IV. ÚS 278/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 25. marca 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením mestského súdu sp. zn. 72Cb/6/2025 z 26. januára 2026. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil mestskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiada o náhradu trov konania. 2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou mestskému súdu 6. februára 2025 domáhal proti žalovanému (Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice, pozn.) zaplatenia sumy 79 336,58 eur s príslušenstvom. Mestský súd rozsudkom č. k. 72Cb/6/2025-165 z 23. júna 2025 žalobe v celom rozsahu vyhovel, žalovaného zaviazal na zaplatenie uplatňovanej istiny s príslušenstvom, sťažovateľovi priznal paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok vo výške 2 320 eur a ďalším výrokom rozhodol, že sťažovateľ má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 3. Následne mestský súd obsadený vyšším súdnym úradníkom uznesením č. k. 72Cb/6/2025-186 z 30. septembra 2025 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške

3 766,31 eur. Sťažovateľ podal proti uzneseniu sťažnosť, v ktorej namietal, že mu nebol priznaný nárok na náhradu súdneho poplatku vo výške 4 760 eur. Sťažovateľ uznal, že síce súdny poplatok nezaplatil, ale z jeho argumentácie (ktorá je obmedzená bez ďalších súvislostí len na citovanie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo/11/2013 a uznesenia Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8Co/42/2016) možno vyvodiť názor, že ak mu vznikla poplatková povinnosť, je aj nezaplatený súdny poplatok súčasťou trov. Mestský súd napadnutým uznesením z 26. januára 2026 sťažnosť sťažovateľa zamietol.

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti (podrobnejšou a podstatne rozsiahlejšou argumentáciou než v sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka) namieta nepriznanie uplatneného nároku na náhradu súdneho poplatku, ktorý síce nezaplatil, avšak poplatková povinnosť mu vznikla a súdny poplatok sa stal súčasťou náhrady trov konania. Podľa sťažovateľa uznesenie vyššieho súdneho úradníka, ale aj napadnuté uznesenie vychádzajú z formalistického výkladu § 251 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), podľa ktorého súdny poplatok možno považovať za nahraditeľnú súčasť trov konania len vtedy, ak bol počas konania uhradený.

5. Mechanizmus vzniku poplatkovej povinnosti je pritom v zákone Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov upravený jednoznačne. Sťažovateľovi podaním žaloby vznikla konkrétna, zákonom uložená, peňažne vyjadriteľná a v ten istý deň splatná povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 4 760 eur. Ide o reálne majetkové pasívum, ktoré je priamym právnym následkom podania žaloby. Skutočnosť, že poplatok nebol počas konania fakticky uhradený, nič nemení na tom, že povinnosť ho zaplatiť už vznikla a počas konania existovala. Nie je to hypotetická položka, ale je to existujúca, zákonom vymedzená súdna pohľadávka s desaťročnou lehotou na vymáhanie, pri ktorej zákon predpokladá nútené vymoženie, ak nebude splnená dobrovoľne.

Uvedeným procesným pochybením preniesol na úspešnú stranu sporu dôsledky svojho zlyhania, čo je v rozpore s právom na spravodlivý proces a požiadavkou, aby procesné pochybenia orgánu verejnej moci nešli na ťarchu toho účastníka, ktorý svoje právo na súde včas uplatnil.

Vytvorený stav je preto nielen formalistický, ale aj materiálne neprimeraný, pretože sťažovateľa zbavuje reálnej možnosti dosiahnuť úplnú kompenzáciu trov, ktoré mu vznikli v dôsledku úspešného uplatnenia práva. 8. Sťažovateľ v konaní pred mestským súdom poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6MCdo/11/2013 a na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8Co/42/2016, ktoré riešili tú istú právnu otázku, či možno priznať náhradu súdneho poplatku aj vtedy, ak poplatková povinnosť vznikla, ale poplatok nebol fakticky zaplatený. Napadnuté uznesenie sa s touto judikatúrou nevysporiadalo ústavne akceptovateľným spôsobom. Mestský súd sa zároveň nevyrovnal s okolnosťou, že k neuhradeniu poplatku došlo v dôsledku procesného pochybenia súdu.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

13. Ak sťažovateľ vyčíta mestskému súdu, že nedostatočne odôvodnil napadnuté uznesenie, ústavný súd považuje za potrebné, naopak, vytknúť sťažovateľovi, že na rozdiel od kusej argumentácie v sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka až v ústavnej sťažnosti predložil argumentáciu, v ktorej sa pokúsil objasniť, prečo žiada náhradu za poplatok, ktorý sám nezaplatil a na ktorého zaplatenie nebol vyzvaný ani mu povinnosť zaplatiť ho nebola uložená. Pri dôslednom prístupe by táto okolnosť bola dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako procesne neprípustnej na báze subsidiarity právomoci ústavného súdu, keďže sťažovateľ neuplatnil všetky námietky v jemu dostupnom právnom prostriedku, ktorý mu zákon priznáva na ochranu jeho práv [§ 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

produkovanými úvahami na svojej, teda zákonnej alebo podzákonnej úrovni (IV. ÚS 399/2022, ZNaU 83/2022). 15. Aj keď ústavný súd rozumie podstate sťažnostnej argumentácie, musí konštatovať, že objektívne nebola spôsobilá byť podkladom na vyslovenie porušenia označených práv a na zrušenie napadnutého rozhodnutia. K dôvodom uvedeným v napadnutom uznesení ústavný súd dodáva, že rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými sťažovateľ argumentuje, sú nielen rozhodnutiami k interpretácii § 137 Občianskeho súdneho poriadku (nie § 251 CSP), ale navyše sa skutkovo týkajú náhrady za súdny poplatok za odpor proti platobnému rozkazu za situácie, keď dotknutému účastníkovi už bola uložená povinnosť tento poplatok zaplatiť

17. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd konštatuje, že mestský súd poskytol dostačujúcu odpoveď na podstatu sťažnostnej argumentácie, a to bez ohľadu na to, že sa so sťažovateľovými sťažnostnými námietkami nestotožnil a rozhodol v jeho neprospech. Ústavný súd nepovažuje interpretáciu použitú mestským súdom za arbitrárnu či svojvoľnú, ktorá by nerešpektovala zmysel a účel sporného ustanovenia. Ide o výklad podústavnej normy, ktorý prislúcha najmä všeobecným súdom, a v tejto konkrétnej veci ústavný súd neidentifikoval žiadne extrémne vybočenie z interpretácie alebo aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktoré by v tejto veci mohli dosiahnuť ústavnoprávny rozmer, a preto ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.