, čo odôvodnili frustráciou a pocitom neistoty v dôsledku neefektívnej a nesústredenej činnosti okresného súdu a krajského súdu. 36. Ústavný súd vzhľadom na vyslovenie porušenia práv sťažovateľov zo strany krajského súdu (bod 30 tohto nálezu) pre nerešpektovanie požiadavky na urýchlenosť rozhodovania v ich väzobnej veci považoval za primerané priznať každému z nich finančné zadosťučinenie 300 eur (bod 2 výroku tohto nálezu). Vo zvyšnej časti návrhu na priznanie finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Libor Duľa predseda senátu