IV. ÚS 248/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 248/2026-14

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , zastúpeného Ulianko & partners, s.r.o., Môťovská 2, Zvolen, proti rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn. 6T/12/2025 z 10. júna 2025 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3To/113/2025 zo 14. januára 2026 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 16. marca 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súkromný a rodinný život podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6T/12/2025 z 10. júna 2025 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3To/113/2025 zo 14. januára 2026.

a náhradu trov konania. 2. Z obsahu sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6T/12/2025 z 10. júna 2025 bol obžalovaný , , (ďalej len „odsúdený“), po postupe podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona, a to

Vo vzťahu k sťažovateľovi ako poškodenému trestným činom okresný súd v napadnutom rozsudku rozhodol podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku v spojení s § 50 ods. 2 Trestného zákona tak, že uložil odsúdenému povinnosť v skúšobnej dobe podľa svojich schopností nahradiť škodu spôsobenú trestným činom vo výške 9 373 eur pozostávajúcu zo škody na jeho vozidle vo výške 2 223 eur a bolestného vo výške 7 150 eur a so zvyškom škody spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy 5 000 eur sťažovateľa ako poškodeného trestným činom podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku odkázal na jej uplatnenie v civilnom súdnom konaní.

poriadku zamietol. 3. Sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť proti obom rozhodnutiam vydaným v trestnom konaní, namietajúc porušenie označených práv z dôvodu arbitrárneho posúdenia jeho nároku na náhradu škody, ktorému sčasti nebolo vyhovené (so zameraním sťažovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú ocenil na 5 000 eur). Sťažovateľ poukázal na to, že už v prípravnom konaní si osobitným podaním z 24. februára 2025 uplatnil nárok na náhradu škody v trestnom konaní vo výške 15 969,00 eur, ktorý pozostával z (i) bolestného vo výške 7 150 eur (250 bodov) v zmysle záverov odborného vyjadrenia podaného znaleckou organizáciou Znalecká lekárska organizácia s.r.o. 40/2024, (ii) náhrady škody spôsobenej na osobnom motorovom vozidle zn. Ford Focus C-Max s EVČ: BB247CU vo výške 2 223 eur, (iii) náhrady škody spôsobenej na hnuteľných veciach, a to zničenom oblečení vo výške 236 eur a mobilnom telefóne zn. Motorola vo výške 140 eur, (iv) náhrady škody z titulu vynaložených nákladov na odťah vozidla z miesta nehody

konaní podľa § 557 ods. 1 Trestného poriadku 1 120,80 eur s DPH. 4. Podľa názoru sťažovateľa vo veci konajúci okresný súd a napokon krajský súd arbitrárne zdôvodnili nemožnosť konať v rámci svojich zákonných oprávnení spočívajúcich v rozhodnutí o celom nároku poškodeného na náhradu škody v trestnom konaní, keď najmä vo vzťahu k určeniu presnej výšky náhrady za nemajetkovú ujmu konštatovali potrebu vypočutia ďalších svedkov, ktorí s poškodeným v predmetnej dobe prichádzali do styku, či už v rodinnej, priateľskej, alebo inej relevantnej sfére, a to v situácii zistenia skutkového stavu, v ktorom určitá časť dokazovania potrebného pre rozhodnutie už bola vykonaná, ale podľa názoru konajúceho súdu nie v dostatočne

sa mu „kompletne zmenil ním vedený dovtedajší život“, pretože „Dopravná nehoda výrazne zasiahla do jeho života a ovplyvnila život celej jeho rodiny - okrem veľkej bolesti zo spôsobených zranení pociťoval diskomfort, bezmocnosť a odkázanosť na iných, keďže jeho zdravotný stav počas hospitalizácie ako aj po skončení hospitalizácie vyžadoval nevyhnutnú opateru a starostlivosť zo strany rodiny.“. Navyše „Vplyvom utrpených zranení sa nemohol nielen poriadne hýbať, keďže jeho mobilita bola v dôsledku vzniknutých vážnych zranení a podstupovanej liečby znížená na minimum (mohol chodiť len na krátke vzdialenosti, ale aj to len o barlách, koleno mal 2 mesiace zafixované v ortéze), ale nemohol po dobu vyše 2 mesiacov ani poriadne sedieť či ležať, počas tohto obdobia stále pociťoval silné bolesti a užíval ťažké lieky od bolesti.“. S ohľadom na predostreté skutkové okolnosti bolo podľa sťažovateľa zákonnou povinnosťou už okresného súdu rozhodnúť postupom podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku o celom uplatnenom nároku na náhradu škody, keď vytknutú nezákonnosť postupu okresného súdu, ktorý ho odkázal s časťou uplatneného nároku

