IV. ÚS 261/2014

1. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 7 T 23/2013 nerešpektovaním požiadavky na prednostné a urýchlené rozhodovanie porušené boli.

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 300 € (slovom tristo eur), ktoré mu j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy právneho zastúpenia v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet ustanovenej právnej zástupkyne advokátky JUDr. Tatiany Vorobelovej, Bajzova 2, Košice, vedený v , , v tvare IBAN: .

4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky v tvare IBAN: vedený v do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Odôvodnenie:

I.

Sťažovateľ v sťažnosti k namietanému postupu okresného súdu uvádza: „Dňa 8. 10. 2013 prevzal Okresný súd Košice II. porušovateľ v prvom rade, moju žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a nahradenie väzby ponúknutou zárukou ­písomným sľubom, ktorý som k žiadosti priložil a požiadal o prijatie. V žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu som uviedol, že nie je u mňa naplnený dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku, účel trestného konania nebudem mariť. Až dňa 11. 11. 2013, teda viac ako po mesiaci, mi okresný súd doručil do väzby predvolanie na deň 12. 11. 2013. Dňa 12. 11. 2013 okresný súd vykonal môj výsluch a po výsluchu mi oznámil rozhodnutie – uznesenie, že moju žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamieta a písomný sľub neprijíma. Po oznámení uznesenia a jeho dôvodov, som do zápisnice súdu dňa 12. 11. 2013 zahlásil sťažnosť proti tomuto uzneseniu. Hneď v ten deň bol daný vybavujúcim sudcom pokyn kancelárii, aby predložila spis Krajskému súdu v Košiciach. Podľa záznamu v spise bol spis vypravený krajskému súdu dňa 15. 11. 2013. Dňa 20. 11. 2013 bolo napadnuté uznesenie, okresného súdu v písomnej forme doručené môjmu obhajcovi a dňa 21. 11. 2013 bolo do výkonu väzby uznesenie doručené mne.“

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje tiež na to, že „V súčasnej dobe je väzobné trestné stíhanie skončené nariadením výkonu trestu odňatia slobody. V vykonávam nepodmienečný trest odňatia slobody, ktorý mi bol uložený právoplatným odsudzujúcim rozsudkom sp. zn. 5 To/76/2013. Ústavnému súdu som dňa 11. 03. 2014 písomne adresoval požiadavku, aby som bol okamžite prepustený z väzby na slobodu. Na tejto požiadavke netrvám, pretože je právne irelevantná, väzba je už pokrytá právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu.“.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedu okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. 1 SprV. 469/2014 z 20. augusta 2014 uviedol, že sťažnosť považuje za nedôvodnú, pričom ako jediný argument v prospech nevyhovenia sťažnosti uvádza, že „Vo veci nebola podaná sťažovateľom sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Z ustanovení čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru garantujúcich osobnú slobodu možno vyvodiť aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (pozri obdobne nález sp. zn. III. ÚS 7/00).

Ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy je držanie osoby vo väzbe z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá zákonu, t. j. Trestnému poriadku. Požiadavku prednostného a urýchleného rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby ustanovuje výslovne § 79 ods. 3 Trestného poriadku, v ktorom sa uvádza, že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A­164, bod 21, Neumeister z roku 1968, A­8, bod 24, a Sanchez – Reisse z roku 1986, A­107, bod 55).

Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. 11. 2000, Vodeničarov c. Slovenská republika,

rozsudok

z 21. 12. 2000, bod 33 – bod 36; mutatis mutandis I. ÚS 18/03).

V súlade s uvedeným ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd neodôvodnenou nečinnosťou v trvaní jedného mesiaca vo veci sťažovateľa, ktorý sa žiadosťou domáhal prepustenie z väzby, porušil jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru nerešpektovaním požiadavky konať prednostne a urýchlene, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa domáhal aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 2 000 €, a to z dôvodu, že porušenie jeho práv malo za následok „oddialenie ochrany poskytovanej čl. 5 ods. 4 dohovoru, a ktoré vyvolalo u mňa pocit bezmocnosti, krivdy, po dlhšiu dobu som žil v právnej neistote...“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04). Ústavný súd zastáva názor, že vo veci sťažovateľa samotné deklarovanie porušenia ním označených práv nie je adekvátne tomu, že k ich porušeniu došlo vo väzobnej veci, t. j. vo veci, ku ktorej sú všeobecne súdy povinné pristupovať s osobitnou starostlivosťou.

Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov právneho zastúpenia vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €, pretože úkony právnej služby, za ktoré priznal úhradu, boli vykonané v roku 2014. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie – doplnenie sťažnosti z 11. júna 2014) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu 268 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 284,08 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 284,08 € uložil ústavný súd zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa Kancelárii ústavného súdu [§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku (bod 3 výroku tohto nálezu)], pričom vzhľadom na už uvedené zároveň ustanovil povinnosť okresného súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia na účet Kancelárie ústavného súdu (bod 4 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2015