IV. ÚS 279/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 279/2026-11

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , zastúpeného JUDr. Jánom Legerským, advokátom, Námestie sv. Anny 15/25, Trenčín, proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín č. k. 18C/22/2022-248 z 11. februára 2026 a uzneseniam Okresného súdu Trenčín č. k. 18C/22/2022-232 a č. k. 18C/22/2022-234 z 19. augusta 2025 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

3. Po skončení konania okresný súd uzneseniami z 19. augusta 2025 určil sťažovateľovi povinnosť doplatiť súdne poplatky za prvoinštančné a odvolacie konanie, keďže v priebehu konania ich vyrubil v nesprávnej výške, keď pristupoval k predmetu konania ako peniazmi neoceniteľnému a súdne poplatky vypočítal podľa položky 1 písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu k zákonu Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. V uzneseniach z 19. augusta 2025 okresný súd určil súdny poplatok podľa položky 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov, argumentujúc tým, že žalobca (sťažovateľ) sám určil všeobecnú hodnotu nehnuteľností, t. j. predmetu konania, keď sa v žalobe označenej ako „žaloba o vrátenia daru“ domáhal zaplatenia peňažnej sumy 103 000 eur za darované nehnuteľnosti, ktoré však žalovaná ešte pred uplatnením práva žalobcu na vrátenie daru previedla na iné osoby. Sťažovateľovi tak bol za prvoinštančné konanie oproti pôvodne vyrubenému súdnemu poplatku vo výške 49,50 eur dorubený súdny poplatok vo výške 6 080,50 eur a za odvolacie konanie mu bol oproti pôvodne stanovenému 90-eurovému súdnemu poplatku dorubený súdny poplatok vo výške 6 040 eur. Sťažovateľ podal proti obom uzneseniam sťažnosti, ktoré boli napadnutým uznesením z 11. februára 2026 zamietnuté. 4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v zhode s argumentáciou uvedenou v sťažnostiach proti uzneseniam vyššieho súdneho úradníka namieta nesprávnosť postupu pri dodatočnom vyrubení súdnych poplatkov na základe posúdenia žalobou uplatneného nároku ako oceniteľného predmetu konania. Podľa sťažovateľa predmetom konania bolo okrem iného aj posúdenie podmienok na uplatnenie práva na vrátenie daru, ktorého hodnotu nemožno obsiahnuť v peniazoch. Sťažovateľ namieta aj nedostatočnú kvalitu napadnutého uznesenia, keďže okresný súd mu podľa neho nedal náležité odpovede na otázky nastolené v sťažnostiach a nie je z neho vôbec zrejmé, ako sa vysporiadal so skutkovo a s právne významnými argumentmi obsiahnutými v sťažnostiach. Okresný súd podľa sťažovateľa založil svoje rozhodnutie na nesprávnom a formalistickom výklade právnych noriem, ktoré bolo potrebné pri určení súdneho poplatku aplikovať. S poukazom na zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 2/2025-13 zo 14. mája 2025 sťažovateľ konštatoval, že samotná skutočnosť, že posudzované právo môže z hľadiska formy petitu žaloby znieť aj na zaplatenie peňažnej sumy, sama osebe neznamená, že ide o predmet konania oceniteľný peniazmi, a nezbavuje súd povinnosti pri vyrubovaní súdneho poplatku starostlivo posúdiť, akého nároku sa žalobca pri podaní žaloby reálne domáha.

6. Vo vzťahu k možnosti prieskumu uznesení okresného súdu vydaných vyšším súdnym úradníkom sa uplatní princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy), pretože o ochrane práv sťažovateľa už rozhodoval iný súd (okresný súd obsadený sudcom). Princíp subsidiarity je na zákonnej úrovni upravený v § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), podľa ktorého ústavná sťažnosť je neprípustná, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd alebo ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd. Vykonanie vecného prieskumu uznesení vyššieho súdneho úradníka postupom podľa § 248 a nasl. Civilného sporového poriadku vedie k záveru o neprípustnosti ústavnej sťažnosti v tejto časti, a tým aj k jej odmietnutiu podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.