II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 5. Predmetom ústavnej sťažnosti (po vyhodnotení obsahovej náplne argumentov sťažovateľa) je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorých porušeniu malo dôjsť nerozhodnutím o návrhu sťažovateľa ako poškodeného trestným činom o nároku na náhradu škody v trestnom konaní, s argumentačným podkladom ústavnej sťažnosti [§ 45 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)] v časti týkajúcej sa nároku na náhradu nemajetkovej ujmy (vyčíslenej na 5 000 eur) a arbitrárnym zdôvodnením okresného súdu a krajského súdu o dôvodnosti postupu podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku. V sekundárnej, resp. doplnkovej rovine sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súkromný a rodinný život podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ktorých porušenie vníma ako dôsledok postupu vo veci konajúcich súdov podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku, keď v obsahu podanej ústavnej sťažnosti, a nie v jej petite (čo je z hľadiska náležitostí ústavnej sťažnosti podľa § 43 a § 123 ods. 1 zákona o ústavnom súde podstatné), sťažovateľ poukazuje na porušenie ďalších základných práv.

6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. 7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. 8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. 9. Ústavný súd v súlade s § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť, pričom posudzoval, či jej prijatiu na ďalšie konanie nebránia dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. 11. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd alebo ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd. 12. Ústavný súd poukazuje na to, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity, ktorý je vyvoditeľný z čl. 127 ods. 1 ústavy, spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Koncepcia konania o ústavnej sťažnosti je založená na tom, že predstavuje subsidiárny procesný prostriedok na ochranu ústavou zaručených základných práv a slobôd. Ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov či iných orgánov verejnej moci, a preto nemôže nahrádzať ich činnosť. Jeho úlohou je v súlade s čl. 124 a nasl. ústavy ochrana ústavnosti, a nie tzv. bežnej zákonnosti, resp. protiprávnosti. Z tohto pohľadu je nevyhnutnou podmienkou konania, ktorá musí byť pred podaním ústavnej sťažnosti splnená, vyčerpanie všetkých procesných prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje. 13. Právomoc ústavného súdu je vybudovaná na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, ktorých eventuálnu protiústavnosť už nemožno zhojiť inými procesnými prostriedkami, resp. už nie je možná náprava iným spôsobom. Teda právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

II.2. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením krajského súdu:

18. V sekundárnej rovine (nadrámcovo) ústavný súd stabilne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04, IV. ÚS 221/2024, IV. ÚS 271/2025, IV. ÚS 278/2025).

19. O prípad porušenia ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodnutím alebo postupom všeobecného súdu pritom môže ísť okrem iného vtedy, ak by tento súd fakticky odňal komukoľvek možnosť domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde alebo by rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia, prípadne pokiaľ by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam, teda ak súdom zvolený výklad neprípustne postihuje niektoré zo základných práv sťažovateľa, prípadne opomína možný výklad iný, ústavne konformný alebo je výrazom zjavného a neodôvodneného vybočenia zo štandardov výkladu, ktorý je v súdnej praxi rešpektovaný (pokiaľ je ústavne akceptovateľný), resp. je v rozpore so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti. Posúdenie veci všeobecným súdom sa teda môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu aj v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené

20. Taktiež podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa vyžaduje, aby vnútroštátne súdy dostatočne jasne uviedli dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, a to za súčasného rešpektovania práva na obhajobu (Hadjianastassiou proti Grécku zo 16. 12. 1992, sťažnosť č. 12945/87, bod 33). Rozsah povinnosti uviesť dôvody, ktorý sa odlišuje v závislosti od povahy rozhodnutia, musí byť určený v rámci okolností prípadu (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91, bod 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 303B; Georgiadis proti Grécku z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku z 19. 2. 1998). Aj keď vnútroštátne súdy nie sú povinné dať odpoveď na všetky im predložené námietky (Van de Hurk proti Holandsku z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, bod 61), z rozhodnutia musí byť zrejmé, že sa zaoberali všetkými podstatnými otázkami prípadu (Boldea proti Rumunsku z 15. 2. 2007, sťažnosť č. 19997/02, bod 30) a že dali konkrétnu a jednoznačnú odpoveď

nevedú k úplnému odčineniu neoprávnených zásahov, má subjekt nárok na to, aby súd uložil poskytnutie zadosťučinenia ako finančnej formy určitého satisfakčného odškodnenia.“. V nadväznosti na prezentované východisko ale krajský súd poukázal na to, že určiť stupeň ujmy na právach konkrétnej poškodenej osoby je možné „len voľnou úvahou súdu z pohľadu vcítenia sa do postavenia poškodenej strany z hľadiska zasiahnutia jej osobnosti, konaním a následkami v zmysle trestnej činnosti, ktorých sa obvinený v tomto prípade na poškodenom dopustil“, pri absencii možnosti ohraničiť mieru posúdenia ujmy vopred definovanými prostriedkami.