II.2. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru:

Možno prisvedčiť názoru okresného súdu, že napadnuté konanie, ktorého predmetom bolo zaplatenie sumy 103 000 eur z titulu vrátenia daru, je v zásade konaním, ktorého predmet možno peniazmi oceniť. Ústavný súd uznáva, že konečné rozhodnutie o zaplatení uplatňovanej sumy záviselo od posúdenia predbežnej otázky, ktorou bolo splnenie podmienok na naplnenie právneho titulu – vrátenia daru, to ale nemení podstatu sporu, ktorou bolo konečné získanie majetkovej hodnoty vyjadriteľnej v peniazoch ako ekvivalentu hodnoty daru (nehnuteľnosti), ktorý už nebolo možné vrátiť in natura. Nemožno preto za ústavne nekonformný označiť riadne odôvodnený záver okresného súdu, že predmet sporu bol oceniteľný peniazmi. Sťažovateľ si nemôže zamieňať prieskumnú právomoc všeobecného súdu rozhodujúceho o opravnom prostriedku s posúdením rozhodnutia takého súdu v konaní o ústavnej sťažnosti. Ústavný súd totiž nerozhoduje v konkrétnej veci (nerieši „kauzu“), ale posudzuje „len“ ústavnú udržateľnosť napadnutého rozhodnutia. Ak by aj sám dospel (pri riešení na úrovni zákona) k odlišným záverom, nie je to dôvod na zrušenie ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, ak subjekt rozhodovania odôvodnil svoje závery dostatočnými a bez zjavného excesu produkovanými úvahami na svojej, teda zákonnej alebo podzákonnej úrovni (IV. ÚS 399/2022, ZNaU 83/2022). 12. Na margo sťažovateľom označených rozhodnutí, pri ktorých ústavný súd označil za ústavne konformný aj opačný názor všeobecného súdu (IV. ÚS 215/2021), ústavný súd zdôrazňuje, že z ústavnoprávneho hľadiska odrážajúceho požiadavky základného práva na súdnu ochranu môžu v určitých prípadoch popri sebe obstáť aj dve rozhodnutia všeobecného súdu vyhodnocujúce parciálnu otázku v obdobných skutkových okolnostiach odlišne. Inými slovami, ľudskoprávna korektnosť rozhodnutia všeobecného súdu nemusí byť v každom prípade stotožnená výlučne s jediným do úvahy prichádzajúcim riešením. Priestor na uplatnenie tohto názoru nadobúda osobitú šírku práve pri rozhodovaní otázok, ktoré meritórny spor skôr procesne dopĺňajú (napr. trovy konania), než by tvorili jeho materiálnu súčasť (II. ÚS 122/2020). Len pre úplnosť však ústavný súd podotýka, že vo veci sp. zn. IV. ÚS 215/2021 bolo predmetom sporu pred všeobecným súdom vrátenie daru v naturálnej podobe, nie zaplatenie jeho peňažného ekvivalentu. 13. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd konštatuje, že okresný súd poskytol dostačujúcu odpoveď na podstatu sťažnostnej argumentácie uvedenej v sťažnostiach, a to bez ohľadu na to, že sa so sťažovateľovými sťažnostnými námietkami nestotožnil a rozhodol v jeho neprospech. Ústavný súd nepovažuje interpretáciu použitú okresným súdom za arbitrárnu či svojvoľnú, ktorá by nerešpektovala zmysel a účel sporného ustanovenia. Ide o výklad podústavnej normy, ktorý prislúcha najmä všeobecným súdom, a v tejto konkrétnej veci ústavný súd neidentifikoval žiadne extrémne vybočenie z interpretácie alebo aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktoré by v tejto veci mohli dosiahnuť ústavnoprávny rozmer. 14. Ústavný súd preto odmietol danú časť ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.