samostatné prostriedky ochrany fyzickej osoby, pričom ich nie je možné uplatniť na základe rovnakých skutkových tvrdení. 22. Krajský súd nerozporoval skutočnosť, že dôsledkom protiprávneho konania odsúdeného bolo spôsobenie fyzickej a psychickej ujmy poškodenému, ale, naopak, zdôraznil, že aj s prihliadnutím na spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví poškodenému z nedbanlivosti, ktorá je zákonným pojmovým znakom prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona, nie je priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch vylúčené, resp. môže byť po náležitom dokazovaní v určitej konkrétnej výške priznané aj v trestnom konaní. Zároveň ale ozrejmil, že určenie konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vecou úvahy súdu, ktorá sa však musí opierať o dve zákonne taxatívne stanovené kritériá, ktorými sú podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

postačujúce na meritórny záver. Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti je skúmať iba ústavné markanty postupu orgánov verejnej moci a z nich plynúce závery vyjadrené v jednotlivých individuálnych právnych aktoch, a to z pohľadu, či neprekračujú rámec ich ústavnej udržateľnosti v konfrontácii so skutkovými a s právnymi okolnosťami dotknutej veci. Ústavný súd teda nie je možné vnímať ako tzv. skutkový súd, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. V naznačených súvislostiach ústavný súd už judikoval, že «Ústavný súd nerozhoduje v predmetnej veci patriacej do právomoci všeobecných súdov, teda nerieši „kauzu“, ale posudzuje „len“ ústavnú udržateľnosť napadnutého rozhodnutia. Ak by aj sám dospel (pri riešení na úrovni zákona alebo skutkového stavu) k odlišným záverom, nie je to dôvod na zrušenie ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, ak subjekt rozhodovania odôvodnil svoje závery dostatočnými a bez zjavného excesu produkovanými úvahami na svojej, teda zákonnej

trestného konania a jeho fakultatívne priznanie je v okolnostiach posudzovanej veci podmienené dokazovaním presahujúcim účel trestného konania. Tu zohráva podstatnú rolu, že v posudzovanom prípade nešlo o žiadnu z oboch alternatív uvedených v § 287 ods. 1 Trestného poriadku ako obligatórnych pre náhradové rozhodovanie v prípade odsúdenia obžalovaného (.

. .). 25. Oproti sťažovateľom ako poškodeným uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy mu boli priznané tie ním uplatnené škodové nároky, ktoré boli objektivizované ich znaleckým skúmaním, v dôsledku čoho tak ani nemohli vzniknúť pochybnosti o ich výške (okrem, samozrejme, ďalšieho neopodstatnene uplatneného nároku v rámci náhrady škody spočívajúceho v náhrade trov trestného konania podľa § 557 ods. 1 Trestného poriadku, o ktorom môže súd rozhodnúť len po právoplatnom uzavretí veci). V závere je teda možné uzavrieť, že spôsobom prezentovaným v predchádzajúcich citáciách sťažovateľ dostal v odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu ústavne udržateľnú odpoveď na ním namietanú kritickú otázku podstatnú pre ním atakovaný výsledný záver (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91, bod 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 303B; Georgiadis proti Grécku z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku z 19. 2. 1998).

27. V súhrne teda ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci a v súlade predovšetkým s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, jeho úvahy sú logické, bez vnútorných rozporov, legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné, v dôsledku čoho ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť so sťažovateľom namietaným porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo zakladá dôvod odmietnutia ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Možno azda len v akademickej rovine sťažovateľovi pripomenúť, že ústavný súd nie je osobitnou prieskumnou inštanciou vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov a medzi jeho prioritné úlohy nepatrí kontrola rozhodnutí všeobecných súdov z hľadiska zákonnosti a správnosti ich postupov, ale posudzovanie konformity týchto postupov s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou ratifikovanou a vyhlásenou spôsobom ustanoveným zákonom.

28. Odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku eliminuje potrebu rozhodnúť o ďalších súvisiacich návrhoch.